Arcibiskup Luxemburgu a jezuita Jean-Claude Hollerich (61) je prezidentom Komisie biskupských konferencií Európskej únie. V rozhovore pre Postoj hovorí o brexite i tom, ako vníma rozdielne postoje k migrácii v strednej a východnej časti Európy. Rozpráva o svojej skúsenosti z Japonska, kde strávil 23 rokov, tiež o stave cirkvi vo svojej vlasti, ako aj budúcnosti viery v Európe.

V Bratislave bol pri príležitosti otvorenia teologického kongresu o nádeji. Štyri dni po našom rozhovore ho pápež František vymenoval za kardinála. 

Stojíte na čele Komisie biskupských konferencií Európskej únie, v skratke COMECE. Rozprávajú sa biskupi o brexite? 

Áno. Musím povedať, že ako biskupi nemáme medzi sebou žiadne problémy. Naši bratia biskupi zo Spojeného kráľovstva neboli proti nám. Už sme našli aj spôsob, ako ďalej fungovať po brexite. 

Dve biskupské konferencie – Anglicka a Walesu a potom Škótska – môžu posielať na COMECE svojich delegátov ako pozorovateľov. Nebudú mať síce hlasovacie právo, ale môžu na našich stretnutiach participovať. 

Ako je to s Írskom? 

Pre Írsko je to ešte jednoduchšie, lebo má jednu jedinú biskupskú konferenciu. Dokonca reprezentant írskej biskupskej konferencie v COMECE je zo Severného Írska.

Čo si myslíte o samotnom odchode Británie z EÚ? 

Teraz sa rieši politika, médiá sú plné informácií o tom, akým spôsobom sa má brexit uskutočniť. Pevne verím, že keď sa táto fáza pominie, začneme hĺbkovú reflexiu nad tým, prečo k brexitu vôbec došlo. 

K téme: 
Ako František mení kardinálsky zbor Zdieľať

Bez toho, aby sme hľadali rýchlo vinníka, trebárs že za všetko môžu Briti. Podľa mňa obe strany urobili chyby a potrebujeme sa poctivo zamyslieť, aby sme sa z tohto kroku poučili do budúcnosti. 

Aký máte pocit z miestnych biskupov? 

V tejto otázke sú rozdelení, tak ako aj krajina. Škótska biskupská konferencia je skôr za zotrvanie v Únii. Anglická konferencia sa k brexitu nevyjadrila, pochopiteľne, keďže zastrešuje katolíkov z oboch táborov a cirkev sa musí snažiť o jednotu. 

Pred dvoma rokmi organizovala COMECE vo Vatikáne konferenciu o budúcnosti Európy. Náš šéfredaktor po návrate z tohto podujatia napísal, že bolo cítiť myšlienkové rozdelenie. Zhrnul to slovami, že reprezentanti starej, respektíve západnej Európy majú pocit, že nová, teda východná Európa musí ešte dozrieť. Že nerozumie dnešnému vývoju, nie je solidárna s komplikovanými sociálnymi výzvami, nerozumie pastoračným potrebám moderného sveta. Naopak, nová Európa zasa verí, že cesta, ktorou sa pustila západná Európa, je slepá ulička. Vy ste takisto v eseji pred eurovoľbami v časopise La Civiltà Cattolica uviedli, že vidíte rozdiely medzi starou Európou a krajinami, ktoré sa k EÚ pripojili po roku 2004.

Je nepochybné, že sú medzi nami rozdielnosti. Ale to, čo máme spoločné, je oveľa väčšie a presahuje ich. Máme spoločnú vieru, a preto si myslím, že musíme prestať druhých len kritizovať a začať viac počúvať, viesť skutočný dialóg. 

V článku pre La Civiltà Cattolica som napísal, že keď došlo k vstupu krajín strednej a východnej Európy do Európskej únie, nebol tam dostatočný čas pre skutočné prijatie. Existoval totiž akýsi predpoklad zo strany západnej Európy, že krajiny strednej a východnej Európy vstúpia do tej západnej. To sa však nestalo, čo je úplne jasné. 

Čo sa s tým dá podľa vás robiť? 

Musíme nájsť spôsoby, ako byť Európanmi spoločne. Nie sú medzi nami predsa len rozdiely, treba sa sústrediť aj na spoločné veci a budúcnosť. 

Osobne by som rád porozumel svojim kolegom z centrálnej a východnej Európy, nechcem ich posudzovať. Preto považujem za dobrú príležitosť, že sa bude na budúci rok v Maďarsku konať medzinárodný eucharistický kongres a verím, že cirkev zo západnej Európy do Budapešti príde.

Maďari musia tiež vedieť, že ich máme radi a rešpektujeme Maďarsko a jeho kultúru a históriu. Nemusia sa stať Západoeurópanmi. 

Zrejme narážate na pasáž v spomínanom texte pre La Civiltà Cattolica, kde sa napísali, že „v kolektívnej pamäti strednej Európy zostali Turci ako agresori, hrozba pre slobodu a nezávislosť“. 

Presne tak. 

Dobre, to je snaha z vašej strany – viac nám porozumieť. Aký postoj očakávate od cirkví v našom priestore, v strednej a východnej Európe?

Pozrite, my na Západe žijeme už dlhé roky s moslimami. Existujú mnohé priateľstvá a spolupráca. Iste, sú aj problémy. 

Poviem príklad. Každý rok som pozvaný na záver ramadánu. Tento rok ma dokonca požiadali, aby som predniesol v mešite katechézu o pôste v katolíckej tradícii. Keď je štátny sviatok, máme v katedrále Te Deum, kde pozývam aj predstaviteľov iných náboženstiev. Zaznie aj modlitba moslimov a tiež židovská, prídu aj iné kresťanské cirkvi, aby sme sa spolu modlili. 

„Mladí prídu ku mne na spoveď, ale najprv musia vidieť, že sa spovedám aj ja.“  Zdieľať

Žijeme teda kultúru spolužitia. No nech sa na to pozrieme akokoľvek, jedna vec je pre mňa jasná: nemôžeme nechať ľudí, aby sa topili v Stredozemnom mori. To je proti kresťanstvu. Ak niekto umiera, musím prísť a pomôcť mu, inak nie som kresťan. Ďalšie otázky – napríklad ako a kde majú žiť, ako to zrealizovať, to sú politické témy, ale zachrániť ľudí – tam niet čo riešiť. 

Ako hodnotíte niektorých politikov, ktorí rozprávajú aj o migrácii s ružencom v ruke? 

Myslíte pána Salviniho. Podľa mňa zneužívajú kresťanské symboly. 

Vidíte nádej, že veriaci trebárs v Poľsku či Maďarsku nájdu spoločnú reč so svojimi spolubratmi vo viere zo Západu?  

Áno, pretože sme učeníci Ježiša. Aj prví kresťania mali medzi sebou spory a na prvom koncile v Jeruzaleme našli riešenia, keď sa o problémoch rozprávali. Je nemožné, aby mali všetci v cirkvi rovnaké názory na veľké problémy. No musíme nájsť bratský spôsob, ako sa k nim postaviť. 

Zdá sa, že existuje ešte jedno rozdelenie v cirkvi, ktoré možno nejde len naprieč osou Západ – Východ, ale spory sú aj priamo v západnej cirkvi. A síce, či viesť tzv. kultúrne vojny, teda či hovoriť o ochrane manželstva ako zväzku muža a ženy, homosexualite a potratoch. Čo si myslíte?

Ježiš hovorí o tom, že keď staviate vežu, je dobré si premyslieť, či sme schopní ju dokončiť. V prípade krajín západnej Európy je cirkev príliš slabá na nejakú akciu, takže takéto konanie môže mať ešte aj opačný efekt. Jednotlivé biskupské konferencie podľa mojej mienky vedia, koľko si môžu dovoliť a čo sa dá spraviť. 

Veľkou témou je dnes ekológia, čoraz viac sa o nej hovorí aj v cirkvi. Objavujú sa však aj obavy niektorých skeptikov, že to môže prerásť do novej ideológie až náboženstva. Vidíte tam aj vy toto riziko? 

Iste, existuje takéto riziko, najmä preto, že Európa je veľmi sekularizovaná. Treba však povedať, že v sociálnej náuke cirkvi máme záväzok voči spoločnému dobru. Platí to aj pre náš spoločný dom, ktorým je životné prostredie. Máme záväzok sa oň starať pre budúce generácie. Ak to nespravíme alebo sa nám to nepodarí, myslím, že budeme v budúcnosti čeliť ekologickému terorizmu. 

Ak mladí v Európe protestujú za životné prostredie, majú pravdu. Iste, objavujú sa aj radikalizácie, ale ja rozprávam o Božom stvorení. Náš koncept prírody vychádza z kresťanstva, hoci musíme nájsť spoločné kroky aj s nekresťanmi. 

Dokument k blížiacej sa synode o Amazónii bol kritizovaný, lebo sa tam spomína matka Zem, ale nejde o pohanskú mystiku, ale františkánsku spiritualitu. Brazílsky kardinál Cláudio Hummes, ktorý bude generálnym relátorom synody, je totiž františkán (úsmev).

 Radi čítate Postoj?

 Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.

Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk

Veľká časť vašej cirkevnej kariéry sa spája s Japonskom. Ako ste sa tam dostali? 

Bolo to v roku 1985, keď som dostal od generálneho predstaveného jezuitov pozvánku, respektíve list s oznámením, že moja jazyková škola sa začína v septembri v Tokiu. Tak som sa zbalil a odišiel. 

Pôsobili ste v Tokiu ako profesor, naučili ste sa aj vy niečo od Japoncov? 

Veľa som sa naučil. Som veľmi vďačný Japoncom za ľudskú formáciu, ktorá sa mi tam dostala. V Európe sme často veľmi priami, a tým aj ubližujeme druhým. V Japonsku sa napríklad nehovorí „nie“. Keď ma niekto pozve do kina a je nechcem ísť, nemôžem povedať nie, nejdem. 

A čo poviete? 

Je to dobrý nápad, ale dnes večer by to bolo zložité. Všetci vedia, že myslíte nie, ale odmietnete takto. 

Ak porovnáte sekularizáciu v Japonsku a Európe, dá sa hovoriť o rozdieloch? 

Pokiaľ ide o zameranie na konzumizmus, je rovnaká. Odlišnosť spočíva v tom, že sekularizácia v Japonsku nie je nepriateľom náboženstva. Pretože náboženstvo viac nepoznajú. 

Ako to myslíte? 

Keď som bol so svojimi japonskými študentmi v Thajsku, pri budhistickom chráme sa ma pýtali, čo je to budhizmus. Chcel som im povedať: vy sa ma pýtate na budhizmus, veď vy by ste to mali vysvetliť mne. Lenže neboli schopní. Takže na náboženstvo sa dá zabudnúť, čo hrozí aj v Európe. 

Takisto v Japonsku platí, že sa nemôžete napríklad študentov priamo pýtať na ich náboženskú príslušnosť. Keď sa už v rámci konverzácie rozprávame, povedia mi všetci, že nemajú žiadne náboženstvo. Sú však otvorení pre náboženstvo a duchovno. Každý rok som mohol dvoch-troch svojich študentov pokrstiť. Predchádzalo tomu naše priateľstvo, veľa rozhovorov a výletov. 

V Japonsku ste prežili 23 rokov. Keď ste sa vrátili domov, našli ste odlišnú Európu? 

Áno. Luxembursko bolo kedysi veľmi katolícke, no vrátil som sa do sekularizovanej krajiny, kde je cirkev slabá. Zároveň sa krajina stala viac heterogénnou. Keď som odchádzal, mala 360-tisíc obyvateľov, dnes žije v Luxembursku 620-tisíc ľudí. Polovica z toho nie sú Luxemburčania, ale najmä migranti z Portugalska. 

Takisto cirkev sa stala medzinárodnou. Luxemburská časť cirkvi si neuvedomuje tieto zmeny, až keď idete do zahraničia, vidíte rozdiely jasnejšie. 

Okrem toho, pred 30 rokmi sme ešte nemali odluku cirkvi do štátu. Predtým existoval konkordát s Napoleonom. Tí, čo poberali v minulosti plat od štátu – kňazi i zamestnanci, ho môžu poberať až do dôchodku, no všetkých nových ľudí platíme už my. 

Cirkev je tak o čosi chudobnejšia, ale taká bude bližšie ku Kristovi a k ľuďom, ľahšie ich presvedčí. 

Mladý český kňaz Štěpán Smolen napísal knihu o svojom putovaní z Čiech do Lisieux a o svojej zastávke v Luxembursku napísal, ako tam stretol kňaza na bohatej fare, no kostoly, čo spravuje, sú takmer prázdne a nespovedá sa v podstate nikto. Sedí tento opis? 

Platí to pre luxemburskú časť cirkvi. Lenže 50 percent obyvateľov sú prisťahovalci. Kostoly, kde počujete portugalčinu, angličtinu a taliančinu, sú oveľa živšie. 

V meste Luxemburgu máme tri sväté omše v angličtine a kostol býva cez víkend plný. Na juhu je kostol, kde býva portugalská omša v nedeľu o ôsmej ráno a nenájdete tam voľné miesto. 

Musíme sa preto snažiť viac tieto komunity integrovať. Urobili sme reformu farností, dnes je farnosť komunita komunít. Už nevyčleňujeme napríklad portugalskú komunitu, ale je súčasťou farnosti, jednej luxemburskej cirkvi. 

Ako sa dajú začleniť? 

Predovšetkým postupne, pomaly. Dôležité sú aj financie. Preto výbor farnosti, ktorý rozdeľuje peniaze z majetku cirkvi, musí zahŕňať aj inojazyčných katolíkov. 

V časopise La Civiltà Cattolica ste sa zmienili o tomto probléme. Spomenuli ste aj latinčinu. Dá sa to chápať tak, že by mohla latinčina spojiť rôznojazyčné komunity v Luxembursku? 

To záleží hlavne na jednotlivých kostoloch. Luxemburskí veriaci používajú latinčinu napríklad pri modlitbe Otče náš, Baránok Boží, Kréde a nepotrebujú na to ani text, no takí portugalskí veriaci nie. Stáva sa, že sa modlíme Otče náš každý vo svojom jazyku. 

Nedávno som sa vrátil z Thajska, kde som bol so 65 mladými z Luxemburska. Vždy som však kázal vo francúzštine a angličtine, lebo neexistoval spoločný jazyk pre nás všetkých. Otče náš sme sa modlili každý deň v inom jazyku. 

Hovorí sa, že na Západe sú veľmi živé tie farnosti, kde sa slúži tridentská omša.

To nie je pravda. Máme aj tieto komunity, ale nedá sa povedať, že iba ony sú živé. Majú rovnaké problémy ako ostatné komunity, keď sa bavíme o mladých. 

Záľuba alebo dôvod pre tridentský rítus spočíva podľa mňa v postmodernej spoločnosti. Tí istí mladí idú raz na latinskú omšu a ďalšiu nedeľu sú na omši s tancom a podobne. Je to postmoderna. Chcú mať na výber, no čo je zrejmé, že majú potrebu aj trochu mystickej skúsenosti. 

„Čaká nás veľa evanjelizácie, no platí, že najprv musím byť ja sám zevanjelizovaný. Nebude to fungovať tak, že ako biskup budem hovoriť, čo majú ľudia robiť. Ja musím konvertovať, aby mohli aj ľudia.“  Zdieľať

Pre mňa sú mladí veľmi dôležití, som s nimi stále v kontakte. Väčšina do kostola nechodí a majú o cirkvi len zlé predstavy. Videl som na vlastné oči pokles viery v Luxembursku, a preto by som chcel svojim bratom v strednej a východnej Európe povedať, že to môže prísť aj do vašich krajín. 

O tomto riziku sa tu hovorí. A tiež o tom, že na Západe sa vytratila osobná spoveď, takže by sme si ju mali udržať. 

Úplne súhlasím. Keď som bol s mladými v Thajsku, všetci išli na spoveď. Lenže nie preto, že im to povedal vysokopostavený biskup, ale videli, že aj ja som sa bol vyspovedať. 

V Luxembursku sa mladí spovedajú?

Niekedy sa prídu ku mne vyspovedať. Potrebujú vidieť, že náboženstvo nie je ideológia, ale niečo, čo sa žije. Pamätám sa na jednu dievčinu, ktorá odmietala ísť na spoveď, pretože v jej rodine sa nikto nespovedal pre nejakú negatívnu skúsenosť, ktorú mala ešte jej matka alebo dokonca babka. Pre mňa je dôležité byť s mladými a vedieť, čo si myslia. 

Čo si myslia? 

Stále máme u nás aj veľmi katolícke, tradičné rodiny. No keď sa rozprávate s ich deťmi, nezdieľajú všetky názory svojich rodičov. Poznám skvelého, statočného muža, ktorý však tvrdí, že zmena klímy je výmysel ľavice. Jeho syn však hovorí niečo úplne iné: treba konať! 

Alebo homosexualita. Mnoho mladých má za kamarátov homosexuálov a rešpektujú ich, čo je dobré. Veď ani cirkev nehovorí, aby sme nemali rešpekt voči ľuďom. Takže v tomto zmysle si myslím, že dialóg je veľmi dôležitý. 

Existujú autori, ktorí sú presvedčení, že na prežitie kresťanstva v Európe treba hľadať vzor v kláštoroch svätého Benedikta, inšpirovať sa týmto spôsobom života. Čo si o tom myslíte?

Je na tom niečo pravdivé, no zároveň nemôžeme kresťanstvo redukovať na liturgický život. Kresťanstvo musí byť prítomné v každodennom živote, musíme preto hľadať spôsoby, ako byť na sto percent kresťanmi, ale zároveň byť v dialógu so svetom. 

Nevidím dôvod, aby sme na spoločnosť hľadeli ako na hrozbu. Skôr viesť dialóg v pravde, samozrejme, opierať sa pri tom o doktrínu cirkvi. Dialóg neznamená, že sa so všetkým súhlasí. 

Čaká nás veľa evanjelizácie, no platí, že najprv musím byť ja sám zevanjelizovaný. Nebude to fungovať tak, že ako biskup budem hovoriť, čo majú ľudia žiť alebo robiť. Ja musím konvertovať, aby mohli aj ľudia. 

Vidím to jasne pri mladých. Hovoria mi napríklad: biskup, cestujete príliš veľa lietadlom, nie je to dobré pre klímu. Budúci rok budeme mať výročie 150 rokov našej diecézy v Luxemburgu. Ako symbol zasadím 150 stromov. Myslím, že to ocenia aj ľudia, ktorí bežne kritizujú cirkev. 

Nie je vám smutno za Japonskom? 

Keď som dostal nomináciu stať sa arcibiskupom v Luxembursku, pýtal som sa seba, prečo? Veď som bol veľmi spokojný v Japonsku, no potom som si povedal: zrejme preto, že potrebujú misionára. 

V Európe. 

Áno.

Ako to vidíte do budúcnosti?

Myslím, že cirkev u nás na Západe sa stane ešte menšou, ale zároveň vidno malé znamenia obnovy, že po tom všetkom bude cirkev opäť raz veľká. 

Kde sú tie náznaky? 

Mladí hľadajú zmysel života a táto spoločnosť im nevie dať odpovede. 

Foto – Pavol Rábara



Jean-Claude Hollerich SJ sa narodil 9. augusta 1958 v Differdange v Luxembursku. Za kňaza bol vysvätený v roku 1990 v Bruseli. Študoval v Ríme, Frankfurte, Bonne a Mníchove. V Japonsku pôsobil ako profesor nemeckých, francúzskych a európskych štúdií. Medzi rokmi 2008 a 2011 bol vicerektorom na Sophia University v Tokiu a predstaveným jezuitskej komunity na univerzite. V roku 2011 ho pápež Benedikt XVI. vymenoval za luxemburského arcibiskupa. Od roku 2014 do roku 2017 stál na čele Konferencie európskych rád Justitia et pax. Prezidentom COMECE je od marca 2018. Vo funkcii striedal nemeckého kardinála Reinharda Marxa. 

 

Na konci článku vás ešte poprosím o jednu vec:

Ak radi čítate moje články na Postoji, staňte sa, prosím, členom klubu podporovateľov Postoja. 
  

Vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujem. Pavol Rábara
Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo