Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
18. 02. 2020, 09:18

Bývalý kaplán kráľovnej Alžbety nasledoval Newmana, vstúpil do Katolíckej cirkvi

Gavin Ashenden je presvedčený, že jedine Katolícka cirkev ponúka alternatívu k neústupčivosti kultúrneho marxizmu, ktorý sa rozmáha v postkresťanskej spoločnosti.
Bývalý kaplán kráľovnej Alžbety nasledoval Newmana, vstúpil do Katolíckej cirkvi

Foto – anglican.ink

Koncom minulého roka, na Štvrtú adventnú nedeľu, bol prijatý do Katolíckej cirkvi anglikánsky biskup a bývalý kaplán kráľovnej Alžbety II. Gavin Ashenden. Jeho konverzia vyvolala z viacerých dôvodov celosvetový ohlas. Čo viedlo významného 65-ročného anglikánskeho duchovného k tomuto rozhodnutiu? 

Kráľovnin kaplán

Gavin Roy Pelham Ashenden sa narodil 3. júna 1954 v Londýne. Vyštudoval právo na Bristolskej univerzite a teológiu na konzervatívnej evanjelickej Oak Hill Theological College v Londýne. Postgraduálne štúdium psychológie náboženstva absolvoval na jezuitskej Heythrop College Londýnskej univerzity.

V roku 1980 bol v southwarkskej katedrále vysvätený za kňaza. Po 10-ročnej pastoračnej práci vo farnostiach v anglikánskej Southwarkskej diecéze pôsobil 23 rokov ako kaplán Sussexskej univerzity, kde aj vyučoval psychológiu náboženstva a literatúru. V roku 1995 sa stal členom Generálnej synody Anglikánskej cirkvi, v ktorej pôsobil do roku 2012.

Významným medzníkom v jeho živote bol rok 2008 – stal sa kaplánom kráľovnej Alžbety II., a teda kňazom kráľovskej rodiny. V roku 2017 sa stal svetovou mediálnou celebritou, keď na túto funkciu rezignoval. Príčinou bolo, že na sviatok Zjavenia Pána sa v glasgowskej Katedrále Panny Márie, ktorá patrí škótskej episkopálnej cirkvi, čítala pasáž z Koránu o narodení Krista Panne Márii. Pasáž zahŕňala islamské učenie, že Ježiš nie je Božím Synom.

„Problém s tým, čo sa stalo v Glasgowe, bol ten, že hoci sa táto akcia prezentovala ako spôsob budovania mostov a spôsob vzdelávania ľudí, urobila sa zle, nesprávne, na nesprávnom mieste a v nesprávnom kontexte,“ vyhlásil Ashenden.

Ako kaplán kráľovnej by sa však v čoraz väčšmi liberalizovanej Anglikánskej cirkvi mal takejto kritiky zdržať, a tak dospel k záveru, že keďže jeho povinnosťou je otvorene hovoriť o otázkach týkajúcich sa integrity kresťanskej viery a aby mohol slobodne kritizovať narastajúcu sekularizáciu, vzdá sa tejto prestížnej funkcie. Tlaky z Buckinghamského paláca jeho rezignáciu len urýchlili.

Kolaps anglikanizmu

Po svojej rezignácii vstúpil do Kresťanskej episkopálnej cirkvi predstavujúcej jednu z konzervatívnych odnoží anglikanizmu. Tu bol ešte v roku 2017 vysvätený za misijného biskupa pre Spojené kráľovstvo a Európu.

Keď si však uvedomil, že v ani konzervatívnej odnoži anglikanizmu nepríde k stretnutiu podobne zmýšľajúcich tradicionalistov a konzervatívnych evanjelikálov, začal znova zvažovať svoju budúcnosť a miesto, kde by mohol byť jeho cirkevný domov.

V jednom mal však jasno – anglikánska tradícia vo Veľkej Británii kapitulovala „pred stále intenzívnejšími a neprijateľnými požiadavkami svetskej kultúry“. 

„Anglikánska cirkev sa vydala na cestu akéhosi soft socializmu a na svoju prorockú úlohu rezignovala.“ Zdieľať

„Svätý John Henry Newman sa usiloval, aby zostal verným anglikánom a obnovil svoju materskú cirkev s dôrazom na katolícke tradície a integritu s nimi. Teraz však ako aj za jeho čias – a jeho skúsenosť nás o tom presviedča – Anglikánska cirkev má sklon byť zakorenená v sekularizovanej kultúre, a nie v integrite a v biblických, apoštolských a patristických hodnotách a tradícii,“ konštatoval Ashenden.

Niekdajšia domovská cirkev bola podľa neho „často vyzývaná na obranu kresťanských hodnôt, no zostala nepochopiteľne ticho“. Postupne sledoval, ako Anglikánska cirkev zaznamenala „kolaps vnútornej integrity“, pretože „prehltla úpadok veľkého sekulárneho spoločenstvo v postkresťanskej kultúre“.

Marxizmus 2.0

Ashenden napokon prišiel k záveru, že „Británia sa v niektorých dôležitých ohľadoch začína podobať na východnú Európu sovietskej éry“. To, čo nazval „súčasnou hrozbou“, opísal ako marxizmus 2.0: „Anglikánska cirkev sa vydala na cestu akéhosi soft socializmu a na svoju prorockú úlohu rezignovala. Konkurenčná kultúra hodnôt takzvaného kultúrneho marxizmu čoraz väčšmi nahrádza apoštolské a biblické základy.“

Ako príklad uvádza menovanie biskupiek v Anglikánskej cirkvi a narastajúce prispôsobovanie sa rodovej ideológii, čím táto cirkev prijíma „hodnoty, ktoré sú antikresťanské“. Navyše, s narastajúcou liberalizáciou bývalej Ashendenovej cirkvi sa jej členovia vyznávajúci tradičné hodnoty cítia byť v cirkevnom spoločenstve marginalizovaní, ba až „vypískaní“: „Keď sa anglikanizmus vzdá ďalších vecí a učenia, riskuje ďalšiu železnú oponu.“

Ashenden však neskončil len pri kritickom popise súčasného anglikanizmu; ide ďalej, možno pre niekoho do nepríjemnej hĺbky, pretože analyzuje príčiny krízy. Hovorí o všeobecnom teologickom, duchovnom a existenciálnom nedostatku sebareflexie.

Náboženský svet je podľa neho „plný manažérov, často i schopných ľudí, ktorí by sa dobre uplatnili vo svetských organizáciách riešiacich rôzne úlohy, ale bez akejkoľvek vízie celku“. Je presvedčený, že „prvou a hlavnou bolesťou je nedostatok spirituality“.

Kritizuje tiež odklonenie od teológie smerom k politike, ku ktorému došlo v posledných desaťročiach, ako aj pragmatické „prevádzkovanie náboženstva“, rezignáciu na duchovnosť, a to všetko v mene sekulárnej vízie pokroku. „A čo je horšie, cirkev pristupuje na túto víziu bez toho, aby sa spýtala – najmä v horizonte hrôz 20. storočia –, kam vlastne smeruje! A keď hľadáme príčiny toho, čo sa stalo zle, zisťujeme, že tento druh debaty vôbec neprebehol,“ analyzoval súčasný anglikanizmus v rozhovore pre magazín Spectator.

Kde hľadať?

K Ashendenovej cti treba povedať, že ním opísané skutočnosti nepripisuje len anglikanizmu, čím odráža možné obvinenia z akejsi zatrpknutosti: „Je to všadeprítomná dilema a pokušenie, ktoré sa v súčasnosti objavujú naprieč cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Pritom, paradoxne, žijeme v spoločnosti inšpirovanej metafyzickými záležitosťami väčšmi ako kedykoľvek predtým, ako dokazuje aj úspech celej škály rôznych hnutí hnutia New Age a ďalších na poverách založených religiozitách.“

„Kde teda hľadať?“ pýta sa. Podľa neho treba siahnuť do hlbokej studne duchovnosti západného mníšstva, prorockej tradície, kňazstva a sviatostí, treba hovoriť o skúsenostiach s nadprirodzenou sférou, ktorá je vlastná kresťanstvu.

„A treba formovať ľudí, ktorí sa dokážu modliť, ktorí sa skutočne stretávajú s Bohom, treba vytvárať spoločenstvá a šíriť odtiaľ autenticky náboženskú skúsenosť. Malo by sa prestať s poučovaním a didaktikou. Cirkev by mala privádzať ľudí čo najbližšie k živému Bohu. Myslím si, že existenciálna túžba človeka je natoľko hlboká, že tadiaľto vedie cesta,“ vyslovil svoje presvedčenie.

„Treba formovať ľudí, ktorí sa dokážu modliť, ktorí sa skutočne stretávajú s Bohom, treba vytvárať spoločenstvá a šíriť odtiaľ autenticky náboženskú skúsenosť.“ Zdieľať

Postupne dospel k záveru, že iba katolícke a pravoslávne cirkvi „sú schopné brániť vieru“ pred vplyvom sekularizmu. S katolíckou vierou bol už dlho v kontakte, no čoraz častejšie a čoraz hlbšie analýzy ho priviedli k presvedčeniu, že katolícka viera je „najhlbším a najsilnejším prejavom apoštolskej a patristickej viery“. 

„Jedine Katolícka cirkev ponúka alternatívu k neústupčivosti kultúrneho marxizmu, ktorý sa rozmáha v postkresťanskej spoločnosti. Slabosti Katolíckej cirkvi sú rovnaké slabosti ako anglikánskej, kultúrne tektonické dosky sa mimoriadnou rýchlosťou zosúvajú na oboch stranách, to je pravda. Rozdiel je však v tom, že Katolícka cirkev má zdroje na to, aby z krízy vyšla, zatiaľ čo u anglikánov tieto zdroje nevidím,“ vyhlásil Ashenden.

Posledný krok

Ashenden v jednom rozhovore opísal svoju cestu do Katolíckej cirkvi ako „jednoduchú“ akoby „na pohyblivom eskalátore“. Vtedy aj citoval najslávnejšieho anglikánskeho konvertitu Johna Henryho Newmana: „Žiť znamená zmeniť sa, byť dokonalým znamená často sa meniť.“

Čo teda viedlo anglikánskeho biskupa k vstupu do Katolíckej cirkvi? Podľa neho hlavnú rolu zohrali tri faktory. Na začiatku bol film o mariánskych zjaveniach, ktorý ho po počiatočnej skepse viedol k stále hlbšej modlitbe ruženca. Ďalším krokom bolo rozjímanie nad eucharistickými zázrakmi, ktoré v anglikánskej komunite „nemajú nijaké miesto“.

A v neposlednom rade vďaka svedectvu svätého Johna Henryho Newmana objavil význam učiteľského úradu Cirkvi: „Pochopil som, že jedine Katolícka cirkev so svojím magistériom má teologickú integrálnosť, teologickú zrelosť a duchovnú silu, aby bránila vieru, obnovila spoločnosť a zachránila duše v plnosti viery.“

Možno sa len domnievať, či a akú úlohu v konverzii zohrala jeho manželka Helen, s ktorou je ženatý 23 rokov a ktorá sa dva roky pred manželovou konverziu sama obrátila na katolícku vieru.

Podľa Ashendena popud na jeho „posledný krok do Cirkvi“ vyšiel od shrewsburského katolíckeho biskupa Marka Daviesa, ktorý mu povedal: „Obaja vieme, že sa v určitom okamihu stretneme. Príď teraz.“

A bol to práve biskup Davies, ktorý privítal Ashendenovu konverziu. Pre Church Militant povedal, že „s veľkou pokorou prijal účasť na prijatí biskupa anglikánskej tradície do plného spoločenstva v roku kanonizácie Johna Henryho Newmana“.

Som doma

„Až do omše, na ktorej som bol v shrewsburskej katedrále prijatý do Katolíckej cirkvi, som si neuvedomil, ako hlboko mi chýbalo, že nie som v tej istej cirkvi ako svätý Augustín. Uvedomil som si, že roky som potláčal svoj smútok z toho, že som v inej a v podstate heretickej cirkevnej komunite. Bol to skutočne návrat domov. Zaplavila ma úľava, zmysel pre plnú príslušnosť a pre hĺbku, bohatosť a autentickosť plnosti katolíckej viery. Entropický derivát, v ktorom som zbytočne hľadal útočisko, sa vyčerpal. Bol som doma,“ opísal svoje dojmy z oficiálneho vstupu do Katolíckej cirkvi.

Podľa Shrewsburskej diecézy po prestupe do Katolíckej cirkvi strácajú platnosť anglikánske svätenia Gavina Ashendena a stane sa laickým katolíckym teológom. Diecéza však odoslala jeho biskupskú genealógiu na Kongregáciu pre náuku viery, ktorá preskúma, či by sa jeho vysviacky mohli považovať z hľadiska apoštolskej postupnosti za platné, hoci aj akokoľvek nedovolené.

Anglikánski duchovní, ktorí prestúpili do Katolíckej cirkvi, sú spravidla znovu vysviacaní sub conditione, teda pod podmienkou, aby sa vylúčila pochybnosť o neplatnosti predchádzajúceho svätenia.

Odporúčame