Kresťanské nebo O Gregorovi, ktorému výlučne patrí titul Teológ

V byzantskom obrade sa 25. januára slávi pamiatka konštatínopolského arcibiskupa Gregora († okolo 390), ktorého grécka cirkev ako jediného spomedzi cirkevných otcov poctila titulom ho Theologos.

Gregora, ktorý sa narodil okolo roku 330 v kapadóckom Nazianze, v roku 1568 pápež Pius V. zaradil medzi doctores ecclesiae universalis.

V latinskom obrade sa spomienka na Gregora Naziánzskeho slávi spolu so spomienkou na Bazila Veľkého (2. januára).

Gregor, syn rovnomenného naziánzskeho biskupa z aristokratických pomerov, nadobudol dôkladné vzdelanie. V Alexandrii mal možnosť počúvať kresťanského teológa Didyma Slepého († 398). V Aténach nadviazal celoživotné priateľstvo so svojím spolužiakom a neskorším kapadócko-cézarejským arcibiskupom Bazilom Veľkým († 379).

Titul „Teológ“ pre Gregora je prvý raz dosvedčený v aktoch Chalcedónskeho (= štvrtého ekumenického) koncilu z roku 451. Konciloví otcovia ho vyznamenali hlavne za jeho päť teologických rečí (H. Drobner).

Teologické reči (Orationes 27 – 31) boli takto nazvané už samotným Gregorom (Oratio 28, 1), ktorý ich predniesol na prelome jari a leta roku 380 v Konštantínopole (C. Moreschini).

Vyznačujú sa nielen majstrovskou rétorikou, ale tiež jasnou a presvedčivou prezentáciou riešenia zložitých dobových teologických problémov.

Gregor sa podujal na výklad pravovernej doktríny o Trojici v kontroverzii s novoariánmi (eunomiánmi) a macedoniánmi (pneumatomachmi).

Prvá teologická reč (Oratio 27) má úvodný charakter: Gregor vyjadruje poľutovanie nad tvrdosťou kontroverzie a nad zapájaním sa takých osôb do diskusie, ktoré pre nedostatok primeranej prípravy nie sú spôsobilé zaoberať sa ťažkými a zložitými doktrinálnymi témami. Gregor podotýka, že výklad Svätého písma a teologická špekulácia nie sú pre každého a vyžadujú si predchádzajúce vnútorné očisťovanie.

V druhej teologickej reči (Oratio 28) Gregor vyzdvihuje Božiu prozreteľnosť a tvorivú moc, ktorá sa prejavuje v divoch stvorenia, aby v polemike s racionalizmom novoariánov vysvetlil, že ak človek nie je schopný vysvetliť poriadok a evidentnú dokonalosť v stvoreniach, tým menej bude schopný poznať Stvoriteľa.

Gregor polemizuje s tvrdením Eunómia z Kyzika († 394), že ľudský rozum môže dôjsť k poznaniu Božej prirodzenosti. Podľa Gregora človek môže dospieť k poznaniu, že Boh existuje, ale pochopenie jeho prirodzenosti vzhľadom na jeho absolútnu transcendenciu zostáva človeku nedostupné.

V tretej teologickej reči (Oratio 29) Gregor vyvracia ariánske námietky týkajúce sa plodenia Syna. Podľa Gregora Syn je hypostázou „osobného“ charakteru, čiže je splodený z Otca, ktorý je nesplodený.

Štvrtá teologická reč (Oratio 30) zhromažďuje biblické pasáže, ktoré potvrdzujú dokonalú rovnakosť podstaty Syna s Otcom proti ariánskej doktríne o nižšom postavení Syna.

Gregor zdôrazňuje, že je nevhodné siliť analógiu ľudského plodenia v úsilí pochopiť znaky božského plodenia, ktoré je nedostupné nášmu poznaniu. Gregor navrhuje Bazilovo riešenie vzťahu medzi jedinou božskou podstatou a tromi hypostázami Trojice, pričom lepšie ako Bazil stanovuje špecifické znaky každej z nich, ktoré sú dané vzťahom pôvodu: Otec je nesplodený, Syn je splodený, Svätý Duch vychádza z Otca (M. Simonetti).

Piata teologická reč (Oratio 31) je venovaná Svätému Duchu. V polemike s macedoniánmi Gregor otvorene hlása jeho plné a dokonalé božstvo a spoločnú podstatu s ostatnými dvoma hypostázami, čím prekonáva opatrnosť Bazila, ktorý božstvo Svätého Ducha tvrdil len implicitne, vyvodzujúc ho z faktu, že Duch požíva tú istú úctu ako Otec a Syn.

V oblasti trojičnej doktríny sa Gregor pohyboval v brázde reflexie Bazila Veľkého, pričom zdokonalil jej výsledky a bránil ju proti rôznym kritikom.

Popri brilantnej obhajobe tradičnej teológie Nicejského (= prvého ekumenického) koncilu z roku 325 Gregor navrhol hovoriť o „vychádzaní“ (ekporeusis) Ducha z Otca na rozdiel od „plodenia“ (gennesis) Syna.

Gregor obhajoval potrebu rozšíriť nicejský koncept jednej podstaty Otca a Syna (homoousios) na Svätého Ducha. Tým prekonal Bazila Veľkého, pričom prostredníctvom presnejšej terminológie nielenže posilnil zaradenie Ducha v Trojici, ale tiež pripravil pôdu na doplnenie náuky o Svätom Duchu v nicejskom symbole, ktoré v roku 381 schválil Konštantínopolský (= druhý ekumenický) koncil.