Rumunská gréckokatolícka cirkev medzi rokmi 1948 a 1989 a dnes

Rumunská gréckokatolícka cirkev medzi rokmi 1948 a 1989 a dnes

Pápež Ján Pavol II. počas návštevy Rumunska pred 20 rokmi.Foto: Janek Skarzynski EPA

Pápež František bude vynášať na svetlo krížovú cestu katolíkov počas komunizmu v Rumunsku.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Pred dvadsiatimi rokmi vykonal pápež Ján Pavol II. návštevu komunizmom ťažko doráňaného Rumunska a jeho utrpením skúšanej Cirkvi. Od piatka 31. mája bude pápež František vynášať na svetlo krížovú cestu katolíkov v Rumunsku, napríklad počas blahorečenia siedmich gréckokatolíckych biskupov – mučeníkov na Poli slobody v meste Blaj, ktoré je rumunským „malým Rímom“.

„Komunistická krutovláda priniesla mnohým biskupom, kňazom a laickým kresťanom prenasledovanie a väzenie – a niektorým aj mučeníctvo,“ povedal pre „Die Tagespost“ Zoltán Oláh, tlačový poverenec pre pápežskú návštevu v latinskej arcidiecéze Alba Iulia. Mnohí katolíci zaplatili životom za svoju vernosť Rímu. „Komunistický režim vyskúšal všetko, aby odštiepil miestne cirkvi z tela univerzálnej Cirkvi, aby založil istý druh národnej cirkvi, ktorú by potom mohol používať pre svoje účely.“

Katolícka cirkev sa doteraz nezostavila úplne z obdobia útlaku, myslí si Oláh. Aj po troch desaťročiach od pádu diktatúry neboli reštituované mnohé cirkevné majetky. „V tomto ohľade treba ešte veľa urobiť. Miestnej katolíckej cirkvi ako konfesionálnej menšine občas chýba aj odvaha nechať silnejšie počuť svoj hlas v spoločenských otázkach.“

V Rumunsku komunisti najbrutálnejšie prenasledovali gréckokatolícku cirkev. Podobne ako v roku 1946 na Ukrajine, bola aj v Rumunsku gréckokatolícka cirkev v roku 1948 násilne rozpustená, jej biskupov a kňazov pozatvárali. Mnohých umučili na smrť. „Po obrate bola vrátená cirkvi len malá časť zoštátnených majetkov,“ informoval Oláh. Naďalej je Katolícka cirkev veľmi cenená v intelektuálnych kruhoch krajiny. „To by mohlo byť dobrým novým východiskovým bodom pre budúcnosť cirkvi obidvoch obradov.“

Vyše 80 percent obyvateľov Rumunska sa hlási k miestnej Rumunskej pravoslávnej cirkvi, menej ako šesť percent ku Katolíckej cirkvi latinského alebo byzantského obradu.

Prečítajte si opis života Katolíckej cirkvi v Rumunsku počas komunizmu, s dôrazom na gréckokatolícku cirkev, v doslovnom znení z publikácie Oriente Cattolico, ktorú v roku 2018 vydala vatikánska Kongregácia pre východné cirkvi:

Od potlačenia po znovuzrodenie: Rumunská gréckokatolícka cirkev medzi rokmi 1948 a 1989

Prvého decembra 1948 rumunský komunistický režim publikoval dekrét, ktorý formálne zrušil rumunskú gréckokatolícku cirkev, pričom jej majetky prisúdil štátnym inštitúciám a organizáciám a jej chrámy a farské budovy zveril pravoslávnej cirkvi. Dôvody pre takúto iniciatívu spočívali v politických zmenách, ku ktorým došlo vo východnej Európe na konci druhej svetovej vojny. Rumunsko sa stalo sovietskym satelitom a bolo nútené aplikovať sovietsku politiku vo veci náboženstva vrátane toho, čo sa týkalo gréckokatolíckej cirkvi.

Komunistická vláda Petrua Grozu (Petru Groza), ktorá sa v Rumunsku dostala k moci v roku 1945, sa snažila prispôsobiť sovietsku politiku rumunskej situácii a aspoň spočiatku sa snažila vyhnúť otvorenému konfliktu s uznanými náboženskými skupinami v krajine. Štátne orgány učinili cirkvám sériu ústupkov, napríklad ich ušetrili od vyvlastnenia pozemkov spred agrárnej reformy v roku 1945, ďalej dovolili cirkvám pokračovať v charitatívnych aktivitách a vo vyučovaní náboženstva na verejných školách. Boli vytvorené nové náboženské organizácie s cieľom propagandy. Na rozdiel od ostatných náboženských skupín väčšia časť rumunskej gréckokatolíckej cirkvi odmietla spolupracovať s novým režimom. V každom prípade aspoň dva roky (1945 – 1946), pretože vláda mala iné priority, mohla rumunská gréckokatolícka cirkev pokračovať takmer nehatene vo svojich aktivitách.

Napriek tomuto zdanlivému bezvetriu už bola na obzore búrka. Zrušenie ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi Sovietmi v roku 1946 znepokojilo rumunských gréckokatolíkov, ktorí sa začali obávať o svoju budúcnosť. Okrem toho bolo stále evidentnejšie nerovné zaobchádzanie s dvomi rumunskými cirkvami na strane štátnych orgánov, ktoré uprednostňovali väčšinovú pravoslávnu cirkev.

Koncom roka 1946 komunistický režim, posilnený výsledkami nedávnych volieb a namrzený na opozíciu časti gréckokatolíckeho kléru, začal zatvárať najnekompromisnejších gréckokatolíckych kňazov. V roku 1947 sa stupňovalo napätie medzi vládou a gréckokatolíckou cirkvou. V Bukurešti komunisti vypracovali projekt, ktorého cieľom bolo donútiť miestnych latinských katolíkov založiť národnú cirkev nezávislú od Ríma a integrovať gréckokatolíkov do pravoslávnej cirkvi. 

Tento scenár začal byť uvádzaný do praxe v roku 1948 vo veľmi symbolických časoch a na veľmi symbolických miestach. V máji 1948 v meste Blaj pri príležitosti 100. výročia revolúcie roku 1848 vyzval pravoslávny metropolita Nicolae Bălan gréckokatolíkov na „návrat“ do pravoslávnej cirkvi. Rumunský pravoslávny patriarcha Justinián následne podnikol podobný apel. Osemnásteho júna 1948 rumunská vláda jednostranne odvolala konkordát so Svätou stolicou a rýchlo vydala sériu zákonov, ktoré boli zamerané na redukciu prítomnosti cirkvi v rumunskej spoločnosti.

Posledný akt pre zrušenie rumunskej gréckokatolíckej cirkvi sa konal na jeseň 1948. Vláda vydala dekrét, ktorý zredukoval počet gréckokatolíckych diecéz na dve a biskupi Alexandru Rusu z Maramureşa, Valeriu Traian Frențiu z Oradey e Ioan Bălan z Lugoja prišli o uznanie zo strany štátu.

Následne bol biskup Ioan Suciu odstránený z funkcie apoštolského administrátora arcidiecézy Blaj. Štátne orgány potom vytvorili „iniciatívne výbory“, ktoré boli zložené z gréckokatolíckeho kléru a laikov a ich zámerom bolo presviedčať gréckokatolíckych kňazov na prestup na pravoslávie. Toto všetko sprevádzala kampaň v tlači, aby vznikol dojem, že rastúca časť gréckokatolíckej cirkvi obhajovala návrat do pravoslávia. Táto kampaň pripravila pôdu pre zjednotenie, 1. októbra 1948, v Cluji tridsiatich šiestich kňazov, ktorí proti vôli biskupa podpísali dokument, v ktorom sa vyhlasovali za reprezentantov Rumunskej gréckokatolíckej cirkvi a žiadali návrat do pravoslávia. Signatárov komunisti ihneď poslali do Bukurešti, aby oficiálne predložili tento dokument patriarchovi a Svätému synodu. Ceremónia „reintegrácie“ sa konala v Katedrále národného zjednotenia v Alba Iulia 21. októbra 1948 (7. októbra podľa juliánskeho kalendára), na 250. výročie synody, ktorá vyhlásila úniu s Rímom. Cieľom dekrétu z 1. decembra 1948 bolo urobiť oficiálnym fait accompli, ktorý sa štátne orgány usilovali urobiť čo najviac hodnoverným: Rumunská gréckokatolícka cirkev prestala existovať. 

Všetci šiesti gréckokatolícki biskupi boli zatknutí v noci z 29. na 30. decembra 1948. Následne štyria z nich plus ďalší biskup, ktorý bol vysvätený v tajnosti, zomreli vo väzení. V roku 1955 bol biskup v Cluj-Gherle Iuliu Hossu prepustený do domáceho väzenia, ktoré potom až do svojej smrti v roku 1970 strávil v rozličných pravoslávnych monastieroch. Pápež Pavol VI. v roku 1973 oznámil, že ho v roku 1969 kreoval na kardinála in pectore.

Štátne orgány zatvárali biskupov a ďalších kňazov gréckokatolíckej cirkvi, aby predišli zrodu nejakej formy odporu a ochromili inštitucionálnu a kánonickú štruktúru tejto cirkvi. Jednou z najväčších ťažkostí, ktorej táto cirkev musela čeliť počas obdobia svojho zrušenia, bolo garantovať vysviacanie biskupov a tajných kňazov. Svätá stolica sa zaoberala touto otázkou a dala súhlas na vysviacku tajných biskupov apoštolským nunciom v Bukurešti na konci roku 1948. Títo tajní biskupi dokázali vykonávať určitú jurisdikciu v diecézach, ktorých ordinári boli zavretí, a udržiavali aspoň symbolické puto so Svätou stolicou. 

Nádej štátnych orgánov, že táto cirkev by mohla úplne vymiznúť, sa ukázala ako ilúzia. Aj keď bola táto cirkev de iure zrušená, de facto ďalej existovala, pričom vyše štyridsať rokov fungovala v podzemí. Zjavne bolo úplne logické, že Cirkev, ktorá sa vyše dve storočia organizovala a konsolidovala, nemohla byť zrušená jednoduchým politickým aktom. Stala sa takou realitou, ktorej inštitucionálne a organizačné štruktúry mohli byť zrušené, jej biskupi a kňazi mohli byť uväznení a poslaní do exilu, ale jej duchovnú identitu nebolo možné zničiť. 

Znovuzrodenie: rumunská gréckokatolícka cirkev po roku 1989

Medzi prvým krokmi revolučnej vlády, ktorá v roku 1989 zvrhla rumunský komunistický režim, bolo 31. decembra vydanie dekrétu, ktorý opätovne vyhlásil za legálnu rumunskú gréckokatolícku cirkev. Z podzemia, do ktorého boli dotlačení, vyšli traja biskupi tajnej cirkvi: Ioan Ploscaru, Ioan Cherteş a Alexandru Todea. Z podzemia vyšlo aj 540 kňazov, z ktorých 100 boli už starci.

Štrnásteho marca 1990 pápež Ján Pavol II. obnovil gréckokatolícku hierarchiu, keď vymenoval biskupov pre všetkých päť eparchií. Todea bol vymenovaný za arcibiskupa metropolitu vo Făgăraş a Alba Iulia (v júni 1991 bol kreovaný na kardinála, v roku 1994 z dôvodu veku odstúpil a v roku 2002 zomrel). Ioan Ploscaru sa stal biskupom v Lugoji (z dôvodu veku odstúpil v roku 1995 a zomrel v roku 1998). Cherteş, ktorý už bol starcom a už nebol vo funkcii, dostal osobný titul arcibiskupa, zomrel v roku 1992. 

A tak po mnohých rokoch, počas ktorých bol kolektívny a inštitucionálny život eparchií zrušený a viera bola zredukovaná na len súkromnú záležitosť, sa obnova cirkvi ukázala ako osobitne komplexná. Nedostatok chrámov predstavoval ďalší problém spolu s absenciou generácie mladých kňazov a s ťažkou finančnou situáciou vzkriesenej cirkvi. Vzťahy s Rumunskou pravoslávnou cirkvou boli veľmi napäté kvôli sporom okolo reštitúcií gréckokatolíckych chrámov, ktoré štát v roku 1948 zveril pravoslávnym.

V máji 1999 sa pápež Ján Pavol II. vydal do Rumunska na prvú návštevu krajiny s pravoslávnou väčšinou, pričom rumunský patriarcha Teoctist mu opätoval jeho návštevu v roku 2002 vo Vatikáne. Táto výmena návštev znamenala značné zlepšenie vzťahov medzi Katolíckou cirkvou a Rumunskou pravoslávnou cirkvou a živila nádej, že jedného dňa by sa vzťahy medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi mohli znormalizovať. 

Gréckokatolícka cirkev znovu otvorila semináre v mestách Cluj, Baia Mare a Oradea a dnes existujú teologické inštitúty v mestách Cluj, Oradea a Blaj – historickom centre tejto cirkvi. Katedrála v meste Blaj s biskupskou rezidenciou bola získaná späť v októbri 1990. Gréckokatolícka cirkev potom rozbehla pozoruhodnú vydavateľskú činnosť. V oficiálnych dokumentoch sa definuje ako „Rumunská cirkev zjednotená s Rímom, gréckokatolícka“. Piati gréckokatolícki biskupi, hoci majú svoju vlastnú nezávislú hierarchickú štruktúru, tvoria so štyrmi latinskými biskupmi v Rumunsku Katolícku biskupskú konferenciu.

Povýšenie na väčšiu arcibiskupskú cirkev (2005)

V homílii v Katedrále svätého Jozefa v Bukurešti 8. mája 1999 Ján Pavol II. zhrnul veľmi dobre bohaté dedičstvo a výzvy, ktoré čakali na Rumunskú gréckokatolícku cirkev. Aktuálna liturgická situácia tejto cirkvi ukázala dôležitosť takéhoto povzbudenia a výzvu, ktorá z nej plynie. Svätý Otec povedal:

„Toto dedičstvo čerpalo výživu aj z bohatstva byzantskej liturgie a z tradície, ktorú máte spoločnú s našimi bratmi a sestrami z pravoslávnej cirkvi. Ste povolaní dať nový život takémuto dedičstvu a obnoviť ho, ak je to potrebné, čerpajúc inšpiráciu z citlivosti tých, ktorí chceli úniu s Rímom, a z toho, čo od vás očakáva Katolícka cirkev. Vernosť svojej tradícii, takej bohatej a zloženej, sa musí neustále obnovovať dnes, keď sú vám priznávané nové priestory slobody, aby vaša Cirkev, vracajúc sa k svojim koreňom a k otvorenosti pre volanie Svätého Ducha, mohla byť stále viac sama sebou a aby práve svojou identitou mnohopodobnosti mohla prispievať k rastu celej univerzálnej Cirkvi.“ 

Štrnásteho decembra 2005 pápež Benedikt XVI. povýšil Rumunskú gréckokatolícku cirkev, keď vymenoval metropolitu Luciana Mureşana za väčšieho arcibiskupa vo Făgăraş a Alba Iulia. Tento nedávny vývoj v živote tejto cirkvi predstavuje nielen uznanie jej vernosti počas obdobia prenasledovania, ale aj uznanie dosiahnutej zrelosti.

V roku 2014 bola hlavne z pastoračných dôvodov vyčlenením zo širokého územia väčšej metropolitnej archieparchie ustanovená nová eparchia svätého Bazila Veľkého v Bukurešti, ktorá má jurisdikciu nad hlavným mestom a nad okolitým južným regiónom Valašska.

Preklad príspevku o Rumunskej gréckokatolíckej cirkvi z publikácie Oriente Cattolico vychádza s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo