Celý život ho fascinovali knihy, filmy a hudba. Vraví, že cirkev vždy bola myšlienkovým predvojom sveta, no dnes jej prorocký hlas chýba. „Niekedy sa pýtam, či sa nesprávame ako slepí vodcovia, ktorých Ježiš pranieroval. Komára preciedzame a ťavu prehĺtame. Tam, kde by sme mali kričať, mlčíme, a kde by sme mohli pomlčať, kričíme.“ Profesor Jozef Leščinský.

Váš život je spätý so všetkými troma východniarskymi diecézami – s Košickou, Spišskou aj Rožňavskou. V ktorej z nich sa cítite byť doma?

Pochádzam z územia Košickej diecézy, dnes už arcidiecézy, roky žijem v Košiciach, ale vždy som kopal za Rožňavu, za ktorú som bol vysvätený.

Zaujímavosťou je, že nielen vy, ale aj ďalší kanonici a členovia diecéznej kúrie, vrátane arcibiskupa Bobera, bývate na Roosveltovej ulici, ktorá je súčasťou bývalej židovskej štvrte. Prečo práve tu?

Keďže neďaleko je arcibiskupský úrad a o kúsok ďalej aj teologická fakulta, tak diecéza tu dávnejšie kúpila byty pre kňazov pôsobiacich na úrade a fakulte. Vedľa na Puškinovej ulici sa nachádza zrekonštruovaná ortodoxná synagóga, pri ktorej bola židovská škola s pekárňou macesu. Na stenách synagógy sa dodnes dajú nájsť napísané odkazy Židov, ktorých tam zhromažďovali pred transportmi do koncentračných táborov. Okenice na niektorých bytoch sú v tejto štvrti aj po vyše 75 rokoch pozatvárané tak, ako ich zatvorili ľudia, ktorí sa už nevrátili späť.

Košice majú dodnes kozmopolitný charakter s citeľným židovským, nemeckým, maďarským či českým rukopisom... 

 ...urbanistika miest je neskutočne zaujímavá záležitosť, takmer všade v Európe platí ako cez kopirák, či ste v Košiciach, Prahe, Krakove alebo vo Florencii. Zapadajú do nej aj cirkevné stavby. Všimnite si, že františkánske kostoly vždy stoja v častiach, kde žila chudoba. Bývalý františkánsky, dnešný seminárny kostol je už súčasťou námestia, ale kedysi to bol okraj starého mesta, kde sa dodnes nachádzajú uličky remesiel.

Alebo si všimnite, že vchod do Dómu svätej Alžbety nie je od námestia, ale od Alžbetinej ulice. Tam kedysi žili najbohatší Nemci, ktorí výstavbu chrámu financovali, takže chceli mať doň priamy vstup.  

K téme
Verbum: stránky, na ktorých sa slovo stalo telom Zdieľať

Na Alžbetinej ulici sa nachádzalo aj pôvodné sídlo časopisu Verbum, ktorý bol založený v roku 1946 a dodnes je najstarším vychádzajúcim časopisom pre kresťanskú kultúru. Ak sa nemýlim, tak ste ho viedli takmer dve desaťročia.

Áno, v roku 1999 ma arcibiskup Alojz Tkáč požiadal, aby som prebral Verbum a zároveň aj výučbu biblických disciplín na Teologickom inštitúte v Košiciach. Zanechal som teda pôsobenie v Katolíckom biblickom diele, ktoré vtedy sídlilo vo Svite, a presťahoval som sa do Košíc.

Veľa času ste ale trávili aj na svojej chalupe pri Nálepkove v gelnickom okrese. Bol to váš tvorivý exil?

Mal som to tam neskutočne rád, písal som tam celé noci – a popri tom si zničil zdravie. Málo som chodil na prechádzky, len som sedel, čítal a písal. Posledných desať rokov na to doplácam, pre cukrovku mi museli amputovať ľavú nohu, pravá je tiež zasiahnutá. Chvíľami to vyzeralo, že sa nedožijem rána. Ale mňa hocičo nezlomí, naďalej mám svoju náladičku, žijem si pokojne aj spokojne.

Musel som síce spomaliť, ale aspoň som si našiel čas na veci, ku ktorým som sa predtým nevedel dostať. Zosumarizoval som si archív, pretriedil knihy, 850 kusov odbornej literatúry som daroval Katolíckej univerzite. Nechal som si len jednu policu. A takisto jednu policu filmov a jednu policu cédečiek. Z týchto troch vecí som stále žil a stále žijem. Dodnes si presne pamätám knihy a filmy, ktoré ma posunuli dopredu, to je milosť, lebo mnoho ľudí síce veľa číta, ale nemajú z toho nič. Mal som rád najmä knihy s filozoficko-náboženským podtextom.

Vždy sa mi podarila lepšia kázeň vtedy, keď som počúval patetickú Verdiho hudbu. Mám rád aj francúzske šansóny, piesne Leonarda Cohena, vyhovujú mi jeho texty na spôsob básní. Život, to je hľadanie krásy. Nihilizmus mi nehovorí nič, vec musí byť dobrá, pravdivá a krásna. Týka sa to aj ľudí.

Zvládate vykonávať nejaké pastoračné aktivity aj s podlomeným zdravím?

Pred Vianocami som v dóme takmer päť hodín vkuse spovedal. Mladší kňazi, ktorých som kedysi učil, ma chodili kontrolovať, či žijem. Oni odbiehali na toaletu, na kávu a ja som len spovedal a spovedal. Ale omše už verejne neslúžim, lebo poriadne nevidím.

Priznám sa, že mi vadí nestabilita tohto sveta. Tam, kde stála moja obľúbená kaviareň, je už iný podnik, do ktorého sa mi už nechce vojsť. Po vzore môjho otca som sa vždy snažil k veciam pristupovať systematicky, kontinuálne, sub specie aeternitatis, z hľadiska večnosti. V poslednom období som už bol na konci s dychom, ale Pán Boh mi dal milosť, že som mohol katedru aj Verbum pokojne odovzdať ďalej s vedomím, že sú v dobrých rukách.

Začali sme in media res, tak sa trochu zastavme a vráťme sa k vášmu rodinnému pôvodu. Boli to rodičia, ktorí vás priviedli ku svetu kresťanskej kultúry?

Rodičia boli jednoduchí ľudia – mama bola upratovačka, otec zámočník. Ich jediným kultúrnym svetom bol kostol, Katolícke noviny a Slobodná Európa, to boli tri pramene ich poznania, no napriek tomu boli oveľa múdrejší ako mnohí osvietení ľudia, ktorých som stretol. Ten obyčajný zámočník sa nikdy nestal komunistom, aj keď mu to v práci neustále ponúkali. Mal svoje zásady, ktoré vlial všetkým svojim štyrom synom – všetci sme antikomunisti, antimečiarovci a antificovci.

Otec knihy takmer vôbec nečítal, nemal na to čas. Ale mne ich stále kupoval a tým ma totálne ovplyvnil. Boh nemá ruky ani nohy, ale používa ruky a nohy ľudí, ako bol môj otec. Dožil sa požehnaného veku 90 rokov, zomrel len pred niekoľkými mesiacmi, tak tichučko, ako aj žil.

Takže dosvedčujete, že zdravá rodina je pokladom, z ktorého človek ťaží celý život?

Často počúvam o rodinách, ktoré sú pre kadečo rozvadené. Nám rodičia odovzdali vieru, nádej a lásku, tri čnosti, bez ktorých sa nedá žiť. Ba čo viac, dávali nám ich vo forme ľudskosti. Nebola to žiadna učesaná teoretická viera, nebola to žiadna politicky zdôvodnená nádej Ernsta Blocha či Karla Marxa, nebola to žiadna sentimentálna láska. V živote som nevidel, že by sa rodičia pobozkali. Ale keď mamu odviezli do nemocnice, otec sa rozplakal. Pritom nikdy v živote som ho plakať nevidel. Milovali sa, ale neukazovali to teatrálnym spôsobom, ako sa to dnes neraz robí.

Nemali by deti na rodičoch vidieť prejavy ich manželskej lásky?

Ale my sme ju videli, to bol ten kumšt. Na chvíľu odbočím – veľmi veľa som sa naučil od amerického spisovateľa Thorntona Wildera. U nás je pomerne neznámy, ale v minulosti ho viackrát spomínal kardinál Korec, ktorý na ňom vyrástol. Prečítal som takmer všetky jeho knihy. V Ríme som sa dostal aj k dielam jeho brata Amosa, ktorý bol popredným teológom-biblistom, venoval sa Ježišovým podobenstvám.

Medzi oceňované Wilderove diela patrí román Ôsmy deň, v ktorom píše, že to, čo robí vieru vierou, je jej neviditeľnosť. Nikto z kresťanov nemá na čele napísané, že je kresťanom, o jeho viere sa ľudia dozvedia, až keď sa prejaví. Hovorí to aj apoštol Jakub vo svojom liste: „Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru.“ Aj moji rodičia ukazovali svoju vzájomnú lásku svojimi skutkami. A ešte je tu jedna biblická myšlienka, ktorá sa mi spája s otcom.

Ktorá?

„Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme,“ napísal apoštol Pavol v Liste Hebrejom. To je geniálne povedané – vieru robí vierou to, že vidí to, čo je očiam neviditeľné. Preto ju ľudia hľadajú, chcú vidieť to, čo je prirodzeným zrakom neviditeľné.

A to prepojenie s vaším otcom je aké?

Počas primičnej omše, keď som prvýkrát predstúpil pred svojich rodákov v kňazskom rúchu a oni mi blahoželali, otec stál bokom a pozoroval to divadlo. Potom prišiel za mnou a povedal mi: „Synku, vidím, ako ťa ľudia s úctou pozdravujú, no ja keď idem v montérkach po Prešove, tak ma nikto nepozdraví.“ To bola pre mňa taká veta...

„Viera niektorých kňazov je verejne známa, v kostole pekne rozprávajú o nádeji aj láske, no zároveň podporujú hnutia, ktoré sú plné nenávisti voči druhým, a tým to všetko negujú.“ Zdieľať

Časom som si skutočne uvedomil, že ľudia sa okolo mňa správajú celkom ináč, keď mám kňazský kolárik. Tak som ho prestal nosiť a začal som chodiť viac v civilnom. Nebola to z mojej strany žiadna prvoplánová provokácia, len vyjadrenie presvedčenia, že moja viera, ktorou svedčím o Neviditeľnom, nemá byť demonštrovaná navonok, ale poznateľná z môjho správania. Dokonca si myslím, že ani Kristus by dnes nechodil poobliekaný v kňazskom odeve. Do módy sa zasa dostávajú rôzne čipkované alby a vlečky, to sa mi zdá čudné, chceme dobyť svet svojím zovňajškom?

Nemá byť vnútorná viera preukazovaná aj navonok?

Áno, viera má byť videná, ale nemá byť vystavovaná na obdiv – pozerajte sa na mňa a na moju vieru. Ježiš mal vážne výhrady voči tým, ktorí zaberali prvé miesta v synagógach a na hostinách. „Podobáte sa obieleným hrobom, ktoré zvonka vyzerajú pekne, ale vnútri sú plné mŕtvolných kostí a všelijakej nečistoty!“ povedal raz zákonníkom a farizejom a označil ich za pokrytcov, ktorým je beda.

Oblekom, či už cirkevným alebo manažérskym, človek vnútornú hnilobu neprekryje. Viera niektorých kňazov je verejne známa, v kostole pekne rozprávajú o nádeji aj láske, no zároveň podporujú hnutia, ktoré sú plné nenávisti voči druhým, a tým to všetko negujú. Ako môžem útočiť na iných, keď Kristus nás vyzýva k tomu, aby sme ich milovali? Väčší príbeh lásky vo forme ľudskosti, ako je ten jeho, nepoznám. Mňa preto nedesia liberáli, ale ľudia, ktorí sú nevzdelaní a šíria nenávisť.

Poznáme sa už bezmála dvadsať rokov, istý čas ste boli aj mojím profesorom a na vašich prednáškach ma vždy oslovovalo to, ako ste dejinný, myšlienkový a teologický svet Biblie vedeli prepájať s aktuálnym spoločenským dianím. Nevyhýbali ste sa ani vyslovene politickým témam, boli ste a stále ste homo politicus, čo cítiť aj z tohto rozhovoru. Neprotirečí si to ale s opakovanými výzvami biskupov, aby kňazi vystupovali apoliticky?

Mne tieto výzvy prídu veľmi zvláštne. Áno, kňazi majú byť nestranícki alebo lepšie povedané nadstranícki, ale nemôžu byť apolitickí. Rozumiem, že slovo politika je negatívne zaťažené – tak hovorme radšej o verejnom dosahu evanjeliovej zvesti.

Cirkev je súčasťou tejto spoločnosti a má ju v nej byť cítiť. Preto som šťastný z tichej práce tisícok kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí látajú s pomocou Božej milosti ľudské diery. Čo mi však chýba, je, že cirkev vždy bola myšlienkovým predvojom sveta. Mám pocit, že dnes to už tak nie je, že stratila svoj prorocký hlas. Na Slovensku sú zabíjaní nevinní ľudia, kradne sa, krivo sa svedčí pred súdmi a my mlčíme? To ticho je priam devastujúce. Načo potom máme Desatoro?

No kým my mlčíme, kríža sa zmocňujú ľudia ako Kotleba. Ale idú jeho názory a slová dohromady s tým mužom, ktorý na ňom a aj zaňho umrel?! Niekedy sa pýtam, či sa v cirkvi nesprávame ako slepí vodcovia, ktorých Ježiš pranieroval. Komára preciedzame a ťavu prehĺtame. Tam, kde by sme mali kričať, mlčíme, a kde by sme mohli pomlčať, kričíme.

To sú veľmi otvorené slová, ktoré vyvolajú nejednu reakciu...

Dnešnú spoločnosť charakterizujú dva prúdy myslenia – to, čo nazývame sociálna demokracia, a druhým je neoliberálna demokracia. Je veľmi zaujímavé, že oba systémy spája nielen to, že sa podieľali na odmietnutí zmienky o Bohu v európskej ústave, ale spája ich aj to, čo by som nazval „blahobytné prázdno“.

„Nestačí spievať Búvaj dieťa krásne, nech máme od neho pokoj. Ježiš nezaspal, to len my všetci navôkol spíme.“ Zdieľať

Už Karol Marx sformuloval názor, že veci tohto sveta treba vrátiť späť z hlavy na nohy, čo v jeho videní znamenalo, že to, čo je určujúce vo svete, nie je duch, ale hmota. Zdá sa mi, že oba spomenuté systémy potichu nasledujú Marxovu filozofiu. V tomto vidím tichý návrat starého klasického marxizmu nielen v našich podmienkach, ale aj v európskych štruktúrach.

Ľudia sa vždy chceli mať dobre, je ľahké im sľubovať raj na tejto zemi. Ale už svätý Augustín v 4. storočí tvrdil, že nežijeme len na jednej palube, v jednom meste, ale že mestá sú prinajmenšom dve – jedno svetské a druhé nazval Božím mestom – civitas Dei. Myslel ním všetky vážne ambície v živote človeka, ako sú spravodlivosť, schopnosť veriť, milovať svojich nepriateľov a očakávať niečo, čo je väčšie ako táto zem. V tomto zmysle som bol a vždy ostávam kresťanským demokratom.

Kedysi ste svojim študentom odporúčali prečítať si knihu Georga Braulika a Norberta Lohfinka Kde sú dnes proroci? Takže kde sú?

Proroci medzi nami vždy boli aj sú – František z Assisi, Thomas Becket, Hélder Câmara, pápež František. To sú ľudia podobní prorokovi Eliášovi, ktorý sa nebál postaviť pred kráľa Achaba, keď sa za pomoci svojej ženy Jezabel násilím zmocnil Nabotovej vinice, aby mu do očí povedal, že na mieste, kde psy lížu Nabotovu krv, budú lízať tú jeho. Vždy tu bola nespravodlivosť, ale zároveň tu bol vždy niekto, kto sa proti nej postavil.

Ježiš nás varoval, že ak naša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdeme do nebeského kráľovstva. Dnes sú týmito zákonníkmi a farizejmi niektorí politici, oligarchovia, sudcovia, prokurátori... Ľudskosť prehlušuje cvengot peňazí, po diktatúre totality tu máme diktatúru relativizmu spochybňujúcu hodnoty, ktoré sú odrazom tisícročnej ľudskej skúsenosti a sú ľuďom vlastné bez toho, žeby mali vyštudované právnické fakulty. Nemal by v tejto situácii zaznievať nielen hlas takej pani Kušnírovej, ale aj našich biskupov? Nie iba pri kultúrno-etických a bioetických témach, ale aj pri tých ostatných.

Musíme sa odvážiť ísť proti prúdu väčšinového myslenia, už si nevystačíme len s našou zbožnosťou a tradíciami. Zbožnosť je samozrejme dôležitá, ale musí to byť angažovaná zbožnosť, nemôže byť len reliktom z minulosti. K tomu nás vyzývajú aj koncilové dokumenty. Nestačí spievať Búvaj dieťa krásne, nech máme od neho pokoj. Ježiš nezaspal, to len my všetci navôkol spíme.

Na stene máte veľký obraz zobrazujúci Ježiša a cudzoložnicu. Prečo práve tento biblický výjav?

Zákonníci a farizeji radi stavali Ježiša pred dve možnosti a takto sa ho snažili nachytať. Slobodno platiť cisárovi daň, či nie? Ukameňovať cudzoložnú ženu, či nie? Ale on vždy našiel nejaké tretie riešenie, chápajúce, milosrdné, nenechal sa zovrieť ich čierno-bielym videním reality. Proti duálnemu mysleniu funguje Ježišov paradox.

Kresťanstvo nie je duálnym videním sveta, len my ho niekedy takým robíme. A to je škandál. Pri rôznych bioetických či manželských témach si nevystačíme s čierno-bielou optikou, v tomto mnohí nechápu ani pápeža Františka. Samozrejme, nemožno ísť za hranice, ktoré sú principiálne, ale medzi tým odtiaľ-potiaľ je veľký priestor pre milosrdnú lásku. 

Mnohí by vám odporovali odkazom na Ježišovu výzvu, aby „áno“ jeho nasledovníkov bolo „áno“, a „nie“, aby bolo „nie“. Respektíve slovami apoštola Jána zo Zjavenia: „Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst.“

Ale veď ja som jasne povedal, že sú hranice, ktoré nemožno prekročiť. Ale svet, to nie sú len hranice, ale najmä priestor medzi nimi.

Opäť sme odbehli k veľkým témam, tak sa ešte vráťme k vášmu životu. Prečo ste sa stali kňazom Rožňavskej diecézy, keď pochádzate od Prešova?

Do seminára ma vzali až na druhýkrát, rozhodnutie mi prišlo v čase, keď som bol na vojenčine. Bolo v ňom však napísané, že budem študovať za Rožňavskú diecézu. Rozhodol o tom nejaký tajomník, ale mne to vôbec neprekážalo. Podstatné bolo, že ma prijali. Tak som sa vrátil domov a zhodil uniformu, aby som sa obliekol do reverendy. Neskôr mi aj ponúkali, aby som prešiel späť do Košickej arcidiecézy, ale odmietol som.

Rožňavská diecéza sa mi páčila, pôsobenie v prostredí, kde sa k viere hlási oveľa menej ľudí ako v iných diecézach a kde sú sociálne problémy omnoho väčšie ako v iných častiach krajiny, ma vyformovalo.

Po kňazskej vysviacke ste pôsobili v Starej Haliči v okrese Lučenec, no hneď ako padla totalita, ste sa vybrali na štúdiá do Ríma. Ako si spomínate na tie roky?

Stará Halič bolo moje prvé kňazské miesto, takže som išiel na plný plyn. Vysvedčenie mi vystavila ŠtB, pamätám si najmä vypočúvanie v garážach v Plešivci, kde mi povedali, že im idem na nervy. Ľutoval som tých chlapcov, cítil som, že s vierou v Krista mám nad nimi prevahu. Keď padol režim a objavili sa prvé možnosti ísť na zahraničné štúdiá, ohlásil som sa pánu biskupovi Kojnokovi a ten súhlasil.

Ale bol to úplne iný Rím, ako ho dnes poznáme. Bol to Rím Jána Pavla II., pápeža, ktorý sa pričinil o pád komunizmu. V cirkvi sa nehovorilo o problémoch a škandáloch, vládla v nej atmosféra víťazstva a dominancie. Pocítil som nové opojenie, lebo po rokoch borenia sa s každodennými problémami v pastorácii som odrástol z niekdajšieho mladíckeho nadšenia pre cirkev ako nedobytnú pevnosť. Aj keď dodnes si ju mnohí predstavujú práve takto.

Prečo ste sa rozhodli práve pre biblickú teológiu?  

Mal som už po štyridsiatke, keď už človek chce vidieť veci komplexne, nie rozoberať grécku spojku kai a písať o nej celý doktorát. Keďže som mal vzťah k literatúre, filozofii, dejinám, tak biblická teológia mi bola najbližšie. Takto mi poradil aj arcibiskup Hrušovský, dodnes som mu za to vďačný. Doktorskú prácu som písal o antropológii Biblie, lebo vždy ma fascinovalo, že v Biblii sa nikdy nehovorí o Bohu bez človeka. Ale nikdy sa nehovorí ani o človeku bez Boha.

„Kresťanstvo nie je duálnym videním sveta, len my ho niekedy takým robíme. A to je škandál.“ Zdieľať

Na Abraháma som sa pokúsil pozrieť ako na bezdomovca dejín, čo platí o každom kresťanovi, ktorý síce žije na tomto svete, ale s vedomím, že jeho domov je inde. Prorokov som skúmal nielen ako výnimočné osobnosti, ktoré predpovedali príchod Krista, ale zaujímalo ma aj to, kým boli ako ľudia z mäsa a kostí, aké boli ich názory na vtedajšiu spoločnosť.

Neskôr ma ovplyvnili najmä prednášky z hermeneutiky, ktorú nám prednášal nedávno zosnulý kardinál Prospero Grech. Aj vďaka nemu som sa postupne presunul od biblickej antropológie viac k hermeneutike.

Podarilo sa vám ako človeku žijúcemu nielen spoločenským dianím, ale najmä kultúrou dostať Rímu pod kožu?

Ovplyvnený atmosférou tohto mesta som začal veľmi intenzívne uvažovať nad kresťanstvom ako kultúrnym fenoménom. Vďaka tomu som objavil naše domáce osobnosti, ako sú Anton Srholec, Ladislav Hanus, Pavol Strauss, kardinál Korec, Július Rybák, Anton Harčár či Jozef Tóth. A zasa vďaka nim som objavoval tie zahraničné – kardinálovi Korcovi vďačím nielen za Thorntona Wildera, ale napríklad aj za Gilberta Keitha Chestertona.

V Ríme som začal s písaním esejí, ktoré som neskôr dokončil na chalupe u známych na slovensko-poľskom pohraničí a vydal som ich pod názvom Perlový náhrdelník. Cítil som sa tak trochu ako Henryk Sienkiewicz, ktorého práve pobyt v Ríme, návštevy fóra a katakomb, inšpirovali na napísanie románu Quo vadis.

Priznám sa, že katakomby otriasli aj mnou. Najmä to, ako prví kresťania milovali Krista, až s takou detinskou dôverou, o čom svedčia aj nápisy na hroboch. To my nemáme, vychladli sme, prestali sme byť fascinovaní tým rabínom z Nazareta.

Ktoré perly na náhrdelníku vášho života považujete za najtrblietavejšie?

Najviac žiari Kristus. Všetky životné krízy som prekonal vďaka láske k nemu. Vidím ho úplne všade. Potom detstvo spojené s dedinou, prírodou, sviatkami, kostolnou atmosférou, tvárami starých ľudí v laviciach... A pôsobenie na fare. Farnosť, to je život. Roky mi to chýba.

Čo je pre vás v živote najdôležitejšie?

Veriť... Nádejať sa... Milovať... Ľudia mi najmä teraz často prajú zdravie. Zarazím ich, keď odpoviem, že zdravie pre mňa nie je to najdôležitejšie. Apoštol Pavol v Liste Hebrejom napísal: „Bez viery je nemožné páčiť sa Bohu.“ To je veľmi vážna veta. A najmä pravdivá.

Ste biblista, aj v tomto rozhovore ste viackrát citovali z Biblie. Je nejaká biblická myšlienka, ktorá charakterizuje váš život?

„Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť.“ Napísal to prorok Jeremiáš. Presne takto Boh pracuje – zvádza človeka, až jedného dňa zistí, že je chytený.

Myslíte niekedy na smrť?

Áno, lebo na smrť sa treba pripraviť, pripustiť si, že raz nebudeme, zosúladiť to všetko v sebe. Dal som si aj predsavzatie, že umriem bez hriechov, bez dlhov a bez peňazí.

Kto je Jozef Leščinský

Narodil sa v roku 1955, pochádza z obce Chmiňany pri Prešove. Za kňaza bol vysvätený v roku 1981, pôsobil vo farnosti Stará Halič v Rožňavskej diecéze. V rokoch 1990 – 1993 absolvoval postgraduálne štúdium biblickej teológie na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. Po návrate pôsobil ako farár v Krompachoch a pedagóg na Teologickom inštitúte v Spišskej Kapitule. V rokoch 1996 – 1999 viedol Katolícke biblické dielo vo Svite. Potom sa stal pedagógom na Teologickom inštitúte v Košiciach, po jeho transformovaní na Teologickú fakultu Katolíckej univerzity sa stal vedúcim katedry biblických vied. Zároveň bol šéfredaktorom časopisu pre kresťanskú kultúru Verbum. V roku 2010 ho prezident vymenoval za vysokoškolského profesora, až do odchodu do dôchodku prednášal na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria odborné publikácie Dynamická antropológia Biblie, Hermeneutika (krátky náčrt dejín interpretácie), História textu a jeho edukačné presahy, ale aj zbierka esejí Perlový náhrdelník.


Foto – Tomáš Puškáš 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo