Nielen muži túžia po výzvach. Podobne aj slovenské ženy vnímali potrebu vytvoriť konkrétny nástroj, ako sa počas pôstu odpútať od rozptýlenia a budovať správne návyky. Túto potrebu zhmotnili v projekte Ženská pôstna výzva, ktorá je inšpirovaná programom Exodus 90 pre mužov.

„Mám rada výzvy a programy, v ktorých je pekne spísaný postup, čo robiť, aby sme dosiahli výsledky. A to v akejkoľvek oblasti. Keď mám v ruke konkrétny plán, podľa ktorého denne idem, viac ma to motivuje,“ vysvetlila pre denník Postoj zakladateľka ženskej verzie Exodu 90 Katarína Dorociaková zo spoločenstva Efata.

S kamarátkou Anežkou Kadášovou spísali hlavné piliere výzvy a rozhodli sa deväťdesiat dní venovať pravidelnej modlitbe, svätým omšiam, čítaniu knihy Exodus, športovaniu a zdravšiemu stravovaniu. Výzvu autorky adresovali aj matkám, preto bolo možné jednotlivé body prispôsobiť vlastným možnostiam.

Nielen duchovný, ale aj telesný zápas

Iniciatíva spočiatku slúžila len pre dievčatá zo spoločenstva v Považskej Bystrici, no nápad sa rýchlo rozšíril a do tretieho ročníka sa zaregistrovalo 1 325 žien z každého kúta Slovenska a niekoľko ďalších z Českej republiky.

„Už dlhšie som potrebovala spraviť niečo so svojím duchovným životom. Cítila som, že predchádzajúci rok som nebola blízko pri Bohu a chcela som vzťah s ním nejako nakopnúť,“ vysvetľuje učiteľka v materskej škole v Bratislave Veronika Koštová.

Anežka Kadášová.

Lekárnička Mária Mikésková prijala záväzky spontánne a s nadšením. To však časom vystriedala otrávenosť a nechuť. „Mňa do výzvy zavolali dievčatá zo spoločenstva, ani som nevedela, do čoho idem. Prvé dva-tri týždne prebehli ani neviem ako, no potom to šlo dolu kopcom, asi ako na horskej dráhe,“ priznala lekárnička.

Hlavný problém videla v slabej vôli premôcť sa. „Nepomáhalo tomu ani toto covid obdobie. Dni boli rovnaké, plné negatívnych správ, moja nálada klesala, nezáujem sa zvyšoval. Dodržiavať výzvu sa mi nedarilo a čo sa podarilo, to mi neprinášalo radosť. Nebola som spokojná so sebou ani s ničím,“ opisuje Mária svoje pocity.

Nadšenie v prvé týždne prežívala aj Veronika. Predsavzala si zúčastniť sa na svätej omši trikrát v týždni a 30 minút denne venovať osobnej modlitbe, čítaniu Svätého písma a duchovnej literatúry. „Chcela som sa naučiť byť sústredená v modlitbe. Hlavný bod – duchovno sa mi dobre darilo napĺňať. Online omše sú pre mňa výhodou, počas tohto obdobia sme mali aj biblickú skupinku a tiež Sieversov seminár,“ povedala.

Do výzvy sa zapojila spolu s manželom, ktorý ju motivoval zasa vo fyzických aktivitách a v otužovaní. Podľa jej slov najviac bojovala práve so zdravou stravou a pohybom. „Ani jeden z nás nemal vo zvyku športovať, no vďaka výzve pravidelne cvičíme. Sú chvíle, keď manžel musí cvičiť sám, po náročnom dni v práci to rovno vzdám,“ priznala učiteľka Veronika. „Napriek tomu, že sa manžel predtým neotužoval, celú výzvu ho to drží. Ja sa síce sprchujem v teplej vode, no na záver si vždy dám na pár minút aj studenú.“

Pôst od sladkostí

Najproblémovejším bodom na ženskom zozname bolo odopieranie si sladkostí a zdravá strava. Autorky priznali, že sa pri tvorbe pilierov inšpirovali vlastnými zápasmi. „Keďže sme pri písaní práve dojedli obrovský balíček chipsov, zhodli sme sa, že aj striedmosť v jedle by mala byť jedným z cieľov,“ vysvetlila Anežka, ktorá takisto po minulé roky najviac bojovala s chuťou na sladké. „Hoci som si tento rok určila výnimku na jedenie sladkostí v nedeľu, je pre mňa ťažké sa neprejesť len preto, že teraz už konečne môžem.“

Podobne zápasila aj zdravotná sestra Paulína Medňanská. Keď ju prepadla chuť na sladké, snažila sa vydržať do nedele. „Kým prišla nedeľa, tak som na sladké aj zabudla, čiže to malo priaznivý efekt. Keď som po dlhšom čase aj niečo ochutnala, nechápala som, prečo som sa na tú chvíľu tak tešila,“ vysvetľuje sestra z covid oddelenia, ktorá sa snažila viackrát v týždni zrieknuť aj mäsa. „Akoby naschvál nám v tie dni do nemocnice nosili chlebíčky, bolo ťažké odolať,“ pousmiala sa Paulína.

Zápisky z Exodu.

Učiteľku Veroniku motivuje, keď si presne povie, za koho sa postí. „Dva dni v týždni nechodím do práce, píšem doma diplomovku, tak sa postím za konkrétne úmysly priateľov alebo tie svoje, a keď vidím výsledky, jednoduchšie sa to zvláda,“ vysvetlila.

Problémy s napĺňaním jednotlivých bodov pritom mali aj samotné autorky výzvy. Recepčná Katarína priznala, že niekedy uvažovala, načo vlastne výzvu vymyslela. „Zlyhávala som najmä v plánovaní dňa a potom som nestihla svätú omšu, zacvičiť si alebo som často padla unavená do postele, kde mi svietili kontrolky, že som vynechala čítanie z Písma,“ povedala Katka, ktorá zároveň dodala, že aj uvedomenie si vlastnej slabosti ju posúvalo vpred.

Demotiváciu z neúspechov sa dievčatám podarilo odbúrať na online skupinke. Už po prvom telefonáte lekárnička Mária pochopila, že na plnenie úloh išla zlým spôsobom. „Keď som počúvala, ako sa všetkým darí, bola som na pochybách, čo môžem vlastne povedať a čo nie. Ale vďaka nim som pochopila jednu vec – že som do toho išla sama. Šla som robiť niečo, čo ma priblíži k Bohu, ale nezavolala som si na pomoc jeho samotného,“ vysvetlila Mária.

Štyridsať dní nestačí

V rámci výzvy sa ženy zaviazali obmedziť aj čas strávený na sociálnych sieťach a internete. Keďže tento rok bola online komunikácia jedinou cestou, ako sa stretnúť, brali tento bod voľnejšie. Paulína si spočiatku ani nevedela predstaviť skončiť so sociálnymi sieťami. „To bola pre mňa najťažšia výzva, aby som netrávila toľko času na Facebooku a Instagrame. Postupne však zisťujem, že to nie je vôbec taký problém,“ povedala zdravotná sestra.

Napriek tomu, že Veronika pred výzvou nebola maniak na sociálne siete, uvedomila si, že pozeraním fotiek niekedy zabila aj hodinu času. „Všimla som si, že potom, čo dopozerám Instagram, cítim sa zle a porovnávam sa s druhými dievčatami. Na sociálne siete už ani nechodím a vôbec mi to nechýba,“ vysvetlila učiteľka. Zato dobrý film by si s manželom pri víne rada pozrela. „Filmy mi chýbajú, ale s manželom si povieme, že už to nejako vydržíme, vezmeme radšej do ruky knihu a spolu si čítame,“ dodala.

Veronika Koštová s manželom.

Hoci sa zdá byť 90 dní dlhým obdobím, podľa zakladateľov Exodu 90 existujú štúdie, že 40 dní nie je dostatočný čas na zbavenie sa zlozvykov a vybudovanie si dobrých návykov. Napriek tomu, že pôst sa končí, mnohí plánujú v niektorých bodoch pokračovať a potvrdzujú, že požiadavky z výzvy sa pre nich stali prirodzenou súčasťou.

„Ani neviem, ako tých 90 dní prešlo. Uvedomila som si, že k životu vôbec nepotrebujem bežné svetské veci a chcem v prvom rade žiť s Bohom. Dokonca som šťastnejšia, nevnímam to ako zoznam príkazov a zákazov, ale radosť. Vďaka modlitbe naberám novú odvahu. Boh ma cez toto obdobie veľmi uzdravuje,“ uzavrela Veronika.

Domov k Bohu

Lekárnička Mária priznáva, že napriek všetkým neúspechom videla pozitívny vplyv pôstnej výzvy na svoj bežný život. „Jednoduchšie som zvládala byť trpezlivá v práci ku kolegom aj k pacientom. Keď na mňa prišla nervozita, nevrlosť, moja cez zuby vyslovená modlitba pomohla. Viackrát som si to uvedomila až na konci dňa, že to vlastne spravil Boh,“ zhodnotila pracovníčka v prvej línii.

Súčasťou pôstu bolo aj predsavzatie byť každý deň vďačná za konkrétnu vec alebo dať si pozor na jazyk. Zdravotná sestra Paulína, ktorá trávi na covid oddelení viac času ako doma s rodinou, si zaumienila, že namiesto vybuchnutia na kolegyne bude ticho a spracuje svoj hnev.

„Často v práci vznikajú vypäté situácie, rôzne nespravodlivosti, keď sa už jednoducho nedá mlčať a nervy pracujú. Naučila som sa však ovládať, aby som v hneve nepovedala, čo by som ľutovala, a aj kolegyne pochopili, že ma majú nechať, kým ma to vnútri prejde,“ uzavrela Paulína.

Samotné autorky pôstnej výzvy vidia ovocie aj v praktickom živote. „Konečne som si našla systém a poriadok, ako si zorganizovať čas, aby som stihla všetko, čo chcem v ten deň urobiť. Naučila som sa pravidelne čítať Písmo a byť na svätých omšiach, čo ma stále viac obnovovalo a volalo domov k Bohu,“ zhodnotila Katarína Dorociaková.

Anežka Kadášová vďačí výzve za návyk cvičiť, starať sa o svoje telo a dopriať si dostatok spánku: „Domnievam sa však, že ovocie prichádza vtedy, keď to je o Bohu, a nie o dokazovaní si svojich schopností. Aj keď sa nám možno niekedy nedarilo, Boh požehnáva aj samotné rozhodnutie a teší sa, že máme túžbu zmeniť svoj doterajší život.“