Minikázeň Chrám a človek: nakoľko ide o spojené nádoby?

Ježiš vyčistil chrám a potom povedal: zborte tento chrám a za tri dni ho znova postavím. Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si na toto spomenuli i uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.

Chrám (kostol) a chrám (človek) sú sťaby spojené nádoby. Ak človek buduje a zveľaďuje kostol, niečo to znamená, a platí to aj naopak, chrám ukazuje, že s človekom sa niečo stalo alebo niečo deje.

Platilo to o starozákonnom chráme, či to bol chrám Šalamúnov (znesvätený a zbúraný Babylončanmi v roku 587 pred Kristom), či Zorobábelov (znesvätený a zbúraný Rimanmi v roku 69/70 po Kristovi). A platí to aj o kresťanských chrámoch.

Preto odmietam tvrdenia, že účasť na bohoslužbách v chrámoch nie je pre človeka a jeho vieru a kultúrnosť dôležitá. Ale ako si vážim kostol a všetkých, čo do kostola chodia (chodenie do kostola a jeho význam nikdy nemožno podceňovať a bagatelizovať), vážim si každého človeka, lebo – aj keby do kostola nechodil – je pre mňa sám osebe chrámom.

Niektorí by chceli, aby kresťania o slovách sakrálnych služobníkov nerozmýšľali, nekomentovali, ale ich plnili. Ale evanjelista Ján píše, že učeníci si na Ježišove slová spomenuli a uverili jeho slovu. Keby si nespomenuli, keby o nich následne neuvažovali, uverili by?

„Túžil som vidieť svojou inteligenciou (poznaním) to, v čo som veril“ (sv. Augustín) a „Človek, ktorý v poslušnosti viery prijal zjavenú pravdu, má sa usilovať, aby si ju zamiloval, aby o nej uvažoval a aby sa k nej pripútal toľkými dôvodmi, koľko je vôbec schopný ich vynájsť“ (sv. Tomáš Akvinský).

Mnohé články katolíckej viery vznikli ako logický  dôsledok rozumného uvažovania a poznania. Kresťania nie sú hlúpymi ovcami, ktoré rozum nepoužívajú, aj keď niekto by nás takých mať chcel, resp. nás niekto za takých považuje.