Minikázeň O modlitbe trochu inak

Nedeľné evanjelium (Mt 14, 22 – 33) obsahuje množstvo duchovných inšpiratívnych podnetov. Mňa inšpiruje, že keď Ježiš poslal apoštolov loďkou preč a poslal preč aj zástupy, utiahol sa na horu modliť sa.

(1) Mária Terézia a Jozef II. považovali kontemplatívne rehoľné rády za neužitočné pre spoločnosť. Preto niektoré zrušili. Boli to rády, ktoré sa venovali na prvom mieste modlitbe. Niektorí považujú modlitbu za stratený čas. Ježiš nie. Modlil sa na hore hlboko do noci. Modlitbu považoval za rovnako dôležitú ako svoje iné aktivity.

(2) Breviár, kňazská „liturgia hodín na posvätenie času“, sa má modliť v určený čas: ráno ranné chvály, potom modlitba počas dňa, podvečer sa modlíme vešpery a pred spaním kompletórium. Posvätné čítania sa môžeme modliť kedykoľvek v priebehu dňa. Deň tak máme „prešpikovaný“ modlitbou, posväcujeme deň modlitbou. 

Je to ako keď kuchár „prešpikuje“ mäso chutnými prísadami. Potom to chutí. Tak aj deň a vôbec životný čas –  ak je „ochutený“ modlitbou, chutí žiť. Sväté písmo často nazýva odchod do večnosti „sýtosťou“: Odišiel „sýty svojich dní“.

Modlitba je potrebná, nie zbytočná. Dáva zmysel a chuť nášmu životu.