Jaskynné kaplnky v Kantábrii O svojej minulosti viac mlčia, ako rozprávajú

„Naše jaskynné kaplnky zostávajú zahalené rúškom tajomstva,“ hovorí kňaz, historik a etnograf Julián Berzosa Guerrero. Žije vo Valderredible. Tento tajomný kraj, ktorým sa južná Kantábria členito zahrýza do Kastílie, ukrýva poetické dedičstvo po raných kresťanoch.

„V našom regióne máme päť jaskynných kaplniek, dva kostoly jaskynného pôvodu, 60 umelých jaskýň a 26 pohrebísk s vyše 300 kamennými hrobmi,“ sumarizuje otec Juan, ktorý sa celý život venuje mapovaniu dávnych pamiatok.    

„Napíšete o našich jaskynných kaplnkách?“ usmievajú sa na nás v Interpretačnom centre jaskynnej architektúry v dedinke Santa María de Valverde. Má desať obyvateľov. Podobne ako celý kantábrijský vidiek ožíva v lete, ale vraj to už nie je, čo bývalo.

Miestna kaplnka, vyhĺbená do pieskovca, je pokladaná za jednu z katedrál jaskynnej architektúry na Pyrenejskom polostrove. Z diaľky na ňu upozorňuje štíhla zvonica z 13. storočia. Podľa archeológov kostolík vznikol spojením dvoch kaplniek, vybudovaných v období medzi 9. a 11. storočím.

Pomaly otvárame dvere a vchádzame dnu. Pohltí nás povznášajúce ticho. Slnko je ešte nízko, lúče prenikajú cez jedno z dvoch malých okienok a nesmelo dopadajú na oltárnu časť. Široké arkády, chrámová loď, masívna krstiteľnica, petroglyfy. Stopy kresťanského dávnoveku.       

Na rázcestí

Do interpretačného centra sme sa museli vopred telefonicky nahlásiť, zapísali si nás ako rodinnú jednotku. Dvaja dospelí, dve deti, vstupné symbolické, deti – zadarmo. Budeme sami, čiže v bezpečí, rúška sú povinné, dezinfekčný gél nájdeme pri vchode. Novodobá klasika.

Prišli sme načas, vchádzame dnu, kde sa nás ujíma pracovníčka múzea menom Marisa. „Boli ste aj v iných jaskynných kaplnkách?“ Áno, vo Valderredible sme navštívili všetky, okolité v Kastílii tiež. V pláne máme San Barnabé vo vzdialenejšom regióne Merindad de Sotoscueva. „Odkiaľ o nich viete? Veď ani Španieli ich nepoznajú,“ čuduje sa naša sprievodkyňa.

Interiér kaplnky Santa María de Valverde v dedinke s rovnomenným názvom.

Veru, o týchto magických miestach sme sa dozvedeli náhodne. Na prvé sme natrafili takmer v susednej kastílskej dedine Olleros de Pisuerga. Kostol Santos Justo y Pastor, pôvodne pustovňa zo 7. storočia, patrí k najzachovanejším jaskynným pamiatkam na severe Pyrenejského polostrova. Vojsť sa nám nepodarilo. Na dverách chýbal rozpis otváracích hodín, správcovi sme sa nedovolali. Nápad pokračovať po stopách pustovníkov sa nám zapáčil.

„Jaskynné kaplnky, jaskynné kaplnky...“ ševelila si popod nos pani v informačnom centre v Polientes, spádovej dedine regiónu. „Aha, tu sú! Vezmite si aj tri,“ navrhla víťazoslávne, keď spod hŕby papierov vytiahla fascikel s mapkami južnej Kantábrie s vyznačenými paleokresťanskými pamiatkami. Pohrebiská, jaskynné kaplnky, predrománska cirkevná architektúra. „Mapky s kaplnkami v pohraničnej časti Kastílie tu náhodou nemáte?“ chcem sa uistiť. „Nie, veď sme v Kantábrii.“

O čo ide? Administratívne hranice južnej Kantábrie sú rozstrapkané. Kuriozitou sú jej dve kastílske enklávy. Každá má po jednej dedine s tromi obyvateľmi. „Keď prechádzaš Valderredible z východu na západ trikrát prekročíš hranice okresu kastílskej Palencie a dvakrát sa ocitneš v kastílskom okrese Burgos,“ krútia hlavami domáci. Ako fungovali v časoch uzatvárania krajských hraníc? „Po chlieb si chodíme o dva kilometre ďalej, ale nie že do iného okresu. To my sme veľkí páni. Nakupovať chodíme do susednej autonómie!“ srdečne sa rozosmeje okoloidúci báčik.

A kontroly? „Ech, čo už u nás nakontrolujú. Veď naši politici žijú v paralelnom svete. Nekuknú do mapy a nepripustia, že v našej doline sú takéto opatrenia nereálne,“ mávne ľahostajne rukou.

V okúzlení dávnoveku

Večer pripravujeme trasu, hľadáme informácie o prvých pustovníkoch na tomto území a ráno vyrážame do Arroyuelos. Víta nás pár zreštaurovaných domov a ruiny pôvodných obydlí. Honosných aj tých skromnejších. Bonusom je panoramatický výhľad na miestny kostol s bájnou riekou Ebro, ktorá opúšťa úrodnú rovinu a s Valderredible sa lúči v impozantnom kaňone.

Prichádzame k útesu z pieskovca, ktorý ukrýva jaskynnú kaplnku San Acisclo y Santa Victoria. Pieskovec dával možnosť zväčšovať a upravovať priestor. Archeológom sťažuje možnosť zistiť, či jaskyňa bola pôvodná a človek si ju postupne prispôsoboval novým potrebám alebo vznikla až po jeho zásahu.

Jaskynná kaplnka San Acislo y Santa Victoria v Arroyuelos.

Kedy sa uctievanie svätých Aciscla a Victorie, umučených v Córdobe v roku 303, dostalo do odľahlého údolia Kantábrijských hôr, nám neskôr vysvetľuje otec Juan: „Pravdepodobne sa to udialo počas prvých rokov moslimskej invázie v 8. storočí. V tomto období sa uskutočnil najmasovejší exodus hispánskych kresťanov z južných regiónov na sever Pyrenejského polostrova. Bolo to obdobie veľkých náboženských, kultúrnych a ekonomických zmien. Vydesené obyvateľstvo sa dalo na útek. Záchytným bodom, zdrojom duchovnej sily sa pri putovaní do neznáma stala viera v mučeníkov.“

Ako v jediná z piatich jaskynných kaplniek vo Valderredible má vyhĺbené aj poschodie. Po vojdení nás prekvapí monumentálnosť interiéru. „Vertikálny priestor hlavnej aj bočnej lode dosahuje úctyhodných päť metrov,“ upresňuje otec Juan.

Steny sú začiernené, nesú stopy po dyme. Jaskynné kaplnky neplnili výlučne sakrálnu funkciu, v priebehu vekov slúžili na praktické účely. „Pôvodne jaskyňu obýval pustovník, prípadne jeho úzky okruh nasledovateľov. Po čase boli rozširované pre potreby väčšieho počtu veriacich. Anachoréti tak zohrali dôležitú rolu v masívnej kristianizácii nášho regiónu,“ dodáva otec Juan.

Predobraz katedrály

O tri kilometre ďalej sme opäť v Kastílii a navštevujeme Presillas de Bricia, jednu z 19 dedín v okrese Burgos, v ktorých má trvalý pobyt jeden obyvateľ. Kaplnku San Miguel z 10. storočia máme hľadať v dubovom lese asi kilometer za dedinou. „Jaskynná kaplnka? Čo nepoviete, to fakt?“ pretiera si oči strapatý muž. Napochytre skladá jednomiestny stan a spolu so spacákom ho rýchlo odnáša do auta. „Občas chodím prespať do prírody, je tu boží pokoj. Však ma nikomu neprezradíte,“ žmurkne na deti.

Pokračujeme v hľadaní a o malú chvíľu uvidíme monument v celej jeho nádhere. Prízemie je zamrežované, do vrchnej časti vedie zvislý železný rebrík. Deti zvýsknu, lezieme nahor. Naskytne sa nám nečakaný pohľad. Vypracované piliere, arkády, modlitebná časť, ležadlo, stupienky vyhĺbené smerom na prízemie. Opatrne schádzame a pozeráme hore. Takto vyzerá predobraz katedrály, ktorou sa dnes pýši Burgos, Salamanca, León.

San Miguel v dedine Presillas de Bricia.

Dojmy nám neskôr pomáha utriediť otec Juan: „Jaskynné kaplnky boli pomenované na počesť jedného alebo dvoch svätcov, prevažne mučeníkov. Z pohľadu architektúry spĺňajú jednotný kánon. Pozostávajú z modlitebnej časti smerujúcej na východ, hlavnej lode, miesta na odpočinok a súčasťou každej je pohrebisko s kamennými hrobmi.“

Otvárame archív s fotkami navštívených kaplniek. San Pelayo pri kastílskej dedinke Villacibio, San Martín vo Villarén de Valdiria, San Vicente v mestečku Cervera de Pisuerga či Santa Eulalia v Campo de Ebro. „Áno, táto jednoduchosť je zdrojom neskonalej hĺbky. Hoci sakrálna jaskynná architektúra o svojich tajomstvách zanovito mlčí, nie je nemá. Tlmočí nám množstvo nadčasových odkazov. Je jednou z podôb matky zeme, ktorá sa s láskou ujíma človeka, keď ho opustí duša,“ hovorí otec Juan.

„Skala je stelesnením sily. Svojimi vlastnosťami nás približuje k večnosti. K samotnému Bohu. Čo mňa osobne neprestáva na jaskynných kaplnkách fascinovať od raného detstva, čiže už dobrých sedemdesiat rokov? Že cez príbeh o počiatkoch kresťanstva, jeden z najsilnejších, aké ľudstvo zažilo, nás vyzývajú, aby sme sa nikdy neprestávali zamýšľať nad symbiózou prírody a človečenstva,“ dodáva kňaz – sprievodca.

Taká trochu iná fara

Krátko pred stretnutím s otcom Juanom nás v spomenutom Interpretačnom centre jaskynnej architektúry prenechávajú na starosť pustovníkovi. Audiovizuálnemu. Zvuky nás unášajú do pradávnych čias. Hučanie podzemných riek, vodopádov, jaskyne, rytmické tepanie do kameňa, škriabanie do pieskovca. Na pozadí tamtamov odkazujúcich na pohanské kulty sa vynára gregoriánsky chorál. Pomaly prechádza do crescenda. Pustovník nás sprevádza na ceste do fascinujúceho obdobia kresťanského staroveku.

Počiatky kresťanskej jaskynnej kultúry na tomto území siahajú do 4. storočia. Zrovnoprávnenie kresťanstva Rimanmi, odolávanie pohanským kultom, krehké výhonky mníšstva, nasledovanie charizmatických anachorétov, ako bol Priscilián z Ávily či sv. Emilián z Cogolly, patrón Kastílie a spolupatrón Španielska; skrývanie sa v období nekonečnej reconquisty. Zamýšľame sa, čo z toho dávnym kresťanom poskytlo silnejší impulz k hľadaniu útočiska v jaskyniach.

Kňaz, historik a etnograf Juan Berzosa Guerrero.

„Určite ho nájdete, len pokračujte ďalej smerom na Santander,“ navigujú nás pri východe z centra. Otec Juan býva o dve dediny ďalej, či vlastne o jednu, lebo tá medzi touto a tamtou je opustená. Značky sú umiestnené trošku chaoticky, ale nemáme sa nechať zmiasť. Skrátka, treba sa sústrediť na názov San Andrés de Valdelomar. Ten však možno nebude uvedený úplne, lebo je dlhý a na značku sa asi nezmestil. V každom prípade, faru spoznáme, lebo je taká... No proste iná.

Vyrážame, motáme sa, brzdíme, keď deti skríknu, že zazreli siluety panáčikov. Radíme spiatočku, parkovať môžeme hocikde, vraj tu žijú štyria ľudia. Deti sa rozbehnú k parku s rozmiestnenými soškami z pozváraných železných prútov. Roľníci, muzikanti, hospodárske zvieratá, báčik s paličkou. „Park ticha. O tom, čo bývalo, a už nie je,“ čítame názov vyrytý do pieskovcového podstavca. Na susednom plote visí nápis „Etnografické múzeum. Miestny úrad Valderredible“.

Otvárame sivú bránku a na dverách nás víta ďalší nápis. „Návštevník nájde múzeum vo dvore a môže si ho prehliadnuť.“ Podpísaný Juan Berzosa Guerrero, miestny kňaz. Našli sme ho. Klopeme na dvere. Ticho. Zabúchame silnejšie. „Vojdite!“ Nesmelo otvárame dvere, v chodbe panuje prítmie. „Veď poďte ďalej, čo vás mám dotiahnuť?“ Pozdravíme sa, nakúkame do miestnosti. „Kto ste?“ „Hľadači jaskynných kaplniek,“ reagujú pohotovo deti. „Tak to ste správne,“ odpovedá pán za počítačom v pracovni, plnej kníh a starožitností. Aj takto fungujú kňazi v dedinách s tromi obyvateľmi.

Na fare nakoniec strávime dobré dve hodiny. Otec Juan nám rozpráva o pustovníkoch a kristianizácii Kantábrie; o svojich knihách a ním založenom etnografickom múzeu; o super krátkych bohoslužbách v jaskynnom kostolíku; o vyše polstoročí mapovania ľudoprázdneho regiónu, kde je čo spoznávať celý život.

„A nieže spomenieš, že tu chodím v takýchto teplákoch,“ pod chvíľou razantne pripomína a mňa to zakaždým rozosmeje.