Duchovné chuťovky Jozefa Leščinského (†) Od chvíle, keď Kristus vstal zmŕtvých, neexistuje v kresťanstve neúspech

Stalo sa to v sovietskom Rusku v 20. rokoch minulého storočia. Pri príležitosti jedného verejného zhromaždenia, ktoré malo posilniť antináboženskú propagandu, sa prednášajúci po svojej dlhej prednáške rozhodol demonštrovať neúspech a zbytočnosť náboženstva. Pretože v tých časoch bola ešte „náboženská aktivita“ dovolená (zakázaná bola až v roku 1929), rečník sa obrátil k prítomným v sále a spýtal sa, či má niekto iný názor.

Chvíľu čakal. Vtom sa zo svojho miesta zdvihol jeden človek, vystúpil na tribúnu, pozrel sa svojim rodákom pevne do očí a s celou váhou svojej viery zvolal: „Christos voskrese!“ A zástup ľudí vstal a ako bol zvyknutý na veľkonočné sviatky, odpovedal: „Voistinu voskrese – Naozaj vstal z mŕtvych!“

Od chvíle, keď Kristus vstal z mŕtvych, neexistuje v kresťanstve neúspech alebo zbytočnosť. Aj smrť je cestou k životu. Aj mučeníctvo, hoci by sme ho pokladali za neúspech, je cestou vzkriesenia. Pretože Kristus vstal z mŕtvych, budujeme na skale, ktorá trhá limity ľudskej histórie. Všetko, čo tu a tam načrtneme – a treba to neúnavne robiť –, raz zaujme miesto pri univerzálnom vzkriesení: v kráľovstve Božom, do ktorého bude patriť aj zem, naša zem, oživená a posvätená do posledného zrnka prachu.

Existuje nejaké prirodzené zdôvodnenie tejto istoty? Napriek „omladzujúcim kúram“ a „rukolapnému šťastiu“, ktoré uctievajú naši súčasníci, je v človekovi a medzi ľuďmi prítomné peklo a smrť. A čím viac sa veci usporadúvajú – a musia sa usporiadať –, čím viac sa ľudstvo vynára zo svojej tisícročnej núdze a oslobodzuje sa zo svojich pút, tým viac sa objavuje nihilizmus a anarchia.

V momente, v ktorom žijeme v tejto časti Európy poznamenanej nihilizmom, ako všade inde, nemajú kresťania inú úlohu, ako žiť Kristovo vzkriesenie a nechať klíčiť jeho život.Zdieľať

Iste, treba sa zdokonaľovať, urobiť život krajším, ale vedeli sme a vieme to stále viac: raz sa ten náš život kompletne zborí. Ak aj veríte, že veda vám poskytne neuveriteľnú životnosť, istú mechanickú pseudonesmrteľnosť podobnú tej, podľa ktorej sme v nejakom „Leninovi“ mali byť večne živí, akú dôležitosť to môže mať, ak tiež vieme, že smrť a peklo sú v nás stále prítomné?

Načo ísť na Mesiac – so sarkazmom hovorieval André Malraux – ak nie na to, aby sme tam spáchali samovraždu? Žiť len preto, aby sme neustále nachádzali úzkosť lásky Shakespearových milencov, ktorú kazí a neprestajne bude kaziť smrť?

Ale je tu ešte iný dôvod pre našu vieru, vo vzkriesenie z mŕtvych. Povedal by som, paradoxnejší. Žiť tiež znamená – a nielen podľa antického filozofa –, že neprestajne žasneme! Prečo niečo existuje a nie nič? Prečo existuješ ty, ja, on? Prečo sme sa vôbec narodili? To sú skutočné otázky človeka.

Úžas a úzkosť v nás plodia nostalgiu po skutočnej večnosti. Tej večnosti, ktorá sa teraz zdá poníženou pokorou našej zeme, starosťou o milovaných a priateľov a slabosťou celého nášho stvorenia, ale ktorá bude od všetkých týchto známok smrti a pekla oslobodená radosťou plnou váhy a vážnosti. Navždy.

Kresťania sú ľuďmi, ako vy a ja, ale to, čo ich odlišuje od ostatných (ako málo je toho, čo nás dnes od sveta odlišuje), je intuícia o neviditeľných silách, viera v Boha, v zmysel života, vzájomná solidarita všetkých s „ty" každého, nádej vložená do sily duchovných zbraní, medzi ktorými prvou je modlitba, a druhou, neoddeliteľnou, je „sviatosť brata“, láska k človeku, ktorá trhá reťaze zla a nenávisti.

V momente, v ktorom žijeme v tejto časti Európy poznamenanej nihilizmom, ako všade inde, nemajú kresťania inú úlohu, ako žiť Kristovo vzkriesenie a nechať klíčiť jeho život.