Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
11. jún 2021

Michal Zamkovský

Pandémia neprináša obnovu, mnohí ľudia zostali zaseknutí

Rozhovor s redemptoristom Michalom Zamkovským o ľudových misiách po lockdowne aj o tom, čo skutočne prinesie obnovu cirkvi.

Pandémia neprináša obnovu, mnohí ľudia zostali zaseknutí

Foto - Postoj/Andrej Lojan

Aký je to pocit po tak dlhej dobe opäť kázať na misiách?

Tešil som sa, lebo nie som len misionár z profesie, ale je to aj moja vášeň. Mám radosť, že sa otvoril priestor a môžeme vyjsť z našej kláštornej bubliny. Hoci aj čas pandémie mal svoj význam. Dával som sa zdravotne do poriadku a myslím, že som sa vnútorne viac priblížil Bohu. Tiež sme skúšali niektoré aktivity online, v pôste som napríklad mal online obnovu pre charitu. Ale vždy je to len také „cez sklo“. Malo to však svoje požehnanie.

Prišli ste na bratislavské Kramáre do farnosti, ktorú spravujú redemptoristi. Zrejme sú tieto misie pre vás špecifické.

Áno, prišli sme k svojim. Táto farnosť mi je obzvlášť blízka, keďže som tu pôsobil ako predstavený v čase, keď sa zriaďovala. Keď sa uvoľnili opatrenia, uvažovali sme o Kramároch, kde boli misie pôvodne plánované ešte v júni minulého roku v čase, keď je slávnosť Božského Srdca. Teraz sme si teda povedali, že ideme a uvidíme. Nejakí ľudia budú vo vnútri v kostole, iní zase vonku a ďalší ich môžu sledovať online.

Kramáre sú aj srdcom nášho zdravotníctva. Chceme preto ukázať aj na srdce Božie, ktoré je na tomto sídlisku prítomné cez farnosť, ktorá mu je zasvätená.

Plánujete ísť počas misií aj do nemocníc?

Priamo taký plán nemáme. Naši pátri redemptoristi však chodia do nemocnice celý rok. Ale naplánovali sme svätú omšu a stretnutie pre zdravotníkov. Chcem im poďakovať, povzbudiť ich a pobudnúť s nimi pri Ježišovom Srdci.

Nezabúda sa trochu na zdravotníkov aj pri pastorácii v nemocniciach?

Čítal som na jednej poľskej internetovej stránke vyjadrenie istého psychiatra, ktorý hovorí, že prichádza vlna zdravotníkov so psychickými problémami. Mnohí videli, ako umierajú mladí ľudia. Objavuje sa veľa prípadov zdravotníkov, ktorí potrebujú zvláštnu pomoc a psychológovia už nestačia. Neviem, ako je to u nás, ale tiež môžeme očakávať niečo podobné.

Počas pandémie prišli mnohí ľudia o svojich blízkych, s ktorými sa možno ani nestihli a nemohli rozlúčiť. Mnohí zas prišli o príjem, majú existenčné problémy, skrachovalo im podnikanie. Predpokladám, že aj s takýmito problémami za vami prichádzajú ľudia. Čo im v takejto situácii zvyknete povedať? Počúvame, že aj pandémiou nám chce Boh niečo povedať, ale človeku v ťažkostiach sa to asi ťažko prijíma.

Sme v tom veľmi opatrní. Počas pandémie sme sa stretávali s ľuďmi, ktorí prežívali ťažké situácie. Dostávali sme správy a telefonáty s prosbami o modlitby za umierajúcich a zosnulých. Aj takto sme ľudí sprevádzali. Snažil som sa zavolať tým, o ktorých som vedel, že sú v ťažkej situácii a povedať im, že sa modlíme a sme pri vás.

Podstatné je byť paraklétom, tým, kto je blízko pri mne, sprevádza ma. Nemusí veľa hovoriť, len je, aby ľudia vnímali, že je niekto s nimi. Máme skúsenosti, že ľudia, za ktorých sme sa modlili, sa vrátili z prahu smrti. Máme veľkú radosť, keď sa s nimi napríklad v kostole v Podolínci opäť stretávame.

Spomínate si na nejaký konkrétny príklad, ktorý sa vás zvlášť dotkol?

Máme známych Ukrajincov z medzinárodnej evanjelizačnej školy. Volajú sa Jana a Pavel, žijú v Amerike, majú šesť detí a sú veľmi angažovaní. Spomínaná Jana nás bombardovala správami s prosbou o modlitbu. Jej manžel bol vo veľmi ťažkej situácii a lekári mu nedávali žiadnu nádej. Nakoniec sa Pavel z toho dostal. Je jasné, že ešte bude mať následky, ale Jana je veľmi vďačná a je to zázrak, že sa otec vrátil k deťom.

Pri ľuďoch v ťažkej situácii teda stačí byť, modliť sa a nehovoriť toho veľa?

Treba mať na pamäti, čo nám často pripomína pápež František, keď hovorí o Bohu – blízkosť, súcit, nežnosť. To je to, čo charakterizuje Boha, keď prichádza k človeku. Je dôležité, aby sme to potom mali v sebe aj my. Aby človek cítil, že sa s ním nebavím z vrchu alebo z diaľky, ale ako paraklet, teda že som pri jeho boku, že sa ma jeho utrpenie dotýka. Nemusím veľa hovoriť, keď ľudia niekedy zbadajú slzu alebo počujú zachvenie v hlase, vnímajú, že sa ma ich utrpenie dotýka. Niekedy, ak sa dá, ich objímem, dám im povzbudenie alebo len úsmev.

Prichádza čas, keď treba byť ľuďom nablízku. Aj na Kramároch po troch dňoch misií vnímam, že prichádzajú ľudia, ktorí potrebujú blízkosť. Hovoria o nejakom zaseknutí a o niečom, čo ich vyviedlo z rytmu. Vyjadrila to istá pani jednému kňazovi, ktorý jej pomáhal po smrti manžela. Pri jednom hovore mu raz povedala: „Telefónom sa nedá objať.“

Počas pandémie sme mali sťažený aj prístup k sviatostiam. Vnímam to aj zo svojho okolia, že niektorí ľudia po tom všetkom váhajú s návratom do kostola. Nevedia sa po mesiacoch odhodlať k sviatosti zmierenia. Vnímate to podobne?

V Podolínci a v jeho okolí prichádzalo po uvoľnení opatrení dosť ľudí. Vždy sa však nájdu takí, ktorí ostali niekde zaseknutí. Ako mi to povedal nedávno jeden kňaz: „Michal, misie asi bude treba v každej farnosti, lebo ľudia sú takí nejakí prispatí.“ Bojím sa, že aj kňazi sú unavení. Aj keď nemali veľa práce, zvykli si na iný spôsob pastorácie a niekde sa mohla vytratiť blízkosť k ľuďom. Niektorí sa možno boja postaviť pred veriacich, lebo nevedia, čo im ohlásiť.

Ja tvrdím, že pandémia ani vírus neprináša obnovu. Prináša nešťastie a utrpenie, ničí rodiny. Zdieľať

Vy teda nevnímate pandémiu ako príležitosť na obnovu?

Počúvame veľa hlasov, že Pán Boh má s pandémiou zámer, že slúži obnove, že má prehĺbiť hlad po Eucharistii. Ja tvrdím, že pandémia ani vírus neprináša obnovu. Prináša nešťastie a utrpenie, ničí rodiny. Čo prináša obnovu, je Božie slovo, ktoré je potrebné povedať aj do tejto situácie. Takto Pán Boh obnovuje svet. Ak sa niečo stane, je potrebné, aby prišli proroci a predniesli Božie slovo. To slovo nás obnovuje, ako povedal Ježiš: „Vy ste očistení pre slovo, ktoré som vám povedal.“ Nie pandémiou ani utrpením. Utrpenie nečistí, ale ničí. To, čo čistí, je Božie slovo, ktoré človek môže v utrpení počuť.

Inzercia

Ako tomu teda máme rozumieť? Mnoho kňazov hovorí, že práve utrpenie očisťuje.

Spomenul by som jedného poľského kňaza a filozofa, ktorý zomrel na rakovinu. Pred smrťou povedal, že utrpenie nezachraňuje, nedvíha, ale ničí. To, čo nás obnovuje a premieňa, je, keď v utrpení nájdeme lásku. Povedal, že ani svätá sestra Faustína nie je svätá, lebo trpela, ale je svätá, lebo mala lásku. V utrpení naozaj prežívala Kristovu lásku. Ježiš ju utešoval a bol s ňou. A rovnako to prežíval aj spomínaný kňaz. Ak objavíme v utrpení lásku a obetujeme ho Bohu, prináša to premenu.

Michal Zamkovský počas misií na Kramároch. Zdroj: facebook redemptoristi

Vráťme sa ešte k sviatosti zmierenia. Vy ste boli pápežom ustanovený aj za misionára milosrdenstva, máte ešte stále túto fakultu?

Áno, stále to platí. Pápež to myslel ako trvalý inštitút.

A využívajú to ešte ľudia?

Teraz, keď sme boli zavretí, menej. Ale keď chodíme po misiách, vždy sa niečo objaví. Príde s niečím kňaz alebo ľudia s tým či oným. Ale poslanie byť misionárom milosrdenstva zostáva. Nie je to len o rozhrešovaní, ale aj o ohlasovaní milosrdenstva.

Vždy sa pri každej kázni pýtam, či je v nej obsiahnuté milosrdenstvo. Veľmi rád počúvam ľudí, aj kňazov, ktorí sú ním presiaknutí. Aj pápež v každom príhovore nájde cestu, ako zvestovať milosrdenstvo. A to je to, čo môže dnes zachrániť svet. Aj po pandémii bude potrebné hlásať, že Boh je milosrdenstvo. Veľa sme si poubližovali, mnohí sa pohnevali, niektorí udávali, iní sa uzavreli. Medzi ľuďmi povstalo toľko hnevu aj strachu, že je potrebná vlna milosrdenstva, ktorá prejde cez Slovensko.

Spomenuli ste výrok kňaza, ktorý vám povedal, že po pandémii budú potrebné misie v každej farnosti. Vy však nemôžete byť všade. Sú aj iné rehole, ktoré robia ľudové misie, ale prejsť celé Slovensko s misiami sa len tak nedá. Aká je teda cesta k obnove farností? Je to aj v rukách kňazov a laikov?

Asi tak. Čosi stihneme, čosi nestihneme. Samozrejme, záleží to aj od toho, ako sa prebudia jednotlivé farnosti a ako sa budú napĺňať pápežove slová. Byť ľuďom blízko, byť súcitní, nežní a ľudskí. Už mám 73 rokov a zdravotné problémy. Ale ešte mám chuť a chcel by som niečo odovzdať aj našim mladým pátrom a študentom, ktorí majú ťah k misiám. Myslím, že je ešte našou aj mojou úlohou, odovzdať, čo sme za 25 rokov misií získali. Aby sme skúsenosti a ducha odovzdali ako dedičstvo a štafetu.

Aj po pandémii bude potrebné hlásať, že Boh je milosrdenstvo. Veľa sme si poubližovali, mnohí sa pohnevali, niektorí udávali, iní sa uzavreli. Medzi ľuďmi povstalo toľko hnevu aj strachu, že je potrebná vlna milosrdenstva, ktorá prejde cez Slovensko. Zdieľať

Súčasné opatrenia ešte nedovolia, aby do kostola na misijné kázne prišlo také množstvo ľudí, ako za normálnych okolností. Neobávate sa, že ak budete kázať na misiách počas obmedzení, že sa budú ľudia sťažovať, že sa nevošli všetci do kostola, že sa nedostali na svätú omšu a na kázeň?

Dnes ráno sa ma jedna pani pýtala, či nemám kázeň napísanú, že by to mal počuť jej manžel. Možno to niekto nahráva a ľudia si to posunú. Dnes majú ľudia možnosť si na internete nájsť kázne a príhovory. Ale niekedy je už toho veľa a všetko sa to mieša. Na misiách sa hovorí o podstatných veciach pod akoby zväčšovacím sklom. Je tam cítiť, že slovo je adresované konkrétnym ľuďom a musíme veriť aj v prorocký rozmer, že Boh dáva toto slovo na túto chvíľu a na túto situáciu. Preto kázne neopakujeme. Pýtam sa, čo mám povedať Kramárom. Počúvame ľudí a potom Boha, čo nám chce povedať.

Čiže misijné kázne si pripravujete vždy podľa farnosti, do ktorej idete a podľa situácie, ktorá tam je?

Rozhodne. Vnímame, či ideme do mesta alebo na dedinu, či na Oravu, na východ Slovenska alebo na západ. Dôležité témy môžu ostať, ale vždy sa to dá upraviť. Aj ja sám sa mením. Po pandémii niektoré tajomstvá vnímam hlbšie, niečo vždy čítame a počúvame ľudí. Aj na Svete kresťanstva som si prečítal úvahy kňazov, ako to bude po pandémii a ako ju vnímať. Z toho všetkého si čosi beriem a potom to môžem použiť.

Povedali ste, že pandémia vás zmenila a v niektorých veciach ste išli viac do hĺbky. V čom vás teda posledné mesiace zmenili?

Na rok a pol som sa zastavil. Bolo toho stále veľa. Som po infarkte a mám problémy s okom. Patrím do nášho spoločenstva Rieka života, ktoré vydalo viacero CD, ktoré som už ani nestíhal vnímať. Keď som bol v nemocnici na lôžku, tak som si všetky rad radom vypočul a vnímal som, ako pieseň vyjadruje, čo sme žili a to mi samo osebe pomáhalo.

Tiež som si mohol prečítať knihy, ktoré som mal odložené na boku. Medzi nimi aj knihu z vydavateľstva Postoj Media Večný človek od Chestertona. Mal som čas na adoráciu, byť sám s Ježišom a na modlitbu ruženca.

Tým, že som nemusel toľko dávať, mohol som sa napĺňať. Keď človek ide nadoraz a melie z posledného, je to vidieť. Je to čosi iné, ako keď sa Boží život, radosť z viery a milosrdenstvo prelieva v plnosti.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame