V Ríme som nezažil väčší antiamerikanizmus, než je tam dnes

V Ríme som nezažil väčší antiamerikanizmus, než je tam dnes

Ilustračné foto: usml.edu

Kritici si neuvedomujú, že falošný obraz o „krajne pravicovej americkej cirkvi“ rozšíril v Ríme Theodore McCarrick. Píše George Weigel.

Keď sa americkí biskupi 10. a 11. novembra zišli v Baltimore, zdalo sa, že po čase modlitby, pokánia a reflexie krízy sexuálneho zneužívania v cirkvi sa urobia dva dôležité kroky smerom k reforme. Prijme sa biskupský kódex správania, ktorý by na biskupov preniesol štandardy správania, aké boli v roku 2002 Dallasskou chartou aplikované na kňazov. Biskupi mali tiež uviesť do sveta laikmi vedený mechanizmus na prijímanie sťažností voči nevhodnému správaniu, zneužívaniu či skazenosti biskupov. Výpovede, ktoré by sa označili za hodnoverné, by sa zasielali na príslušné orgány vrátane tých v Ríme.

Kardinál Daniel DiNardo, predseda Konferencie katolíckych biskupov USA, však v poslednej minúte dostal z Ríma nariadenie, podľa ktorého si Vatikán nepraje, aby americkí biskupi hlasovali o týchto dvoch opatreniach. K nariadeniu bolo pripojené nepresvedčivé zdôvodnenie, že akékoľvek rozhodnutia v takejto veci sa majú prijímať až po celosvetovom stretnutí predsedov katolíckych biskupských konferencií, ku ktorému dôjde v Ríme vo februári budúceho roku a na ktorom sa bude preberať kríza v globálnom rozmere.

Americkí biskupi dostali z Ríma nariadenie, podľa ktorého si Vatikán nepraje, aby hlasovali o dvoch opatreniach proti kríze sexuálneho zneužívania. Čo sa stalo so „synodalitou“ a „kolegialitou“? Zdieľať

Čo sa stalo so „synodalitou“ a „kolegialitou“, o ktorých sa zdalo, že budú charakterizovať cirkev za Františkovho pontifikátu? Aký zmysluplný význam „synodality“ či „kolegiality“ by mohol obsahovať autokratický zásah Ríma do týchto vecí národnej biskupskej konferencie, ktorá svoju situáciu pozná omnoho lepšie než rímske úrady? Ušetrite ma následných vysvetlení týkajúcich sa rímskych obáv nad súladom s kánonickým právom. Ak by v amerických návrhoch boli kánonické problémy, mohli sa odstrániť po tom, čo by si biskupi splnili svoju povinnosť: ukázať rozhnevaným americkým katolíkom, že biskupi sú pevne odhodlaní čeliť biskupskej úrovni krízy sexuálneho zneužívania a rozpadu biskupskej dôveryhodnosti, ktorá sa v dôsledku tejto krízy vytvorila.

(Pokiaľ ide o cirkevné právo: Na základe akej právnej autority kardinál Marc Ouellet, prefekt Kongregácie pre biskupov, nariadil americkej biskupskej konferencii nehlasovať o veciach, ktoré jej členovia považovali za nanajvýš dôležité? Čiastočným základom pre takýto zásah mohol byť kánon 455.1 týkajúci sa autority biskupských konferencií. No vzhľadom na bezstarostnosť ku kánonickému právu, akú Rím preukazuje v posledných rokoch, nehovoriac o zrejme nekončiacej sérii narážok proti „legalizmu“, sa obavy o súlade s kánonickým právom zdajú byť bezpredmetné. V každom prípade, podľa kánonu 455.2 bolo možné právne doladiť čokoľvek z toho, čo by americkí biskupi spravili a čo považovali za kľúčové pre obnovenie dôvery v tejto kritickej situácii.)

Nedávno som v Ríme strávil takmer päť týždňov, počas ktorých som zažil protiamerickú atmosféru horšiu než čokoľvek, s čím som sa stretol za 30 rokov svojej práce vo Vatikáne a v jeho okolí. Úspešne tu nažíva falošný obraz cirkevného života v USA, podľa ktorého si bohatí katolíci spoločne s krajne pravicovými biskupmi podmanili cirkev a vedú neúprosný odpor voči súčasnému pontifikátu. Ďalším prehreškom proti kolegialite je, že tento hrubo zdeformovaný obraz amerického katolicizmu nekritizujú ani nekorigujú tí americkí biskupi, ktorí sú dnes v priazni Rímskej kúrie.

Biskupi sa pokúsili urobiť správnu vec, ale boli zradení Rímom. Príbeh sa tu však nesmie skončiť. Cirkev si nemôže dovoliť „čakať až do februára“. Zdieľať

Úprimné nezhody – povedzme napr. pri Amoris Laetitia a jej dôsledkoch na učenie a pastoračnú prax – sú jedna vec. Niečo iné je ale systematické prekrúcanie skutočnosti, ktoré pošliapava predpoklad dobrej vôle na strane oponenta, hoci práve to by malo byť základom pre každú vnútrocirkevnú diskusiu. Tí, ktorí sa podieľajú na tomto ohováraní amerických biskupov, by si však mali uvedomiť, kde má táto prax korene. Pretože jedným z tých, ktorí vniesli tento toxín do rímskeho krvného obehu, bol sexuálny predátor špecializujúci sa na zneužívanie seminaristov pod svojou autoritou – Theodore McCarrick, bývalý arcibiskup vo Washingtone.

Hlavné médiá píšuce o poslednom stretnutí biskupov v Baltimore to všeobecne uviedli správne: americkí biskupi sa pokúsili urobiť správnu vec, ale boli zradení Rímom. Príbeh sa tu však nesmie skončiť. Cirkev si tiež nemôže dovoliť „čakať až do februára“.

Kardinál DiNardo a väčšina biskupov sa pre dobro evanjelizačnej budúcnosti cirkvi musia vyrovnať z nechutnosťou, ktorá vyšla na svetlo sveta. Ich úlohou je teraz zmierniť svoju zakorenenú podriadenosť k „Rímu“ a pokračovať v navrhovaní opatrení týkajúcich sa tejto krízy. Takých opatrení, aké prislúchajú ich autorite a aké vychádzajú v ústrety legitímnym požiadavkám po reforme zo strany katolíckych veriacich v USA.

Pôvodný text: Vatican autocracy and the U.S. bishops. Uverejnené so súhlasom Denver Catholic, preložil L. Obšitník.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo