Naozaj môže Luther za postoje „progresívnych teológov“?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Naozaj môže Luther za postoje „progresívnych teológov“?

Socha Martina Luthera. FOTO – Pixabay

Niekoľko poznámok k článku Gabriela Hunčagu.

Článok Protestantská teológia ako slúžka sekularizácie a progresívneho etatizmu? z pera Gabriela Hunčagu, ktorý sme tu na Postoji uverejnili v pondelok, ponúka množstvo myšlienok, ktoré by si zaslúžili širšiu diskusiu. Autor kritizuje, že Martin Luther sa pri presadzovaní reformačných myšlienok spojil so svetskými kniežatami, čo viedlo k vzniku luteránskych štátnych cirkví v severnej Európe, ktoré boli v mnohých ohľadoch nezdravo podriadené svetskej moci.

Na tejto kritike je veľa pravdivého a diskutuje sa o tom takto aj medzi protestantmi. Veď napokon aj Gabriel Hunčaga sa ako na zdroj svojich úvah odvoláva práve na vnútornú kritickú (seba)reflexiu dopadov reformácie v nemeckom evanjelickom prostredí.

Hoci záujem svetských kniežat o reformačné myšlienky mohol byť často motivovaný sebecky (snahou získať kláštorné majetky či potrebou posvätiť rozvod), zo strany Martina Luthera bolo spojenie s nimi aj vecou prežitia. Bez podpory saského kurfirstva by proste skončil ako Jan Hus o sto rokov skôr. Prísť o život mučeníckou smrťou by Lutherovi možno nevadilo, no jeho učenie o ospravedlnení z viery by bez podpory svetských autorít v danej dobe nedostalo šancu uplatniť sa medzi ľuďmi.

Myslím, že toto je jeho poľahčujúcou okolnosťou. Inou otázkou je, či nezašiel priďaleko v snahe teologicky vzťah cirkvi a štátu zdôvodniť.

Gabrielom Hunčagom spomínaný historik Wolfgang Wipperman nie je prvý ani posledný, kto skúma vplyv luteránstva na vývoj nemeckého nacionalizmu, pruského militarizmu či kultúry nespochybňovania autorít, ktorá mohla v 20. storočí uľahčiť nástup Hitlerovej diktatúry.

Na druhej strane, protestantizmus je širší fenomén než Luther či európske štátne cirkvi. Popri nich vznikali a pôsobili v Nemecku, Anglicku i ďalších krajinách protestantské prebudenecké hnutia, ktoré sa snažili udržiavať si odstup od svetskej moci. Nezriedka sa dostávali do konfliktu s oficiálnou luteránskou či anglikánskou cirkvou a vytvárali cirkvi nové.  

Ani luteránstvo nebolo a nie je všade rovnaké. Hoci slovenskí evanjelici často študovali v Nemecku, ich historická skúsenosť ako trpenej, niekedy otvorene diskriminovanej a často z nelojálnosti obviňovanej náboženskej menšiny v ríši katolíckych Habsburgovcov bola dosť odlišná. Napríklad časté bolo v našom prostredí odvolávanie sa na zákonný článok XXVI z roku 1791, ktorý uhorským evanjelikom garantoval cirkevnú autonómiu, teda opak štátnych zásahov do jej záležitostí.

Mimochodom, je príznačné, že keď sme v marci robili rozhovor s novým generálnym biskupom ECAV Ivanom Eľkom, dostal názov Môj program nediktujú zmeny klímy v luteránskom Nemecku.

Progresívni veriaci nie sú len protestanti     

Historický exkurz Gabriela Hunčagu je pôsobivý. Poznámku si však pýta, že autor v Lutherovom učení o vzťahu cirkvi a svetskej moci hľadá vysvetlenie súčasných postojov niekoľkých slovenských protestantských teológov, ktorí sa hlásia k progresívnej ľavici a v posledných týždňoch mediálne spochybnili právo Katolíckej cirkvi tvoriť obsah učebníc katolíckej náboženskej výchovy na školách.

Hoci určitý reflexívny antikatolicizmus je protestantizmu vlastný už len z toho titulu, že vzišiel z vymedzenia sa voči Rímu, myslím, že príčinu postojov mediálne známych progresívnych teológov treba hľadať skôr v politickom presvedčení ako vo vierovyznaní. Tak ako konzervatívcov či pro-liferov nájdeme medzi katolíkmi, protestantmi i neveriacimi, konfesijne rôznorodé je aj ľavicovo-liberálne prostredie.

Ondrej Prostredník, ktorý koncom októbra asi najhlasnejšie spochybnil obsah učebníc katolíckeho náboženstva, je známy evanjelický teológ. „Fundamentalistická teológia do učebníc modernej krajiny nepatrí,“ napísal na facebookovej stránke, kde má vedľa mena názov politickej strany Progresívne Slovensko. Nie je to teda skôr politický postoj dnes už predstaviteľa PS, než teologická ozvena Lutherovho učenia o dvoch ríšach?

A keď tvrdíte, že ide o to druhé, aké teologické korene má postoj Miroslava Kocúra? „Nesúhlasím s nálepkou kultúry smrti,“ napísal minulý mesiac bývalý katolícky kňaz, ktorý vyštudoval pre zmenu katolícku teológiu, k učebnicovej kauze na svojej facebookovej stránke, kde má taktiež vedľa mena názov strany Progresívne Slovensko. Obaja predstavitelia majú odlišné cirkevné zázemie, no zjavne podobný postoj k téme učebníc náboženstva.

Konzervatívec evanjelického presvedčenia by s trochou nadsadenia mohol na tomto podklade napísať analogický článok ako Gabriel Hunčaga, kde by zárodok progresívnych politických postojov Miroslava Kocúra hľadal v stredovekej scholastike, v niektorých nebiblických katolíckych tradíciách alebo v úzkom historickom spojení medzi Katolíckou cirkvou a panovníckym rodom Habsburgovcov na našom území...

Lenže akú praktickú výpovednú hodnotu by to malo?

Skutočný zlom

Je asi pravda, že liberálni teológovia dostávajú veľa priestoru v liberálnych médiách, ako spomína aj Gabriel Hunčaga. No ideológia a politika tu hrajú zrejme opäť dôležitejšiu úlohu než konfesia. Názorovo vyhranené médiá oslovujú sebe blízkych respondentov.

V každom prípade, títo mediálne známi teológovia sa tiež nachádzajú v určitej opozícii voči vrchnostiam vlastných cirkví, prípadne sú známi ako kritici niektorých ich tradičných náuk. Pred piatimi rokmi sa KBS ohradila, keď RTVS uviedla Miroslava Kocúra ako „katolíckeho teológa“ napriek tomu, že tento odbor vyštudoval, lebo katolícki biskupi nechceli, aby vznikol dojem, že hovorí za ich cirkev.

Ondrejovi Prostredníkovi zase v roku 2017 Zbor biskupov ECAV odňal kanonickú misiu, teda povolenie vyučovať teológiu. Prečo sa v tomto druhom prípade vytvára dojem, že jeho osobné progresívne politické názory sú akýmsi logickým vyústením tradičných Lutherových náuk alebo niečo, za čo by mali ručiť všetci protestanti?

Pokojne veďme polemiky o pozitívnych či negatívnych dopadoch reformácie alebo iných historických udalostí. No zápas v prospech nenarodeného života či ďalších kultúrno-etických tém si vyžaduje budovanie spojenectiev naprieč cirkvami aj smerom k neveriacim. Preto nie je šťastné, ak sa celej konfesii dá jedna politická nálepka.   

Aj dnes popri v kultúrnych otázkach veľmi liberálnych protestantských cirkvách existujú zase protestantské cirkvi, ktoré sú teologicky veľmi konzervatívne. Na druhej strane, liberálni teológovia sa vyskytujú aj medzi katolíkmi.

Zlom teda skôr vedie medzi konzervatívcami a liberálmi naprieč denomináciami, než medzi katolíkmi a protestantmi.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo