Duchovné chuťovky Jozefa Leščinského Kde sú dnes proroci?

Čo vám hovoria mená ako Izaiáš, Jeremiáš, Habakuk, ale aj Mahátmá Gándhí či Martin Luther King? Fascinácia, akú v nás zanechávajú tieto osobnosti a ich životné zápasy, je neoddiskutovateľná: ich sloboda zoči-voči sociálnopolitickým štruktúram spoločnosti, ich ohromná intuitívna kapacita, ich strastiplná skúsenosť povolania a života, ich netradičné a prenikavé slovo a charizma ich aj naďalej robia nenahraditeľnými občanmi nášho sveta a súčasníkmi našej vlastnej histórie, aj keď nás od nich delia stáročia.

Všetky tieto mená spája jedna spoločná črta: svet ich pokladá za prorokov.

Samotný fenomén prorokovania je udivujúcou záležitosťou, a to najmä kvôli jeho čudesným formám, v ktorých naša osvietenecká moderna nie vždy nachádza racionálne jadro. Napriek tomu, alebo práve preto, sa vždy ozýva volanie po prorockom. Potrebujeme teda prorokov? Potrebuje svet ľudí, ktorí prekonávajú jeho vlastné hranice? Hranice, ktoré vytvorila ľudská rutina alebo prispôsobivosť, skostnatená tradícia alebo neskrývaná nevera?

Potrebuje prorokov aj cirkev? Priznajme si, ako nám všetkým dobre padne, keď uprostred všeobecnej banality narazíme na originálny prameň myslenia a konania. Vtedy sa podivuhodne aj v nás rodí dávno stratený svet a zapaľuje sa dávno vyhasnutý plameň. Ľudia sa oddávna zaoberali týmto podivuhodným fenoménom, ktorý vzbudzuje zároveň úctu aj bázeň. V ktorom cítime niečo z iného sveta, možno posolstvo, azda nádej alebo trest.

Moderní, literárni...

S obrazom prorokov sa často stretávame aj na stránkach svetovej literatúry, ako o tom svedčí aj jedinečná kniha, ktorú mnohí nie bez dôvodu prirovnávajú k evanjeliám. Ide o knihu libanonského kresťanského básnika Chalíla Gibrana (1883 – 1931) s názvom Prorok, ktorá prvý raz vyšla v Spojených štátoch v roku 1923.

V arabských krajinách je tento básnik považovaný za génia svojej epochy, ale aj na Západe je jeho povesť básnika a proroka veľmi rozšírená. Je často citovaný najmä pre krásu a hĺbku svojich aforizmov. Hádam viac citovaný ako poznaný: jeho najznámejšia kniha, spomínaný Prorok, vyšla v Taliansku len v roku 1978 a u nás v roku 1993. Spočiatku ju pritom sám považoval len za akýsi epilóg k ďalšej knihe Ježiš – Syn človeka.

Text Proroka ponúka akúsi globálnu, filozofickú, etickú a sociálno-utopistickú víziu sveta, ktorá je skôr meditáciou než len obyčajnou poéziou. Poslúžiac si metaforickým jazykom podobenstiev nám Gibran pomáha odhaľovať najpravdivejšie motívy nášho života ukryté v našom srdci.

No nielen to. Pomáha nám aj objaviť stratený zmysel našich skutkov a situácií, ktoré prežívame. Stratený zmysel vecí, ktoré nás obklopujú, a dilem, ktoré nás prenasledujú. A to všetko bez dlhých rečí, len s pomocou prekvapujúcich a hlbokých point a intuícií, veľmi osobných, úprimných až srdečných, ktoré sú schopné nás naplno zasiahnuť a znepokojiť tak, ako to dokážu robiť len prorocké duše:

„Povedzte mi, ľudia orfalezskí, čo skrývate vo vnútri svojich domovov? A čo tak strážite za zavretými dverami? Pokoj? Spomienky? Alebo ukrývate krásu, schopnú odviesť vaše srdce od predmetov z dreva a z kameňa k posvätnej hore?

Povedzte mi, jestvuje toto všetko vo vašom srdci?

Alebo tam máte už iba pohodlie, bohatstvo a túžbu po ňom, po tom zákernom vládcovi, ktorý vchádza do vášho domu ako hosť, aby sa zmenil na hostiteľa a napokon na domáceho pána?

Pretože ak áno, potom vo vás bohatstvo vládne a so škodoradostnosťou na prach premieňa vaše najväčšie sny a nádeje.

Pretože priľnavosť k nemu zabije postupne túžby vašej duše a potom sa bude vycierať na jej pohrebe.“

Prorok, ako ho predstavuje Gibran, je teda niekto, kto žije medzi ľuďmi a prihovára sa k nim témami, ktoré zjavujú hĺbku svojej aktuálnosti. Sú to témy ako láska, smrť, manželstvo, bohatstvo, zákony, sloboda a podobne. Ich sila je predovšetkým v ich lyrike a umeleckej kráse obrazov, hoci mnohým z nich, ako je to nakoniec aj v našom úryvku, nechýba ani silná ideová výpoveď.

Preto mnohí prirovnávajú Gibranove stránky k Prorockým knihám Williama Blakea alebo ku Keatsovým Ódam k Biblii, alebo k Nietzscheovej knihe Tak hovoril Zarathustra. Všetci títo sa zaujímajú o duchovný horizont človeka. A keďže bol Gibran maronitským kresťanom, práve symbolizmy orientálnej mystiky poznačili jeho náboženský svet a obohatili ho o netradičné témy, ako sú reinkarnácia, univerzalita kozmického života alebo téma nášho „ja".

Práve tu niekde sa však skrýva rozdiel medzi prorockou inšpiráciou v umení a skutočným profetizmom, ako ho pozorujeme najmä v prostredí, kde sa zrodil a naplno prejavil – v biblickom svete starovekého Izraela. Práve prorocké knihy tvoria temer tretinu Biblie, počnúc 8. storočím pred Kristom.

... a biblickí proroci

Biblia predstavuje prorokov nielen cez naratívne príbehy o ich živote alebo cez krásu ich reči, ale predovšetkým cez Slovo, ktoré sa v nich zrodilo a ktoré je také silné, že mení ich život, zvyky, existenciu a v konečnom dôsledku aj ich okolie. Toto slovo je niečo, čo prorok dostal nezávisle od svojich schopností ako Boží dar.

Preto hoci starozákonní proroci pochádzajú často zo sociálne veľmi slabého prostredia (Amos bol pastierom, Ozeáš mal za sebou nevydarené manželstvo), Božie slovo, ktoré prijali, mení ich spoločenské postavenie i osobnú integritu. Dostávajú sa do postavenia, ktoré nemožno zdediť ani nadobudnúť vplyvom. Sú to skutoční charizmatici.

Preto je prorok podľa Biblie niekto, kto je „povolaný“ Bohom, kto zažil Božie zjavenie, ku komu sa Boh ozval a povolal ho do svojej služby ohlasovať iným, čo sám počul od Boha (prorok sa po hebrejský povie „nabi" a niektorí odborníci usudzujú, že koreň slova treba hľadať v akkadskom „nabu“ – hľadať, ohlasovať. Grécky preklad hebrejskej Biblie, tzv. Septuaginta, preložil tento výraz termínom „profétes“ – odtiaľ naše slovo prorok).

Priznajme si, ako nám všetkým dobre padne, keď uprostred všeobecnej banality narazíme na originálny prameň myslenia a konania.Zdieľať

Prorok v biblickom zmysle je niekto, kto sa stal Božím veľvyslancom, kto má Boží mandát, aby ohlasoval svojimi ústami Božie slovo. Niekto, do koho sa Božie slovo vtelilo. Je to dôležitá poznámka, pretože na to, aby Boh prehovoril v konkrétnom čase a krajine, potrebuje niekoho, kto by mu prepožičal svoje hlasivky, aby jeho slovo mohli všetci počuť.

Práve toto obmedzenie históriou (konkrétnym miestom, osobou a časom) robí Božie slovo takým, akým je, pretože keby ho prorok v určitom čase a prostredí nepovedal, keby sa do neho nevtelilo, nikdy by ho ľudia nepočuli. A ak slovo nezaznie, neslúži na nič. Toto slovo teda nemôže byť oddelené od konkrétneho života proroka, od histórie a času, v ktorom prežíva svoj život.