Holá pravda o kedysi katolíckom Írsku

Holá pravda o kedysi katolíckom Írsku

Dublinský arcibiskup Diarmuid Martin s pápežom Františkom. Foto: Tony Gentile / REUTERS

Dublinský arcibiskup Diarmuid Martin zbilancoval súčasnú situáciu katolicizmu v Írsku.

16. augusta 2019 oslávil svoje osemdesiate narodeniny kardinál Seán Baptist Brady, ktorý bol do roku 2014 arcibiskupom Armaghu a prímasom Írska.

Dosiahnutím tejto vekovej hranice bývalý predseda Írskej biskupskej konferencie vypadol z kruhu kardinálov, ktorí smú voliť pápeža. Írsko dnes už nemá ani jedného kardinála voliteľa.   

Seán Baptist Brady sa narodil 16. augusta 1939 v obci Laragh v diecéze Kilmore. Základnú teológiu vyštudoval v Ríme. Po kňazskej vysviacke, ktorú prijal v roku 1964, obhájil doktorát z cirkevného práva na pápežskej Lateránskej univerzite v Ríme. Pedagogicky pôsobil na St. Patrick's College v Cavane. V roku 1994 ho Ján Pavol II. vymenoval za arcibiskupa-koadjútora Armaghu.

Arcibiskup Brady viedol v rokoch 1996 až 2014 arcidiecézu Armagh v Severnom Írsku, kde sa veľmi zasadzoval za pokoj a zmierenie medzi katolíkmi a protestantmi. V roku 2007 ho Benedikt XVI. kreoval za kardinála a v roku 2013 mu dal za arcibiskupa-koadjútora Eamona Martina, ktorý sa po jeho emeritovaní v jeseni 2014 automaticky stal arcibiskupom Armaghu.

Kardinál Brady sa ocitol pod paľbou kritiky v súvislosti so škandálom sexuálneho zneužívania maloletých klerikmi v Írsku. Ospravedlnil sa za to, že írska Cirkev sa starala viac o páchateľov než obete týchto ohavností.

Keďže najdôležitejšími írskymi arcibiskupskými stolcami sú Armagh a Dublin, jasnými kandidátmi na írskeho kardinála voliteľa sú v súčasnosti 57-ročný armaghský arcibiskup Eamon Martin a 74-ročný dublinský arcibiskup Diarmuid Martin.

A práve u dublinského arcibiskupa Diarmuida Martina sa informovala o stave katolicizmu v súčasnom Írsku redaktorka Regina Einigová z nemeckých katolíckych novín Die Tagespost:  

Excelencia, aký je írsky katolicizmus dnes?

Náboženská kultúra Írska je v radikálnom prelome. Krajina už nie je baštou katolíckych hodnôt, vládne v nej podobná situácia ako v západnej Európe. Ľudia rešpektujú ešte svojich farárov, ale už nerešpektujú inštitúciu Cirkev. Už neplatí predstava, že oproti pohanskému Dublinu stojí zdravý katolicizmus na vidieku. V Dubline existujú farnosti, v ktorých prichádzajú menej ako dve percentá veriacich na nedeľnú svätú omšu. Počas nedelí v cezročnom období prichádza do kostola približne pätnásť percent katolíckeho obyvateľstva v arcibiskupstve Dublin. Keď počas návštev vo farnostiach stretávam mladé rodiny a tínedžerov, ide väčšinou o Poliakov. Niektorí írski biskupi ešte nikdy nevysvätili nejakého kňaza.

Aký dojem máte z mladých Írov?

Mladí Íri patria k najviac skatechizovaným a najmenej zevanjelizovaným ľuďom v Európe – aj keď vyše osemdesiat percent základných škôl spravuje Katolícka cirkev. Pri poslednom sčítaní obyvateľstva sa 48 percent 24- až 29-ročných v arcibiskupstve Dublin označilo za „bez vyznania“. Mladí Íri sú idealistickí, veľkorysí a tolerantní. A predsa majú veľký problém ukotviť túto veľkorysosť vo svojej náboženskej formácii. Žijú v krajine, v ktorej štátna televízia každý večer vysiela modlitbu Anjel Pána a svätyňa v Knocku je jedným z najnavštevovanejších miest v Írsku. V krajine je však silná sekularizácia. Mladí Íri dnes vyrastajú v kultúre, v ktorej Cirkev už nie je prítomná.

Prečo?

Príprava na prvé sväté prijímanie a birmovku prebieha predovšetkým na katolíckych školách. Nesmieme však vychádzať z toho, že väčšinu učiteľov na katolíckych školách predstavujú praktizujúci katolíci. Prvé sväté prijímanie a birmovka sú často skôr spoločenskou udalosťou než náboženskou slávnosťou. V nedeľu po birmovke mnohí mladí už neprídu do kostola. Znepokojuje ma to, že väčšina návštevníkov omší patrí k strednej vrstve. Všetko prebieha pokojne a priateľsky. Viera má však provokovať. Chýbajú nám robotníci a intelektuáli.

Existujú aktívne ohniská novej evanjelizácie?

Áno, existujú duchovné hnutia ako Mládež 2000 a tradicionalistickí veriaci. A vďaka katolíckym prisťahovalcom rastú aj hnutia Focolare a Comunione e Liberazione. Aj v kategoriálnej pastorácii vidím modely pre budúcnosť. 

Čo by ste si želali?

Považujem za dôležité, aby sme podporovali katolíkov, ktorí pôsobia v spoločnosti a kultúrnom živote. Inak sa náboženstvo stane súkromnou záležitosťou. Írsko nikdy nemalo kresťansko-demokratickú stranu. V Írsku vôbec nezáleží na tom, či angažovaní laici akceptujú všetky body vierouky. Nedávno mi niekto povedal: „Kto sa dá verejne poznať ako katolík, pripomína niekoho, kto ide v kožuchu na zhromaždenie za ochranu prírody.“  

Ako reagovala Cirkev v Írsku na krízu sexuálneho zneužívania?

Pomaly. Ako dublinský arcibiskup som odovzdal vládnej komisii tisíce aktov. V Írsku to bolo kritizované a ani Vatikán nebol vždy spokojný. Rozhodol som tak, lebo pravda nás vyslobodí, aj keď nie je zvlášť pekná. Vynieslo mi to veľa rešpektu. Nejaký čas máme dobré smernice. Každá diecéza a každá rehoľa je preverovaná zvonka. Myslím si, že dnes môžeme byť aj príkladom pre druhých. Každá farnosť má poverenca pre ochranu detí. Aj zahraniční kňazi sú preverovaní ešte pred začatím svojho pôsobenia v Írsku. Dublin má dva-tri prípady z tohto storočia. Všetky ostatné sa stali skôr.

Ako by ste popísali vzťahy medzi štátom a Cirkvou v Írsku?

Ako dištancované. Existuje len málo štruktúrovaných vzťahov. Pozoruhodné je, že pri referendách o liberalizácii potratu a zavedení „manželstva“ rovnakého pohlavia sa každá politická strana v Írsku prihovárala za zmenu statusu. Odluka medzi Cirkvou a štátom nie je nepriateľská, ale môže sa takou stať. Jestvuje rastúci počet hlasných zástancov podstatne nepriateľskejšieho vzťahu.

Koľko seminaristov má vaše arcibiskupstvo?

Štyroch. Keď som nastúpil, bolo ich 120. Traja sa formujú v Ríme a jeden býva a pracuje vo farnosti. Navštevuje teologickú vysokú školu dominikánov v Dubline a je sprevádzaný tromi kňazmi.

Aký dojem máte z mladých kňazov?

Niektorí sú veľmi tradicionalistickí. Pýtam sa, či Cirkev má byť komfortnou zónou pre rovnako zmýšľajúcich. Cirkev musí zostať prítomná v spoločnosti. K tomu treba odvahu.

Vy sám ste zriadili personálnu farnosť pre mimoriadnu formu rímskeho obradu.

Áno, každú nedeľu prichádza približne 400 veriacich v Dubline na starú omšu. Je to pekné a veľmi dôstojné. Pre mňa je dôležitejšie, že existuje centrum, v ktorom sa dôstojne slávi tradičná latinská liturgia, než sa pokúšať ponúkať v každej farnosti latinskú omšu. Ale aj v novom obrade sa vo viacerých dublinských farnostiach slávia latinské omše veľmi dôstojne.   

V dublinskej LGBT-farnosti ste na začiatku sám celebrovali. Aké skúsenosti ste mali?

Najskôr prichádzali mnohé matky homosexuálov. Jedna mi potom povedala: „Napíšem svojmu synovi, že tu je to možné.“ Celé to nie je bez rizika. Treba dbať na to, aby sa táto omša nepolitizovala. Medzičasom preberajú niektorí farári okolitých farností túto nedeľnú omšu. Nevzniklo žiadne hnutie, ale bolo treba nájsť pre nich pastoráciu bez popretia katolíckej náuky. Všetci sme hriešnici.

Áno, všetci sme hriešnici, avšak niektorí írski katolíci sa cítia byť obmedzení vo svojich rodičovských právach LGBT agendou.

Problémom je štátny učebný plán, ktorý robí školám predlohy. Treba však vziať do úvahy aj to, že homosexualita bola pred dvadsiatimi rokmi trestná. Musíme sa učiť rešpektu a vnímať, že títo ľudia trpia. Podporujem celkový postoj Katolíckej cirkvi k téme homosexuality a usilujem sa držať si odstup od polemík. Keď hovorím iba o hriechu, môžem zabudnúť na hriešnika. Podporujem aj malé skupiny homosexuálov, ktoré sa usilujú žiť podľa cirkevného učenia.

V apríli 2020 sa dožijete 75 rokov. Ako bilancujete?

Poskytol som svoj príspevok, ale je mi ľúto, že sa mi nepodarilo postaviť most k mladým ľuďom. Avšak nie som v tom jediný. Inštitúcia Cirkev nie je v súčasnosti toho schopná. Aj mnohí kňazi mi vravia: „Vyskúšali sme všetko, je to beznádejné.“ Pozoruhodné je to, že Cirkev je dnes zdravšia než v časoch masového katolicizmu. Bolo by mylným hodnotením myslieť si, že my katolíci sme silní, pretože reprezentujeme osemdesiat percent obyvateľstva. Nie je to tak. Niektoré farnosti sú dnes aktívnejšie než v minulosti. Máme laikov ako katechétov. Keď Newmanova idea katolíckej univerzity v Írsku stroskotala, zostalo teologické vzdelanie dlho vyhradené klerikom. Teraz teológiu študujú aj laici. Nádej pociťujem aj vtedy, keď vidím kňazov, ktorí dnes majú od 50 do 60 rokov a preberajú vedúce funkcie v Cirkvi. Sú dobrí a zbožní. Som hrdý na túto generáciu. Oni to zvládnu azda lepšie než moja generácia.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo