Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s pápežom

Čas veľkej neistoty

Rozhovor britského novinára Austena Ivereigha s pápežom Františkom o pandémii, obrátení, núdznych aj Vergíliovi.

Čas veľkej neistoty
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor britského novinára Austena Ivereigha s pápežom Františkom o pandémii, obrátení, núdznych aj Vergíliovi.

Koncom marca som navrhol pápežovi Františkovi, že azda práve teraz nadišiel vhodný moment osloviť anglicky hovoriaci svet: pandémia, ktorá tak veľmi zasiahla Taliansko a Španielsko, práve dorazila do Veľkej Británie, Spojených štátov a Austrálie. Nič mi nesľúbil, no požiadal ma, aby som mu nejaké otázky poslal. Vybral som šesť tém a ku každej zopár otázok, na ktoré podľa vlastného uváženia mohol, ale nemusel odpovedať. O týždeň neskôr mi oznámili, že ako odpoveď na moje otázky nahral niekoľko zamyslení. Rozhovor sme viedli v španielčine, anglický preklad je môj.

Prvou otázkou bolo, ako pápež František prežíva pandémiu a obmedzenia, či už v Dome svätej Marty, ale aj širšie vo vatikánskej kúrii, prakticky aj duchovne.

Kúria sa snaží pokračovať vo svojej práci a v bežnom živote, zaviedli sme smeny, aby sme sa tu nezišli všetci naraz. Je to všetko veľmi dobre premyslené. Riadime sa odporúčaniami zdravotných úradov. V Dome svätej Marty jeme na dve smeny, čo veľmi pomáha zmierniť nápor. Každý pracuje zo svojej kancelárie alebo izby, využívame technológie. Každý tu pracuje, nikto nezaháľa.

Ako to prežívam duchovne? Viac sa modlím, pretože cítim, že by som mal. A myslím na ľudí. To ma trápi: ľudia. Myslieť na ľudí je pre mňa požehnaním a dobrom, prestanem sa zaoberať sám sebou. Samozrejme, aj ja mám sebecké miesta. V utorky prichádza môj spovedník, tam sa o tieto veci postarám.

Premýšľam o svojej dnešnej aj budúcej zodpovednosti. Čo bude moja služba rímskeho biskupa, hlavy cirkvi, po tejto kríze? Postupne sa ukazuje, že jej následky budú tragické a bolestné, preto o nich potrebujeme premýšľať už teraz. Vatikánske Dikastérium pre integrálny ľudský rozvoj na tom už pracuje, vediem o tom s nimi stretnutia.

Mojou hlavnou otázkou a obavou – aspoň podľa toho, čo prichádza v modlitbe – je, ako byť bližšie k Božiemu ľudu. Preto sme spustili živé vysielanie svätej omše o 7. hodine, ktorú mnohí sledujú a vítajú, preto som robil príhovory aj požehnanie Urbi et Orbi zo Svätopeterského námestia 27. marca. Aj preto sme zintenzívnili aktivity pápežských charít, ktoré sa starajú o chorých a hladných.

Toto obdobie prežívam ako čas veľkej neistoty. Je to čas, ktorý si vyžaduje vynaliezavosť a kreativitu.

Vo svojej druhej otázke som sa vrátil k románu z 19. storočia, ktorý má pápež František veľmi rád a nedávno ho spomínal – Snúbenci od Alessandra Manzoniho. Ťažiskom tejto drámy je milánsky mor v roku 1630. Vystupujú v nej viaceré kňazské postavy: zbabelý farár don Abbondio, svätý kardinál Borromeo a bratia kapucíni, ktorí slúžia v lazarete, poľnej nemocnici, kde prísne oddeľujú infikovaných od zdravých. Ako sa pápež František pozerá na úlohu Cirkvi v kontexte ochorenia COVID-19 vo svetle tohto románu?

Kardinál Federigo (Borromeo) je naozaj hrdinom milánskeho moru. Napriek tomu v jednej z kapitol, keď ide pozdraviť dedinčanov, má na svojom voze zavreté okno, aby sa chránil. To sa ľuďom veľmi nepáčilo. Boží ľud potrebuje, aby ich pastier bol blízko, nie aby sa prehnane chránil. Boží ľud potrebuje, aby sa jeho pastieri obetovali ako kapucíni, ktorí zostali blízko pri nich.  

Kreativita kresťana sa musí prejaviť otváraním nových horizontov, otváraním okien, otváraním sa Božej nadprirodzenosti a ľuďom a vymýšľaním nových spôsobov, ako byť doma. Nie je ľahké zostať zavretý vo svojom vlastnom dome. Napadá mi verš z Eneidy, uprostred porážky: neradí nám vzdať sa, ale zachrániť sa pre lepšie časy, v ktorých nám spomienky na to, čo sa stalo, pomôžu. Dajte na seba pozor kvôli budúcnosti, ktorá príde. A bude pre nás dobré, keď v tejto budúcnosti budeme spomínať na to, čo sa stalo.

Postarajme sa o dnešok kvôli zajtrajšku. Vždy kreatívne, s prostou tvorivosťou, ktorá nám umožní vytvoriť niečo nové každý deň. U seba vo vlastnej domácnosti to nie je ťažké, a tak neutekajme, neskrývajme sa v eskapizme, ktorý nám v týchto časoch nepomôže. 

Moja tretia otázka sa týkala vládnych nariadení, ktoré boli reakciou na krízu. Aj keď je povinná karanténa znakom, že niektoré vlády sú ochotné obetovať ekonomický blahobyt kvôli zraniteľným ľuďom, tvrdil som, že zároveň odhalila rôzne stupne vylúčenia, ktoré sme až doteraz považovali za normálne a prijateľné.

Je pravda, že mnohé vlády prijali príkladné opatrenia, aby ochránili svojich ľudí na základe jasných priorít. Či sa nám to však páči alebo nie, zároveň si začíname uvedomovať, že doteraz sa všetko naše premýšľanie točilo okolo ekonomiky. V tomto svete financií sa nám zdá normálne obetovať ľudí a praktizovať politiku kultúry odhadzovania od začiatku až po koniec života. Mám na mysli napríklad prenatálnu diagnostiku. Dnes nie je veľmi bežné stretnúť na ulici ľudí s Downovým syndrómom; keď ich tomograf odhalí, idú do koša. Alebo kultúra eutanázie, či už legálnej, alebo skrytej, v ktorej starších liečime len do istého bodu. 

Taktiež mi na um prichádza encyklika pápeža Pavla VI. Humanae vitae. V tom čase bola predmetom veľkej kontroverzie antikoncepčná tabletka. No ľudia si neuvedomili prorockú silu tejto encykliky, ktorá toto neomaltuziánstvo, ktoré sa v tom čase ešte len rozbiehalo, predvídala. Pápež Pavol VI. bil pred touto vlnou na poplach. Vidíme to aj na tom, ako ľudí triedime podľa ich užitočnosti či produktivity – kultúra odhadzovania.

Práve teraz zostávajú bezdomovci naďalej bezdomovcami. Objavila sa fotografia parkoviska v Las Vegas, kam ich umiestnili do karantény. Hotely ostali prázdne. Ale bezdomovcov, tých do hotela, samozrejme, dať nemôžeme. Toto je kultúra odhadzovania v praxi.  


Austen Ivereigh s pápežom Františkom. Foto - L´Osservatore Romano

Zaujímalo ma, či pápež vidí súčasnú krízu a ekonomickú spúšť, ktorú po sebe zanecháva, ako šancu na ekologickú konverziu, príležitosť prehodnotiť naše priority a životný štýl. Konkrétne som sa ho opýtal, či je možné, že v budúcnosti budeme svedkami ekonomiky, ktorá – použijúc jeho vlastné slová – bude viac „ľudská“ a menej „tekutá“.    

V španielčine hovoríme: „Boh odpúšťa vždy, my odpúšťame niekedy a príroda – tá neodpúšťa nikdy.“ Na čiastočné katastrofy sme nereagovali. Kto dnes rozpráva o požiaroch v Austrálii a kto si pamätá, že pred osemnástimi mesiacmi mohla naprieč Severným pólom loď preplávať, pretože sa roztopili ľadovce? Kto dnes hovorí o potopách? Neviem, či sú zo strany prírody pomstou, no určite sú jej odpoveďou. 

Máme selektívnu pamäť. Pri tomto bode sa pristavím najdlhšie. Ohromene som sledoval 70. výročie vylodenia v Normandii, ktorého sa zúčastnili ľudia z najvyšších politických a kultúrnych kruhov. Bola to jedna veľká oslava. Je pravda, že táto udalosť znamenala začiatok konca jednej diktatúry, ale zdalo sa, že si nikto nespomenul na 10 000 chlapcov, ktorí z tejto pláže nikdy neodišli. 

Keď som išiel do Redipuglia na sté výročie prvej svetovej vojny, videl som krásny pamätník a mená vyryté do kameňa, ale to bolo všetko. Plakal som a myslel na slovné spojenie Benedikta XVI. inutile strage“ („nezmyselný masaker“). To isté sa mi stalo v Anzio na Pamiatku zosnulých, myslel som na všetkých severoamerických vojakov, ktorí sú tam pochovaní, ako mal každý z nich rodinu a ako som tam mohol namiesto ktoréhokoľvek z nich ležať ja. 

Dnes, keď v Európe začíname počúvať populistické prejavy a sme svedkami takýchto selektívnych politických rozhodnutí, je až príliš ľahké spomenúť si na Hitlerove prejavy z roku 1933, ktoré sa tak veľmi nelíšia od dnešných prejavov niektorých európskych politikov.

„Bojím sa pokrytectva niektorých politických osobností, ktoré hovoria o tom, ako musíme čeliť tejto kríze a hladu vo svete, zatiaľ čo vyrábajú zbrane." Zdieľať

Na um mi prichádza ďalší Vergíliov verš: (forsan et haec olim) meminisse iuvabit“ – „...hádam raz i na toto budeme spomínať v šťastí“. Potrebujeme obnoviť svoju pamäť, pretože tá nám príde na pomoc. Toto nie je prvý mor, ktorý postretol ľudstvo; z tých predošlých sa stali len anekdoty. Potrebujeme si pripomínať naše korene a tradíciu, ktoré sú plné spomienok. V Duchovných cvičeniach svätého Ignáca je prvý týždeň, a rovnako aj „Kontemplácia na dosiahnutie Božej lásky“ v štvrtom týždni, takmer úplne venovaný spomínaniu. Ide o obrátenie prostredníctvom rozpomínania.

Táto kríza vplýva na nás všetkých, na bohatých aj na chudobných. A na svetlo vynáša pokrytectvo. Bojím sa pokrytectva niektorých politických osobností, ktoré hovoria o tom, ako musíme čeliť tejto kríze a hladu vo svete, zatiaľ čo vyrábajú zbrane. Toto je čas obrátiť sa preč od takéhoto vypočítavého pokrytectva. Je čas na integritu. Buď budeme žiť v súlade s naším presvedčením, alebo všetko stratíme. 

Pýtate sa ma na obrátenie. Každá kríza je nebezpečenstvom aj príležitosťou: príležitosťou vzdialiť sa od nebezpečenstva. Verím, že dnes musíme znížiť rýchlosť, s akou vyrábame a spotrebujeme (Laudato si’, 191), a učiť sa porozumieť prírodnému svetu a rozjímať o ňom. Potrebujeme sa znovu spojiť s naším skutočným prostredím. Toto je tá príležitosť na obrátenie. 

Áno, vidím prvé známky ekonomiky, ktorá je menej tekutá a viac ľudská. Ale nedovoľme, aby sme našu pamäť stratili v momente, keď sa toto skončí; neodložme do archívu to, čo sme prežili, a nevráťme sa tam, kde sme už boli. Toto je čas urobiť rozhodujúci krok, prestať používať a využívať prírodu a namiesto toho začať o nej rozjímať. Stratili sme tento kontemplatívny rozmer, teraz ho potrebujeme získať späť. 

Keď hovoríme o rozjímaní, rád by som sa pristavil pri jednej téme. Toto je čas uvidieť chudobných. Ježiš vraví, že chudobných budeme mať pri sebe stále, a to je pravda. Sú realitou, ktorú neodškriepime. No chudobní sú našim očiam skrytí, pretože za chudobu sa hanbíme. Počas karantény povedal v Ríme jeden policajt mužovi: „Nemôžete byť na ulici, choďte domov.“ Ten mu odpovedal: „Nemám domov. Žijem na ulici.“ Objaviť také obrovské množstvo ľudí, ktorí žijú na okraji… A my ich nevidíme, pretože chudoba je zahanbujúca. Sú tu, ale my ich nevidíme: stali sa súčasťou krajiny; stali sa vecami.    

Inzercia

Svätá Matka Terézia z Kalkaty ich videla a mala odvahu na to, aby sa vydala na cestu obrátenia. „Vidieť“ chudobných znamená vrátiť im ľudskosť. Nie sú vecami ani odpadom, sú ľuďmi. Nemôžeme sa uspokojiť s politikou ochrany zdravia a životných podmienok, akú sme vytvorili pre zachránené zvieratá. S chudobnými často zaobchádzame ako so zvieratami, ktoré sme zachránili. Nemôžeme sa uspokojiť s politikou čiastočnej starostlivosti. 

Odvážim sa dať aj nejaké rady. Teraz je čas ísť do podzemia. Mám na mysli Dostojevského krátku novelu Zápisky z podzemia. V inej jeho knihe Zápisky z mŕtveho domu zamestnanci väzenskej nemocnice otupeli natoľko, že sa k chudákom väzňom správali ako k veciam. Keď jeden z väzňov videl, ako zaobchádzali s tým, čo práve zomrel na posteli vedľa, povedal im: „Dosť už! Aj on mal matku!“ Toto si potrebujeme často pripomínať: že tento chudobný človek mal matku, ktorá ho vychovala s láskou. Nevieme, čo sa neskôr v jeho živote stalo. Pomôže však, ak budeme myslieť na lásku, ktorú kedysi dostal vďaka nádeji svojej matky. 

My z našich chudobných robíme slabých. My im odopierame právo snívať o svojich matkách. Nevedia, čo je to láska a záujem; mnoho z nich žije na drogách. Uvidieť ich nám môže pomôcť objaviť zbožnosť, pietas, ktorá ukazuje na Boha a na nášho blížneho.

Zíďte do podzemia, prejdite z hyper-virtuálneho sveta bez tela k trpiacemu telu chudobných. Toto je obrátenie, ktoré musíme podstúpiť. A ak nezačneme tam, ku konverzii nedôjde.

V tieto dni myslím na svätcov, ktorí bývajú hneď vedľa. To sú hrdinovia: doktori, dobrovoľníci, rehoľné sestry, kňazi, predavači v obchodoch – všetci plnia svoje povinnosti, aby spoločnosť mohla naďalej fungovať. Koľko zomrelo lekárov a zdravotných sestier! Koľko zomrelo rehoľných sestier! Všetci z nich v službe… Napadá mi niečo, čo povedal krajčír z knihy Snúbenci, podľa mňa jedna z postáv s najväčšou integritou. Hovorí: „Pán nenechá svoje zázraky nedokončené.“ Keď si uvedomíme zázrak týchto svätcov v susedstve, keď dokážeme ísť v ich šľapajach, zázrak dobre dopadne, pre dobro nás všetkých. Boh nenechá veci nedokončené. Nedokončievať veci – to robíme len my.

Čas, v ktorom žijeme, je priestorom metanoie (obrátenia) a my máme príležitosť ho začať. Nenechajme si ho ujsť, poďme vpred. 

Moja piata otázka sa týkala vplyvu krízy na Cirkev a na potrebu prehodnotiť spôsob, akým fungujeme. Vidí pápež, ako z tejto situácie povstáva misionárskejšia, kreatívnejšia Cirkev, ktorá je menej pripútaná k inštitúciám? Vidíme nový typ „domácej cirkvi“?

Menej pripútaná k inštitúciám? Povedal by som  – menej pripútaná k niektorým spôsobom uvažovania. Pretože Cirkev je inštitúcia. Je pokušením snívať o deinštitucionalizovanej Cirkvi, o gnostickej Cirkvi bez inštitúcií alebo naopak o Cirkvi, ktorá podlieha nemenným inštitúciám, to by bola pelagiánska Cirkev. Cirkev tvorí Duch Svätý, ktorý nie je ani gnostický, ani pelagiánsky. To Duch Svätý inštitucionalizuje Cirkev alternatívnym, komplementárnym spôsobom, pretože Duch Svätý prostredníctvom chariziem vyvoláva neporiadok, ale potom z tohto neporiadku vytvorí harmóniu. 

Slobodná Cirkev nie je anarchická, pretože sloboda je darom od Boha. Inštitucionálna Cirkev znamená Cirkev, ktorú inštitucionalizoval Duch Svätý.

Napätie medzi neporiadkom a harmóniou: to je Cirkev, ktorá musí povstať z tejto krízy. 

Musíme sa naučiť žiť v cirkvi, ktorá jestvuje v napätí medzi harmóniou a neporiadkom, ktoré vzbudil Duch Svätý. Ak sa ma spýtate, ktorá teologická kniha vám to najlepšie pomôže pochopiť, boli by to Skutky apoštolov. Tam uvidíte, ako Duch Svätý deinštitucionalizuje to, čo sa už nepoužíva, a inštitucionalizuje budúcnosť Cirkvi. Taká Cirkev musí vyjsť z tejto krízy.

„Duch Svätý deinštitucionalizuje to, čo sa už nepoužíva, a inštitucionalizuje budúcnosť Cirkvi. Taká Cirkev musí vyjsť z tejto krízy." Zdieľať

Asi pred týždňom mi zavolal mierne znepokojený taliansky biskup. Chodil po nemocniciach, chcel dávať z nemocničnej chodby rozhrešenie tým, čo boli vnútri na oddelení. Avšak hovoril s cirkevnými právnikmi a tí mu povedali, že nemôže, rozhrešenie môže kňaz dať len v priamom kontakte s človekom. „Čo myslíte, otče?“ Povedal som mu: „Biskup, splňte si svoju kňazskú povinnosť.“ A biskup odpovedal: „Grazie, ho capito“ („Ďakujem, rozumiem“). Neskôr som zistil, že chodí a udeľuje rozhrešenie všade. 

Toto je sloboda ducha v čase krízy, nie cirkev uzavretá v inštitúciách. To neznamená, že kanonické právo nie je dôležité: je, pomáha a, prosím, využívajme ho dobre, je tu pre naše dobro. No posledný kánon hovorí, že celé kanonické právo tu je pre spásu duší, a to nám otvára dvere, aby sme v ťažkých časoch išli a priniesli Božiu útechu. 

Pýtate sa ma na „domácu cirkev“. Na obmedzenia potrebujeme odpovedať so všetkou svojou kreativitou. Buď môžeme skĺznuť do depresie a odcudzenia – cez médiá, ktoré nás vymania z našej reality – alebo môžeme začať tvoriť. Doma potrebujeme apoštolskú tvorivosť, tvorivosť zbavenú toľkých zbytočných vecí, ale tiež aj túžbu vyjadriť svoju vieru v spoločenstve ako Boží ľud. Takže: znášať obmedzenie pohybu a zároveň túžiť; spolu s našou pamäťou, ktorá túži a plodí nádej – to nám pomôže uniknúť nášmu väzeniu. 

Napokon som sa spýtal pápeža Františka, ako sme povolaní žiť toto pôstne a veľkonočné obdobie. Spýtal som sa, či má špeciálny odkaz pre seniorov, ktorí zostali v dobrovoľnej izolácii, pre mladých, ktorí sa cítia uväznení, a pre tých, ktorí v dôsledku tejto krízy čelia chudobe. 

Hovoríte o izolovaných starších: samota a vzdialenosť. Koľko seniorov nechodia ich deti pozrieť ani za normálnych okolností! Pamätám si, keď som navštevoval domovy pre seniorov v Buenos Aires a pýtal som sa ich: Ako sa má vaša rodina? Dobre, dobre! Chodia vás navštevovať? Áno, stále! Potom si ma sestrička zobrala stranou a povedala mi, že ich deti neboli pozrieť už šesť mesiacov. Samota a opustenosť… izolovanosť.

Starší sú však naše korene. Musia hovoriť s mladými. Toto napätie medzi mladými a starými sa vždy musí vyrovnať vo vzájomnom stretnutí. Pretože mladý človek je púčik a lístie, no bez koreňov nemôže priniesť ovocie. Seniori sú korene. Dnes by som im chcel povedať: Viem, že cítite, že smrť je blízko, a máte strach, no uprite svoj zrak inam, spomeňte si na svoje deti a neprestaňte snívať. Toto od vás žiada Boh: snívajte (Joel 3, 1).

Čo by som odkázal mladým ľuďom? Majte odvahu dívať sa dopredu, byť prorockí. Kiež sa vaše proroctvá zhodnú so snami tých starších – tiež Joel 3, 1.

Tí, ktorí sa dôsledkom tejto krízy ocitli v chudobe, sú dnešní núdzni, ich pripočítavame k núdznym všetkých čias, k mužom a ženám, ktorých ortieľ znie „núdza“. Všetko stratili alebo o všetko prídu. Čo pre mňa núdza znamená vo svetle evanjelia? Znamená vojsť do sveta núdznych a pochopiť, že ten, čo mal, už nemá. Prosím ľudí, aby zobrali starších aj mladých pod svoje krídla, aby zobrali pod svoje krídla minulosť, aby zobrali pod svoje krídla aj núdznych.

A na myseľ mi napokon prichádza ďalší Vergíliov verš z konca druhej knihy eposu Eneida, kde Eneas následkom porážky v Tróji stratil všetko. Ležia pred ním dve cesty: zaplakať a vziať si život alebo nasledovať to, čo nosil vo svojom srdci, začať stúpať na horu a vojnu nechať za sebou. Je to nádherný verš: Cessi, et sublato montem genitore petivi“ („Vzdal som sa osudu, zobral som otca a odišiel do hôr“).

A to dnes musíme urobiť všetci: vziať so sebou korene našich tradícií a vyraziť v ústrety horám.

Copyright: Austen Ivereigh. Rozhovor bol v angličtine publikovaný 8. apríla 2020 v časopisoch The Tablet a Commonweal. Uverejnené so súhlasom autora. Preložila S. Gajdošová.

Odporúčame

)