Duchovné chuťovky Jozefa Leščinského Nenáboženské kresťanstvo

Niekedy na jar roku 1944 sa v jednej nemeckej väznici zrodilo niekoľko listov, ktoré adresoval 48-ročný väzeň priateľovi, svojej snúbenici a rodičom. Volal sa Dietrich Bonhoeffer a bol evanjelickým pastorom a vysokoškolským profesorom.

Azda iba málokto vie, že v rokoch tesne pred druhou svetovou vojnou sa zúčastnil na jednom sympóziu evanjelickej mládeže v Nálepkove v okrese Spišská Nová Ves.

Nasledujúce riadky sú časťou jedného z týchto listov: 

„To, čo ma neustále zamestnáva, je otázka, čím je dnes pre nás a pre kresťanstvo vo všeobecnosti Kristus. Kto je pre nás Kristus? Pominula doba, keď sa ľuďom všetko dalo povedať teologickou rečou alebo zbožnými slovami. A preč je aj čas vnútorného života a svedomia. Inými slovami: čas náboženstva sa skončil. Ideme v ústrety úplne nenáboženskej dobe. Ľudia, tak ako sú, už viac nemôžu byť religióznymi ľuďmi. Ani tí, ktorí sa ako ,religiózni‘ označujú, náboženstvo nepraktizujú. Je možné, že slovom ‚náboženský‘ myslia niečo celkom iné.

Naše 1900 rokov trvajúce ohlasovanie kresťanstva a teológie sa zakladá na religióznom ‚apriori‘ človeka. ,Kresťanstvo‘ bolo vždy formou (je možné, že pravou formou) náboženstva. Keď sa však jedného dňa ukáže, že toto ,apriori‘ vôbec nejestvuje, že to bol historický podmienený a strácajúci sa výrazový modus človeka, a keď sa ľudia stanú vo svojom jadre skutočne nenáboženskými ľuďmi – a ja si myslím, že k tomu viac-menej už došlo (čo je napríklad príčinou toho, že táto vojna na rozdiel od všetkých predchádzajúcich vojen nevyvoláva žiadnu ,náboženskú‘ reakciu) –, čo to v tomto prípade bude znamenať pre kresťanstvo?

Celé naše doterajšie ,kresťanstvo‘ je pripravené o svoj základ a ,nábožensky‘ zaujať môžeme už len niekoľko ,posledných mohykánov‘ alebo niekoľko intelektuálnych nepoctivcov. To majú byť tí vyvolení? Práve na túto pochybnú skupinu ľudí by sme sa mali horlivo alebo rozhorčene vrhnúť a ponúknuť im svoj tovar? Máme zaskočiť niekoľko chudákov v ich slabej chvíľke a takpovediac ich nábožensky znásilniť?

Ak to teda nechceme urobiť a ak by sme koniec-koncov museli aj západnú formu kresťanstva pokladať za predstupeň úplnej nenáboženskosti, aká situácia z toho vyplynie pre nás a pre cirkev? Ako sa môže stať Kristus Pánom aj pre nenáboženských ľudí? Existujú nenáboženskí kresťania?

Ak je kresťanstvo len akýmsi kresťanským rúchom – a i toto rúcho vyzeralo v rôznych dobách rôzne –, čo je potom nenáboženské kresťanstvo? Otázky, na ktoré musíme odpovedať, sú predsa tieto: čo znamená cirkev, zbor, kázanie, liturgia, kresťanský život v nenáboženskom svete? Ako máme hovoriť o Bohu – bez náboženstva, to znamená bez historicky podmienených predpokladov metafyziky, vnútorného života a tak ďalej?“

Obsah týchto riadkov prezrádza človeka, kresťana s neskaleným svedomím schopného klásť si netradičné otázky. Otázky, ktoré sme možno aj my sami pokladali za vhodné pre situáciu iných kresťanov niekde v západnej Európe a o ktorých by sme až donedávna neboli povedali, že sa raz stanú predmetom vážneho zamyslenia sa aj v našich domácich podmienkach.

Bonhoeffera môžeme pokladať za predstaviteľa kresťanskej postmoderny, a to najmä pre jeho úsilie pochopiť túto chaotickú modernú dobu, ktorá pred nami kresťanmi stojí ako výzva. Po majstrovi Eckhartovi patrí v našom storočí spolu so Sörenom Kierkegaardom, Friedrichom Gogartenom alebo Karlom Rahnerom či Romanom Guardinim k prvým, kto mal odvahu otvárať nové otázky, ísť za stereotypné klišé kresťanského myslenia a prísť s požiadavkou „novej nenáboženskej reči“ o Bohu, o kresťanstve a o živote vôbec.

Táto požiadavka sa objavuje zoči-voči modernej kultúre, ktorá má stále zreteľnejšie sekulárne a pluralistické prvky. V tejto „otvorenej spoločnosti“ strácajú výpovede náboženskej viery svoju zrejmosť a zároveň sa v nej stále ťažšie odovzdávajú tradičné kresťanské pravdy.

Nenáboženské kresťanstvo Dietricha Bonhoeffera znamená toto: neponúkať viac ľuďom taký typ náboženstva, v ktorom sa Boh predstavuje ako „deus ex machina“, čiže ako bytosť, ktorá má poskytovať stopercentné riešenia na neriešiteľné problémy, alebo ako „zátka na naše prázdne svedomie“, ako „pracovná hypotéza“ pre otázky, z ktorých sa človek naučil šťastne vyviaznuť sám alebo ako „ochranca“ reality, za ktorú dospelý človek prevzal už svoju zodpovednosť.

Znamená to tiež niečo, ako „žiť pred Bohom a s Bohom bez Boha“. Čiže žiť pred Bohom Zjavenia a s Bohom Ježiša Krista, ale bez „Boha“ náboženstva, ktoré sme zdedili len ako svoje barličky pre prípad núdze. Vo svete, ktorý sa stal dospelým, nenáboženské kresťanstvo predstavuje také náboženstvo, ktoré nie je únikom od sveta, ale vernosťou svetu; kresťanstvo, ktoré má žiť v zodpovednosti, v participácii a v solidarite so svetom. Na jednom mieste Bonhoeffer píše:

„Naša cirkev, ktorá v týchto rokoch (počas druhej svetovej vojny, pozn. autora) bojovala iba o sebazáchovu (ako keby svoj účel mala iba sama pre seba), je neschopná byť nositeľkou vykupujúceho Slova pre ľudí a pre svet. A preto taká cirkev musí onemieť...“

Vždy, keď si čítam u nás ešte stále neznámeho Dietricha Bonhoeffera, napadne mi myšlienka o tom, koľkí z nás kresťanov majú v sebe tú starú tradičnú podobu viery, ktorá je sama osebe ušľachtilou záležitosťou, ale zdedená cez národ ako „kultúrne dedičstvo“ alebo od rodičov ako nejaká starožitnosť je iba kópiou toho, čím má byť.

Tak ako moderná tendencia nadháňať vieru v Boha strachom z ekologických katastrof, z chorôb a bied, do ktorých je človek neustále ponorený, nie je zrejme tým najlepším príkladom ohlasovania Ježišovej zvesti, rovnako ním nie je ani náš „insitný kresťanský tradicionalizmus“.

Pomocou moralizovania, nadávania a zdôrazňovania čiernych novinových rubrík sa snažíme ohlasovať radostnú zvesť o živote. A pritom vieme, že evanjelium by sa malo ponúkať pozitívne, na výške ľudského očakávania a na peknom vzťahu k stvorenému svetu. Darí sa nám? Nedarí? Prečo je to tak?

Možno to boli nacistické väznice, rovnako ako zdrvujúca strata odvahy mnohých nemeckých kresťanov v hitlerovskom Nemecku pomenovať zlo jeho pravým menom, ktoré prispeli k tomu, že si Bonhoeffer začal so stále vzrastajúcou naliehavosťou klásť tieto postkresťanské otázky, ktoré nám dnes (priznajme sa) pomáhajú lepšie pochopiť svet, ktorý sme nazvali postmoderným.

Najprekvapujúcejšie však je to, že nebol sám, kto takým nekresťanským spôsobom na chvíľu zazrel svoje tradičné kresťanstvo a kto sa rozhodol pre také nečakané riešenie, ako ho znova objaviť a nájsť. Tu je podobný text:

„Keď potom (Ježiš) vošiel do Kafarnauma, pristúpil k nemu (rímsky) stotník s prosbou: ‚Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí.‘ On mu povedal: ‚Prídem a uzdravím ho.‘ Stotník mu odpovedal: ‚Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. Veď aj ja som podriadený človek a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: ‚Choď!‘ – ide; inému: ‚Poď sem!‘ – tak príde; a svojmu sluhovi: ‚Urob toto!‘ – on to urobí.‘

Keď to Ježiš počul, zadivil sa a tým, čo ho sprevádzali, povedal: ‚Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli. Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve a synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami. A stotníkovi Ježiš povedal: ‚Choď a nech sa ti stane ako si uveril.‘ A v tú hodinu jeho sluha ozdravel.“ (Mt 8, 5 – 13)

Text pôvodne vyšiel v zbierke Perlový náhrdelník (Verbum 2004).