Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
29. december 2018

Obradové bohatstvo na kresťanskom Východe

Bohoslužobné slávenie je vo východných cirkvách považované za také dôležité, že katechéza a pastorácia slúžia hlavne na to, aby viedli ľudí k liturgii.
Obradové bohatstvo na kresťanskom Východe

Konštantínopolský patriarcha Bartolomej pri liturgii.

Vo východných cirkvách je slávenie bohoslužby považované za vrchol kresťanského bytia, cirkevného konania a duchovného života.

Podrobnosti vysvetlil Basilius J. Groen, riaditeľ Inštitútu pre liturgickú vedu, kresťanské umenie a hymnológiu na Katolíckej teologickej fakulte Univerzity v rakúskom Grazi.

Veriaci, vedení Svätým Duchom, slávia mystérium zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom: mystérium, ktoré kulminuje v živote, zomieraní a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista, ako aj v dare Svätého Ducha a v očakávaní druhého Pánovho príchodu.

Bohoslužobné slávenie je vo východných cirkvách považované za také dôležité, že podľa názoru väčšiny biskupov, kňazov, teológov a ostatných veriacich katechéza a pastorácia slúžia hlavne na to, aby viedli ľudí k liturgii.

Liturgia

Slovo liturgia pochádza zo starogréčtiny (leitourgia – dielo pre ľud). V klasických Aténach pôvodne znamenalo verejnú finančnú a materiálnu podporu pre celkové obyvateľstvo, okrem iného dotovanie divadelných hier alebo iných kultúrnych a športových podujatí, ako aj vyživovanie chudobných. V helenistickom židovstve sa od druhého storočia pred Kristom význam postupne presúval na kultovú chrámovú bohoslužbu. No slovo liturgia malo naďalej aj význam charitatívnej služby alebo daní. V Novom zákone liturgia znamená len jediný raz bohoslužbu (Sk 13,2). No v kresťanstve sa presadí práve tento význam liturgie, teda náboženské komunitné symbolické a rituálne úkony a s nimi súvisiace úrady. Zvlášť Eucharistia sa označuje ako „liturgia“ alebo „božská liturgia“ par excellence. A tak vo východných cirkevných tradíciách je liturgia takmer synonymom pre Eucharistiu.

Rítus/obrad

Pojmom rítus/obrad sa v širokom zmysle slova myslí celkové dedičstvo nejakej cirkvi: nie iba liturgia, ale aj kánonické právo, dogmatika, morálne predpisy, spiritualita a ľudová náboženská kultúra. Všetky tieto aspekty sa navzájom ovplyvňujú a tvoria spravidla mnohotvárnu jednotu. V úzkom zmysle slova môže rítus/obrad znamenať aj určité liturgické symbolické úkony (napr. krstný obrad).

Liturgické rodiny

Najskôr veľmi pluriformný liturgický terén v dobe ranej Cirkvi sa postupne stále viac orientoval podľa niektorých veľkomiest, ako boli Alexandria, Antiochia, Konštantínopol a Rím, a podľa tamojších cirkevných štruktúr. V týchto centrách a okolo nich sa v priebehu času vyvinuli určité liturgické rodiny, ktoré sa zvyknú nazývať podľa svojho centra „antiochijská“, resp. „sýrska“, „alexandrijská“ alebo „rímska“, ako to objasňuje nasledujúci prehľad:

Sýrska/antiochijská

západosýrska

  1. byzantská liturgia
  2. sýrska pravoslávna liturgia
  3. maronitská liturgia
  4. arménska liturgia

východosýrska

  1. perzská/asýrska liturgia
  2. chaldejská liturgia
  3. syromalabarská liturgia

Alexandrijská

Inzercia

  1. koptská liturgia
  2. etiópska liturgia

Vo východných cirkvách sa dnes najviac používa byzantský typ bohoslužby. K byzantskému obradu patrí približne 85 percent všetkých východných kresťanov. Ide o veriacich pravoslávnych cirkví, ako napr. ruskej, bulharskej, gréckej, rumunskej alebo srbskej, ako aj o tých, ktorí patria ku gréckokatolíckym cirkvám.

Byzantský typ bohoslužby

Byzantský typ bohoslužby vznikol v rámci sýrskeho/antiochijského obradu, no inkorporoval aj prvky iných liturgických rodín, zvlášť bohoslužieb Svätého mesta Jeruzalem. Predovšetkým vo štvrtom a piatom storočí tam vznikli mnohé slávnosti na pamiatku historických udalostí zo života Ježiša, jeho Matky a jeho učeníkov. Jeruzalemská mestská liturgia veľmi ovplyvnila vývoj sviatkov v ročnom cykle v celkovom kresťanstve. Ovplyvnila vo výraznej miere aj byzantskú liturgiu hodín. Navyše bohoslužobné formy veľkých kláštorov v judskej púšti južne od Jeruzalema (zvlášť monastier Mar Saba), ako aj v Konštantínopole (prevažne monastier Studion) veľmi vplývali na liturgiu eparchiálnych katedrál a farností: takto sa aj táto stala viac mníšskou, teda aj v biskupských a ďalších chrámoch nadobudlo vysokú hodnotu recitovanie žalmov, meditatívna hymnografia a asketické prejavy pokánia.

Na základe schopnosti byzantskej liturgie a spirituality integrovať a syntetizovať iné prvky sa zaiste dá hovoriť o byzantskej syntéze (takto to robili dvaja veľkí liturgisti – pravoslávny Alexander Schmemann a katolícky Robert Taft).

Po povýšení Konštantínopolu na hlavné mesto východorímskej ríše (slávnostná posviacka sa konala 11. mája 330) rýchlo stúpala hviezda tohto mesta. Staršie veľkomestá egyptská Alexandria a sýrska Antiochia, ktoré boli dlhé obdobie hospodárskymi, cirkevnými a liturgickými centrami na východnej strane Stredozemného mora, boli čoskoro prekonané „Novým Rímom“. No veľké cirkvi Egypta a Sýrie boli otrasené a oslabené aj teologickými konfliktmi o národnej a kultúrnej identite, ako aj arabsko-moslimským podmanením. Po vzniku autonómnych koptských a sýrskych konfesií v piatom a šiestom storočí patrilo len málo kresťanov v týchto oblastiach k byzantskej ríšskej cirkvi. Títo veriaci, nazývaní melchiti – netreba si ich zamieňať s neskoršou arabskou konfesiou, ktorá je zjednotená s Rímom – sa tak veľmi stotožňovali s Rímom, že nakoniec (12. až 14. storočie) sa vzdali svojich vlastných liturgických tradícií a úplne prevzali obrady a formy slávenia východorímskeho hlavného mesta. Špecifikum koptskej a sýrskej liturgie žilo ďalej v koptských a sýrskych cirkvách, kde, pravdaže, podliehalo ďalšiemu vývoju a prispôsobeniam. Počas deviateho storočia a neskôr ešte viac rástol vplyv Konštantínopolu, pretože aj bulharské, srbské, rumunské a ruské národy a štáty uprednostnili grécku verziu kresťanskej viery.

Nádherná katedrála Božej Múdrosti (Hagia Sofia), ktorú nechal postaviť cisár Justinián I. v 6. storočí, bola považovaná až do dobytia Konštantínopolu Osmanmi (1453) a do premenenia na mešitu za jedno z najslávnejších bohoslužobných centier kresťanstva. Podľa staroruskej Nestorovej kroniky (cca. 1113-1118) tam slávená liturgia bola „nebom na zemi“, čistou krásou a hlavným dôvodom obrátenia Rusi k východo- a nie západorímskej forme viery. Mnohé ďalšie chrámy cisárskeho mesta, plné zázračných relikvií a vzácnych ikon, robili z Konštantínopolu prvoradé pútnické miesto. Avšak účastníci štvrtej križiackej výpravy pri svojom rabovaní Konštantínopolu (1204) ukoristili mnohé z týchto relikvií a previezli ich do Benátok a ďalších západoeurópskych centier.

Byzantská liturgia bola nielen v grécko-sýrskom priestore, ale aj v slovanskom a rumunskom svete podrobená stálym zmenám. Aj dnes sa ešte mení. Nie je statická, ale dynamická. Platí to aj o liturgii ostatných východných cirkví, ku ktorým patria zvlášť orientálne pravoslávne cirkvi Arménov, Etiópčanov, Koptov, Sýrčanov a indických Syromalabarov, ako aj Asýrska cirkev.

Dary z kresťanského Východu

Východné pravoslávne kresťanstvo darovalo latinskej západnej cirkvi mnohé zo svojej bohatej bohoslužobnej a duchovnej pokladnice, napríklad sviatky Narodenie Bohorodičky, Zvestovanie Pána, Stretnutie Pána a Zosnutie Bohorodičky. Vyskytlo sa viac liturgického exportu z Východu na Západ než naopak. Na gréckom Východe a nie na latinskom Západe sa konalo sedem ekumenických koncilov so svojimi kristologickými, trojičnými a mariologickými dogmami. Štyri takéto koncily sa konali dokonca v samotnom Konštantínopole a Chalkedón (451) bol predmestím cisárskeho mesta. Jednoznačné dogmy veľmi ovplyvnili obsah modlitieb a hymnov nielen východnej liturgie.

Gréckokatolícke cirkvi

Osobitnú kategóriu predstavujú východné cirkvi zjednotené s Rímom, ktoré vzišli z pravoslávia. V súvislosti s byzantským obradom ide o „gréckokatolícke cirkvi“. Len libanonskí maroniti a juhotalianskí Italo-Albánci nemajú pravoslávny náprotivok.

Pretože v Ríme stáročia považovali latinský obraz za najlepší zo všetkých (praestantia latina), mnohé východné cirkvi zjednotené s Rímom boli v priebehu času latinizované. Ich liturgia, náuka a organizácia nezriedka predstavujú zmiešaninu pravoslávia a katolicizmu. Druhý vatikánsky koncil v dekréte o východných katolíckych cirkvách Orientalium Ecclesiarum vyzval východné katolícke cirkvi, aby pestovali svoje vlastné liturgické dedičstvo. V mnohých východných cirkvách sa rozbehla obnova vlastného východného dedičstva.

Spoznávajme liturgiu

Napriek mnohým kultúrnym a národným rozdielom medzi jednotlivými východnými cirkvami liturgia a spiritualita tvoria pre ich príslušníkov základ ich viery. Viera Cirkvi sa vyjadruje v liturgii. Kto chce spoznať vieru východných cirkví, potrebuje sa zúčastňovať na slávení liturgie a študovať liturgické texty a úkony, lebo tam sa zjavuje, čo je pravým chválospevom, resp. pravou vierou (obidvoje: ortodoxia).

Odporúčame