Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
08. júl 2020

Dreher verzus Halík

Ako žiť a ohlasovať kresťanskú vieru v 21. storočí

Majú kresťania staviť na otvorený dialóg so svetom alebo na budovanie podzemných paralelných štruktúr?

Ako žiť a ohlasovať kresťanskú vieru v 21. storočí

Tomáš Halík a Rod Dreher. Zdroj: Halik.cz/Martin Beck, Postoj, Pavol Rábara

Začiatok leta je spätý s dvoma významnými liturgickými slávnosťami – apoštolov Petra a Pavla a vierozvestov Cyrila a Metoda, ktorí sú tiež označovaní za apoštolov Slovanov.

Každý rok tak majú kresťania príležitosť v krátkom časovom slede zamyslieť sa nad kľúčovou témou ohlasovania viery. Lebo práve to bolo životným poslaním oboch dvojíc. Napokon, samotné grécke slovo apostolos znamená poslaný.

Aj keď homílie počas slávnostných bohoslužieb sú po tieto dni zväčša zamerané na „dedičstvo otcov“, ostať len pri nejakom oduševnenom nadchýnaní sa minulosťou nestačí. Niežeby to bolo zlé, ale jednoducho to nestačí.

Poslanie „choďte, učte, krstite“ zveril Ježiš Kristus všetkým svojim nasledovníkom. Každý kresťan je tak apoštolom poslaným ohlasovať vieru v súčasnom svete. Uvažovanie nad misiou Petra a Pavla či Cyrila a Metoda nie je teda uvažovaním o minulosti, ale súčasnosti.    

Zatvorené kostoly ako znamenie. Ale aké?

V posledných rokoch v kresťanskom prostredí rezonujú dva prístupy k prežívaniu a ohlasovaniu viery, ktoré v „covid“ časoch spojených s dočasným zákazom verejného slávenia bohoslužieb akoby nabrali na svojej sile a aktuálnosti.

Pracovne ich nazvime dreherovským a halíkovským prístupom. Rod Dreher aj Tomáš Halík považujú uplynulé obdobie prázdnych kostolov za Božiu výzvu, ktorá je zároveň varovaním, alebo, ináč povedané, za znamenie prichádzajúcich čias.

„Nemôžem sa zbaviť otázky, či čas prázdnych a zatvorených kostolov nie je pre cirkev akýmsi varovným priezorom do pomerne blízkej budúcnosti: takto to môže vyzerať o pár rokov vo veľkej časti nášho sveta,“ napísal Halík v eseji, ktorú na prelome marca a apríla publikovali rôzne európske médiá (Die Welt, Avvenire, Gazeta Wyborcza, Denník N).

Podobne začína svoju esej publikovanú na portáli The American Conservative aj Rod Dreher – jej preklad sme priniesli aj na Postoji. No kým Halík považuje prázdne kostoly za jeden z možných scenárov, pre Drehera je to jediný možný scenár.  

K téme
Keď Rím upadal, bola Benediktova stratégia najčudnejšia, ale najrozumnejšia Zdieľať

Český profesor a katolícky kňaz je presvedčený, že k takejto situácii dôjde, „ak sa cirkvi vážne nepokúsia predstaviť svetu úplne inú podobu kresťanstva“. Túto reformu ilustruje Františkovým obrazom poľnej nemocnice.

„Kardinál Bergoglio deň pred pápežskou voľbou citoval výrok z Apokalypsy, že Kristus stojí pri dverách a klope. Dodal: Dnes však Kristus klope zvnútra cirkvi a chce ísť von. Možno tak práve urobil,“ konštatuje Halík. „Kristus prešiel dverami, ktoré sme mali zamknuté zo strachu pred tými ostatnými, prešiel cez steny, ktorými sme sa ohradili, otvára nám priestor, z ktorého šírky a hĺbky sme mali závrat.“

Vychádzajúceho Krista by podľa Halíka mali nasledovať aj veriaci, ktorí opustia kostolné múry, zanechajú dnes už prekonanú deliacu líniu medzi veriacimi a neveriacimi, vstúpia do dialógu so svetom hľadajúcich a sami začnú hľadať „novú identitu kresťanstva vo svete, ktorý sa pred našimi očami radikálne premieňa“.

Vízia Roda Drehera je diametrálne odlišná, priam apokalyptická. „Tí, ktorí majú oči na to, aby videli, vedia, že dni sú zrátané,“ napísal americký novinár, podľa ktorého je novodobé prenasledovanie cirkvi už za dverami. Inšpirovaný Tomislavom Kolakovičom, Silvestrom Krčmérym a Vladimírom Juklom navrhuje vytvárať a prepájať autentické kresťanské komunity a takto položiť základy prenasledovanej cirkvi. 

Manuál pre kresťanských disidentov chce predostrieť aj vo svojej novej knihe Nežiť v klamstve, ktorou v jeseni nadviaže na stratégiu pre kresťanov v postkresťanskom svete rozvinutú v knihe Benediktova voľba.


Ilustračné foto – Postoj/Andrej Lojan

Inzercia

Halíkovský aj dreherovský prístup k žitiu a ohlasovaniu viery sa zdajú byť absolútne nekompatibilné – kým jeden hlása kresťanstvo otvorenosti, druhý hovorí o uzavretosti. Halík dokonca vyhlásil, že Benediktova voľba je nešťastnou knihou. „Veriaci ,uzavretej mysle‘ ešte viac prepadnú panike z nebezpečného sveta a budú sa ešte viac uzatvárať do geta a vytvárať ,paralelnú spoločnosť‘... Tí napokon skončia ako marginálna zatrpknutá sekta na okraji spoločnosti,“ povedal v rozhovore pre Denník N.

Rovnako však možno skritizovať aj Halíkov návrh dobrovoľného opustenia chrámov (veď dialóg so svetom už nestačí viesť na „nádvorí pohanov“, ale priamo vo svete) a hľadania novej identity (akoby apoštolské vyznanie viery už bolo prekonané).

Pritom stačí byť trochu veľkorysý – na obe strany. Dreher predsa nevraví o dobrovoľnom úteku dobrých kresťanov zo zlého sveta a pálení všetkých mostov, ale o dočasnej vynútenej getoizácii, vďaka ktorej kresťanské hodnoty prežijú v malých poprepájaných komunitách, kým nebudú znovu objavené a prijaté. Tak ako to bolo v časoch Benedikta z Nursie pred 1 500 rokmi. (Mimochodom, aj liturgický sviatok sv. Benedikta si rímskokatolícki veriaci pripomínajú začiatkom leta – 11. júla.)

Rovnako Halík obhajuje svoju víziu tým, že keď hovorí o „viere ako ceste“, nemá tým na mysli žiadnu lacnú modernizáciu ani rozpúšťanie kresťanskej identity v akomsi svetonáboženstve.

Byť kresťanom

Aké poučenie si teda môžu vziať kresťania 21. storočia od Petra a Pavla, Cyrila a Metoda a, napokon, aj od Drehera s Halíkom?

„Nie pokusy o návrat do sveta, ktorý už nie je, ani spoliehanie sa na iba vonkajšie reformy štruktúr, ale obrat k jadru evanjelia, ,cesta k hlbine‘,“ načrtol základný postup Tomáš Halík. „Obdobie pandémie Covid-u som strávil tým, že som dokončoval knihu, aby mohla vyjsť 29. septembra, no nepripravoval som sa duchovne. Tomu je dnes koniec,“ napísal sebakriticky Rod Dreher.

Duchovná príprava, zatiahnutie na hlbinu má mať jediný cieľ. Zvolanie „viem, komu som uveril“ (2 Tim 1, 12). Lebo Peter a Pavol ani Cyril a Metod by nikdy nevyrazili zo svojej komfortnej zóny do neznámeho prostredia, keby neboli vnútorne absolútne stotožnení nielen s učením, ale aj so samotnou osobou Ježiša Krista.

Dôsledkom stotožnenia, vedomia vlastnej identity je apoštolská horlivosť (a nie tak často videná zvädnutosť), postavená nie na verbálnom presviedčaní ani na silovom manifestovaní viery, ale na svedectve vlastného života. „Dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a tých počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami,“ napísal pápež Pavol VI. v roku 1975 v stále aktuálnej encyklike Evangelii nuntiandi o ohlasovaní evanjelia v dnešnom svete.

Ak kresťania prijmú petro-pavlovský či cyrilo-metodský recept, nemusia sa trápiť tým, či ich čaká svetlá alebo temná budúcnosť. Lebo kresťanstvo nie je náboženstvom len do dobrého alebo do zlého počasia. Zdieľať

No keďže kresťanstvo je náboženstvom Slova, rezignovať nemožno ani na slovo. Nie archaické, sentimentálne, naivné (akými neraz bývajú nedeľné kázne), ale živé, aktuálne a zrozumiteľné. Takým bola Petrova kázeň na Turíce či v Šalamúnovom stĺporadí po uzdravení chromého, takými boli Pavlove listy aj ohlasovanie solúnskych bratov v reči ľudu. Preklad evanjeliového posolstva do súčasného jazyka je náročnou, zaväzujúcou, ale zároveň tvorivou a vnútorne obohacujúcou úlohou každej generácie kresťanov.

Na zvládnutie všetkých týchto úloh je nevyhnutné spoločenstvo, ktoré potiahne, povzbudí, inšpiruje, a keď treba, nastaví aj kritické zrkadlo. Preto Ježiš posielal učeníkov vo dvojiciach, preto v liturgickom kalendári popri Petrovi a Pavlovi, Cyrilovi a Metodovi nájdeme množstvo ďalších dvojíc, trojíc... 

Budovanie efektívnych tímov na spôsob iných spoločenských sektorov by však bolo málo. Špecifikom kresťanstva je, že všetky horizontálne vzťahy majú zmysel, trvácnosť a prinášajú výsledky len vtedy, keď majú svoje vertikálne ukotvenie. „Lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). 

Ak kresťania prijmú tento petro-pavlovský či cyrilo-metodský recept, nemusia sa trápiť tým, či ich čaká svetlá alebo temná budúcnosť. Lebo kresťanstvo nie je náboženstvom len do dobrého alebo do zlého počasia. V dejinách si prešlo jedným i druhým. Napokon, samotný Ježiš Kristus svojich nasledovníkov pripravoval na euforické ohlasovanie zo striech, ale aj na dni, keď brat vydá na smrť brata. No zároveň ich uistil, že bude s nimi po všetky dni až do skončenia sveta.  

Podstatné je tak iba jedno – byť autentickým kresťanom, ktorý vie, komu uveril, a podľa toho i žije. Bez pretvárky a uhýbania. V časoch halíkovských i dreherovských.

Odporúčame