Úslužnosť musí byť bez hnevu, ak má byť pravá

Úslužnosť musí byť bez hnevu, ak má byť pravá

Cyprián Majerník – Milosrdný samaritán

V úslužnosti je iba láska, ktorá prosí a ktorá prosbu aj vyplní – žobráčka a darkyňa zároveň. Píše Milan Bubák v pokračovaní svojho cyklu o láske.

                      „Prv než budú volať, ... ja ich vyslyším.“ (Iz 65,24)

Jedným druhom láskavosti je úslužnosť. Ale táto je vlastne viac než láskavosť. Láskavosť je odpoveďou na prosbu druhého; úslužnosť je však odpoveďou už len na samotné želania a nevyslovené potreby blížneho.

Úslužnosť nečaká, kým blížny vysloví prosbu, ale sama uhádne tiché želanie jeho srdca, sama vidí pozorným okom jeho potreby a odpovedá s priateľskou dobrotou na jeho nevyslovené prosby. Úslužnosť je vlastne predvídanie prosieb, želaní a potrieb iného.

To je dôvod, prečo úslužnosť je vo svojich pohnútkach čistejšia než láskavosť. Aj láskavosť môže a má byť čistou, pravou láskou, no takou je zriedkavejšie než úslužnosť. Ak vyhovieme vysloveným prosbám blížneho, robíme tak často celkom alebo sčasti iba preto, lebo sa nechceme zdať neláskavými a tvrdými, alebo preto, že nechceme odporovať naliehaniu a prudkosti cudzej vôle, alebo preto, že sa tak najrýchlejšie zbavíme nepohodlného prosebníka.

O takejto láskavosti konečne hovorí i Ježiš v evanjeliu, keď rozpráva podobenstvo o pocestnom: „Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: «Priateľu, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť.» A on znútra odpovie: «Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti.» Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje“ (Lk 11,5-8).

Prečítajte si tiež:
Štvrťhodina, ktorú stratíš službou lásky, je najlepšie využitou chvíľou života Zdieľať

Podobenstvo opisuje neochotného, ale nakoniec predsa len ako-tak láskavého človeka. Najprv prosbu odmietne, potom jej však vyhovie, lebo núdzny človek ho prosí veľmi (samozrejme, treba vedieť, že Ježiš kladie tohto neochotného človeka do kontrastu s Bohom, ktorý sa správa inak: nenechá sa ponižujúco prosiť).

Ako inak je to pri úslužnom človekovi: u neho niečo takéhoto, totiž, že by sa nechal od toho druhého ponižujúco prosiť – nekalí čistotu lásky. Úslužný človek by v evanjeliu – prehnane povedané – už pred tým, než by šiel na lôžko, v mysli čakal na možného pocestného a snažil by sa mu splniť to, čo potrebuje, skôr, než by to vyslovil. Láska človeku vnuká vľúdne reakcie, priateľské myšlienky, upozorňuje ho na cudzie želania a potreby a presne táto istá láska v ňom samom, v jeho vnútri, aj žobre, aby ich splnil. V úslužnosti je iba láska, ktorá prosí a ktorá prosbu aj vyplní – žobráčka a darkyňa zároveň.

Láskavosť je odpoveďou na prosbu druhého, úslužnosť je však odpoveďou už len na želania a nevyslovené potreby blížneho. Zdieľať

Samozrejme, nie vždy to tak musí byť. Tak ako pri všetkých čnostiach, aj pri úslužnosti existujú napodobeniny, niekedy na prvý pohľad nerozoznateľné. Je preto dôležité vedieť, čo je a čo nie je pravá úslužnosť. Nepravá úslužnosť totiž nie je láskou, ale, naopak, katastrofou. Čo je testom pravej úslužnosti? Že 1) nie je dotieravá, že 2) rešpektuje slobodu druhého človeka, že 3) je bez hnevu a že 4) je bez očakávaní.

1) Prvú vlastnosť, že totiž láska nie je dotieravá, spomína už apoštol Pavol vo svojej veľpiesni lásky v Prvom liste Korinťanom (13, 1-13). Azda každý sme už v živote zažili prehnanú starostlivosť alebo priazeň iného človeka: matky, manželky alebo manžela, kolegu či kolegyne, priateľa či priateľky. To, že si niekto všimne naše potreby, je vzácna vec. Takých ľudí dnes nie je veľa, a to dokonca ani v kresťanských komunitách. Vlastne, nie je to problém len dneška, inak to nebolo nikdy. Veď prečo iné by boli apoštoli ustanovili v prvotnej Cirkvi diakonov.

Biblistka sr. Fran Ferder píše, že slovo diakon v gréčtine v skutočnosti znamená „ten, ktorý si všíma“. Diakoni mali byť zo svojej profesie tými, ktorí si všímajú. No sám fakt, že prvotná Cirkev na to, aby boli napĺňané potreby núdznych, potrebovala profesionálov, je dosť smutný: svedčí o tom, že v nej bolo asi málo spontánnych všímateľov. A tých by kresťanské spoločenstvo malo mať stále dosť akosi automaticky, lebo to vyplýva z jeho podstaty. Všímatelia sú teda vzácnosťou a Pán Boh zaplať za tých, ktorých máme.

No je tu aj opak. Ak si niekto všíma každý jeden váš krok a vždy je pripravený na to, čo práve bude nasledovať, a je vždy v strehu... toto vám po čase môže začať liezť hore krkom. Začnete sa cítiť gniavení, dusení, znásilňovaní. Dotieravosť je nepríjemná vlastnosť, na ktorú je alergický každý. Pravá úslužnosť však nie je dotieravá. Pravá úslužnosť predvída síce vaše potreby, no so zdravým dištancom a bez ustavičného monitorovania vášho života.

Pravá úslužnosť predvída síce vaše potreby, no so zdravým dištancom a bez ustavičného monitorovania vášho života. Zdieľať

2) To, že úslužnosť rešpektuje slobodu druhého, znamená, že dáva druhému možnosť odmietnuť službu. V praxi sa dosť často stretávame s ľuďmi, ktorí vám dosť často dajú srdce na dlani. Je vám jasné, že do toho, čo pre vás pripravili, vložili množstvo času, energie a často i prostriedkov. Keď ich službu však odmietnete, lebo máte na to oprávnené dôvody (ktoré jasne aj formulujete), nevedia to zniesť a dosť často reagujú roztrpčene. Preto, že oni pre vás čosi pripravili, pokladajú za vašu povinnosť to prijať. Vy jednoducho nemáte na výber.

Je pravda, že niekedy človek odmietne službu alebo vec, ktorú naozaj potrebuje (napríklad s pýchy, hanblivosti, tvrdohlavosti a pod.), no či sa tak nesprávame aj my voči Bohu? A predsa Boh nás do ničoho nenúti. Rešpektuje našu slobodu. Niekedy potrebujeme čas na to, aby sme niektoré veci pochopili, inokedy priestor a odstup, aby sme pocítili ich logickosť a nutnosť. A toto všetko treba tomu druhému – tým, že mu dáme slobodu našu službu neprijať – umožniť.

3) To, že úslužnosť je bez hnevu, vyplýva tak trochu z toho predchádzajúceho: z rešpektovania slobody toho druhého. Poukazuje sa tu na častú reakciu odmietnutia ľudí, keď niekto odmietne ich službu. Hnev sa potom prejaví represiami, ba dokonca násilím (otvoreným alebo skrytým) voči človeku, ktorý našu službu odmietol. Príčinou dosť často býva to, že človek stotožňuje seba samého so svojou službou (alebo so svojím darom). A keď niekto odmietne moju službu, odmietol mňa. A byť odmietnutý ako osoba nie je príjemný pocit. No v takomto myslení je problém v logike: ja a moja služba nie je to isté. Človek môže odmietnuť moju službu i môj dar, ale nemusí odmietnuť mňa. Hnev je vždy znakom problému: niekde sa stala chyba a treba ju hľadať. V každom prípade však naša úslužnosť musí byť bez hnevu, ak má byť pravá.

4) To, že úslužnosť nečaká nič naspäť, poukazuje na to, že láska je tu praktizovaná – konečne ako vždy – výlučne pre dobro toho druhého. Niekedy – dosť často bez toho, že by sme si to uvedomovali – sme úslužní nie pre dobro toho druhého, ale pre svoje vlastné dobro: od toho, komu pomôžeme, čakáme oddanosť, priateľstvo, vernosť..., jednoducho to, že sa staneme pre neho dôležitými a nenahraditeľnými. A tým si ho urobíme vlastne akoby svojím dlžníkom. Toto nie je pre človeka, ktorému pomáhame, príjemný pocit. Je to hra s jeho dôstojnosťou. V misijnej práci sa nám často pripomína: „Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá“ (Mt 6,3-4). To znamená: mali by sme pomáhať nenápadne, bez sústreďovania pozornosti na seba, bez túžby po zaviazanosti toho voči nám a jeho povinnosti ďakovať nám.

Kde je čistejšia láska, tam je i väčší úspech. Zdieľať

Príkladom je z kresťanskej histórie okrem iných sv. Mikuláš: z jeho života je známe, že pomohol istej rodine, ktorá sa dostala do takej finančnej núdze, že dospelé dcéry sa rozhodli predávať sa pre prostitúciu, aby získali potrebné peniaze. Biskup Mikuláš im vraj raz v noci dal do okna to, čo potrebovali, a tak ich uchránil pred zamýšľaným údelom. Bolo to teda v noci a tajne. Jeho skutok, konečne, neostal nepovšimnutý, veď inak by sme o ňom nevedeli a inak by sa nestal tradíciou. No Mikuláš mal úmysel jasný: pomôž tajne, nech sa ti títo ľudia necítia zaviazaní.

Tieto štyri znaky úslužnosti by sme teda mali nosiť neustále v mysli. Nie je totiž ľahké rozpoznať a praktizovať pravú úslužnosť. No tam, kde je záujem o hĺbku kresťanskej lásky, sa ju človek snaží neustále rozpoznávať a svoje motívy neustále očisťovať.

Povedali sme si teda, že úslužnosť je čistejšou láskou ako láskavosť, hoci i láskavosť má veľkú hodnotu. A kde je čistejšia láska, tam je i väčší úspech. Úslužnosť prináša hojnejšie radosti než jej sestra láskavosť.

Len pozorujme, ako živo a srdečne zažiari radosť na tvári človeka, keď úslužnosť vykonala opäť jeden zo svojich dobrých skutkov; i to utrápené čelo a zachmúrené oko môže úslužnosť náhle rozžiariť v slnečnom lúči detskej radosti.

Úslužnosť potešuje blížneho, keď podobne ako láskavosť uskutočňuje jeho želania; no silu radosti ešte stupňuje a zdvojnásobuje momentom prekvapenia. Neočakávanosť a prekvapivosť jej konania spôsobuje, že aj skromnou maličkosťou vyčaruje v ľuďoch veľkú radosť. A vtedy sú jej dary, malé či veľké, vždy opravdivými darmi.

Neočakávanosť a prekvapivosť úslužnosti spôsobuje, že aj skromnou maličkosťou vyčaruje v ľuďoch veľkú radosť. Zdieľať

Dary a láskavosti, ktoré iní na nás vynútia prosbami, nie sú už často nijakými darmi; sú akoby kúpené, neraz draho, ba príliš draho kúpené. Nesmieme zabúdať, že prosenie je čosi tvrdého, pokorujúceho; nielen dávať, ale i prosiť niečo stojí; už neraz stál dar darcu stokrát menej než prosba prosebníka. Rozhodne skoro každý dar stráca prosbou, ktorú sme museli vysloviť, aby sme ho dostali, niečo zo svojej plnej hodnoty a tým aj niečo zo svojho potešujúceho účinku. Naproti tomu všetko, čo úslužnosť koná alebo darúva, dodáva svoju plnú, nezoslabenú radosť!

Čistá pohnútka, veľká darovaná radosť a – bohaté získané požehnanie! Áno, je to prastarý zákon v kráľovstve lásky: čím čistejšia láska, tým bohatšie pozemské a nebeské požehnanie; čím viac darujeme, tým viac získavame.

O Božej odplate za úslužnosť treba osobitne pripomenúť iba jedno: ona koná v nás to najlepšie – našu lásku – ostražitou, živou, svižnou. Totiž faktom je, že ako všetko dobré v raji kresťanskej duše, vyslobodenej zo svojho zakliatia, aj láska má sklon upadnúť v nás príliš ľahko do starého spánku, ktorý kedysi po dlhé tisícročia držal tento raj v zajatí.

Pred týmto nebezpečenstvom ju neochráni ani to, keď sa tu a tam, občas, k nej priblíži prosebník a ju osloví; ak jeho želanie splnila napoly neochotne, upadne znova do tejto nebezpečnej ochablosti a ospalosti – iba jedno ju môže pred tým zachrániť: keď sa sama zo svojho vlastného popudu bude usilovať konať dobro, keď bude rozmýšľať, ako niekomu urobiť radosť, keď sa bude neustále snažiť čítať skúmavým okom cudzie želania, objavovať cudzie potreby, keď sa s priateľskou námahou bude zohýbať, aby odstránila zo zeme prekážku, keď príčinlivou rukou pripraví pre druhých nejaké prekvapenie a bez toho, aby sa dala najprv o to prosiť, keď náhliacimi nohami urobí „kroky“ a „chôdzu“ za druhými, slovom, keď je ochotná.

Čím čistejšia láska, tým bohatšie pozemské a nebeské požehnanie. Zdieľať

Jezuita John Powell by k tomu povedal: buď aktorom, a nie reaktorom. Láskavosť je „reakčnosť“, lebo „iba“ reaguje na prosbu druhého. Úslužnosť je „akčnosť“, lebo sama je tvorivá a vynaliezavá a s akciou vychádza ako prvá; nečaká na popud. Ak budeme toto robiť, potom myšlienky lásky zostanú svieže, jej oči jasné, jej ruky a nohy pohyblivé, jej duša ostražitá. A bude „blahoslavený, kto bdie!“ (Zjv 16, 15). A teda neochabne ani nebude mať tendenciu upadnúť do spánku nečinnosti. Akčnosť ju drží neustále v strehu a v kreativite a tak potom aj pri dobrej kondičke.

Ale ešte jedno sa nesmie zamlčať, keď spievame chválu na úslužnosť: jej krásu. Jean Paul (nemecký spisovateľ, 1763 – 1825) píše o jej očarujúcej kráse: „Ľudia jemného citu očarúvajú istou božskou pozornosťou pre drobné potreby druhého tým, že uhádnu jeho najskrytejšie želania, že stále obetujú seba samých, že preukazujú láskavosti, ktorých hodvábne tkanivo sa vždy pevnejšie a hebkejšie omotáva okolo srdca než pichľavý povraz života veľkého dobročinného skutku.“ Najjemnejšie slovo v tomto chválospeve je slovo „božská pozornosť“. Úslužnosť má vo svojej kráse vskutku niečo podobného Bohu.

Veľkú väčšinu dobrých skutkov dáva nám Boh bez toho, aby sme o ne prosili. Dávno predtým, skôr než sme mohli zopäť ruky, nás stvoril, vykúpil a posvätil. „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás...“ (1 Jn 4, 10). Veru, skôr než úbohý človek vôbec jestvoval, od večnosti vyvolil svojich a daroval im večnú blaženosť a anjeli velebia túto úslužnú milosť a milosrdenstvo Božie a volajú: „Vyšiel si mu v ústrety s požehnaním, na jeho hlavu si vložil korunu z rýdzeho zlata!“ (Ž 20, 4). Ak túžiš po božsky krásnom, hľa, veď je to také blízke a ľahko dosiahnuteľné: buď úslužný svojmu blížnemu v láskavosti.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo