Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
04. apríl 2020

Byzantský obrad: Lazárova sobota

Táto sobota sa slávi ako nedeľa, hoci za normálnych okolností je sobota venovaná spomienke na zosnulých.
Byzantský obrad: Lazárova sobota

„Na konci Štyridsiatnice... žiadame vidieť Svätý týždeň tvojho umučenia.“

Týmito slovami, spievanými na večierni v piatok pred Kvetnou nedeľou, sa končí Štyridsiatnica a my vstupujeme do každoročnej spomienkovej slávnosti Kristovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Začína sa Lazárova sobota. Dvojsviatok Lazárovho vzkriesenia a Pánovho vstupu do Jeruzalema sa v liturgických textoch nazýva „prelúdium kríža“, jeho význam sa manifestuje lepšie v kontexte Veľkého týždňa: „Aby si potvrdil vieru vo všeobecné zmŕtvychvstanie, pred svojím utrpením si vzkriesil Lazára z mŕtvych.“ Je to veľmi významné, že sme uvádzaní do pochmúrnosti kríža prostredníctvom jedného z dvanástich veľkých sviatkov Cirkvi. Svetlo a radosť nežiaria len na konci Veľkého týždňa, ale už na jeho začiatku osvecujú temnotu noci, aby odhalili jej najvyšší význam.

Tí, ktorí sa vyznajú v byzantskom obrade, poznajú jedinečný a paradoxný charakter bohoslužieb Lazárovej soboty. Táto sobota sa slávi ako nedeľa, teda oslavuje sa vzkriesenie, hoci za normálnych okolností je sobota venovaná spomienke na zosnulých. Radosť, ktorá zaznieva na bohoslužbe, zdôrazňuje hlavnú tému: blížiace sa Kristovo víťazstvo nad podsvetím. V Biblii podsvetie znamená smrť a jej univerzálnu moc, neodvratnú noc a deštrukciu, ktorá pohlcuje každý život, celý svet uväzňuje do svojho ničivého tieňa. Ale hľa, pre vzkriesenia Lazára, „celé podsvetie je roztrasené“; je to začiatok rozhodujúceho duelu medzi životom a smrťou, duelu, ktorý nám dáva kľúč k celému liturgickému tajomstvu Paschy. Pre ranú Cirkev bola Lazárova sobota „ohlásením Paschy“; vskutku táto sobota ohlasuje a už aj zjavuje nádherné svetlo a pokoj nasledujúcej soboty: Veľkej a Svätej soboty, soboty oživujúceho hrobu, ktorý vydá život.    

Treba dobre pochopiť predovšetkým to, že Ježišov priateľ Lazár zosobňuje každého z nás a celé ľudstvo a že Betánia, domov človeka Lazára, je symbolom celého sveta obývaného človekom. Každý človek bol stvorený ako Boží priateľ a je povolaný k tomuto božskému priateľstvu, ktoré spočíva v poznaní Boha, v spoločenstve s ním, v účasti na Božom živote: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí“ (Jn 1,4). A napriek tomu tento Bohom milovaný a pre lásku stvorený priateľ je zničený, pokorený mocou, ktorú Boh nestvoril – smrťou. Boh je vyzvaný vo svojom diele mocou, ktorá toto dielo ničí a tak znehodnocuje Boží plán. Stvorenie je len smútkom, nárekom, slzami a, nakoniec, smrťou. Ako je toto možné? Takéto otázky sa ukrývajú v detailnom Jánovom rozprávaní o Ježišovom príchode k hrobu svojho priateľa. „Zachvel sa v duchu,“  hovorí evanjelista (Jn 11,35). Prečo Ježiš plače, keď vie, že o chvíľu Lazára vzkriesi do života? 

Byzantskí hymnografovia nie vždy chápali pravý význam týchto sĺz, pričom ich prisudzovali Ježišovej ľudskej prirodzenosti, zatiaľ čo svojou božskou prirodzenosťou mal moc kriesiť mŕtvych. Avšak byzantská Cirkev jasne učí, že všetky Kristove skutky sú „teandrické“, teda božské i ľudské súčasne, pretože sú skutkami jediného a identického Bohočloveka, vteleného Božieho Syna. Bohočloveka vidíme plakať, Bohočlovek nechá Lazára vyjsť z hrobu. Bohočlovek plače ... a ide o božské slzy; plače, pretože kontempluje triumf smrti a zničenia stvorenia, ktoré vyšlo z Božích rúk. „Už páchne,“ hovoria Židia, akoby chceli zabrániť Ježišovi priblížiť sa k telu; hrozná výstraha, ktorá platí o celom svete, o každom živote. Boh je Život a Darca života; on povolal človeka do tejto božskej skutočnosti života, a hľa, človek „páchne“! Svet bol stvorený, aby odrážal a ohlasoval Božiu slávu, a hľa, svet „páchne“.

Inzercia

Pri Lazárovom hrobe Boh stretne smrť, realitu, ktorá je proti životu, realitu zničenia a beznádeje. Boh je tvárou v tvár so svojím Nepriateľom, ktorý mu ulúpil stvorenie, ktoré bolo jeho, aby sa stal jeho kniežaťom. My, ktorí sledujeme Ježiša, ako sa približuje k hrobu, vstupujeme s ním do jeho hodiny, do hodiny, ktorú tak často ohlasoval ako vrchol a zavŕšenie celého svojho diela. Kríž, jeho nevyhnutná potreba a univerzálny význam sú ohlásené v najkratšom evanjeliovom verši: „A Ježiš zaslzil.“ Pochopme teraz – pretože Ježiš plakal, t. j. pretože miloval svojho priateľa Lazára, má moc privolať ho späť do života. Moc vzkriesiť nie je božskou „silou samou osebe“, ale mocou lásky, láska sa stala mocou. Boh je Láska a Láska je Život, Láska dáva Život... Láska plače pri hrobe a Láska vracia život; toto je zmysel Ježišových božských sĺz. V nich znovu pôsobí láska, keď znovu tvorí, znovu vyslobodzuje, znovu obnovuje ľudský život, ktorý sa stal korisťou temnoty: „Lazár, poď von!“

Hľa, prečo Lazárova sobota zahajuje v rovnakom čase kríž ako najvyššiu obetu Lásky a vzkriesenie ako jej najvyšší triumf:

„Kristus, radosť všetkých, svetlo, pravda, život a vzkriesenie sveta, sa zjavil pre svoju dobrotu obyvateľom zeme a stal sa obrazom vzkriesenia, všetkým ponúka božské odpustenie“ (kondák Lazárovej soboty).

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa

Odporúčame

Narodenie Bohorodičky

Narodenie Bohorodičky

Príčinou úcty k Márii v cirkvi bola odjakživa Máriina poslušnosť Bohu, dôveryplná pohotovosť, ktorú prejavila voči v ľudskom zmysle neslýchanému volaniu.