Duchovné chuťovky Jozefa Leščinského (†) Civilizácia, ktorá zabudla na Kristovu tvár

V roku 1950 vyšiel román švédskeho spisovateľa Pära Lagerkvista s názvom Barabáš. Takmer okamžite sa stal bestsellerom a neskôr bol pod rovnakým názvom a na jeho motívy natočený aj skvelý americký film s presvedčivým Anthonym Quinnom v hlavnej úlohe.

Autor, člen Švédskej kráľovskej akadémie, svojím dielom vytvoril celkom nový prozaický útvar vo forme malého dramatického románu. Akoby sa bál, aby sa dej zbytočne nerozrastal a neodvádzal čitateľa od ústrednej myšlienky.

Treba povedať, že tento zámer sa Pärovi Lagerkvistovi celkom podaril. Na niekoľkých desiatkach stránok vytvoril silný príbeh o mužovi, ktorého história ovplyvnená rozprávaním evanjelií pozná pod menom Barabáš (niektoré apokryfy dokonca hovoria, že aj on mal prímenie Jezus).

Bol Ježišovým súčasníkom, vybraný zástupom v pamätnom jeruzalemskom referende a prepustený na slobodu namiesto svojho slávneho spoluväzňa. Biblická kritika sa pokúšala vypátrať niečo o tomto mužovi, ktorý mohol patriť k vzbúrencom proti okupantom, nenávideným Rimanom, a zrejme náležal k onej militantnej sekte tzv. zelótov, ktorí proti nim bojovali partizánskym spôsobom. Je dosť možné, že svoj život skončil zabudnutý mimo Palestíny. Možno ako veriaci kresťan, ako to tvrdí aj stará cirkevná tradícia.

Práve tieto okolnosti spôsobili, že sa Pärovi Lagerkvistovi podarilo v postave Barabáša nájsť skutočne dramatického a románovo vďačného hrdinu. Na drsnej, no pritom realistickej postave „zločinca“ a vraha Barabáša, ako o ňom hovorí jeden z evanjelistov, ktorý bol odsúdený rímskym prokurátorom na smrť ukrižovaním a v poslednej chvíli prepustený na slobodu, na osobnosti plnej egoizmu a nenávisti k iným ľuďom sa Lagerkvistovi podarilo stvárniť niečo veľmi hlboké a zároveň symbolické.

Rok po edícii románu, v roku 1951, mu bola udelená Nobelova cena za literatúru. V odôvodnení výboru pre udeľovanie týchto cien sa hovorilo o tom, že Pär Lagerkvist vytvoril svojím dielom určitú konfrontáciu medzi dávnou minulosťou a súčasnými problémami moderného človeka. Jeho Barabáš je totiž napriek svojmu biblickému námetu vo svojej podstate symbolickým podobenstvom dnešného zraneného a zjazveného človeka, ktorý nikde nenachádza spokojnosť a úľavu.

Nespoznať Krista v pravý čas znamená často aj nemožnosť nájsť seba samého, svoju kultúru a krajinu svojho srdca, ako o tom na jednom mieste, na základe svojej skúsenosti, hovorí G. K. Chesterton.Zdieľať

Lagerkvistov Barabáš je rozpoltený človek súčasného západného sveta plného skepsy, egoizmu a izolovanosti. Scéna, ktorá opisuje spomienku Barabáša vo chvíli, keď vyšiel z jeruzalemského žalára, a pretože si jeho oči nestačili zvyknúť na svetlo ranného slnka, nezapamätal si tvár väzňa, ktorého z toho istého nádvoria odviedli na popravu namiesto neho, je viac ako symbolická.

„Spočiatku sa mu zdalo, akoby bol ten muž obklopený akousi oslnivou žiarou. (...) Keď mu snímali reťaze, ešte ho videl, ako sa stráca v bráne medzi vojakmi, ale to už niesol kríž,“ opisuje ten moment Lagerkvist.

Barabáš je niekto, kto sa neskôr úporne snaží rozpamätať na tvár muža, ktorému vďačil za svoj život a na ktorého črty si po celý svoj ďalší život nevie dosť dobre spomenúť. Táto nemožnosť rozpamätať sa na to podstatné, na Krista, však zároveň pre neho znamená aj to, že ani on nikam nepatrí.

Barabáš sa tak stal výrečným obrazom dnešného človeka, ktorý si takisto nevie nijako spomenúť na Kristovu tvár. Vie síce niečo o jeho histórii – zo škôl, krížov a kostolov –, ale rovnako ako Barabáš si už nepamätá, kto je Kristus, hoci práve v ňom tuší tajomstvo svojich úspechov i neúspechov.

Ale nespoznať Krista v pravý čas znamená často aj nemožnosť nájsť seba samého, svoju kultúru a krajinu svojho srdca, ako o tom na jednom mieste, na základe svojej skúsenosti, hovorí G. K. Chesterton: „Je vždy tak trochu smiešne, keď sa vám nejaký významný človek zdôverí s tým, že obišiel celý svet a navštívil všetky anarchistické kluby a pohanské chrámy, aby nakoniec to, čo hľadal, našiel v najbližšom farskom kostole.“

Aj Lagerkvistovmu Barabášovi akoby nebolo pomoci. Musí si svoj osud, to tajomné spriaznenie s neznámym Ukrižovaným, ktorý zomrel namiesto neho, niesť v úplnej tme a osamelosti až do konca. Jeho zápas o rozpomienku na to najpodstatnejšie v ľudskom živote – na problém záchrany alebo, ako to vraví náboženský slovník, spásy človeka, nie je však len jeho starosťou. Je to záležitosť každého veku.

Preto je aj toľko tragiky a vnútorného smútku v záverečných vetách knihy, kde Barabáš nakoniec zomiera uprostred kresťanov, ktorých cisár Nero obvinil z podpálenia Ríma. Kresťanov, ktorí mu nerozumejú. A tak ide obklopený hlučným davom, ale v podstate znova sám, ako bol sám po celý svoj život:

„Potom ich vyviedli, aby ich ukrižovali. Reťazami ich zviazali k sebe po dvoch a pretože tvorili nepárne číslo, šiel Barabáš v sprievode ako posledný a sám. Stalo sa to náhodou. A aj visel sám, posledný v rade krížov. Na popravisku sa zhromaždilo veľa ľudí a dlho trvalo, než bol všetkému koniec. Ale ukrižovaní si po celý čas dodávali útechy a nádeje. S Barabášom neprehovoril nik.

Keď padol súmrak na mesto, prizerajúci sa odišli; boli už unavení dlhým postávaním. A nakoniec – všetci ukrižovaní už umreli. Iba Barabáš tam visel sám, ako jediný bol ešte nažive. Keď cítil, že sa blíži smrť – tá, ktorej sa vždy tak bál –, povedal do tmy, akoby sa jej prihováral: ,Tebe odovzdávam svoju dušu.‘ A potom naposledy vydýchol."

Text pôvodne vyšiel v zbierke Perlový náhrdelník (Verbum 2004) pod názvom Barabáš. Niekoľko dní pred smrťou jeho autor navrhol, aby po novom vyšiel pod názvom Civilizácia, ktorá zabudla na Kristovu tvár.