Západosýrske kresťanstvo od počiatkov až po arabské podmanenie

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Západosýrske kresťanstvo od počiatkov až po arabské podmanenie

Spletitá historická cesta k vzniku Sýrskej katolíckej cirkvi.

Počiatky Sýrskej katolíckej cirkvi sa odvádzajú od prvotnej kresťanskej komunity v Antiochii, ktorá bola jedným z najstarších centier kresťanstva. Z Lukášových Skutkov apoštolov sa dozvedáme, že práve v Antiochii začali byť učeníci nazývaní „kresťania“ (11,26). Antiochia, tretie najväčšie mesto Rímskej ríše, sa stala istým druhom ústredia pre šírenie evanjelia pri kresťanských komunitách, ktoré vznikli v dôsledku misijnej činnosti Pavla, Barnabáša, Sílasa a ďalších. Z Antiochie boli úspešne rozbehnuté rozličné christianizačné misie do Malej Ázie, Kilíkie, Macedónie, Grécka, východnej Sýrie, Mezopotámie a na Kaukaz. Podľa tradície kresťanskú komunitu v Antiochii založil apoštol Peter ešte pred príchodom do Ríma.  

Antiochia, hlavná metropola Orientu a hlavné mesto provincie Sýria, predstavovala dôležitý trh pre medzinárodný obchod, a preto bola polyglotným mestom. Gréčtina bola administratívnym jazykom a bola používaná kresťanmi v miestnej liturgii, zatiaľ čo obyvateľmi vnútrozemia boli aramejskí semiti, ktorí pre liturgiu a obrady používali sýrčinu, ktorá predstavuje aramejský dialekt zóny okolo mesta Edessa.

Antiochijský patriarchát

Nicejský koncil (r. 325) garantoval špeciálne privilégiá biskupom Ríma, Alexandrie a Antiochie (kán. 6). Týmto stolcom bol neskôr pripísaný titul patriarcháty. V priebehu 4. storočia sa stalo jasným, že Antiochia uplatňovala svoju jurisdikciu nad všetkými biskupmi civilnej diecézy Orient a aj mimo jej hraníc. Ak vezmeme do úvahy, že patriarchát zahrňoval územie, ktoré siahalo od Stredozemného mora až po Perzský záliv, bolo ťažké presne definovať teritórium, na ktorom Antiochia skutočne uplatňovala svoju autoritu. Uplatňovanie skutočnej jurisdikčnej autority mimo hraníc Rímskej ríše bolo v tej dobe prakticky nemožné, a to nielen z dôvodu komplexnej politickej situácie, ale aj neustálych napätí medzi Rimanmi a Sasánovskými ríšami.

Kristologické spory

Kristologické kontroverzie v 5. storočí spôsobili schizmu v Antiochijskej cirkvi. Veľká časť kresťanov, predovšetkým hovoriacich po sýrsky, odmietla kristologickú formulu Chalcedónskeho ekumenického koncilu (r. 451). Po koncile, prinajmenšom jedno storočie, bolo neisté, či v rámci Rímskej ríše prevládnu prívrženci alebo odporcovia tohto koncilu, aj keď ešte neexistovala dvojitá hierarchia. V dobe, keď bol Severos patriarchom Antiochie (512 – 518), všetci traja východní patriarchovia odmietli chalcedónsku formulu a opozícia sa sústreďovala v Egypte a v provinciách Arábia, Sýria, Osrhoene, Arménsko, Kilíkia, Kapadócia, Trácia a v niekoľkých komunitách v Mezopotámii.

Za vlády cisára Justína I. (518  – 527) sa v roku 519 začalo obdobie chalcedónskej reštaurácie, protichalcedónski biskupi boli zosadení a poslaní do vyhnanstva. Len v Egypte bola opozícia naďalej dostatočne silná na to, aby si patriarcha Timotej III. (517 – 535) mohol dovoliť verejne odsúdiť Chalcedónsky koncil, Tomos pápeža Leva (r. 449) a Henotikon cisára Zenona (r. 482). Vďaka tejto situácii Severos Antiochijský, najvýznamnejší teológ miafyzitov (alebo protichalcedónskych monofyzitov), po zosadení v roku 519 mohol ďalej pôsobiť z Egypta.

Justinián

S podporou cisárovnej Teodory a Severa Antiochijského, ktorý sa po roku 534 vrátil do Konštantínopolu, sa rozličné biskupské stolce vo Východorímskej ríši zmierili. Avšak v roku 536 sa pápež Agapét (535 – 536) na žiadosť gótskeho kráľa (Západorímska ríša) vybral do Konštantínopolu na diplomatickú a politickú misiu, ktorá bola zameraná na zastavenie východorímskych bojových síl cisára Justiniána, ktoré sa pripravovali na ťaženie na Rím. V Konštantínopole pápež odmietol cirkevné spoločenstvo s patriarchom Antimom z dôvodu jeho protichalcedónskych postojov. Cisár Justinián (527 – 565) ihneď pochopil, že kvôli uskutočneniu svojho politického projektu je nutné zjednotiť celú Rímsku ríšu s cieľom udržať si dobré vzťahy so Západom. Počas synody, ktorá sa uskutočnila v Konštantínopole (r. 536), sa Justinián postaral o to, aby Severos Antiochijský a patriarcha Antimos Konštantínopolský boli odsúdení. Vypukla nová vlna prenasledovania odporcov Chalcedónskeho koncilu, pričom toto prenasledovanie tentoraz zasiahlo aj Egypt.

Zatiaľ čo prebiehalo prenasledovanie, Severos Antiochijský s cieľom poslniť antichalcedónske hnutie poveril svojho nasledovníka, Jána (Yuhannan) z Telly, aby vysviacal diakonov, kňazov a biskupov, no v roku 537 prakticky všetci protichalcedónski kňazi a biskupi vrátane Jána z Telly padli za obeť prenasledovaniu alebo boli zosadení. Severos zomrel v roku 538 a jeho spisy v gréčtine boli vydané na zničenie, nemalá časť z nich však prežila v sýrskom preklade. Protichalcedónske antiochijské hnutie zostalo bez vodcu. 

Jakob Baradaj

Počas chalcedónskej reštaurácie bol aj mocný alexandrijský patriarcha Teodóz (535 – 565) poslaný do exilu v Derkose v Trácii. V roku 539 sa mu podarilo uchýliť do jedného z palácov cisárovnej Teodory v Konštantínopole, pričom sa postavil do čela protichalcedónskych veriacich, ktorí zostali bez biskupov.

V roku 542 Harit ibn Gabala, hlava ghassanovských Arabov, ktorý vytvoril probyzantský nárazníkový štát v Sýrii, požiadal Teodoru, aby mu poslala biskupov. Teodóz vysvätil Teodora Arabského za metropolitu Bostry a slávneho Jakoba Baradaja (po sýrsky burd’ana, z gréckeho baradaios, otrhanec) za metropolitu Edessy.

Teodor sa staral o arabské kmene v sýrskej púšti a na územiach Transjordánska. Jakob Baradaj, ktorého meno sa odvádza od kutne, ktorú nosil, aby sa vydával za žobráka, vysviacal biskupov a kňazov počas svojich dobrodružných ciest zo Sýrie, Arménska a Malej Ázie do Izaurie a Egypta, kde položil základy budúcej štruktúry protichalcedónskej západosýrskej cirkvi. V tomto kontexte najdôležitejšou vysviackou, ktorú vykonal Jakob, bola vysviacka Sergia z Telly, patriarchu v rokoch 557/58 až 561, ktorý bol považovaný za nástupcu Severa Antiochijského.    

Jakob sa stal symbolom vzkriesenia západosýrskeho kresťanstva, ktoré bolo následne nazývané „jakobitské“. Dnes sa táto cirkev nazýva „sýrska pravoslávna“.

Sýrska cirkev v Perzii

V roku 558/59 Jakob Baradaj vysvätil Ahudemmeha z Beth Arabaye za biskupa Takritu v Sasánovskej ríši, čím založil sýrsku pravoslávnu hierarchiu v Perzii, hoci ešte väčšinu kresťanov v Sasánovskej ríši predstavovala Cirkev Orientu so svojím patriarchom-katolikom v Seleukii-Ktesifonte.

Chalcedónsky patriarcha

Antiochijský chalcedónsky patriarcha udržiaval cirkevné spoločenstvo s ríšskou Cirkvou. On ešte mal svoj stolec v Antiochii, ale táto cirkev stratila moc a zostávala hlavne v službách gréckej komunity a po sýrsky hovoriacej menšiny. Väčšina veriacich pokračovala v opozícii voči Chalcedónskemu koncilu a ich patriarchovia museli žiť v tajnosti, často v monastieroch, ktoré sa nachádzali v severnej Sýrii alebo Mezopotámii. Dialóg medzi týmito dvoma časťami bol takmer nemožný, predovšetkým v časovej blízkosti udalostí, ktoré poznačili 7. storočie.

Perzská expanzia

V roku 602 sasánovský šach Chosroes II. využil príležitosť expanzie Perzskej ríše na Západ, čo za panovania rímskych cisárov Justiniána a Mauríkia nebolo možné. Jeruzalem, Damask a Antiochiu dobyl medzi rokmi 611 až 614, Alexandriu a Egypt v roku 618/19. Sasánovci prenikli až k Chalcedónu a okrajom Konštantínopolu. 

Po tom, čo Sasánovská ríša dosiahla svoj vrchol, sa v priebehu prvej tretiny 7. storočia vrátila na vrchol Východorímska ríša pod vedením cisára Herakleia (610 – 641), ktorý zreorganizoval Rímsku ríšu a chcel posilniť východné provincie. A preto viedol dôležité vojenské ťaženie proti Perzii (622 – 628) a bol podporovateľom kristologického kompromisu: monoteletizmus/monoenergizmus. Vojenské úspechy cisára Herakleia zničili Sasánovskú ríšu. 

Mafrián

V roku 630 mierová dohoda darovala niekoľko rokov mieru tomuto regiónu. V tomto období, v rokoch 609 až 629, antiochijský pravoslávny (chalcedónsky) stolec bol vakantný, zatiaľ čo sýrsky jakobitský patriarcha Atanáz I. Gamala (594 – 631) dokázal povýšiť biskupstvo Tikrit na metropóliu. V rokoch 628 – 629 bol Mar Marutha vymenovaný za prvého metropolitu Tikritu, pričom sa stal vikárom patriarchu a hlavou sýrskej jakobitskej cirkvi v Oriente. Za svoju rezidenciu si vybral monastier Mar Mattai severne od Mosulu, ktorý bol druhým najdôležitejším sýrskym jakobitským centrom v Perzii. Počnúc 11. storočím bolo tomuto metropolitovi pripisované oslovenie „mafrián“ (po sýrsky maphryana – ten, ktorý prináša ovocie).

Prenikanie Arabov

Keď Arabi začali prenikať na Juh, Rímska a Sasánovská ríša boli navzájom vo vojne, ktorá ich značne ochromila. V roku 636 Arabi porazili rímske vojsko v bitke pri Jarmuku. V roku 637 padla Antiochia; v roku 642 kapitulovala Alexandria.

Sýrski jakobitskí kresťania spájali s moslimskými dobyvateľmi opatrnú nádej na väčšiu slobodu, mysleli si, že takto sa dokážu vyhnúť prenasledovaniu, záväzkom a povinnostiam voči Východorímskej ríši.

V tej dobe všetky kresťanské denominácie dostali rovnaké pomenovanie „Ľud knihy“ (ahl alkitab) a bolo s nimi zaobchádzané ako s menšinami pod ochranou islamu (dhimmis).

No zatiaľ čo pravoslávni (chalcedónski) kresťania stratili svoje privilegované postavenie a boli odstrihnutí od kontaktov s Konštantínopolom, postavenie nechalcedónskych kresťanov sa zlepšilo. Napriek tomu pod moslimskou nadvládou len pravoslávny (chalcedónsky) patriarcha dostal povolenie sídliť v Antiochii. 

V priebehu 8. a 9. storočia sa sýrska jakobitská cirkev musela vyrovnať so sériou vnútorných problémov. Biskupi severnej Mezopotámie posilňovali svoje postavenie a začali sa stavať na odpor patriarchovi, ktorý zostal bez rezidencie. Táto situácia spôsobila dve schizmy, no nezabránila sýrskym kresťanským intelektuálom vyprodukovať niektoré z najdôležitejších prác tej doby.  

Keď Byzantínci dobyli späť vládu v Antiochii a na severe Sýrie (969 – 1085), chalcedónsky patriarchát prosperoval, zatiaľ čo sýrska jakobitská cirkev musela znášať nové prenasledovanie. V roku 1085 Antiochia padla do rúk seldžuckých Turkov a v roku 1098 ju dobyli križiaci.

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa. 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo