Liberálny pápež, ktorý sa bratríčkuje s moslimom

Svätý Otec František absolvuje od 3. do 5. februára 2019 apoštolskú návštevu Spojených arabských emirátov. Hlavným cieľom pápežskej návštevy je zúčastniť sa na medzináboženskej konferencii v Abú Zabí s názvom „Bratstvo medzi ľuďmi“. Tomu zodpovedá aj motto Františkovej apoštolskej cesty: „Urob ma nástrojom svojho pokoja“. Ide o úvodné slová známej modlitby sv. Františka z Assisi za pokoj.

Pápež sa teší na imáma

Dvadsiata siedma apoštolská cesta pápeža Františka sa zaraďuje do jeho úsilia o dialóg s islamom. Svätý Otec už viackrát navštívil krajiny s väčšinovým moslimským obyvateľstvom, naposledy Bangladéš. V roku 2017 prišiel do Egypta, kde rečnil na medzináboženskej mierovej konferencii renomovanej sunnitskej univerzity Al Azhar v Káhire.

Historicky prvá apoštolská cesta na Arabský polostrov sa koná presne 800 rokov po historickom stretnutí svätého Františka Assiského s egyptským sultánom Malikom al Kamilom, ktoré je považované za predchodcu moslimsko-kresťanského dialógu.  

Tri dni pred cestou do Spojených arabských emirátov sa Svätý Otec František prihovoril ich obyvateľom vo videoposolstve. V ňom stojí za osobitnú pozornosť pápežovo poďakovanie „priateľovi a drahému bratovi, veľkému imámovi Al-Azharu doktorovi Ahmedovi Al-Tayebovi a všetkým, ktorí spolupracovali na príprave stretnutia, za odvahu a vôľu, aby sa potvrdilo, že viera v Boha spája a nerozdeľuje, zbližuje rozdiely, vzďaľuje nepriateľstvá a nevraživosti“.

Po takýchto slovách si azda nejeden katolík ironicky povie: „Ďakujem pekne!“ a poťažká si: „Tento liberálny pápež sa priatelí, ba dokonca bratríčkuje s moslimom a podsúva nám, že kresťania a moslimovia veria v toho istého Boha. A náš Boh sa tomu nečinne prizerá...?!“

Je Františkov postoj oprávnený?

Keďže v týchto dňoch akosi nemám odvahu položiť túto otázku exorcistom (asi už viete prečo) a slovenskí teológovia sa venujú radšej náboženskému turizmu, musíme sa predbežne uspokojiť s nasledujúcimi úvahami.

Kresťania a moslimovia veria v jedného, toho istého Boha. V Boha, ktorý stvoril nebo i zem. V Boha, od ktorého je všetko a oni sú pre neho. V Boha, ktorý oznámil seba ľuďom. V Boha, ktorý im prikázal dodržiavať svoje prikázania.

So svojimi blížnymi máme zaobchádzať tak, ako by sme chceli, aby oni zaobchádzali s nami. A keď je nevyhnutné sporiť sa kvôli nejakej veci, kresťania sa majú sporiť s rozvahou, pokorou a úctou voči druhému.Zdieľať

Kresťania a moslimovia veria v toho istého Boha. No súčasne sa sporia o primeranom spôsobe uctievania Boha. Dal sa Boh spoznať v Ježišovi Kristovi? V Koráne? Čo je správnou bohoslužbou? Čo prikazuje Boh pre každodenný život a vzájomné zaobchádzanie?  

Kresťania a moslimovia sa sporia o primeranom spôsobe uctievania Boha. Tento spor sa nedá rozhodnúť podľa ľudských kritérií. Tento spor bude trvať tak dlho, kým budú existovať kresťania a moslimovia.

Preto je rozhodujúcou otázkou na nás, akým spôsobom vedieme nevyhnutný spor. Sporíme sa „pekným spôsobom“, ako to na jednom mieste odporúča Korán (29,46)? Alebo sa sporíme pohŕdavo, útočne a dokonca násilne?

Z kresťanského hľadiska je odpoveď na túto otázku jasná a jednoznačná. Všetky tri synoptické evanjeliá informujú o tom, ako Ježiš učil svojich učeníkov, že najdôležitejším prikázaním v Písme je dvojité prikázanie lásky:

„Tu k nemu pristúpil jeden zo zákonníkov... [a] spýtal sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ Ježiš odpovedal: „Prvé je toto: ,Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!‘ (Dt 6,4-5). Druhé je toto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘ (Lev 19,18). Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet“ (Mk 12,28-31). 

Podľa svedectva Biblie prikázanie lásky k blížnemu platí voči každému, nielen pre správanie vo vlastnej rodine alebo vo vlastnom náboženskom spoločenstve. Jednoznačne to objasňuje známy príbeh milosrdného Samaritána. Na otázku zákonníka „a kto je môj blížny“ (Lev 19,18), Ježiš odpovie príbehom ozbíjaného, doráňaného a polomŕtveho muža, ktorého zachráni cudzinec, ktorý je k tomu ešte príslušníkom iného náboženstva (Lk 10,29-37).

Tento muž sa stane príkladom toho, čo znamená „láska k blížnemu“: humánne zaobchádzanie s každým, bez prihliadania na osobu, pôvod alebo náboženstvo.  

Zhrnuté a podčiarknuté

Moslimovia sa zhodujú s kresťanmi v niektorých otázkach týkajúcich sa náboženstva. V niektorých bodoch sú iného názoru. Tieto rozdiely treba rešpektovať.

So svojimi blížnymi máme zaobchádzať tak, ako by sme chceli, aby oni zaobchádzali s nami. A keď je nevyhnutné sporiť sa kvôli nejakej veci, kresťania sa majú sporiť „pekným spôsobom“, teda s rozvahou, pokorou a úctou voči druhému. 

„Aby sa potvrdilo – ako povedal pápež František v spomenutom videoposolstve –, že viera v Boha spája a nerozdeľuje, zbližuje rozdiely, vzďaľuje nepriateľstvá a nevraživosti.“