Duchovné chuťovky Jozefa Leščinského Krížová cesta Ježišova, Claudelova i tá naša

Keď bol 80-ročný francúzsky spisovateľ Paul Claudel 13. marca 1947 zvolený do francúzskej Akadémie, jeho prezentáciou a uvedením medzi tzv. nesmrteľných bol poverený jeho priateľ Francois Mauriac. Medzi oboma jestvovala silná duchovná spriaznenosť, ale aj výrazná odlišnosť v jednotlivých tónoch, rytme a štýle ich literárnej práce. Na jednej strane jadrný, robustný a priamočiary Claudel; na druhej diskrétny, jemný a nevtieravý Mauriac.

Prvý ako vulkán pred výbuchom; druhý ako pokojné a hlboké jazero.

Vo svojom príhovore Mauriac povedal:

„Pre mnohých je Claudel nepochopiteľný, najmä preto, že jeho dielo vyjadruje katolícku a, treba povedať, integrálne katolícku víziu sveta. Claudel je naozaj katolíckym básnikom a dramaturgom, ale v zmysle kresťanstva v pohybe, v dekonštrukcii, ktoré sa už viac nevie spoznať v zrkadle, ktoré mu autor nadstavuje. Nakoniec, ako by aj mohol byť pochopený moderným svetom on, ktorý si za jedinečný model svojej práce vzal Knihu kníh, Bibliu, ktorú s takou láskou vydrancoval a ktorá sa stala jedinou vecou, ktorou sa nechal celkom zachytiť. Až natoľko, akoby jeho jediným poslaním tu dole malo byť to, že chce byť básnikom, ktorého pohľad je neustále upretý na kríž, od ktorého ho síce mnohí neustále odrádzajú, ale ktorý on neustále interpretuje cez mnohé starozákonné obrazy, ktoré ho ohlasujú a predpovedajú.“

Je pravdou, že Paul Claudel nikdy neprestal upierať svoj pohľad na Ukrižovaného Krista, symbol smrti a života, aby v ňom objavil krásu a bohatstvo, perspektívu a nevyhnutnosť, proroctvá, ktoré ho oznamovali, a obrazy, ktoré ho opisovali. V ňom našiel aj múdrosť a Božie milosrdenstvo, tajomstvo vykúpenia a zmysel vecí a života.

Ovocím tohto zanietenia je literárne dielo, ktoré obsahuje viac ako 20 zväzkov a do ktorého patria dramatické a divadelné diela, poézia a próza, eseje a úvahy – fascinujúce a oslovujúce aj po rokoch. Jeho dielo pripomína gotickú katedrálu s jej priečeliami, architektonickými oblúkmi, sochami a skulptúrami, ktorá nás ohromuje krásou svojich tvarov a fresiek, akoby bola plná neznámych hlasov, symbolov a chvenia.

Všetko sa to však zbieha smerom k oltáru ako k svojmu centru. Všetko to vibruje okolo skrytej Prítomnosti. Aj všetky Claudelove knihy a intuície nachádzajú svoj motivačný zdroj vo Vtelenom Slove, do ktorého sa zbiehajú a v ktorom sa vzájomne vysvetľujú nielen rozmanité biblické obrazy, ale aj šumy a poryvy ľudskej duše a intuície mysle.

Stojíme teda zoči-voči géniovi, ale géniovi – barbarovi, ktorý nepozná jasnosť ani mieru. Claudelov génius je prirodzenou silou. Vo svojich rýmoch zabúda na základné pravidlá gramatiky a syntaxe, zabúda na čas a miesto v kolotoči bizarne neforemných, a pritom obsiahlych a žiarivých myšlienok a predstáv. Jeho stránky obsahujú mnoho biblických a mytologických údajov a sú tam prítomné intuície prevzaté z gréckej a orientálnej kultúry, takže jeho čitateľ nie vždy obstojí v skúške, ktorú mu predkladá. Claudel má prosto rád vzdelaných čitateľov.

Iná charakteristika jeho literárnej osobitosti spočíva v presile jeho slovných výrazov, v jase a vyžarovaní jeho metafor, v pevnosti jeho fráz, v tom širokom a živom pohybe jeho pera, ktoré je schopné vytvárať stále novú realitu prostredníctvom čiastkových výrazov, akordov a rytmu. Mnohé z jeho stránok evokujú svet, v ktorom sa ocitáme mimo nášho historického času a miesta, kde človek stojí zoči-voči večnosti a jej tajomstvu, ale ktoré sú práve preto aj realitou a obrazom tohto času:

„Poutekali všetci učeníci, rázne ho zaprel dokonca aj Peter!
A tu stredom smrti, hulákajúcim davom
sa prederie žena k Ježišovi a tvár mu chytí do dlaní.
Nauč nás, svätá Veronika, nebáť sa ľudskej pohany.
Veď komu Kristus nie je iba obraz, ale obraz pravdivý,
ten sa hneď ľuďom znevidí a sprotiví.

Žije svoj život opačne, neprijíma ich predpoklady.
Vždy je v ňom čosi záhadného a človek si s ním neporadí.
Dospelý muž a ruženec mrví, v kostole sadne medzi babky,
nehanbí sa ísť na spoveď a dodržuje piatky,
no, škandál! Smiešne! Bezočivosť! Psina!

Čokoľvek robí, nech sa zlého chráni: jeho si každý všíma.
Kamkoľvek ide, nech si pozor dáva! Je znakom pre pohanov.
Kresťan je totiž nehodný, a pritom pravý obraz Pánov,
a každému z nás odráža sa v tvári
spotvorená a víťazná tvár Boha, ktorý nám v srdci žiari.

Ešte raz teda, Veronika, to sväté plátno rúk vezmi
a ukáž nám tvár nebeského Pútnika,
tvár Vincúra v deň oberačky, keď rozhodol sa nebyť triezvy,
aby sme mali navždy schovanú,
tvár jeho plnú jeho sĺz a krvi a špiny, ktorú napľuli sme na ňu.“

Udalosť, ktorá dominovala Claudelovej spirituálnej existencii až do smrti, bola jeho konverzia na kresťanstvo. Mal vtedy 18 rokov a, ako spomína, bol „systematickým nevercom“.

„Bol som netrpezlivým a nepokojným rebelom, chamtivým a bažiacim po stále nových zážitkoch a senzáciách, ktorý prirýchlo zabudol na svoj krst a prvé sväté prijímanie,“ spomína v neskorších rokoch.

Čítanie Renana a Emila Zolu na lýceu z neho urobilo nenáboženského, racionalistického monistu, ktorý nahradil krédo cirkvi iným krédom: „Veril som – píše –, že všetko je podriadené zákonom a že svet je surovou spleteninou efektov a príčin, ktoré vie veda perfektne vysvetliť.“

Ale potom sa niečo stalo. Sám to opísal s neskrývanou literárnou chuťou takto:

„Tak nejako vyzeral onen mladý nešťastný muž, ktorý vstúpil 25. decembra 1886 do baziliky Notre-Dame v Paríži, aby sa zúčastnil na vianočnej svätej omši. Práve vtedy som začínal po troche písať a zdalo sa mi, že v tých katolíckych obradoch, ktoré som považoval za úplný diletantizmus, nájdem nejaký opozičný stimul a matériu pre svoje dekadentné cvičenia. V týchto okolnostiach, sácaný zástupom a lakťami tých, ktorí prišli na omšu, sa mi to prestalo páčiť.

Potom, neskoršie, keďže som nemal nič iné na práci, vrátil som sa do baziliky na popoludňajšie vešpery. Malí speváci na chóre oblečení v bielom a žiaci z malého seminára zo Saint-Nicolas-du-Chardonnet stáli a spievali, ako som sa to neskôr prezvedel, Magnifikát. Stál som medzi zástupom ľudí, blízko druhého stĺpa, vedľa vchodu na chór, vpravo v tej časti, kde je sakristia. V tej chvíli sa prihodila udalosť, ktorá ovládla celý môj ďalší život.

V krátkom okamihu sa niečo dotklo môjho srdca a ja som uveril. Uveril s takou priľnavosťou a silou, s takým pozdvihnutím celého svojho bytia, s takým silným presvedčením a istotou, že to vo mne nezanechalo žiadne miesto pre sebamenšiu pochybnosť a nijaké dokazovanie a nijaká okolnosť môjho života už nikdy nezlomili vieru, ktorá sa ma vtedy dotkla... V ten istý večer, keď som sa vrátil domov z baziliky, vzal som do rúk protestantskú Bibliu, ktorú mojej sestre Camille venovala jedna jej nemecká priateľka, a po prvý raz v živote som v sebe zacítil závan takého sladkého a neochvejného hlasu, ktorý už nikdy neprestal znieť v mojom srdci...

Dovtedy som poznal Ježišovu históriu len prostredníctvom Renana a celkom som sa na neho spoľahol, ignorujúc to, čo Syn Boží skutočne povedal... V ten večer – a je to pravda – som so starým stotníkom aj ja vyznal: áno, tento Ježiš je naozaj Synom Božím...“

Claudelovo životné vyznanie a kúsok z jeho krížovej cesty, ktorý som vybral z jeho pozostalosti, sú zaiste vhodné do tohto pôstneho obdobia, ktorému dominuje atmosféra ľudského pokánia, zmierenia sa s Bohom a nášho zamyslenia sa nad zmyslom bolestí a ľudských krížov:

„Vrátia mu šaty, nesú kríž a Ježiš vraví:
,Dávno som túžil po tebe; vitaj mi, drevo slávy.‘
Slávnostná chvíľa. Kresťan, poď, pozeraj sa a tras!
Objíma Kristus večný kríž po samý prvý raz.
Konečne dospel rajský strom na sväté drevo kríža.
Hľaď, hriešnik, čím sa ľudské viny pýšia:
nad každou visí živý Boh, nieto viac krížov bez Ježiša.
Nemáme sa čo žalovať, všetci sme slabí, žiaľ, lež taký Boh je nad nami,
čo prišiel, aby všetko splnil, nie aby filozofoval.
My teda kríž mu dávame a on nám dáva prijímanie.
Predpovedal to prorok Jeremiáš: ,Za jeho chlieb mu svoje drevo dáme.‘
Ach, dlhý, veľký je ten kríž! A ako berie dych!
Preťažká, tvrdá, drvivá je márnosť hriechov hanebných!
Dlho je vliecť až do smrti ten krušný rám!
Toľké až bremä, Ježišu, chceš uniesť sám?
Daj mi kríž znášať trpezlivo, keď príde na mňa rad,
lebo kríž treba niesť, aby nás mohol vzniesť a udržať.“

Cirkev nám v tomto období ponúka drobné zastavenia sa na krížovej ceste nášho Pána, ktorá pôvodne vznikla ako ľudový príbeh, ako hrané pašie na tému utrpenia a smrti Pána Ježiša. Ale, ako vidno z nášho úryvku, táto téma vždy fascinovala mnohých kresťanských autorov, ktorí jej venovali svoje vlastné stránky.

Takýto príklad krížovej cesty predstavuje aj jej básnické stvárnenie v diele Paula Claudela, lebo sa na nej odohráva dráma života každého z nás. V rozličných etapách ľudského života sme to my, ktorí vytvárame jej hlavné postavy. My sme na nej matkou Máriou, Veronikou, Šimonom Cyrenejským, plačúcimi ženami. My sme vojakmi a stotníkom zodpovedným za popravu, my sme smejúcim sa davom i jeho potichu trúchliacim jedincom.

Preto je každá krížová cesta predovšetkým veľkým podobenstvom o živote, tým, čo starí Gréci nazývali slovom „mimesis“ – je napodobením Ježišovej smrti a utrpenia, ktorým aj my prechádzame a ktoré môžeme prijať alebo odmietnuť. Preto je dobré, že jestvuje takáto ľudová pobožnosť, ktorá, ako to ukazuje Paul Claudel, je aj pobožnosťou premýšľajúcich duchov.

Pretože aj nám sa počas nej môže prihodiť to, čo sa prihodilo tomuto mladému človeku: aj my môžeme byť, úplne nečakane, oslovení Božou milosťou a Ježišov kríž nám môže pomôcť niesť aj tie naše kríže.

„Hrobka, do ktorej uložili Ježiša po umučení,
aby kde odpočívať mal; kút s chvatom odpečatený,
z ktorého vstane s ranou v boku a k Otcovi sa vráti,
to nie je iba tento hrob úplne nový, ešte nenačatý,
ale aj človek, telo moje, tvor hlbší ako všetka zem a nehodný.

Pretože sme mu prerazili ruky a srdce pikou prebodli,
nenájdeš kríža na svete, na ktorom u nás nevisí aj jeho telo;
niet previnenia, o ktorom by jeho srdce nevedelo.
Stvoriteľ sveta, neskrývaj sa, zíď medzi ľudí z oltára!
Pane, tvoj tvor je hlboký a čoraz viac sa roztvára!“