Cirkev ako milostiplný život vo Svätom Duchu

Cirkev ako milostiplný život vo Svätom Duchu

Pavel Florenskyj a Sergej Bulgakov. Zdroj: Orthodox christian network

Cirkev je dielom Kristovej inkarnácie, je prijatím ľudskej prirodzenosti Bohom a prijatím božského života touto prirodzenosťou.

Rus Sergej Nikolajevič Bulgakov (1871 – 1944) bol jedným z najplodnejších a najvýznamnejších pravoslávnych teológov 20. storočia. Tento vyštudovaný ekonóm a presvedčený marxista sa vrátil späť ku kresťanskej viere svojho detstva a stal sa kňazom a profesorom teológie. Skrze nútenú emigráciu zo svojej ruskej vlasti prišiel do kontaktu so západným kresťanstvom a angažoval sa ekumenicky. Jeho publikácia „Pravoslávie. Náuka Pravoslávnej cirkvi“ je napísaná pre západné, nepravoslávne čitateľské publikum, aby ho oboznámila s pravoslávím. 

Božská láska Otca k Synovi a Syna k Otcovi nie je jednoduchou vlastnosťou alebo vzťahom, ale má osobné bytie, je hypostatická. Božskou láskou je Svätý Duch, ktorý vychádza od Otca k Synovi a na Synovi spočíva.

Vo Svätom Duchu existuje Syn, ktorý je plodený Otcom, z Otca zrodený a Otcom milovaný, Syn, na ktorom spočíva celé Otcovo zaľúbenie. A Syn spoznáva v otcovskej láske ploditeľa ako milujúceho Otca a opätuje jeho lásku.

Vo Svätom Duchu spočíva radosť lásky a vzájomného vzťahu Otca a Syna, naplnenie tohto vzťahu. Syn existuje pre Otca iba v Duchu, ktorý na Synovi spočíva, ako sa aj Otec zjavuje Synovi iba vo svojej láske skrze Svätého Ducha, ktorý je jednotou života Otca a Syna.

A samotný Svätý Duch, ktorý je láskou obidvoch, existuje vo svojom osobnom bytí, zodpovedajúc podstate lásky, takpovediac len mimo seba, v iných, v Otcovi a Synovi.

Taká je láska: žije zomierajúc a zomiera žijúc, pre ňu bytie neznamená bytie v sebe a bytie pre seba, ale bytie v iných a bytie pre iných.

Láska robí priehľadnou svoju hypostatickú podobu a stane sa potom, keď rozvinie svoju najväčšiu silu, do istej miery neviditeľnou. To je to miesto Svätého Ducha vo Svätej Trojici.

Syn existuje ako Syn iba nedeliteľne od Svätého Ducha, ktorý na Synovi spočíva. A ako Syn hovorí: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10,31), tak touto ich hypostatickou jednotou je práve Svätý Duch, ktorý na Syna zostúpil, ktorý na Synovi spočíva a ktorý Syna pomazáva. Lebo Ježiš je Kristus, je Pomazaný Svätým Duchom: „Duch Pána je na mne, pretože ma pomazáva.“

Cirkev, ktorá ako Kristovo telo žije Kristov život, je územím pôsobenia a prítomnosti Svätého Ducha. Ba ešte viac, Cirkev je životom vo Svätom Duchu, pretože je Kristovým telom, pretože Syn nemá vlastný život vo Svätej Trojici, lebo v zrodení z Otca ho on sám nezištne obetoval. Život však dostáva od Otca a týmto životom je Svätý Duch, Darca života, ktorý na ňom od počiatku spočíva.

Svätý Duch je životom Syna, ktorý Synovi dáva Otec, a iný život, vlastný, Syn nemá. V tom spočíva podstata dvojice Syna a Ducha, ktorá zjavuje Syna: táto dvojica sa vyjadruje v rovnosti ich života za uchovania rozdielu ich hypostáz.

Ale táto rovnosť života sa rozvíja aj v Cirkvi ako Kristovom tele, ktoré má v sebe Kristov život: to je život v Kristovi a teda vo Svätom Duchu, alebo, obrátene, milostiplný život vo Svätom Duchu a v dôsledku toho v Kristovi: „Ak niekto nemá Kristovho Ducha (t.j. Svätého Ducha), ten nie je jeho“ (Rim 8,9).

Z tohto dôvodu možno vnímať Cirkev priamo ako milostiplný život vo Svätom Duchu alebo podľa vyjadrenia, ktoré sa občas vyskytuje, Cirkev je Svätým Duchom, ktorý prebýva v ľudstve.

Tejto podstate veci zodpovedá aj historický rozvoj Cirkvi. Cirkev je dielom Kristovej inkarnácie, Cirkev je dokonca touto inkarnáciou, je prijatím ľudskej prirodzenosti Bohom a prijatím božského života touto prirodzenosťou, Cirkev je zbožštením (theosis) ľudskej prirodzenosti v dôsledku zjednotenia obidvoch prirodzeností v Kristovi.

Ale súčasne dielo pocirkevnenia ľudstva v Kristovom tele sa neuskutočnilo len silou inkarnácie a ani len silou zmŕtvychvstania: „Pre vás je lepšie, keď odídem (k môjmu Otcovi)“ (Jn 16,7); bolo potrebné zoslanie Svätého Ducha, Turíce, ktoré boli aj dokončením Cirkvi.

Svätý Duch prišiel v ohnivých jazykoch na zem a spočíval na apoštoloch, ktorí s Božou Matkou na čele vo svojom počte dvanástich predstavovali celé ľudské pokolenie. Tieto jazyky zostali a zostávajú vo svete, pretože tvoria prameň darov Svätého Ducha, ktoré zostávajú v Cirkvi.

Dar Svätého Ducha bol v ranej Cirkvi skrze apoštolov jasne viditeľný všetkým, dávaný po krste, a tomu teraz zodpovedá „pečať daru Svätého Ducha“, ktorá sa dáva vo sviatosti myropomazania.

Zdroj: Sergej Bulgakov, Die Orthodoxie, Die Lehre der orthodoxen Kirche, Paulinus 2013, s. 17-18. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo