V rozhovore sa dozviete aj to, koľko Slovákov pôsobí na misiách, v čom sa oproti minulosti zmenil život misionárov, či je už aj Slovensko misijnou krajinou a koľko peňazí sa minulý rok vyzbieralo počas Misijnej nedele.

Vo Vatikáne už druhý týždeň zasadá špeciálna biskupská synoda o Amazónii, pápež František vyhlásil október za Mimoriadny misijný mesiac, nasledujúca nedeľa je Misijnou nedeľou... Vnímate počas týchto dní zvýšený záujem o tému misií?

Určite áno. Takmer každý deň k nám na Pápežské misijné diela prichádzajú žiaci z rôznych škôl, aby sa dozvedeli niečo o misiách. Aj dnes, po našom rozhovore, máme nahlásenú triedu zo Žiliny.

Čo môžu u vás vidieť?

V prvom rade sa spoločne počas svätej omše v kaplnke modlíme za misionárov, potom si pozrieme film o misiách, porozprávame sa o ňom a takisto si môžu prezrieť zbierku, ktorú nám venoval kardinál Jozef Tomko, bývalý prefekt vatikánskej Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ktorá má na starosti všetky misijné územia.

Čo obsahuje tá zbierka?

Ide o približne dvesto darov, ktoré dostal na svojich misijných cestách. Sú to najrôznejšie obrazy, sochy, umelecké diela, ale napríklad aj hudobné nástroje či zbrane. Kardinál Tomko má veľkú zásluhu na tom, že Slovákom je téma misií blízka. Mnohí majú napríklad na diaľku adoptovaných bohoslovcov, ktorých počas štúdia podporujú finančne aj svojimi modlitbami.

Máme za sebou takmer dve tretiny synody o Amazónii, prečo cirkev vlastne venuje pozornosť tomuto regiónu? Kritikom synody sa napríklad nepáči pozornosť, ktorú účastníci venujú kultúrnym, sociálnym či ekologickým problémom miestnych obyvateľov, tvrdia, že to nie je starosť cirkvi, ale miestnych vlád a Vatikán nemá do toho čo zasahovať...

Súčasný pápež pochádza z Latinskej Ameriky, takže kto, ak nie on, by mal otvoriť tému Amazónie? Treba si uvedomiť, že misionári, ktorí prichádzali a prichádzajú na misijné územia, sú síce v prvom rade ohlasovateľmi evanjelia, ale neraz sú zároveň učiteľmi, lekármi, osvetovými pracovníkmi... Cirkev je tu vždy pre človeka a ak má problémy, snaží sa mu pomôcť, a to v každej oblasti.

Myslím si, že práve pochopenie a zdieľanie problémov a starostí miestnych obyvateľov otvára misionárom dvere pri ohlasovaní evanjelia. Je to rozhodne lepší spôsob ako vnucovanie našich predstáv a systémov.

Aj pápež František na začiatku synody zdôraznil, že evanjelizácia nemá byť kolonializmom. Viera je dar, ktorý máme ponúkať, a nie vnucovať.

S tým súvisí aj problém inkulturácie kresťanského učenia, teda nakoľko akceptovať miestne duchovné tradície a dať im evanjeliovú náplň a kde je už hranica, pri ktorej misionár musí povedať stop, toto sa už protiví učeniu cirkvi?

Asi by som to vysvetlil pomocou jedného príkladu. Na jar sme navštívili africkú Rwandu. Prví misionári, ktorí tam prišli začiatkom 20. storočia, zistili, že miestni obyvatelia uctievajú jediného boha a stvoriteľa, ktorého nazývajú Imana. Keďže aj kresťanstvo je monoteistické náboženstvo, veľmi im to uľahčilo sprostredkovanie kresťanskej viery.

K téme
Mačetami vraždili aj v kostoloch. Od genocídy v Rwande uplynulo 25 rokov Zdieľať

Spočiatku sa pomenovanie Imana usilovali nahradiť západnému kresťanstvu blízkym menom Boh. Miestni tomu nerozumeli, veď Imana je predsa Boh. Postupne misionári pochopili, že miestnym netreba vnucovať našu terminológiu, dôležitejšie je, že chápu podstatu, hoci ju nazývajú po svojom.     

Rwandu spomínam aj preto, že v súčasnosti tam pôsobí slovenský misionár Vlastimil Chovanec z Kongregácie rogacionistov Srdca Ježišovho a práve túto krajinu si Pápežské misijné diela na Slovensku v tomto roku zvolili za nosnú krajinu našej pomoci.

Je Slovensko misionárskou krajinou?

Samozrejme. Stali sme sa ňou aj vďaka biskupovi Karolovi Kmeťkovi, ktorý po tom, čo sa v roku 1920 stal nitrianskym biskupom, pozval do diecézy misionárov-verbistov a začal organizovať misijné púte. V nasledujúcich rokoch odišlo zo Slovenska na misie mnoho kňazov, neraz na dlhé desaťročia.

Spomeniem aspoň pátra Juraja Vojenčiaka, ktorý bol prvým riaditeľom Pápežských misijných diel na Slovensku. Ako rehoľník-verbista odišiel ešte pred nástupom komunizmu na štúdiá do Ríma. Domov sa vrátil až v roku 1992, dovtedy celé štyri desaťročia pôsobil ako misionár v Indonézii. Podobný život prežil ďalší verbista Michal Slivka, ktorý štyridsať rokov pôsobil v Indii.

Charakter misií je dnes vďaka zmeneným spoločenským aj technologickým podmienkam iným, misionári môžu častejšie prichádzať domov, komunikovať so svojimi blízkymi, čo však v niektorých prípadoch môže oslabiť silu misionárskeho povolania.

Poznám jedného mladého verbistu z Indonézie, ktorého predstavení pridelili na Slovensko. Každý deň komunikoval so svojou rodinou, za domovinou sa mu cnelo natoľko, že u nás nevydržal a vrátil sa späť. 

Vie sa, koľko slovenských misionárov v súčasnosti pôsobí vo svete?

Okolo dvesto. Na rozdiel od minulosti už zo Slovenska neodchádza až toľko misionárov-kňazov, ale zaznamenávame veľký boom laických misionárov-dobrovoľníkov.

Opýtam sa aj ináč, je Slovensko misijnou krajinou?

Áno aj nie. Nie v tom zmysle, že za misijné krajiny považujeme tie, ktoré okrem evanjelizácie potrebujú aj finančnú pomoc. Na svete je približne 1 100 misijných diecéz, ktoré spadajú priamo pod Kongregáciu pre evanjelizáciu národov, pričom každý rok vznikne asi desať nových.

Na druhej strane, aj na Slovensku sú už viditeľné príznaky krízy viery, stretám sa s utrápenými rodičmi, ktorých deti prestali chodiť do kostola a nedali ani pokrstiť svoje deti. Rovnako niektorí kňazi sa rezignovane pýtajú, či všetky tie prípravy na krst, prijímanie, birmovku majú význam, keď napriek prijatiu všetkých sviatostí ľudia opúšťajú cirkev. Aj keď u nás to nevieme presne štatisticky zmerať tak ako v Nemecku, kde ľudia vystupujú z cirkvi aj formálne, aby nemuseli platiť cirkevnú daň.

Na Slovensku máme veľkú výhodu v tom, že je tu prítomná aspoň tradičná viera. Keď sa v kostole vyhlási začiatok prípravy na birmovku, prihlásia sa takmer všetci. Tí ľudia tu ešte sú, len musíme vedieť, ako ich podchytiť.

Ako ich teda podchytiť?

Dôležité podľa mňa je vedieť vytvoriť spoločenstvo. Keď v minulosti prišli ku mne na faru ľudia s prosbou, že chcú dať pokrstiť svoje dieťa, začínal som rozhovor tým, či majú všetko v poriadku. Na prvé miesto som postavil literu cirkevného zákona a neraz to nedopadlo dobre.

„Na rozdiel od minulosti už zo Slovenska neodchádza až toľko misionárov-kňazov, ale zaznamenávame veľký boom laických misionárov-dobrovoľníkov.“ Zdieľať

Neskôr som prichádzajúcich začal vítať kávou. Kým sa uvarila a vypila, vznikol medzi nami nejaký vzťah, ľudia sa cítili byť prijatí a všetko už potom išlo ľahšie. Na predpisy a pravidlá, samozrejme, nemožno rezignovať, ale na prvé miesto musíme stavať človeka, takého, aký je, a nie ho hneď natláčať do našich schém.   

Ináč funguje farnosť, kde kňaz pozná ľudí po mene, a ináč vtedy, keď sa pred nimi skrýva na fare. Musíme sa naučiť vychádzať k ľuďom, ísť im oproti. Niekedy naozaj neviem, či sa kňaz viac bojí ľudí alebo oni jeho.

Každá farnosť je svojím spôsobom misiou v malom...

Presne tak. Každý z nás nielenže môže, ale má byť misionárom vo svojom okolí – doma, v práci, v škole, v obci, vo farnosti. Na to poukazuje aj tohtoročné posolstvo pápeža Františka k Svetovému dňu misií s názvom Pokrstení a poslaní. Každý pokrstený človek je povolaný byť ohlasovateľom viery, teda misionárom.

Páči sa mi aktivita riaditeľa Pápežských misijných diel v Rakúsku Karla Josefa Wallnera, cisterciána pôsobiaceho v známom kláštore Heiligenkreuz, ktorý inicioval misijný manifest pre Európu. Vyzýva v ňom veriacich napríklad k tomu, aby sa na jeden rok zaviazali k nejakej službe vo farnosti. Či už je to lektorovanie, spevokol, upratovanie kostola, pomoc núdznym...

Na rozdiel od misijných území síce žijeme v kresťanskom kontexte, ale rovnako potrebujeme objaviť dar viery a služby. Práve preto pápež Benedikt XVI. založil Pápežskú radu na podporu novej evanjelizácie.

Z Bolešova, kde som kedysi pôsobil ako farár, poznám saleziána Petra Pagáča, ktorý sa pred nejakým časom vypýtal na misie. Predstavení ho poslali do saleziánskej komunity v Londýne. Keď tam prišiel, prekvapený zistil, že v rehoľnej kaplnke chýba kríž. Dôvodom bolo to, že do tamojších priestorov prichádza aj veľa nekresťanov, tak aby sa ich to nedotklo. Napokon sa mu podarilo dosiahnuť, aby bol v kaplnke aspoň prenosný kríž. Miestni saleziáni akoby úplne kapitulovali na ohlasovanie viery.

Určite to nie je ojedinelý prípad, je veľa rehoľných komunít, ktoré pomáhajú druhým, hoci samy sú v hlbokej kríze. Najväčším nebezpečenstvom je v takýchto prípadoch uzavrieť sa do seba a začať riešiť len seba samých. To krízu len prehĺbi. Naopak, ak napriek kríze nerezignujeme na misionárske ohlasovanie, evanjelizátor sa sám stáva evanjelizovaným.

Problémom tematických nedieľ v cirkvi, akou je aj nadchádzajúca Misijná nedeľa, je, že väčšinou sa vo farnosti urobí len finančná zbierka, či už na misie, charitu, katolícke médiá, ale k tej téme nezaznie nič viac. Z pozície riaditeľa Pápežských misijných diel ste sa pokúsili nejako apelovať na kňazov, aby tému misií nezúžili len na zbierku?

Do každej farnosti sme poslali materiály, ktoré môžu kňazom pomôcť pri príprave kázne alebo katechézy. Spolu s Martinou Grochálovou, ktorá je zodpovednou redaktorkou nášho časopisu Svetové misie sme pripravili aj Krížovú cestu mučeníkov misií a svedkov viery, ktorá okrem známych osobností, ako sú biskup Óscar Romero či brat Roger z Taizé, ponúka aj svedectvá štyroch osobností zo Slovenska – sestry Veroniky Ráckovej, pátra Jána Hermanovského, etnologičky Emílie Bihariovej a rozvojovej pracovníčky Danice Olexovej, ktorá tragicky zahynula pred niekoľkými mesiacmi v Etiópii. Je teda len na rozhodnutí kňazov, či a ako našu ponuku využijú.

Ale aby som sa aspoň trochu zastal našich farárov, keďže sám som dlho pôsobil vo farnosti – viem, že kňazi sú neraz bombardovaní materiálmi, výzvami a požiadavkami z najrôznejších strán, takže oni sa potom cítia len ako nejakí pešiaci, ktorí majú realizovať všemožné požiadavky.

„Musíme sa naučiť vychádzať k ľuďom, ísť im oproti. Niekedy naozaj neviem, či sa kňaz viac bojí ľudí alebo oni jeho.“ Zdieľať

Ľudí bude asi zaujímať, koľko peňazí sa počas takej zbierky na misie vyzbiera.

Minulý rok to bolo viac ako 800-tisíc eur, z čoho sme podporili 13 diecéz, päť kňazských seminárov a 34 projektov v desiatich krajinách. Okrem Indie to boli všetko africké krajiny. Úplný prehľad podporených projektov je dostupný na našej webovej stránke misijnediela.sk.

Kto rozhoduje o tom, komu sú financie pridelené?

Celý výnos zo zbierky národné misijné diela odosielajú na apoštolské nunciatúry podporovaných krajín. O tom, ktoré to sú, sa rozhoduje na centrále Pápežských misijných diel v Ríme, kde sa vždy v máji koná generálne zhromaždenie národných riaditeľov.

Môžu si byť veriaci istí tým, že keď sa zapoja do finančnej zbierky, tak ich peniaze naozaj skončia u ľudí, ktorí pomoc reálne potrebujú?

Aj keď je v cirkvi veľa vecí založených na dôvere a možno nemá prepracované až také kontrolné mechanizmy ako napríklad u nás Dobrá novina, dovolím si povedať, že ľudia sa nemusia obávať zneužitia ich milodarov. Každý príjemca pomoci je povinný vypracovať podrobnú správu o využití prostriedkov. Ak tak neurobí, pomoc mu je pozastavená. V minulosti sme už mali niekoľko takýchto prípadov.

Pápež František o Pápežských misijných dielach v posolstve k Svetovému dňu misií 2019

Pápežské misijné diela slúžia univerzálnej cirkvi ako celosvetová sieť, ktorá pomáha pápežovi v jeho misijnom úsilí modlitbou – ktorá je dušou misií – a podporou charitatívneho cítenia kresťanov na celom svete.

Pomáhajú pápežovi pri evanjelizácii miestnych cirkví (Dielo šírenia viery), pri formácii miestneho kléru (Dielo sv. apoštola Petra), pri výchove misionárskeho povedomia u detí v celom svete (Misijné dielo detí) a pri misijnom formovaní viery kresťanov (Pápežská misijná únia).

Opätovne zdôrazňujem svoju podporu týmto dielam a želám si, aby mimoriadny misijný mesiac október 2019 prispel k obnove ich misijnej služby pre môj úrad. 


Kto vlastne založil Pápežské misijné diela?

Zakladateľkou je francúzska laička Paulína Mária Jaricotová, ktorá žila v 19. storočí a bola súčasníčkou Jána Máriu Vianneyho, s ktorým sa aj osobne poznala. Jej brat bol misionárom v Číne a ona sa rozhodla dať dokopy skupinku ľudí, ktorá sa zaňho aj ďalších misionárov bude modliť a podporovať ich. V priebehu niekoľkých rokov sa do tejto aktivity zapojili dva milióny Francúzov, z malej skupiny vyrástlo veľké misijné hnutie, ktoré uznala aj Svätá stolica. Hoci nikdy nebola na misiách, tak ako svätá Terézia z Lisieux, bola veľkou misionárkou. Založila aj bratstvá živého ruženca, ktoré sú rozšírené v našich farnostiach.

Mimoriadny misijný mesiac pápež František vyhlásil pri príležitosti 100. výročia apoštolského listu Benedikta XV. Maxim illud o ohlasovaní viery vo svete. Dá sa jeho obsah zhrnúť do dvoch-troch viet?

Pápež Benedikt XV. apeluje na to, aby evanjelizácia vždy vychádzala z evanjelia, aby bol odstránený akýkoľvek náznak mocenskosti, aby ohlasovatelia evanjelia boli mužmi a ženami svätého života a vždy mysleli na to, že viera je najviac posilňovaná jej odovzdávaním. Myslím, že je to prístup, k akému vyzýva aj súčasný pápež.

Pritom jeho koncept cirkvi vychádzajúcej na periférie či kritika zamieňania evanjelizácie za kolonializmus sú často kritizované ako vymykajúce sa cirkevnej tradícii...

Keď prestaneme veriť tomu, že cez každého pápeža nám chce Duch Svätý niečo povedať, tak to môžeme rovno zabaliť.

Kto je Ivan Kňaze



Narodil sa v roku 1971 v Hradišti pri Partizánskom. Teológiu študoval v rokoch 1989 – 1994 na Teologickej fakulte svätých Cyrila a Metoda Univerzity Komenského v Bratislave. Po kňazskej vysviacke pôsobil ako kaplán v Čadci (1994 – 1997) a ako farár v Bolešove (1997 – 2008) a v Pruskom (2008 – 2018). V máji 2018 ho kardinál Fernando Filoni, prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, na návrh Konferencie biskupov Slovenska vymenoval za národného riaditeľa Pápežských misijných diel na Slovensku.


Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo