Obradové bohatstvo na kresťanskom Východe

Vo východných cirkvách je slávenie bohoslužby považované za vrchol kresťanského bytia, cirkevného konania a duchovného života.

Podrobnosti vysvetlil Basilius J. Groen, riaditeľ Inštitútu pre liturgickú vedu, kresťanské umenie a hymnológiu na Katolíckej teologickej fakulte Univerzity v rakúskom Grazi.

Veriaci, vedení Svätým Duchom, slávia mystérium zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom: mystérium, ktoré kulminuje v živote, zomieraní a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista, ako aj v dare Svätého Ducha a v očakávaní druhého Pánovho príchodu.

Bohoslužobné slávenie je vo východných cirkvách považované za také dôležité, že podľa názoru väčšiny biskupov, kňazov, teológov a ostatných veriacich katechéza a pastorácia slúžia hlavne na to, aby viedli ľudí k liturgii.

Liturgia

Slovo liturgia pochádza zo starogréčtiny (leitourgia – dielo pre ľud). V klasických Aténach pôvodne znamenalo verejnú finančnú a materiálnu podporu pre celkové obyvateľstvo, okrem iného dotovanie divadelných hier alebo iných kultúrnych a športových podujatí, ako aj vyživovanie chudobných. V helenistickom židovstve sa od druhého storočia pred Kristom význam postupne presúval na kultovú chrámovú bohoslužbu. No slovo liturgia malo naďalej aj význam charitatívnej služby alebo daní. V Novom zákone liturgia znamená len jediný raz bohoslužbu (Sk 13,2). No v kresťanstve sa presadí práve tento význam liturgie, teda náboženské komunitné symbolické a rituálne úkony a s nimi súvisiace úrady. Zvlášť Eucharistia sa označuje ako „liturgia“ alebo „božská liturgia“ par excellence. A tak vo východných cirkevných tradíciách je liturgia takmer synonymom pre Eucharistiu.

Rítus/obrad

Pojmom rítus/obrad sa v širokom zmysle slova myslí celkové dedičstvo nejakej cirkvi: nie iba liturgia, ale aj kánonické právo, dogmatika, morálne predpisy, spiritualita a ľudová náboženská kultúra. Všetky tieto aspekty sa navzájom ovplyvňujú a tvoria spravidla mnohotvárnu jednotu. V úzkom zmysle slova môže rítus/obrad znamenať aj určité liturgické symbolické úkony (napr. krstný obrad).

Liturgické rodiny

Najskôr veľmi pluriformný liturgický terén v dobe ranej Cirkvi sa postupne stále viac orientoval podľa niektorých veľkomiest, ako boli Alexandria, Antiochia, Konštantínopol a Rím, a podľa tamojších cirkevných štruktúr. V týchto centrách a okolo nich sa v priebehu času vyvinuli určité liturgické rodiny, ktoré sa zvyknú nazývať podľa svojho centra „antiochijská“, resp. „sýrska“, „alexandrijská“ alebo „rímska“, ako to objasňuje nasledujúci prehľad:

Sýrska/antiochijská

západosýrska

1. byzantská liturgia
2. sýrska pravoslávna liturgia
3. maronitská liturgia
4. arménska liturgia

východosýrska

1. perzská/asýrska liturgia
2. chaldejská liturgia
3. syromalabarská liturgia

Alexandrijská

1. koptská liturgia
2. etiópska liturgia

Vo východných cirkvách sa dnes najviac používa byzantský typ bohoslužby. K byzantskému obradu patrí približne 85 percent všetkých východných kresťanov. Ide o veriacich pravoslávnych cirkví, ako napr. ruskej, bulharskej, gréckej, rumunskej alebo srbskej, ako aj o tých, ktorí patria ku gréckokatolíckym cirkvám.

Byzantský typ bohoslužby

Byzantský typ bohoslužby vznikol v rámci sýrskeho/antiochijského obradu, no inkorporoval aj prvky iných liturgických rodín, zvlášť bohoslužieb Svätého mesta Jeruzalem. Predovšetkým vo štvrtom a piatom storočí tam vznikli mnohé slávnosti na pamiatku historických udalostí zo života Ježiša, jeho Matky a jeho učeníkov. Jeruzalemská mestská liturgia veľmi ovplyvnila vývoj sviatkov v ročnom cykle v celkovom kresťanstve. Ovplyvnila vo výraznej miere aj byzantskú liturgiu hodín. Navyše bohoslužobné formy veľkých kláštorov v judskej púšti južne od Jeruzalema (zvlášť monastier Mar Saba), ako aj v Konštantínopole (prevažne monastier Studion) veľmi vplývali na liturgiu eparchiálnych katedrál a farností: takto sa aj táto stala viac mníšskou, teda aj v biskupských a ďalších chrámoch nadobudlo vysokú hodnotu recitovanie žalmov, meditatívna hymnografia a asketické prejavy pokánia.

Na základe schopnosti byzantskej liturgie a spirituality integrovať a syntetizovať iné prvky sa zaiste dá hovoriť o byzantskej syntéze (takto to robili dvaja veľkí liturgisti – pravoslávny Alexander Schmemann a katolícky Robert Taft).

Po povýšení Konštantínopolu na hlavné mesto východorímskej ríše (slávnostná posviacka sa konala 11. mája 330) rýchlo stúpala hviezda tohto mesta. Staršie veľkomestá egyptská Alexandria a sýrska Antiochia, ktoré boli dlhé obdobie hospodárskymi, cirkevnými a liturgickými centrami na východnej strane Stredozemného mora, boli čoskoro prekonané „Novým Rímom“. No veľké cirkvi Egypta a Sýrie boli otrasené a oslabené aj teologickými konfliktmi o národnej a kultúrnej identite, ako aj arabsko-moslimským podmanením. Po vzniku autonómnych koptských a sýrskych konfesií v piatom a šiestom storočí patrilo len málo kresťanov v týchto oblastiach k byzantskej ríšskej cirkvi. Títo veriaci, nazývaní melchiti – netreba si ich zamieňať s neskoršou arabskou konfesiou, ktorá je zjednotená s Rímom – sa tak veľmi stotožňovali s Rímom, že nakoniec (12. až 14. storočie) sa vzdali svojich vlastných liturgických tradícií a úplne prevzali obrady a formy slávenia východorímskeho hlavného mesta. Špecifikum koptskej a sýrskej liturgie žilo ďalej v koptských a sýrskych cirkvách, kde, pravdaže, podliehalo ďalšiemu vývoju a prispôsobeniam. Počas deviateho storočia a neskôr ešte viac rástol vplyv Konštantínopolu, pretože aj bulharské, srbské, rumunské a ruské národy a štáty uprednostnili grécku verziu kresťanskej viery.

Nádherná katedrála Božej Múdrosti (Hagia Sofia), ktorú nechal postaviť cisár Justinián I. v 6. storočí, bola považovaná až do dobytia Konštantínopolu Osmanmi (1453) a do premenenia na mešitu za jedno z najslávnejších bohoslužobných centier kresťanstva. Podľa staroruskej Nestorovej kroniky (cca. 1113-1118) tam slávená liturgia bola „nebom na zemi“, čistou krásou a hlavným dôvodom obrátenia Rusi k východo- a nie západorímskej forme viery. Mnohé ďalšie chrámy cisárskeho mesta, plné zázračných relikvií a vzácnych ikon, robili z Konštantínopolu prvoradé pútnické miesto. Avšak účastníci štvrtej križiackej výpravy pri svojom rabovaní Konštantínopolu (1204) ukoristili mnohé z týchto relikvií a previezli ich do Benátok a ďalších západoeurópskych centier.

Byzantská liturgia bola nielen v grécko-sýrskom priestore, ale aj v slovanskom a rumunskom svete podrobená stálym zmenám. Aj dnes sa ešte mení. Nie je statická, ale dynamická. Platí to aj o liturgii ostatných východných cirkví, ku ktorým patria zvlášť orientálne pravoslávne cirkvi Arménov, Etiópčanov, Koptov, Sýrčanov a indických Syromalabarov, ako aj Asýrska cirkev.

Dary z kresťanského Východu

Východné pravoslávne kresťanstvo darovalo latinskej západnej cirkvi mnohé zo svojej bohatej bohoslužobnej a duchovnej pokladnice, napríklad sviatky Narodenie Bohorodičky, Zvestovanie Pána, Stretnutie Pána a Zosnutie Bohorodičky. Vyskytlo sa viac liturgického exportu z Východu na Západ než naopak. Na gréckom Východe a nie na latinskom Západe sa konalo sedem ekumenických koncilov so svojimi kristologickými, trojičnými a mariologickými dogmami. Štyri takéto koncily sa konali dokonca v samotnom Konštantínopole a Chalkedón (451) bol predmestím cisárskeho mesta. Jednoznačné dogmy veľmi ovplyvnili obsah modlitieb a hymnov nielen východnej liturgie.

Gréckokatolícke cirkvi

Osobitnú kategóriu predstavujú východné cirkvi zjednotené s Rímom, ktoré vzišli z pravoslávia. V súvislosti s byzantským obradom ide o „gréckokatolícke cirkvi“. Len libanonskí maroniti a juhotalianskí Italo-Albánci nemajú pravoslávny náprotivok.

Pretože v Ríme stáročia považovali latinský obraz za najlepší zo všetkých (praestantia latina), mnohé východné cirkvi zjednotené s Rímom boli v priebehu času latinizované. Ich liturgia, náuka a organizácia nezriedka predstavujú zmiešaninu pravoslávia a katolicizmu. Druhý vatikánsky koncil v dekréte o východných katolíckych cirkvách Orientalium Ecclesiarum vyzval východné katolícke cirkvi, aby pestovali svoje vlastné liturgické dedičstvo. V mnohých východných cirkvách sa rozbehla obnova vlastného východného dedičstva.

Spoznávajme liturgiu

Napriek mnohým kultúrnym a národným rozdielom medzi jednotlivými východnými cirkvami liturgia a spiritualita tvoria pre ich príslušníkov základ ich viery. Viera Cirkvi sa vyjadruje v liturgii. Kto chce spoznať vieru východných cirkví, potrebuje sa zúčastňovať na slávení liturgie a študovať liturgické texty a úkony, lebo tam sa zjavuje, čo je pravým chválospevom, resp. pravou vierou (obidvoje: ortodoxia).