Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Názory Svet kresťanstva
31. máj 2021

Postoj Kataríny Mikulovej

Byť kresťanom len pre parádu

Kresťanstvo progresívnemu svetu smrdí, ale stále ponúka ešte istý stupeň parády, s ktorým sa nechce rozlúčiť.

Byť kresťanom len pre parádu

Ilustračné foto: TASR AP Photo/Karel Navarro

Priznám sa k jednej veci. Prechovávam oveľa väčšie sympatie k ateistom ako k papierovým kresťanom. Zdá sa mi totiž, že prvá skupina ľudí žije vo väčšej integrite. Ak o sebe vyhlasujú, že sú svetáci, ľahšie sa chápu aj ich svetácke postoje.

Keď sa však kresťan v jeden deň chváli fotkou z krstu svojho dieťaťa a na druhý deň nadáva na cirkev, vtedy zostáva rozum stáť. Vie vôbec tento človek, v koho alebo čo vlastne verí?

Nedávno vyšiel na istom portáli článok o mladej žene, ktorá sa rozhodla pre životný štýl vo východnom duchu – cvičí jogu, medituje a na sociálnej sieti k tomu inšpiruje ďalších. Článok však hneď v nadpise kritizuje cirkev – mladej žene údajne „farár zakázal venovať sa joge“.

Rozhorčenie mnohých diskutujúcich sa mi zdalo nelogické. Neviem, ako to so zákazom farára v skutočnosti bolo, ale aj tak: keď chce dievča zlaté chodiť do kostola a vyznávať, že verí v Ježiša Krista, tak prečo sa čuduje, že farár nie je nadšený z jej horlivej zanietenosti pre jogu – jednu zo šiestich ortodoxných indických filozofických škôl?

Je azda pohoršujúce, keď ortodoxný žid neschvaľuje slávenie Vianoc a stavanie jasličiek? Je vari nepochopiteľné, keď pravoverný moslim neodporučí druhému moslimovi bravčové koleno? Nuž, niekedy si musíš vybrať, v čo a koho vlastne veríš, a žiť v integrite. A to, zdá sa, súčasnej svetáckej mentalite chýba.

Krst, nazdobené šatočky a prezidentka u pápeža

Dlho som uvažovala nad tým, čím to je. A prišla som k názoru, že ide o obyčajnú rozmarnosť. Svetácka mentalita je mentalita vyjedania čerešní. Inými slovami, vezmeme si to, čo nám chutí, a ostatné odmietneme s noblesou. V praxi to vyzerá asi takto: svadba v kostole, krst dieťaťa, prvé sväté prijímanie, to veru áno. To ešte dokážeme tolerovať, dôvod je jednoduchý – ide o veľkolepú parádu.

Svadba na úrade nevyzerá tak pekne ako sobáš v katedrále. A krst či sväté prijímanie sú vhodné príležitosti, ako sa „načančať“ a za pár fotografií zinkasovať príjemný počet „lajkov“.

Na druhej strane je tu tá opačná strana mince. Niektoré hriechy by už azda ani nemuseli byť hriechmi, niektoré body z Desatora by bolo vhodné vygumovať. A pán farár by tiež nemusel toľko vyžadovať, do kostola idem na Vianoce, na Veľkú noc a dosť!

Takéto nastavenie je povrchné a zjavne nekonzistentné. Ale nečudujme sa. Je totiž masívne podporované súčasnou mediálnou scénou. Len si to niekedy všimnite: zatiaľ čo dopoludnia vás bude bulvárny plátok informovať o celebritnom krste a mimoriadne elegantnej udalosti, tak o niekoľko hodín vás poinformuje o bigotnej cirkvi a jej manipulatívnych chápadlách, ktoré ohrozujú svet.

Človek očakáva, že náboženstvo sa prispôsobí jemu. Jeho predstavám, jeho preferenciám, jeho aktuálnym túžbam. A keď sa tak nedeje, spokojne dupne nožičkou a mení kurz rétoriky na nepriateľský. Zdieľať

Resumé je teda jasné: kresťanstvo progresívnemu svetu smrdí, ale stále ponúka ešte istý stupeň parády, s ktorým sa nechce rozlúčiť. Skvelým demonštratívnym príkladom je aj osoba pápeža Františka. Všetci si pamätáme, keď išla pani prezidentka na audienciu. Médiá vtedy doslova explodovali chválospevom: Och, aká len je elegantná! Aké príjemné stretnutie! A František, aký očarený!

Jeden mal z fotografií už trochu zmätok. Nebolo jasné, či je Zuzana u pápeža alebo pápež u Zuzany.

Inzercia

Emócia bola však jednoznačná: davu sa to páčilo. Sociálne siete vybuchli a profil prezidentky svietil pre množstvo notifikácií ako kasína v Las Vegas. Stretnutie bolo dokonca na titulkoch všetkých médií. A viete prečo? Lebo pápež nie je len hlavou Katolíckej cirkvi. Je takisto celebrita. A dostať sa na audienciu do Vatikánu, to nie je len tak hocičo. Tým sa rád pochváli aj nejeden progresívny politik.

Televízne šarády, pohreb princa Philipa a vybičované emócie

Neviem, ako vám, ale mne z toho logicky vychádza len jedno. Že publikum slovenskej mediálnej scény je povrchné a tak trochu malomeštiacke. Médiá len reagujú na dopyt a uplatňujú svoje jediné pravidlo – dáme ľuďom to, čo chcú. Hlavne, nech sú čísla. Raz cirkev nenávidíme, raz predvedieme jej parády, ale čísla – tie musia pofičať vždy.

Podobné rozpaky ako pri audiencii som cítila pri sledovaní zádušnej omše princa Philipa, manžela kráľovnej Alžbety. Áno, tej Alžbety, ktorá je zároveň hlavou Anglikánskej cirkvi. Najsledovanejšia televízia na Slovensku si dokonca k téme otvorila veľkolepé štúdio. Dôvodom bol, samozrejme, bulvár. Čo len má kráľovná Alžbeta na sebe a ako sa zatvári princ Harry?

Dav jasal, ktosi doma pred obrazovkou azda aj vyronil slzu. A mne šlo hlavou opäť jediné – vedia títo ľudia (podľa aktuálnej nálady asi fanúšikovia monarchie), že vlastne so záujmom sledujú omšu? Uvedomujú si vôbec, že v centre ich obdivu sú najvyšší predstavitelia Anglikánskej cirkvi, odnože kresťanov, ktorých majú na internetových diskusiách toľko v zuboch? Obávam sa, že takto ďaleko vo svojich úvahách nezašli. Zaujímali ich však róby, brošne, klobúky a, samozrejme – emócie.  

Soška Panny Márie aj meditujúci Buddha na jednej polici

Takže ak to doteraz nebolo zjavné, sumarizujem: reč je o absolútne nulovej integrite súčasného človeka. Je to, akoby nevedel, kým je, a ani to, kam ide. Jeho postoje a hodnoty sú ovplyvňované trendom doby a momentálnym rozmarom. Stretávame sa so zaujímavým modelom fungovania.

Miesto toho, aby sa človek podriadil vyššiemu princípu, aby preskúmal múdrosť náboženstva, ktoré vyznáva, tak sa deje opak. On očakáva, že náboženstvo sa prispôsobí jemu. Jeho predstavám, jeho preferenciám, jeho aktuálnym túžbam. A keď sa tak nedeje, spokojne dupne nožičkou a mení kurz rétoriky na nepriateľský.

Efekt takéhoto zmýšľania je známy. Vojdete niekomu do bytu a na jednej polici uvidíte položený kríž aj sošku meditujúceho Buddhu. Nad posteľou sochu Panny Márie aj lapač snov. Na zápästí ruženec aj červenú šnúrku proti urieknutiu.

Navonok by sa mohlo zdať, že duchovný život tohto človeka je nesmierne bohatý. Ale nie je. Pravdou je, že je zlátaninou všetkého a ničoho, že ide len o vyjedené čerešne, namiešané podľa vlastnej chuti.

A všetci vieme, ako to s takým množstvom čerešní chodí. Niekedy z nich človeka poriadne rozbolí brucho.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame