Romano Guardini píše, že anjel strážny je bytosť, ktorá pozná meno daného človeka.

„Meno“ vyjadruje v biblickom svete osobu, identitu, moje „ja“. Ale toto „ja“, kým žijem, nie je nikdy celkom hotové: je (či skôr „može byť“) v neustálom procese rastu. A anjel strážny je niekto, kto je poslaný tento proces sprevádzať, kto pozná moje autentické „ja“ lepšie ako ja sám: pozná moje meno. Anjel strážny je priateľ projektu môjho života, mojej osoby. Popri Autorovi života a jeho telesnej Matke je to môj najdôvernejší priateľ.

Možno je miestami potrebné oslobodiť sa od básničkovej mentality „anjeličku môj strážničku“ a prenechať ju jej primeranému veku. Vznešený spoločník môjho rastu je hodný úsilia o uvedomelé, veku primerané priateľstvo, ktoré bude prinášať svoje ovocie.

Dnešná liturgia nám ponúka úryvok z Exodu (23, 20-23a), zo starej homílie, ktorá uzatvára zbierku predpisov zmluvy. Jej druhý verš (23, 21), vyjadrujúci poučenie o správaní sa k anjelovi, je v kontexte úryvku dôrazný i príťažlivý. Nasleduje po úvodnej informácii (23, 21), ktorá má v poetickej rovine pokojný, plynulý ráz.

No spomenutý druhý verš už obsahuje rázne usmernenia, má krátke riadky a dodáva výroku vznešenú dramatickosť. Táto dramatickosť zostruje napätie medzi istým prísľubom krajiny zo strany Boha a neistotou, plynúcou z ľudskej slobody.

V hebrejskom znení verša sú peknou zvukovou hrou prepojené slová „buď pozorný“, „počúvaj“ a „moje meno“. Uvádzam doslovný preklad:

Buď pozorný voči nemu

a počúvaj jeho hlas;

a nevzdoruj mu

lebo neodstráni (dosl. „neodnesie“) vaše viny

lebo moje meno je v ňom.

Mnohí svätí sa tešili vnímateľnej prítomnosti svojho anjela. Mária Margita Alacoque píše napríklad o jednej svojej skúsenosti takto:

„Často som sa tešila prítomnosti môjho verného anjela strážcu a bola ním napomenutá. Raz, keď som sa chcela zapojiť do rozhovoru o manželstve jednej príbuznej, dal mi poznať, že to bolo nevhodné a prísne ma napomenul a povedal mi, že ak sa budem zaoberať podobnými intrigami, schová mi svoju tvár.“