Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rómska misia Svet kresťanstva
25. apríl 2021

Lukáš Bužo z kapely F6

Mnohí chcú meniť Rómov zvonka, ale viera ich mení zvnútra

Rozhovor s kresťanským lídrom a spevákom Lukášom Bužom aj o tom, či na Slovensku vyrastá nová rómska generácia.

Mnohí chcú meniť Rómov zvonka, ale viera ich mení zvnútra

Zdroj – ucf6.sk

Na Rómov sa veľká časť ľudí pozerá ako na tých, ktorí neštudujú, nepracujú a žijú na úkor väčšinovej spoločnosti. Vy ste štyria bratia, všetci máte stredoškolské vzdelanie, vy osobne aj vysokoškolské, vaši rodičia po celý život pracovali. Dá sa povedať, že ste dôkazom toho, že keď sa chce, tak sa to dá?

Ako deti sme každý deň videli, že otec ráno vstáva a ide do práce. Niektorí susedia sa mu preto aj smiali. V 90. rokoch boli dávky v nezamestnanosti vyššie ako mzda, ktorú on zarobil v práci. Otec nám však zdôrazňoval, že tu ide o princíp – nebyť lenivý, vedieť si zarobiť na chlieb, byť pre spoločnosť prínosom. Aj keď tým nechcem povedať, že všetci, ktorí nepracujú, si za to môžu sami. Niektorí si nevedia nájsť zamestnanie z objektívnych dôvodov.

A čo vaša mama?

Ona mala skončenú učňovku, bola krajčírkou. Keď sme vyrástli, spravila si maturitu a dnes je asistentkou terénnej sociálnej pracovníčky na obecnom úrade. Keďže sme nemali sestru, neraz sme jej pomáhali s domácimi prácami. Vrátane otca. A to nie je bežné nielen v rómskych, ale často ani v slovenských rodinách. Od malička sme tak doma mali vzor pracovnej disciplíny a morálneho správania.

Čím si vysvetľujete, že vaši rodičia si razili životom vlastnú cestu a nenechali sa komunitou strhnúť negatívnym smerom?

Dôležité bolo, že rovnako ako my aj oni mali pozitívne rodičovské vzory. Dedko z maminej strany bol vychýrený elektrikár, druhý dedko až do dôchodku pracoval na železnici. Rovnako boli zamestnané aj obe babky. Keď sa v rodine čosi dobré zaseje, prechádza to z generácie na generáciu.

Rodičia boli veriaci?

Áno, ale do kostola veľmi nechodili. Vnútorne sa obrátili, až keď som začal chodiť do spoločenstva, ktoré viedol otec Martin Mekel. Môj otec však denne čítal Bibliu. Dodnes si pamätám na obrázky, ktoré v nej boli. I to, že bola taká opotrebovaná, že už nemala obal. Takisto aj mamka veľmi rada čítala. Vďaka tomu sme neskôr nemali problémy so školou a učivom.

Kamaráti z ulice sa na vás nepozerali cez prsty ako na tých, ktorí sa tvária, že sú iní, lepší ako ostatní?

Nie, ja som bol vždy človekom do partie. Mamka mi hovorí, že som si vždy vedel získať druhých ľudí. Nikdy som nemal zo seba pocit, že som iný ako ostatní. Aj keď som veci videl ináč ako oni.     

Partia vás nestrhla na zlé chodníčky?

Jasné, že strhla, veľakrát. Medzi dobrom a zlom je veľmi tenká hrana. Deti si prirodzene chcú všetko vyskúšať, zažiť na vlastnej koži. Puberta je zasa obdobím vzdoru voči rodičom a autoritám, tým som si tiež prešiel. No keď som mal 13-14 rokov a spoznal otca Martina, všetko sa zmenilo. Začal som sa naplno venovať veciam, ktoré nám ponúkal a ktoré ma veľmi bavili. Bol som do toho úplne ponorený a neostával mi čas na hlúposti.

Čomu ste sa venovali?

Skautingu, spevu, kapele... Tá sa ešte nevolala F6, ale Chváliaci tím.


Kapela F6. Zdroj – ucf6.sk

Gréckokatolíckeho kňaza Martina Mekela, ktorý zohráva dôležitú úlohu v evanjelizácii Rómov na východnom Slovensku, ste spomenuli už viackrát. Ako ste sa zoznámili?

V roku 2003 sa stal farárom vo farnosti Hlinné, pod ktorú sme patrili. Po prázdninách sme s ním mali mať prvú hodinu náboženstva a so spolužiakmi sme si pripravili nejaké zbojníctva, ktoré mu vyvedieme. Ale nedopadlo to tak, ako sme plánovali. Na hodinu prišiel vysoký kňaz s gitarou na chrbte a s flipchartovým papierom v ruke, zavesil ho na tabuľu, boli na nej napísané slová piesne. Začal hrať, spievať a úplne nás tým strhol. Na tú hodinu neprišiel len obyčajný kňaz, ale prišiel s ním Boh, ktorý sa dotkol našich sŕdc. 

Po hodine sa ma opýtal, ako sa volám, odkiaľ som a či nechcem chodiť na skauting. Pozrel som naňho, že čo to je, dovtedy som to slovo nepočul. On mi to v krátkosti vysvetlil s tým, že poobede sa za mnou zastaví doma. Pustil som to hneď z hlavy, lebo k nám do osady chodili kňazi len na pohreby a požehnať domy na Troch kráľov.

A prišiel?

Behal som vonku s kamarátmi, hrali sme futbal, keď pred domom zastavila biela Toyota. Otec Martin vypil s mamkou kávu, otec bol ešte v práci, vysvetlil jej, čo je skauting, a povedal, že by bol rád, keby sme ja aj moje dvojča Matúš začali naň chodiť. Takto podchytil aj ďalších chalanov. Patrili sme pod rómsky skautský zbor v Prešove. Skauting však bol len odrazovým bodom pre podchytenie našich talentov a budovanie spoločenstva, z ktorého by vzišli rómski lídri evanjelizujúci ostatných Rómov. 

Takto ste sa dostali aj k hudbe?

Som jediný z rodiny, ktorý nevie na ničom hrať. Napríklad starší brať Paľo nebol cez víkendy nikdy doma, lebo s kapelou hrali na zábavách, plesoch, oslavách... Vždy som to teda bral tak, že bratia sú hudobníci, len ja nie som. Na to, že mám spevácky hlas, som nikdy nepomyslel.

Až raz otec Martin prišiel za mnou po chválach a spýtal sa ma, či by som nechcel spievať vo Chváliacom tíme. Povedal som mu, že neviem spievať, na čo on reagoval, že ma počúval, nebolo to dokonalé, ale určite spievať viem. Potom sa mi začal viac venovať, rovnako ako pán učiteľ Baran na základnej škole, a vďaka týmto dvom mužom som objavil dar spevu, ktorý mám.

„Nikdy som nemal zo seba pocit, že som iný ako ostatní. Aj keď som veci videl ináč ako oni.“ Zdieľať

Ako sa z Chváliaceho tímu stala kapela F6?

Stano, ktorý hrá na akustickej gitare, dlho sníval o mládežníckej kapele, ktorá by hrala na skautských akciách, liturgiách a pri ďalších podujatiach. V roku 2007 sme si povedali, že ideme do toho, no nevedeli sme vymyslieť žiadny názov, s ktorým by sme boli spokojní.

Inzercia

Vzali sme teda do ruky Sväté písmo, nech k nám prehovorí Boh svojím slovom. Otvorili sme si list Efezanom, kde sa v 6. kapitole píše o Božej výzbroji v boji s diablom. No samotná kapitola sa začína Pavlovou výzvou, aby deti poslúchali a ctili si svojich rodičov, lebo to je milé Pánovi. Keďže v tom čase sme ešte boli deti a chceli sme zápasiť so zlým, tak sme si vraveli, že to je ono, to bude náš názov.

Otec Martin sa aj vtedy ukázal byť vizionárom a povedal nám: „Chlapci, vy si myslíte, že budete hrať len tu pre nás, ale Boh má s vami omnoho väčšie plány pre celý rómsky národ.“ Veľmi nám pre to zahorelo srdce, povedali sme Bohu svoje áno a on to naozaj splnil. Otec Martin nám potom musel robiť šoféra, lebo nikto z nás ešte nemal 18 rokov, no už nás volali hrať po celom Slovensku. Popritom nás učil vystupovať pred ľuďmi, plánovať si veci, strategicky uvažovať, ale hlavne modliť sa, aby sme poznali, aké plány má Boh pre naše životy. Je naozaj skvelým učiteľom, ktorý vie nielen hladkať, ale ukázať aj tvrdú ruku, keď treba. Lebo pri Rómoch platí, že ak kňaz nevie byť rázny, veľa toho nedosiahne.

Rovnako dôležitou je pri vzdelávaní, výchove a evanjelizácii Rómov aj hudba, však?

Nepochybne. Keď sme nedávno robili Čeky Point o Rómoch, Marián Čekovský spomenul, že keď chcel rómske deti naučiť, kde sa píše krátke a kde dlhé „i“, musel im to zaspievať. Aj nás, ako som spomínal, si otec Martin získal gitarou. Boh si ho pripravil na to, aby vedel k Rómom pristúpiť spôsobom, ktorý je nám blízky. Nechce nás meniť podľa svojich predstáv, ale práve naopak, on sám sa premieňa, aby nám bol čo najbližší. Začal s nami žiť, spoznal nás a ponúkol nám čosi nové.    

Obdiv patrí aj jeho manželke Majke, ktorá je naozaj veľkou služobníčkou a verne slúži rómskym ženám. A rovnako aj otcovi arcibiskupovi Jánovi, že otca Martina ako prvého kňaza vyčlenil pre rómsku pastoráciu a povolil, aby liturgia mohli byť sprevádzaná gitarami, klavírom aj bicími. Pritom je známe, že pri gréckokatolíckych svätých liturgiách sa nepoužíva ani organ, len ľudský hlas. 

Postupne ste sa stali blízkym spolupracovníkom Martina Mekela pri budovaní Gréckokatolíckej rómskej misie, ktorej základom bolo pastoračné centrum pre Rómov v Čičave. Ako vznikol tento projekt?

Otec Martin sa ako farár v Hlinnom a predtým vo Varhaňovciach venoval naplno všetkým veriacim – slovenským i rómskym. Stále viac ho to však ťahalo k Rómom, cítil, že práve to je Božia vôľa. Raz pri modlitbe vnímal, ako mu Boh hovorí, že má preňho pripravený dom s mnohými oknami, v ktorom bude môcť slúžiť Rómom. Vybral sa ho teda hľadať a našiel ho v Čičave. Bol schátraný a zarastený, lebo už dlho v ňom nikto nebýval. Vyhľadal majiteľa, s ktorým sa dohodol na prenájme, a začali sme ho opravovať.

Najprv sme zrekonštruovali jedno poschodie, aby mal kde s rodinou bývať, a postupne aj ďalšie priestory. Začali sa tam slúžiť liturgie, robiť rôzne akcie a kurzy, jediný víkend nebol voľný. Neskôr sme s pomocou Nadácie Prameň dom odkúpili a vďaka prostriedkom z rôznych projektov a grantov sme vybudovali prístavbu, v ktorej dnes sídli komunitné centrum.

„Boh nás volá k tomu, aby si rómsky a slovenský národ odpustili a spoločne sme budovali Božie kráľovstvo tu na zemi.“ Zdieľať

Ako to pokračovalo ďalej?

Gréckokatolícka rómska misia sa postupne rozšírila aj do ďalších okresov a k otcovi Martinovi sa pridali ďalší kňazi. Vo vranovskom okrese pôsobia otcovia Peter Lazorík, Michal Fedin a Ján Lemeš, v bardejovskom otec Igor Čikoš a v Starej Ľubovni otec Leontín Lizák. Centrum celej misie sa nachádza na Sigorde pri Prešove, kde je hlavným koordinátorom práve otec Martin Mekel. Súčasťou tohto centra je aj naša kapela, ktorá robí koncerty a pomáha s akciami všade, kde nás zavolajú.

Venujete sa kapele a evanjelizačnej činnosti naplno, alebo popritom niekde aj pracujete?

V istej fáze sme iba slúžili, robili sme výchovné koncerty v školách, v detských domovoch, vo väzniciach, hrali sme na kresťanských festivaloch. Postupne si však všetci členovia kapely založili rodiny, takže sa museli zamestnať, aby ich mohli živiť.

Ja som sa oženil do Starej Ľubovne, kde som pracoval v komunitnom centre, a popritom som vyštudoval sociálnu prácu na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Pred dvoma rokmi sme sa s manželkou presťahovali do mojej rodnej obce Jastrabie nad Topľou, kde bolo zriadené nové komunitné centrum, ktorého som riaditeľom.

Takže máte asi menej času na aktivity, ktorým ste sa kedysi mohli venovať naplno?

V kapele sa modlíme, aby sme poznali Božiu vôľu. A vnímame, že v poslednom období je naším poslaním najmä pomáhať mladým rómskym evanjelizačným kapelám. Tak ako nám kedysi pomohli chlapci z kapely Timothy, Braňo Letko a Lamačské chvály, otec Peter Milenky, ale aj štúdio Lux a ďalší. Lebo kto sa nechce učiť, nemôže rásť. My sme chceli a dnes sme tu pre tých, ktorí chcú tiež.

Vy ste na svojom vlastnom živote i na životoch iných Rómov mohli spoznať, ako viera v Boha mení ľudí k lepšiemu. V novej Stratégii rovnosti, inklúzie a participácie Rómov do roku 2030, ktorú pred časom schválila vláda, sa však pastorácia Rómov vôbec nespomína. Čo na to hovoríte?

Mnohí sa snažia meniť Rómov zvonka, ale viera ich mení zvnútra. Nejde pritom o povrchnú a dočasnú, ale o dlhodobú a trvácu zmenu. Päťdesiatročný človek je po živom stretnutí s Bohom ochotný a schopný zásadným spôsobom zmeniť svoj životný štýl, začať sa vzdelávať, vybudovať si hygienické i pracovné návyky.

Dovolím si povedať, že organizácie, ktoré na Slovensku pôsobia dvadsať-tridsať rokov, nedosiahli také výsledky ako otec Martin a Gréckokatolícka rómska misia. Pritom ani zďaleka nemá toľko finančných príspevkov. Za málo peňazí však dokáže urobiť veľa muziky práve preto, že ľuďom ponúka stretnutie s Pánom Ježišom Kristom.

Ak sa ešte vrátim k spomenutému vládnemu dokumentu, ten odporúča, aby sa materské školy nestavali v tesnej blízkosti segregovaných osídlení, ale mimo nich a radšej sa zabezpečilo dobré dopravné spojenie. Cieľom je dostať rómske deti mimo uzavretej komunity a integrovať ich do spoločnosti. Koordinátorka Konferencie biskupov Slovenska pre rómsku pastoráciu Renáta Ocilková tento prístup odmieta s tým, že skúsenosti z praxe potvrdzujú, že ak je škôlka priamo alebo v blízkosti marginalizovanej rómskej komunity, je oveľa lepšia dochádzka detí do škôlky a lepší vzťah medzi deťmi, učiteľmi a rodičmi. Čo si vy o tom myslíte?

Na túto otázku podľa mňa neexistuje jednoznačná odpoveď a treba rozlišovať od prípadu k prípadu, od komunity ku komunite. Sú osady, kde deti nevidia nič iné, len neporiadok a blato. A preto potrebujú zažiť iné prostredie. Ak má rómska osada aspoň základnú infraštruktúru, je tam asfaltová cesta, chodníky, ľudia majú murované domy s dvormi, tak nech je škôlka alebo komunitné centrum priamo v osade. No ak je osada len jedným veľkým smetiskom, treba deti dostať von, lebo ináč sa vpred neposunú. Aj mne osobne veľmi pomohlo, že som mohol spoznať odlišné životné prostredia.

V rozhovore ste spomenuli, že Rómovia potrebujú svojich vlastných lídrov, ktorí ostatným pomôžu pretvárať samých seba i svet navôkol. Vidíte po tých rokoch spolupráce s otcom Martinom Mekelom okolo seba novú rómsku generáciu?

Za tých pätnásť rokov sme toho vďaka veľkej Božej milosti dosiahli omnoho viac, ako som si sám dokázal predstaviť. Je okolo nás množstvo ľudí, o ktorých sa môžeme oprieť, rozdeliť si povinnosti, a tým zvládať oveľa viac vecí. Verím, že Boh, ktorý začal dobré dielo, tak ho aj dokončí; že si zachováme svoju rómsku identitu, romipen, ale tá bude ponorená do Božej dobroty. On nás volá k tomu, aby si rómsky a slovenský národ odpustili a spoločne sme budovali Božie kráľovstvo tu na zemi.  

Kto je Lukáš Bužo

Narodil sa v roku 1991, pochádza z Jastrabia nad Topľou (okres Vranov nad Topľou). Spolu s dvojčaťom Matúšom majú dvoch starších bratov. Vyštudoval Strednú odbornú drevársku školu vo Vranove a sociálnu prácu na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Pracoval v komunitnom centre v Starej Ľubovni, v súčasnosti vedie komunitné centrum v rodnej obci. V roku 2007 stál pri vzniku úspešnej gospelovej rómsko-slovenskej kapely F6.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame