Duchovné chuťovky Jozefa Leščinského (†) Bojové poslanie

„Pod tichými cyprusmi seminárnej záhrady
kráča mladík s magickými očami
unavený exegézou a modlitbami
v belasom pokoji sviatočnej nedele.

Vzduch je voňavý a zvony rozochvelé.

Náš klerik však nesie v sebe záhadu,
búrku a záblesky nekonečnej drámy.
Pre sviatosť sú určené jeho dlane,
no on chce naplniť ich zbraňami.

Bo, rozhodol sa čeliť nimi peklu!“

Báseň, ktorej časť tu uvádzame, sa nazýva Seminarista a pochádza z lyrickej zbierky francúzskeho básnika Paula Valéryho Sedem sonetov (1890).

Paul Valéry (1871 – 1945) bol najväčším básnikom generácie francúzskych symbolistov a jedným z najvýraznejších predstaviteľov svetovej poézie 19. storočia. Vo svojich Zošitoch napísal: „Je potrebné vytvoriť vlastnú poéziu. Najkrajšie básne majú v sebe silu monológu.“

Seminarista, ktorý je centrom uvedeného sonetu, sa prechádza pohrúžený do seba v jednom z parkov, ktoré zvyčajne obklopujú starobylé kňazské semináre, aby ich naplnili tichom a uzobraním.

Pri tejto prechádzke na chvíľu zabudne na prísnosť svojej školskej formácie, na asketickú čistotu liturgie a nechá sa unášať veľkými priestormi drámy, ktorú v sebe tuší, pretože v sebe objavil nespokojnosť s týmto svetom a predovšetkým so sebou samým.

Nechá v sebe priechod nadšeniu, ohňu a túžbe, v ktorých cíti pozvanie, nie k pokojnému a bezstarostnému životu, ale ku skutočnému boju.

Nemôžeme tu citovať celú poému, v ktorej seminarista vidí, ako sa na nebi rozpútal boj, ktorý opisuje Jánova Apokalypsa so „serafínmi a archanjelmi v lesklej zbroji a s hlasom poľnice“.

Keď som si však čítal tieto verše, nevdojak som si spomenul na svoje začiatky. Na celú tú cestu, ktorá ma priviedla ku Kristovi tak blízko. Stále si treba pripomínať jeho slovo: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostalo.“ 

Bola to dlhá cesta a dnes sa opäť pristihujem pri tom, že by som si ju, ak by to bolo zasa možné, opäť zvolil. Pamätám si, ako som stál vedľa svojej postele na dvojročnej vojenskej službe na Šumave v Čechách a v ruke držal list z bratislavskej fakulty o prijímacích pohovoroch na teológiu.

Bolo to už na druhý pokus a hovoril som si vtedy: „Budeš spokojný, ak tam bude napísané, že ťa prijali, alebo nie?“

Po rokoch je táto dávna mladícka dilema vyriešená. Neviem, či jestvuje povolanie, ktoré je tak blízko pri podstatných záležitostiach života a zároveň aj pri Božom tajomstve jeho prítomnosti medzi nami. Práve táto jeho prítomnosť a ubezpečenie, že on je stále medzi nami a že si nás vyvolil, mi dodávali ohromný pokoj i v tých najťažších situáciách.

Napríklad vtedy, keď sme v piatom ročníku opúšťali bratislavskú fakultu a nevedeli sme, či sa ešte vôbec vrátime po tom, čo nám chcel cirkevný odbor na ministerstve kultúry nanútiť na fakulte organizáciu Pacem in terris. Organizáciu, ktorej kňazi kolaborovali s komunistickým štátom a ktorých prinútili podporovať jeho ciele. Začali sme protestovať hladovkou a desiati spomedzi nás študentov museli opustiť fakultu.

Alebo vtedy, keď som šiel na svoju prvú faru do Starej Haliče, popoludní, v jeden februárový deň v roku 1984 a počas cesty, keď nás s pánom dekanom Várkäzim zastavili v Plešivci, sme celú noc strávili v tamojších policajných garážach, kde mi Štátna bezpečnosť v noci prezrela všetky moje veci, najmä knihy a zvukové nosiče.

Na svoju prvú faru som potom prišiel o šiestej ráno. Bola ešte tma a cestou k dverám sa niečo v tme predo mnou belelo. Ale nebol to sneh, boli to brezy. Bral som to ako dobré znamenie. Kedysi sa mi totiž ako mladému kaplánovi prisnilo, že na mojej fare rástli v záhrade brezy.

Viete si predstaviť to príjemné prekvapenie? Keď som potom vošiel dnu, v starobylých kachliach bolo zakúrené a posteľ odokrytá. Ľudia celú noc čakali svojho nového kňaza, ktorý sa na svoju prvú faru omeškal. Nie z vlastnej viny.

Všetko to bol zápas, ktorý nás zocelil. Naučili sme sa postupne praktizovať akýsi náš variant „teológie oslobodenia“ človeka, a to aj bez skvelej teoretickej prípravy alebo kníh, ktoré sme jednoducho nemohli mať.

„Cirkev je v stálom štrukturálnom konflikte s týmto svetom, ale na báze nenásilia a pokoja.“Zdieľať

Keď som neskôr sledoval prednášky na univerzite v Ríme, žasol som nad tým, ako mohli moji kolegovia zo západnej Európy zívať od nudy tam, kde som ja počúval s otvorenými ústami. Pretože som tam počul na teoretickej rovine zdôvodnené to, čo sme doma dokazovali životom a prácou v pastorácii robenou takrečeno na kolene.

Dnes so svätým Pavlom, Augustínom a inými viem, že to tak malo a má byť. Že cirkev je v stálom štrukturálnom konflikte s týmto svetom, ale na báze nenásilia a pokoja.

Pamätám si tiež, ako ma tesne po revolúcii v roku 1989 navštívili moji veriaci a ako si u mňa na fare založili organizáciu Verejnosť proti násiliu, pretože predseda Miestneho národného výboru im nechcel dať priestor vo svojom úrade ani v kultúrnom dome, ktorý si predtým spoločne a svojpomocne postavili.

Neskôr som zasa zažil ten náš triumfujúci kapitalizmus a jeho privatizáciu na fare jedného malého spišského mesta a bol to znova zápas doslova s celým mestom, s jeho staronovou „spoločenskou smotánkou“, s namyslenými privatizérmi, ktorým z večera do rána spadli fabriky do lona, a s nič nechápajúcimi mužmi a ženami z ich pracovných prevádzok o slušné zaobchádzanie, spravodlivosť a elementárnu kultúru.

Dnes na to všetko spomínam. A zisťujem, že sa nič nezmenilo ani v novej demokracii. Aj naďalej ostávajú problémy s totalitným myslením starších, so zle pochopenou slobodou mladších, s nenaplnenými ideálmi obyčajného človeka. A že to, čo môžeme v cirkvi a v stále sa meniacom svete robiť, je byť aj naďalej tým obyčajným „kvasom v ceste“, ako to raz v silnom obraze vyjadril náš Majster, a že túto obyčajnú úlohu treba vedieť aj naďalej žiť ako svoje kňazské poslanie.

Práve on nám na mnohých miestach v evanjeliu pripomína, že úloha ohlasovať jeho dobrú zvesť prináša niekedy ostrú konfrontáciu a súboj so zlými mocnosťami: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč“ (Mt 10, 34).

Ale celý tento zápas a úsilie smerujú k tomu, aby sme na konci svojho života mohli povedať so svätým Pavlom: „Dobrý boj som bojoval“ (2 Tim 4, 7).

Text pôvodne vyšiel v zbierke Perlový náhrdelník (Verbum 2004).