Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
17. február 2021

Duchovné chuťovky Jozefa Leščinského

Nostalgia po Bohu

Za luxus spočívajúci v možnosti vybrať si v živote to lepšie z toho, čo nám život ponúka, som neprestal byť kresťanstvu vďačný.

Nostalgia po Bohu

Ilustračné foto – TASR/AP

V posledných rokoch cítim vo svojej duši niečo ako nostalgiu. Nielen prirodzenú nostalgiu za naším starým chotárom. Za spokojným a hlboko prežitým detstvom na šarišskej dedine. Za obyčajnými chlapčenskými dobrodružstvami, keď nám náš malý kraj ohraničený dookola horami bol jedným veľkým svetom, v ktorom naše hry nik nerušil a v ktorom sme sa cítili bezpeční ako za kostolným múrom.

Za starobylými zrozumiteľnými šlabikármi a ošúchanými rozprávkami, kde človek vždy vedel odkiaľ a kam a za tou neuveriteľnou chuťou čítať a spoznávať. Za atmosférou sviatkov a tichých nedelí, za spevom našich ľudí v malebnom dedinskom kostole. Za klarinetom môjho strýka, ktorý sa po nedeľných vešperách rozliehal po dedine. Za časmi, ktoré boli pokojnejšie, a predsa dobrodružnejšie, možno len preto, lebo boli ešte poznamenané hľadaním iných svetov.

Keď som potom prišiel do mesta na štúdiá, zistil som, že svet je v mnohom ohľade ďalej, ale nie v tom ohľade, ktorý som pokladal za dôležitý, a tak som si z neho ako hrozienka z koláča začal vyberať veci, ktoré bez toho, aby som to vedel, aj naďalej ovplyvňovala formácia z mladších čias. Za tento luxus spočívajúci v možnosti vybrať si v živote to lepšie z toho, čo nám život neustále ponúka, som neprestal byť kresťanstvu vďačný.

Tá nostalgia je aj svojským druhom smútku za starým svetom, ktorý sa definitívne pominul, za jeho pokojom a hĺbkou. Za svetom ustálených medziľudských vzťahov, ktoré hlboko ovplyvnilo najmä kresťanstvo.

Za obyčajnou ľudskou blízkosťou, ktorá sa kamsi z nášho života vytráca. Za svetom, v ktorom sa vždy našlo niečo prekvapujúco nové, vzbudzujúce údiv v duši a chuť žiť. Pretože ak je život dobrodružným hľadaním, mali by sme mať vopred určitú predstavu toho, čo hľadáme. Ináč by nemalo zmysel, aby sme to hľadali.

Tento hľadaný priestor ľudia volajú hĺbkou života. Práve ona vytvára z nášho života neustále dobrodružstvo. Táto hĺbka veľa ráz vstúpila do nášho života – cez udalosti, osoby, kultúru, históriu a to nás inšpiruje k jej ďalšiemu hľadaniu.

Keď sa ma moji študenti pýtajú, čo pre mňa náboženstvo znamená, odpovedám, že je akoby priesečníkom Kristovho kríža. Zdieľať

Musím sa priznať, že od istého času je tou najväčšou hĺbkou v mojom živote náboženský svet podivuhodných otázok a ešte podivuhodnejších odpovedí. Nikdy som dosť dobre nechápal názor, podľa ktorého prijatie určitého náboženstva vraj znamená tragický omyl a koniec dobrodružstva hľadania. V skutočnosti je to naopak: náboženstvo je dôvodom pre nekonečnú cestu za hĺbkou života.

Dnes keď sa ma moji študenti pýtajú, čo pre mňa náboženstvo znamená, odpovedám, že je akoby priesečníkom Kristovho kríža. Nielen preto, že jeho stred hlboko rozdeľuje naše predstavy o živote, ale aj tým, že nám z tohto stredu jeho srdce odkázalo zvláštne slová: „Ja až budem pozdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe…“ Lebo sa tam zbieha všetko to ľudské, z ktorého sme utkaní, zmyslové a dočasné a zároveň Božie, nadzmyslové a večné. Akoby nás to elektrizovalo a posúvalo stále bližšie pod jeho kríž.

Zároveň je pre mňa kresťanstvo v tomto uponáhľanom svete čímsi melancholickým, pocitom, ktorý akoby patril do celkom iného stavu bytia. Ktorý nechceme ukázať dnešným pohanom nielen kvôli tomu, čo starí kresťania nazývali „disciplina arcana“, ale aj z premiéry jeho bohatstva a krásy, ktorej ľudia prestali rozumieť. Ktorý v sebe skrýva ten istý Kristov smútok nad životom, ako ho opísal v závere svojej Ortodoxie Gilbert Keith Chesterton:

„Vždy keď otváram tú zvláštnu knižku, z ktorej vzišlo celé kresťanstvo, som zaujatý novým poznatkom. Ako vo všetkom ostatnom i v tomto smere prevyšuje ohromná postava napĺňajúca evanjeliá všetkých mysliteľov, ktorí sa kedy považovali za veľkých. Jeho pátos bol prirodzený, skoro neúmyselný.

Starí i noví stoici boli hrdí, že vedeli skryť svoje slzy. On ich nikdy neskrýval. Ľudia ich videli na jeho odkrytej tvári pri rôznych príležitostiach, napríklad keď sa díval na svoje mesto.

A predsa niečo skrýval.

Slávnostní nadľudia a diplomati svetových mocností sú pyšní na to, že dokážu ovládať svoj hnev. On svoj hnev nepotláčal. Zhadzoval stoly colníkov z chrámových schodov a pýtal sa ľudí, akým spôsobom chcú uniknúť pekelnému ohňu.

A predsa niečo skrýval.

Inzercia

V tej otriasajúcej osobnosti bol určitý rys, ktorý by sa azda dal nazvať ostychom. Bolo tu niečo, čo tajil pred všetkými, keď vystupoval na horu, aby sa tam modlil. Bolo tu niečo, čo zahaľoval náhlym odmlčaním sa alebo útočnou osamelosťou. Niečo príliš veľké na to, aby nám to Boh kráčajúci po našej zemi ukázal. A veľa ráz mi napadlo, že to bol jeho smiech…“

A nakoniec: od istého času cítim vo svojom živote nostalgiu po zmysluplnej kresťanskej tradícii. Všetko sa nám servíruje v nestráviteľných dávkach, i umenie, i tovar, i ľudské práva, i demokracia. Postupne už o tom nemáme pražiadny pojem. Nič už neprináša duševnú hygienu, mentálnu katarziu a úľavu srdca. Naopak. Vnímanie sa otupuje. Umelecké diela postupne zanikajú, rodia sa pseudoumelecké hamburgery – ako to niekto napísal. Všade okolo nás pribúda tých, ktorí chcú byť módne magickorealistickí, umbertoecovskí, sartrovskí, foucauldovskí a čo ja viem akí.

Zo súčasného umenia a kultúry sa podobne ako z demokracie vytráca zmysel pre súvislosť, významovú, historickú, životnú. Pretože je v nás ako v starých stromoch to jungovské navrstvenie storočí, to premostenie, ktoré o niečom vypovedá a ktoré nám niečo prináša a ak ho už v duši niet, ak bolo vyrvaté, zrodí sa iba plagiát a gýč a je jedno, či ho rovnako nezmyselná kritika pochváli alebo nie.

Od istého času cítim vo svojom živote nostalgiu po zmysluplnej kresťanskej tradícii. Zdieľať

Ale dnes je, naopak, absolútnym cieľom subjektívne hromadenie pocitov, vybíjanie sa v nezrozumiteľných slovných obratoch, ktoré preto, že nie sú zavesené na nijakú tradíciu alebo na to, čo je skutočne ľudské, strácajú svoju deklarovanú hĺbku a zostávajú mätežou bezcieľne pospájaných obrazov a myšlienok, o ktorých si autor myslí, že sú súčasťou jeho duše a zatiaľ sú len súčasťou jeho duchovného zmätku a životnej neujasnenosti. Koho to však oslovuje? Kto v tom rozpozná svoje problémy? Čo je v tom prorocké v pravom zmysle slova?

Už dávno cítim vo svojej duši nostalgiu po Bohu. Skoro nepretržitú. Aj vo vlastnej cirkvi. Nostalgiu po jednoduchom slove s obsahom. Po Bohu, ktorý sa stal jedným z nás. Zrozumiteľným Bohom. Po jeho kresťanstve. Ktoré nie je len povinnosťou a keď povinnosť pominie, nikto si na nás ani nespomenie. Ktoré je hrejivé a priateľské. „Už vás nenazývam sluhami… Nazval som vás priateľmi…“ Ktoré je úsilím po zmysle uprostred všeobecného nezmyslu. Ktoré je hľadaním večnosti tam, kde si všetci myslia, že jestvuje len táto zem. Nebojácneho kresťanstva, ktoré má v sebe odvahu Krištofa Kolumba a jeho námorníkov vydať sa do neznáma a na šíre more aj za tú cenu, že sa musí opustiť známa zem a plaviť sa treba so zásobami, ktoré neumožňujú cestu späť…

Chcel by som si ešte nadlho zachovať v srdci vďačnosť za tento rodný dom kresťanstva, ktoré nás naučilo cestám do neznáma, pretože aj o ňom platí to, čo vďační Janovčania vytesali na stenu domu, v ktorom sa narodil ten snívajúci, a predsa taký odvážny muž:

Nulla Domus Titulo Dignior

Heic

Paternis In Aedibus

Christophorus Columbus

Pueritiam Primamque Iuventam Transegit

Text pôvodne vyšiel v zbierke Perlový náhrdelník (Verbum 2004).

Odporúčame