Mimoriadny misijný mesiac nás stavia pred otázku: misia či demisia?
Pápež František bozkáva dieťa počas svojej návštevy nemocnice Zimpeto v Mapute 6. septembra 2019. Foto – TASR/AP
Stáva sa nám, že sme v demisii. Kapitulovali sme na misiu. My kňazi plačeme nad situáciou viery v našich farnostiach, rodičia a starí rodičia plačú nad vierou svojich detí a vnúčat. Áno, je potrebný uzdravujúci plač, ktorý nás vedie k väčšej aktivite, ale nemôžeme byť v stave demisie.
Predchádzajúci pápeži Ján Pavol II. aj Benedikt XVI. vyzývali k misiám a terajší pápež František nám dáva najsilnejšiu výzvu k misijnému nadšeniu svojím programovým dokumentom Evanjelium radosti.
Benedikt nás učil pokľaknúť a František nás vedie k aktivite. Oboje je potrebné.
Pápež František vie, že popísaného je už veľa a dôležité sú činy. Preto osobne investuje do silných gest. Navštevuje ubytovňu pre robotníkov, domov dôchodcov, panelák, sirotinec. Cirkev musí ísť medzi ľudí a k ľuďom.
Rokovania, zasadania a plánovania sú dôležité. Ale je potrebné posunúť sa od cirkvi zasadacej k cirkvi v pohybe. Môžeme niekoho rozhýbať, len ak sa my sami budeme hýbať.
„Máme krásne chrámy, ktoré sú prázdne, a v Afrike slávia omšu pod stromom, kde sa ľudia tlačia v tieni a mnohí zostávajú na slnku. Budovaním chrámov a skvelej liturgie nezaručíme život cirkvi.“ Zdieľať
Jedným z hlavných cieľov pápeža Benedikta XVI. bolo, aby sa „zasadajúca cirkev“ stala „kľačiacou cirkvou“. Pápež František prízvukuje, aby sa zasadajúca cirkev stala viac akčnou cirkvou, ktorá bude vychádzať k ľuďom. Oboje sa dopĺňa a je dôležité. Vyjadrujú to aj známe slová pápeža Františka – aby pastieri boli spoznateľní „pachom po ovciach“.
Je to výzva pre nás kňazov. Nemajme strach z ľudí, oni majú niekedy oveľa väčší strach z nás. Máme silu milosti prostredníctvom svätej spovede, máme silu Krista – modlitba a obeta nás posilňuje. Prekonajme ich predsudky a vítajme ich. Tešme sa z toho, že prišli a že môžeme ísť k nim. Prekonajme strach a klerikalizmus.
Niekedy si povzdychneme – tu už zostáva len sa modliť. Vykročiť a konať môžeme jedine modlitbou. Platí prvenstvo milosti a naše aktivity závisia od modlitieb. Lenže modlitba nás nemôže viesť k pasivite, ale k aktivite.
Radi čítate Postoj?
Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.
Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk
Paulína Jaricotová (1799 – 1862), ktorá sa pričinila o vznik Pápežských misijných diel, prispela k tomu, že sme vyrástli na svetovú cirkev. Začala tým, že dva milióny Francúzov motivovala k modlitbe ruženca.
Ale modlitba nedišpenzuje od konkrétnych skutkov a práce. Naša modlitba má vyústiť do konkrétnych činov. Ježiš žiada učeníkov, aby sa neprestajne modlili, ale posiela ich aktívne konať – majú priniesť ryby. Jeho základné poverenie nesmerovalo len k modlitbe, ale aj k činnosti. Jeho základné slovo znelo: „Choďte!“.
Krása liturgie, kostolov, liturgických zariadení a ornátov je dôležitá, lenže nie je cieľom, ale prostriedkom k misii. Máme krásne chrámy, ktoré sú prázdne, a v Afrike slávia omšu pod stromom, kde sa ľudia tlačia v tieni a mnohí zostávajú na slnku. Budovaním chrámov a skvelej liturgie nezaručíme život cirkvi.
Matky Terezy sa raz pýtali, čo by sa malo v cirkvi zmeniť, a ona odpovedala: „Ja a ty.“ Každý z nás musí zmeniť svoje zmýšľanie o misii.
Sami sa potrebujeme obrátiť k radosti evanjelia, aby sme druhých mohli privádzať k Ježišovi. Musíme počítať s tým, že vytúžené prebudenie viery nebude vždy iba úspešným príbehom. Treba však zostať verný radostnému svedectvu o Ježišovi, ktorý žiari aj z utrpenia a z protivenstiev.
Takto sa naša služba stane plodnou.
