Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
22. február 2021

Postoj Kataríny Mikulovej

Ak mám vyznať svoju príslušnosť k cirkvi, tak je to práve dnes

Už pred konverziou ma veriaci ľudia, na ktorých som narazila, inšpirovali (a tak trochu aj zahanbovali) dobrom, ktoré konali.

Ak mám vyznať svoju príslušnosť k cirkvi, tak je to práve dnes

Národné stretnutie mládeže P18 v Prešove. Foto - TASR/Milan Kapusta

Sčítanie obyvateľstva sa v kuloároch rieši už dlho. Nie, že by niekoho zaujímala nudná štatistika. Údaje, ktoré vzbudzujú záujem verejnosti, sa týkajú najmä náboženstva, a to zo známeho dôvodu. Sekularizovaná časť obyvateľstva dychtí po tom, aby slovenský národ stratil svoj náboženský punc. A aby si kresťanstvo odišlo sadnúť na lavičku menšín a zostalo už konečne ticho.

Hneď na úvod jedno malé prebudenie do reality: slovenský národ sa svojho kresťanského jadra nikdy nezbaví, pretože z kresťanskej tradície jednoducho vyviera. Aj keby sme sa behom jednej noci stali národom presvedčených ateistov a mali veľkú chuť zbúrať katedrály a vypáliť kostoly, tento historický fakt nikdy nezmeníme. Je zapísaný v nás, v našej kultúre, v našich predkoch. Nedá sa vymazať presne tak, ako človek nedokáže vymazať svoje DNA.

Kampaň, ktorá motivuje ľudí, aby zapreli svoju príslušnosť k cirkvi, je hrubá a útočná. Bilbordy a internetová stránka operujú s najšpinavšími klišé o cirkvi a kňazoch. Musím však povedať, že tento ofenzívny jazyk ma do istej miery uspokojuje. Kampaň totiž v plnej miere zrkadlí charakter ľudí, ktorí za ňou stoja.

Rozmeňme si to na drobné. Na jednej strane barikády stojí niekto, kto obviňuje, burcuje, bojuje proti niekomu.

Na druhej strane máme cirkev, ktorá zjavne žiadnu mediálnu kampaň nerobí. V niekoľkých vyhláseniach a pastierskych listoch dominuje skôr duchovný jazyk a zmierlivý tón, možno drobná obhajoba. Žiadne bilbordy, žiadne platené PR články v svetských médiách.

To by mohlo súčasného človeka, ktorý je na vážkach v otázke cirkevnej príslušnosti, prebrať: ovocie ducha je radosť, pokoj, láska. Jazyk antikampane šíri skôr náboženskú neznášanlivosť, burcuje k hnevu a nepokoju. Takže zvážte.

Rodinu nezapriem. Ani cirkev

Ale teraz niečo na tému, prečo svoju príslušnosť k cirkvi určite nezapriem, ale, naopak, sa k nej hrdo prihlásim.

Nežijem v dokonalej bubline. Dobre viem, že cirkev je plná nedokonalých ľudí. Hriech nepozná výnimky, namontuje sa všade, a ani duchovné spoločenstvá, kostoly či kláštory nie sú voči zlu imúnne.

Lenže rovnako je to aj s rodinou. Povedzte mi o jednej rodine, kde nenastal konflikt, kde nikto nikoho nezranil, kde sa všetci jej členovia trvalo nachádzali v extatickom pocite dokonalej harmónie a šťastia. Taká rodina neexistuje. Dokonca ani medzi svätými. A predsa by som nikdy nezaprela svoju rodinu, a predsa by som nikdy nezaprela, že toto je moja mama a toto môj otec, sestra a brat. Sú moji a ja som ich.

Ja sa určite chcem prihlásiť k cirkvi. Zvlášť v tejto dobe plnej zúfalstva, chorôb a umierania sa domnievam, že by sa mal človek ešte rozhodnejšie túliť k Bohu. Zdieľať

Spoločenstvo rodiny, rovnako ako spoločenstvo cirkvi, sa skladá z najrôznejšej zmesi ľudí. Všetci máme svoj vnútorný svet, svoj subjektívny pohľad, v mnohých veciach sa možno nezhodneme, ale v zásadnej otázke predsa len áno. Chceme byť Boží, chceme byť dobrí, hľadáme naozajstné dobro a toto dobro chceme šíriť do sveta.

Cirkvi sa to darí. Poviem vám úprimne – pred konverziou som určite toľko altruizmu nezažila. Veriaci ľudia, na ktorých som v živote narazila, ma vždy inšpirovali (a tak trochu aj zahanbovali) dobrom, ktoré konali.

Mám vo svojom okolí úspešných ľudí, ktorí na seba nemíňajú skoro nič, za to aj polovicu svojho vysokého platu „investujú“ do detí v Afrike, rómskych komunít na Slovensku, bezdomovcov v Bratislave a iných charitatívnych diel, ktoré cirkev prevádzkuje na Slovensku aj vo svete.

Inzercia

Poznám takých, čo pomáhajú vlastnou službou, opatrujú, utešujú, vyrábajú, sú dobrovoľníkmi, zbierajú petičné hárky, bojujú proti hazardu. Kresťania ma celkom určite naučili oveľa väčšej obetavosti a – čuduj sa svete – toto zabúdanie na seba mi celkom pomáha v boji proti smútkom. Laici sú dôležitou súčasťou cirkvi, na ktorú netreba zabúdať.

Cirkev slúži všetkým. Aj neveriacim

Ďalšou – počtom menšou, no dobre známou a  dôležitou súčasťou cirkvi –, je duchovenstvo. Kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, skúsenosť mám so všetkými. Patrím totiž k tým drzým ovečkám, ktoré sa dožadujú duchovnej pomoci všade, kde sa momentálne nachádzajú. Jednoducho preto, že duša potrebuje opateru, dnes azda ešte oveľa nevyhnutnejšie ako doposiaľ, ale veď to musíte vidieť sami – tie plné ambulancie u psychológov, psychiatrov a tak celkovo emocionálny stav súčasného človeka.  

Rehoľné sestry som stretla ešte v škôlke a neskôr na gymnáziu, kňazov otravujem po celom Slovensku, v meste aj na vidieku, kde sa občas zájdem zrekreovať. Tisíckrát som sa teda stretla s ich nezištnou pomocou, múdrym a povzbudivým slovom, vypočutím, usmernením, vzdelávaním a, samozrejme, s vysluhovaním sviatostí.

V poslednej dobe som dokonca zháňala pomoc pre druhých. Neverili by ste, koľko ľudí z môjho ateistického okolia odrazu potrebuje kňaza. Ľudia so samovražednými tendenciami, ľudia psychicky vyčerpaní a na hranici svojich mentálnych síl, ľudia drogovo závislí, ľudia vyhorení, ľudia zaťažení okultizmom a ezoterikou. 

Najmä teraz v čase pandémie neverím vlastným očiam, kto mi to volá a dožaduje sa pomoci. S malou dušičkou smerujem ľudí na kňazov, ktorých mám uložených v telefóne. A oni, samozrejme, pomáhajú.

Preto logicky nemám reálny dôvod, prečo by som nechcela podporiť cirkev. Veď sama denno-denne vidím, ako tých najslabších dvíha hore. A podľa mňa to môže vidieť každý, kto to chce vidieť.

Lenže vedome ublížiť a nepodporiť cirkev je krátkozraké aj zo strany vlažných a znechutených kresťanov. Toľko ľudí posiela svoje deti na cirkevné školy, lebo dúfajú v lepšiu morálku, výchovu, že sa ich dieťa stretne so slušnými ľuďmi. Koľko ľudí túži po svadbe v kostole, chce dať svoje dieťa pokrstiť, na prvé sväté prijímanie, chcú pomazanie chorých pre svojich umierajúcich alebo so smrteľnou chorobou zápasiacich príbuzných.

Koľko ľudí posiela svojich zostarnutých rodičov do nemocníc a zariadení, kde službu konajú rehoľné sestry, práve s argumentom, že ich starostlivosť je citlivejšia, jemnejšia. Sme si vedomí toho, že aj toto všetko je cirkev? Že je to pomoc, ktorú nám poskytujú práve duchovní?

Ja sa určite chcem prihlásiť k cirkvi. Zvlášť v tejto dobe plnej zúfalstva, chorôb a umierania sa domnievam, že by sa mal človek ešte rozhodnejšie túliť k Bohu, priznať v pokore svoju konečnosť, vyznať, že bol pyšný, že existujú oveľa väčšie veci, ako je on sám. A tak si myslím, že sčítanie nám pomôže preosiať.

Prajem vám, aby ste dobre rozlišovali. Aby ste nekrúžkovali z čistej zlomyseľnosti, lebo to nebýva dobrý motor. A keď aj ako pokrstený zaškrtnete, že ste bez vyznania, prajem vám, aby ste svoju vieru v ďalšom živote znovu našli a objavili jej krásu. Cirkev vám dvere isto otvorí.

Odporúčame