Publicistické hodnotenie záverov Synody bolo dosť rozmanité, niekedy i zmätené. „Pápež prehráva boj s konzervatívcami...“ „Táto synoda je hodnotená tak, že sa skončila remízou medzi konzervatívcami a liberálmi.” „Synoda vo Vatikáne. Vojna liberálov a konzervatívcov. Čaká katolíkov revolúcia?” Jedno malo však toto hodnotenie spoločné, pohľad na Synodu v optike boja medzi konzervatívcami a progresivistami. Jedna z tlačových agentúr ponúkla takýto komentár k Svetovej synode biskupov: „Konzervatívnejší z radov duchovných trvajú na cirkevnej doktríne o neporušiteľnosti manželstva, kým tí pokrokovejší sa snažia o dosiahnutie milosrdnejšieho prístupu k riešeniu rodinných problémov.”

Od čias II. vatikánskeho koncilu sa v publicistike, ale i v cirkevných diskusiách, začalo používať toto rozdelenie, ak nie protirečenie medzi takzvanými „konzervatívcami” a „progresivistami”. Niekde sa pre konzervatívcov používa aj výraz „tradicionalisti” a pre progresivistov výraz „liberáli” alebo „reformátori”. A napríklad v Taliansku používajú aj výrazy prebraté z politiky: cirkevná „ľavica” by boli progresivisti a cirkevná „pravica” by boli konzervatívci.

Cirkevný konzervatívec či liberál?

Je správne používať takúto terminológiu pre správne pochopenie povahy Cirkvi? Táto terminológia je veľmi problematická, pretože je to terminológia podľa politických kategórií. Mnohí sa dokonca snažia definovať pápeža a zaradiť ho medzi progresivistov, iní protestujú a snažia sa ukázať, že pápež je konzervatívny. Pápež František poukazuje na problematickosť takýchto pohľadov, ktoré nie sú pohľadmi podľa kategórií viery.

Jeden z najúčinnejších prostriedkov rozvrátenia akejkoľvek spoločnosti je rozdelenie. Divide et impera! Rozdeľuj a panuj! Zdieľať

Na záver minuloročnej mimoriadnej Synody biskupov pápež povedal: „Často bol pohľad médií prezentovaný tak trochu spôsobom prehľadu športových či politických správ: často sa hovorilo o dvoch táboroch, «za» a «proti», o konzervatívcoch, pokrokových atď. Synoda je chránený priestor, aby Duch Svätý mohol konať. Nebol to stret medzi jednotlivými tábormi, tak ako v parlamente – a v parlamente je to legitímne –, ale vzájomné konfrontovanie sa medzi biskupmi…”

Položme si otázku: Ku ktorej strane by sa mal kloniť dobrý katolík, mal by byť konzervatívny alebo progresívny?

Svojho času som bol požiadaný prehovoriť na Bratislavských Hanusových dňoch v diskusii, kde som mal vystupovať ako zástupca konzervatívneho kléru. Odmietol som z iných praktických dôvodov, ale už vtedy som upozornil, že mám problém pasovať sa za konzervatívneho kňaza. Keď sa istý novinár pre jednu taliansku televíznu spoločnosť opýtal oratoriána Maurizia Bottu z rímskeho Oratória svätého Filipa Neriho, či sa považuje za konzervatívneho alebo progresívneho kňaza, odpovedal jednoducho a s úsmevom: „Som Kristov kňaz a kňaz Cirkvi. Bodka.” Novinár nástojil: „To znamená, že si konzervatívny kňaz.” On odpovedal: „To znamená, že nechceš počúvať, čo ti hovorím.”

A predsa väčšina médií, ale i v diskusiách vnútri Cirkvi, sa v takejto optike pozerá nielen na Synodu biskupov a jej závery, ale aj na cirkevný život ako taký.

Nie je to iba mentálne rozdelenie, niekedy to prináša rozdelenia v diecézach, vo farnostiach, v spoločenstvách – na liberálov a konzervatívcov. Jeden z najúčinnejších prostriedkov rozvrátenia akejkoľvek spoločnosti je rozdelenie. Divide et impera! Rozdeľuj a panuj! Toto je aj taktika nepriateľa našej spásy, ktorý dostal v gréčtine pomenovanie diabolos, teda diabol – označuje toho, ktorý vyvoláva rozdelenie, podozrievanie, obviňovanie a spochybňovanie.

Rozdeľovanie Cirkvi na konzervatívnu a liberálnu neraz škodí dobru duší. Zdieľať

Ľudská myseľ má tendenciu vytvárať si kategórie, aby dokázala realitu lepšie čítať. To však neraz privádza k zjednodušovaniam, ktoré realitu pokrivujú. Rozdeľovanie Cirkvi na konzervatívnu a liberálnu neraz škodí dobru duší. Odhalenie tohto osídla môže pomôcť k dialógu a vnútrocirkevnej svornosti, ktoré dnes ohrozujú ostré rozdelenia a vzájomné polemiky, ktoré mätú cirkevný život a mysle veriacich, prekážajú dobru duší a vytvárajú antisvedectvo pre svet.

Treba zachovávať aj reformovať

Samozrejme, nemožno poprieť, že tieto dve pomenovania naznačujú určité tendencie jednotlivcov i skupín v Cirkvi i v svetskej spoločnosti, pretože sa cítia byť naklonení buď zachovať tradičné hodnoty (to je prípad takzvaných konzervatívcov), alebo naopak, prinášať reformu, zmenu, pokrok (to je prípad takzvaných progresivistov). V normálnom živote sme otvorení pre obidve tendencie – každý človek má tendenciu niečo zachovávať – svoje spôsoby konania, myslenia, výchovy, hodnoty, ale zároveň sa otvárať budúcnosti, zmene, pokroku.

V Cirkvi sú prirodzene podobné dve tendencie – Cirkev niečo zachováva, ale otvára sa i novým výzvam, novým situáciám a podobne. Je to súčasťou veľkej cirkevnej Tradície, v ktorej „sa prijíma” to, čo „sa odovzdáva” a „odovzdáva sa” to, čo „sa prijalo”, podľa Pavlových vyjadrení (1Kor 11, 23; 1Kor 15, 3). Pravé toto „odovzdávanie“ je etymologicky v latinčine „traditio“, teda Tradícia Cirkvi.

Život Cirkvi je ustavičné prijímanie a odovzdávanie, je to akoby „dýchanie“ živého organizmu. Tým dychom je Duch Svätý. Pre dýchanie je však rovnako potrebný nádych i výdych, pre srdcový rytmus je dôležitý systolický i diastolický tlak, teda tlak, keď srdce tlačí krv do organizmu, i keď srdce nasáva neokysličenú krv. Ktorý aspekt dýchania či srdcového rytmu je dôležitejší? Absurdná otázka. Sú potrebné oba, oba sú súčasťou živého organizmu. Sú to akoby dva aspekty živej tradície Cirkvi.

Život Cirkvi je ustavičné prijímanie a odovzdávanie, je to akoby „dýchanie“ živého organizmu. Tým dychom je Duch Svätý. Zdieľať

Konzervatívny aspekt nášho cirkevného života musí ustavične „dýchať”, „nasávať”, „prijímať” poklad viery, ktorý Ježiš zveril svojej Cirkvi. To je aspekt zachovania, stráženia. Ako sa vyjadril Hans Urs von Balthasar, „vieru nemožno predpokladať, treba ju stále predkladať”. Cirkev musí ustavične chrániť to, čo jej bolo zverené ako nemeniteľná Pravda, ktorou je Kristus, ktorý je „ten istý včera, dnes i naveky“.

Progresívny aspekt nášho cirkevného života musí ustavične „vydychovať“, „tlačiť“, „odovzdávať“ tento poklad viery. Je to aspekt reformný, ktorý hľadá stále nové formy, nový slovník, číta znamenia čias, je pozorný k človeku, k jeho situácii, ku kontextu, v ktorom žije, v ktorom myslí, v ktorom cíti, aby sa tento poklad viery mohol účinne odovzdávať druhým, aby zasiahol srdcia. Je to aspekt tvorivosti, ustavičnej novosti a mladosti.

Pokušenia oboch prístupov

Samozrejme, existujú aj patologické stavy týchto dvoch aspektov života Cirkvi. Ak sa konzervatívny aspekt začne absolutizovať, je to ako keby sme chceli pri dýchaní iba vdychovať. Ak chceme pokračovať v analógii, ide o panickú poruchu – spúšťačom je obyčajne stres. Spôsobuje kŕče. V našej dobe ten stres spôsobuje masívna sekularizácia, odmietanie kresťanskej viery, jej spochybňovanie, relativizmus v myslení i v morálke. Konzervatívny postoj má nebezpečenstvo upadnúť do muzeálneho konzervovania minulosti, do kŕčovitej defenzívy, ktorá paralyzuje vitalitu Cirkvi.

Podobné nebezpečné nástrahy má i progresívny aspekt Cirkvi. Vtedy je organizmus nedokysličený. Takýto progresivizmus je svetáctvom, liberalizmom, ktorý upadá do relativizmu myslenia i morálky. Ako sa krásne vyjadril pápež František, že takíto progresivisti zabudnú prijať „bohatú dvetisícročnú tradíciu Cirkvi” a pokúšajú sa „vytvárať myslenie oddelené od tohto pokladu, akoby sme chceli vynájsť evanjelium” (Evangelii Gaudium, 233).

Konzervatívny postoj má nebezpečenstvo upadnúť do muzeálneho konzervovania minulosti, do kŕčovitej defenzívy, ktorá paralyzuje vitalitu Cirkvi. Zdieľať

Takáto tendencia, ktorá prestane byť verná pokladu viery, je soľ, ktorá stratila chuť, svetlo, ktoré prestalo svietiť, Cirkev, ktorá prestala byť prorockým hlasom. Je to priblíženie sa k ľuďom, ale za cenu toho, že už nemáme nič božské, čo by sme ľuďom mohli ponúknuť. Je to stav, keď srdce pumpuje horúčkovito, ale naprázdno.

Reálna aj virtuálna Synoda

Veľký pápež II. vatikánskeho koncilu, Koncilu našich čias, pápež Pavol VI., ktorého pápež František nedávno blahorečil a ktorého často cituje, v strhujúcej reči na ukončenie Koncilu pripomenul jeho cieľ, predtým naznačený svätým pápežom Jánom XXIII.: najvyšším záujmom Koncilu bolo to, aby sa „posvätný poklad kresťanského učenia zachoval a predkladal účinnejším spôsobom”.

Teda naznačuje v jednote oba aspekty, ktoré analyzujeme – konzervatívny (zachovať posvätný poklad) a progresívny (predkladať tento poklad účinnejším spôsobom). Ako naznačil sv. Ján XXIII. vo svojom slávnom príhovore pri otvorení Koncilu Gaudet Mater Ecclesia, Koncilu išlo v prvom rade o to, „difendere e diffondere” (obraňovať a šíriť) učenie Cirkvi. Po Koncile sa jasne ukázala celá dráma sekularizovaného, odkresťančeného sveta a prejavili sa aj choroby, nerovnováha a nezdravé konzervatívne a progresívne tendencie v Cirkvi.

Synodálni Otcovia sa snažili hľadať nádych i výdych, vyrovnať systolický a diastolický tlak, vernosť učeniu Cirkvi i priblíženie sa súčasnému človeku, v jeho biedach, bojoch, arogancii i krehkosti. Zdieľať

Na jednej strane to bol kryptomodernizmus skrývajúci sa za takzvaného „ducha Koncilu”, ignorujúc pritom koncilové texty a predkladajúc „hermeneutiku zlomu”. Na druhej strane bol panický stres zo strany niektorých, ktorí skončili pri odmietnutí ekumenického koncilu schváleného pápežom a dostali sa do schizmy.

Aj tohtoročná svetová Synoda biskupov krásne odráža oba aspekty Cirkvi, konzervatívny i progresívny. Synodálni Otcovia sa snažili hľadať (aby sme zostali verní nášmu symbolu) nádych i výdych, vyrovnať systolický a diastolický tlak, vernosť učeniu Cirkvi i priblíženie sa súčasnému človeku, v jeho biedach, bojoch, arogancii i krehkosti. A zároveň sme opäť boli svedkami „virtuálnej“ Synody. Opakovala sa už niekoľko desaťročí od čias II. vatikánskeho koncilu stará obohraná pesnička, ktorá vytvára „virtuálnu” synodu, podobne ako kedysi vytvárala „virtuálny Koncil”.

Problém je v tom, že nemožno túto „virtualitu” podceňovať. Podľa slov pápeža Benedikta XVI. mala totiž po Koncile silný vplyv na Cirkev. Dokonca povedal, že „koncil, ktorý bezprostredne zaúčinkoval na ľud, bol koncil médií, nie koncil Otcov”. Je preto reálne možné, že virtuálna Synoda zaúčinkuje na ľud veľmi mocne. Na druhej strane dúfam, že sme sa už z uplynulých desaťročí poučili.

Výzva pre Cirkev

Na Slovensku máme médiá, ktoré nám umožňujú komunikovať dianie v Cirkvi aj podľa kategórií viery, a nie len podľa kategórií sveta. A skúsenosť ma učí, že jestvuje v dnešnom zmätku hlad po svetle Kristovej pravdy. Závisí od nás, ako zachytíme milosť Synody. Bude potrebné komunikovať najmä texty Synody a vysvetľovať ich v kontexte viery.

Ako teda dopadla Synoda? Stala sa pápežským úradom chráneným priestorom otvorenej diskusie a napätia medzi nádychom a výdychom, medzi počúvaním obsahu pokladu viery a hľadania novosti v jeho predkladaní súčasnej rodine v jej radostiach i bolestiach, v jej veľkosti i biedach.

Synodu treba interpretovať ako spoločnú cestu hľadania autentického lieku milosrdenstva schopného uzdravovať dnešnú rodinu. Zdieľať

Synoda úzko súvisí s nadchádzajúcim Mimoriadnym rokom milosrdenstva. Ak je milosrdenstvo liekom (spomeňme pápežov mocný obraz Cirkvi ako „poľnej nemocnice”), tak odveké učenie Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva a manželskej láske predstavuje účinnú látku v tomto lieku. Milosrdenstvo bez doktríny, bez vernosti pokladu viery by nebolo skutočným liekom, ale iba placebom.

A ako na záver pripomenul pápež František, doktrína, ktorá nesvieti na cestu, ktorá nevstupuje do života ľudí, by bola muzeálnym exponátom. Synodu treba interpretovať ako spoločnú cestu hľadania autentického lieku milosrdenstva schopného uzdravovať dnešnú rodinu. A toto hľadanie pokračuje v každodennom živote Cirkvi, v postojoch, v obrátení každého z nás. Synoda opäť potvrdila účinkovanie Ducha Svätého, v ktorom Cirkev vdychuje poklad viery v konzervatívnom počúvaní svojej Tradície a vydychuje poklad viery v progresívnej otvorenosti voči človeku, v citlivosti pre jeho skutočnú situáciu, v účinnej evanjelizácii, ktorá zasahuje srdce človeka.

Juraj Vittek
Autor je katolícky kňaz, moderátor Komunity Oratória svätého Filipa Neriho, na Rímsko-katolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave prednáša filozofiu poznania a metafyziku.

Foto: TASR/AP