Gréckokatolíci Reforma ruténskych kláštorov v 17. storočí

O mníšskom živote ruténov platí – ako o cirkevnom dedičstve Kyjevskej metropólie celkovo –, že sa rozvíjal v duchu byzantskej tradície. Odjakživa malo v tejto tradícii najväčší význam mníšstvo, lebo hlavné bremeno individuálnej pastorácie bolo v byzantskom svete vždy na pleciach skúsených mníchov a mníšok – na pleciach ich „svätých otcov mužského a ženského pohlavia“, ako ich nazýva mních a biskup Palladios v predslove k svojim životom mníchov, ktoré napísal na začiatku 5. storočia.

A okrem toho, odjakživa bolo úlohou kláštorov venovať sa v mene celej cirkvi modlitbe a vzorne pestovať bohoslužobné dedičstvo, takže veriaci sa radi spoliehali na kláštorný príhovor a k svojmu povzneseniu putovali do kláštorov.

Počas stáročí mníšstvo byzantíncov (= kresťanov praktizujúcich byzantský/grécky obrad) nieslo aj – podobne ako mnísi na kresťanskom Západe – veľa zodpovednosti za teológiu a celkom všeobecne za školstvo svojej cirkvi.

A v kláštoroch existovala odjakživa aj tradícia starostlivosti o chorých a pomoci pre siroty a starých a slabých ľudí.

Prvým veľkým stvárňovateľom byzantského mníšstva bol Bazil Veľký. Takže nečudo, že autori, ktorí sa riadili západnými zvykmi, veľmi často volali mníchov grékov (= kresťanov praktizujúcich grécky obrad) baziliáni. Robili tak podľa latinského vzoru, kde mnísi sú označovaní po svojom príslušnom významnom duchovnom otcovi. Avšak takéto pomenovanie sa nehodí na byzantské mníšstvo, pretože byzantské mníšstvo nepozná rádovú štruktúru.

Právny poriadok, že určité kláštory by spoločnou regulou pod vedením provinciálov a generálneho predstaveného boli integrované do rádového zväzu, je cudzí mníšstvu byzantíncov.

V kláštoroch byzantskej tradície regulácia života jednotlivých mníchov a mníšok vychádza (alebo by aspoň mala vychádzať) z nariadení im všetkým spoločných „svätých otcov a duchovných usporiadateľov mníšskeho života“ a berie sa takpovediac zo spoločného pokladu nariadení všetkých „otcov a usporiadateľov“ to, čo sa v konkrétnom prípade považuje za prospešné.

Preto existuje medzi všetkými kláštormi veľká podobnosť. Avšak nariadenia sú stále aj prispôsobené miestnym podmienkam a úlohám, ktorým sa má dotyčný kláštor osobitne venovať. Preto majú všetky významné kláštory aj zakaždým vlastnú tradíciu. (Menšie spoločenstvá môžu byť pod „osobitným dozorom“ významnejšieho kláštora, pretože sa z neho očakáva duchovná rada a pomoc alebo pretože sa má s ním slúžiť spoločnej úlohe. Avšak toto neposkytuje ani duchovne, ani organizačne súdržnosť, ktorá existuje v latinskej cirkvi medzi kláštormi spoločného rádu.)

Kde byzantské kláštory nasledujú svoju autentickú tradíciu, podliehajú autorite miestnych diecéznych biskupov, vo výnimočných prípadoch (ako takzvané stavropigiálne kláštory) najvyššiemu predstaviteľovi príslušnej miestnej cirkvi. To, že to takto bolo v Ruténskej cirkvi pred úniou (alebo aspoň to tak malo byť), potvrdili biskupi Kyjevskej synody, keď vo svojich článkoch únie (v č. 19) napísali:

„Archimandriti, opáti, mnísi (...) a kláštory majú byť podľa starého zvyku poslušní tým biskupom, v ktorých diecézach sa nachádzajú, pretože u nás vládne iba jedno pravidlo, ku ktorému sa hlásia aj všetci biskupi. Takzvaných provinciálov nemáme.“

Je známe, že v druhej polovici 16. storočia, v ktorom v Ruténskej cirkvi existovala veľká potreba reformy, existoval v určitých kláštoroch potešiteľný život; v niektorých z nich napríklad prekvitala kníhtlač. Ale bolo možné nájsť aj neprístojnosti. A tak biskupi v článkoch únie (v č. 14) spomenuli aj proti kánonickému poriadku nasmerované vzdornosti niektorých mníchov a prosili poľského kráľa o ich znemožnenie:

„V každom prípade treba veľmi starostlivo dbať na to, aby sa archimandriti, opáti, presbyteri a ostatní cirkevní hodnostári nášho obradu, ktorí nám chceli odmietnuť poslušnosť, neopovážili niekde inde vykonávať duchovné funkcie a aby cudzí biskupi a mnísi, ktorí prichádzajú z Grécka, nevykonávali nejaké duchovné funkcie v našich diecézach.“

Zo správy Borysa Gudziaka sa dá vyvodiť, že k takýmto porušeniam kánonického poriadku muselo dochádzať častejšie, lebo keď sa patriarcha Jeremiáš II. na ceste po Poľsko-litovskom štáte usiloval o reformy v Kyjevskej metropólii, považoval za vhodné zakročiť proti tomu:

„1. augusta, ešte vo Vilniuse, Jeremiáš poslal metropolitovi Michalovi list, ktorým mu nariadil, aby nepovoľoval podvodníckym hierarchom a klerikom z gréckeho Východu sláviť liturgiu, vydávať cirkevné smernice alebo inak vykonávať falošnú autoritu. Pravdepodobne sa ruténski biskupi sťažovali patriarchovi na neautorizovaných Grékov, ktorí prišli do Kyjevskej metropólie a nelegálne zasahovali do ruténskych cirkevných záležitostí.“

Počas porád o únii biskupi Kyjevskej metropólie vážne naliehali na obnovenie kánonického poriadku v ruténskych kláštoroch. Avšak neprednášali želania, aby v nich došlo k takým reformám, ktoré by znamenali zmenu v ich byzantskej tradícii.

Účasť mníchov na Brestských synodách v roku 1596

Kompletné zoznamy účastníkov na obidvoch Brestských synodách v roku 1596 sa nám nezachovali. Avšak nálezy prameňov a správy o podpisoch pod závery týchto synod objasňujú, že na každej z nich za zúčastnili archimandriti a popri nich zaiste aj menej prominentní predstavení kláštorov a jednoduchí mníšski kňazi. Čo sa týka synody, ktorá sa ohradila proti únii, Oscar Halecki píše:

„Ukázalo sa ešte ťažšie, a to aj napriek tlaku Ostrogského, získať akékoľvek významné zastúpenie pravoslávneho kléru, pretože, ako sa priznáva v gréckej, proti únii silnej namierenej správe o synode, takmer celé duchovenstvo nasledovalo biskupov. (...) Z tohto dôvodu bolo skutočne najväčším prínosom kniežaťa Konštantína to, že títo dvaja biskupi (...) sa pripojili k opozícii v Breste. Dôležitá bola tiež podpora niektorých archimandritov, ktorí stáli na čele tradične vplyvných pravoslávnych monastierov: najmä archimandrita najstaršieho a najslávnejšieho z nich, Kyjevskej lavry (...), ktorý mal byť, popri týchto dvoch biskupoch, najvýraznejším partizánom Ostrogského.“

O druhej synode, ktorej predsedal metropolita Michal, Halecki píše:

„Bohužiaľ, presný počet (účastníkov) (...) nie je známy. Konkrétne sa spomínajú iba traja archimandriti z Braclawa, Lawryszowa a Minska – náprotivok k tým, ktorí vedení Turom sa priklonili k opozícii – spomínajú sa osobitne.“

Borys Gudziak píše:

„Zhromaždenie za úniu zahrnovalo metropolitov Michala, Hypatia a Cyrila, ktorí si stále mohli a nárokovali titul patriarchálneho exarchu, a biskupov Polocka, Cholmu a Pinska, ako aj archimandritov z Braclawa, Lawryszowa a Minska (všetky na Belarusi).“

Naproti tomu o synode odporcov únie Gudziak píše:

„Ruténsky vyšší klérus zastupovali Gedeon, Michal (Kopystenský) a deväť archimandritov vrátane Nikifora (Tura) z Kyjevskej lavry, ktorý podobne ako biskupi podporoval úniu v predchádzajúcich vyhláseniach, ale v posledných mesiacov sa stal vplyvným oponentom.“

Čiže mníšstvo, ktoré najskôr ešte hľadalo správnu odpoveď na otázku únie, bolo od začiatku zapojené do kontroverzií a malo mať čím dlhšie, tým viac podiel na výmenách názorov.

Jozef Veľamin Rutský a Jozafát Kuncevič

Dvaja otvorení mladí muži, ktorí sa stretli vo Vilniuse v Kláštore Najsvätejšej Trojice, pocítili volanie zasadiť sa o reformu kláštorného života svojej cirkvi.

Ten z nich, ktorý sa narodil v roku 1574 ako syn ruténskej šľachtickej rodiny Veľamin z Ruty pri Novogrodku, musel na jednej strane vo svojej rodine zakúsiť, že ruténska cirkev vo svojom vtedajšom stave nebola schopná čeliť duchovným požiadavkám doby. Jeho rodina totiž nedokázala nájsť požadovanú pomoc, aby odolala útokom novátorov na prevzaté dedičstvo, a stala sa kalvínskou pri prelome náboženských pomerov, ktorý sa odohrával v druhej polovici 16. storočia v Poľsko-litovskom štáte v dôsledku šírenia protestantizmu.

Na druhej strane, počas svojich študijných rokov, keď sa dostal ďaleko na Západ, spoznal rády latiníkov, zakúsil počas svojho vzdelávania, že tieto rády dokázali odpovedať na výzvy novej doby, a konvertoval v roku 1592, čiže ešte pred Brestskou úniou, do latinskej cirkvi, keď študoval u pražských jezuitov. Po svojej konverzii študoval filozofiu u jezuitov vo Würzburgu; v rokoch 1593 a 1603 bol študentom v Ríme v gréckom Kolégiu svätého Atanáza.

Proti svojej vôli sa tam na želanie pápeža Klementa VIII. vrátil k ruténskemu obradu. Nadviazal spojenie s karmelitánskym rádom v nádeji, že tento by mohol pomôcť jeho domovskej cirkvi, a predniesol návrh, aby členovia tohto rádu prešli na ruténsky obrad a pomohli jeho domovskej cirkvi. V roku 1606 vycestoval do Ríma a predniesol túto vec pred pápežom Pavlom V.

Avšak nemal s tým nijaký úspech. Po návrate do domoviny vstúpil do Kláštora Najsvätejšej Trojice vo Vilniuse, tam stretol mnícha Jozafáta Kunceviča, prijal mníšsku obliečku 16. septembra 1607 a meno Jozef, v roku 1608 bol vysvätený za kňaza a už v roku 1609 povýšený na archimandritu Kláštora Najsvätejšej Trojice. Ešte v tom istom roku ho metropolita Hypatij Potij urobil svojím najdôležitejším spolupracovníkom. V roku 1611 sa stal jeho koadjútorom a v roku 1613 jeho nástupcom. 

Druhým mladým mužom bol Jozafát Kuncevič. Narodil sa okolo roku 1580 v meste Volodymyr Volynskyj v šľachtickej, ale schudobnenej ruténskej rodine. Pri krste dostal meno Ján a po základnom školskom vzdelaní v domovskom meste ho poslali do Vilniusu, aby sa vyučil za kupca. V roku 1604 alebo 1605 vstúpil do tamojšieho Kláštora Najsvätejšej Trojice, v ktorom v tom čase žil ako jediný mních predstavený, ktorý nemal dobrú povesť.

Mladý muž sa stiahol a viedol vo všetkej tichosti život modlitby. Čoskoro bol vysvätený za diakona. Po latinsky a grécky nerozumel, no horlivo študoval slovanské cirkevné knihy. Dobrý kontakt nadviazal s Petrom Arkudiom, a keď Jozef Veľamin Rutský prišiel do Kláštora Najsvätejšej Trojice, nadviazal s ním úzky vzťah. Získal kandidátov pre kláštor. V roku 1608 sa stal kňazom, v roku 1609, keď Rutský sa stal opátom, jeho vikárom a v roku 1614, po Rutského povýšení na metropolitu, opátom Kláštora Najsvätejšej Trojice. V roku 1617 sa stal polockým arcibiskupom; v roku 1623 bol zavraždený vo Vitebsku.  

Rádové spoločenstvo podľa západného vzoru pre Ruténsku cirkev

V rokoch 1607 – 1609 začali mnísi Jozef a Jozafát reformu v Kláštore Najsvätejšej Trojice vo Vilniuse a po povýšení Jozafáta na metropolitu sa usilovali rozšíriť tieto reformy na celú metropóliu, lebo, tak píše Albert Ammann: „Rutský rozpoznal jasne, čo bolo potrebné pre úniu. Boli to predovšetkým školy pre šľachtu a klérus, ako aj kláštory ako semeništia dobrých biskupov. Keď bude zvlášť duchovný stav na kultúrnej a morálnej úrovni svojej úlohy, tak nebude príliš ťažké získať laikov pre úniu nielen navonok, ale aj vnútorne. Tým bude možné pozdvihnúť ruténsky ľud kultúrne tak, aby nebol príliš nerovnocenný ani poľskej časti ríše.

Už v roku 1615 dostal metropolita Jozafát od pápeža Pavla V. pre svoje dielo obnovy 22 štipendií v rozličných jezuitských kolégiách. V roku 1617 zvolal mníchov z viacerých kláštorov na prvú generálnu kapitulu. Účastníci boli z piatich kláštorov. Schválili „Regulae communes et particulares“, nazvali sa – ako už dlho bolo zvykom v západnej cirkvi – podľa duchovného praotca „baziliánmi“, pretože chceli zostať napojení na duchovné nariadenia cirkevného otca Bazila, avšak brali ohľad na potreby doby a recipovali potridentské rádové právo latiníkov do tej miery, že kláštory boli integrované do jedného zväzu a bol pre nich ustanovený jeden spoločný predstavený, ktorý bol nazvaný „protoarchimandrita“. 

Usilovali sa o spoločný noviciát, spoločný študijný dom, rovnaké podmienky pre prijatie a študijné programy pre celkový rád. Kandidáti už nemali vstupovať do jednotlivého kláštora, ale do rádu, a mnísi boli preložiteľní, aby tí mnísi, ktorí boli vhodní na určité úlohy, mohli byť vyslaní všade; všade mali baziliáni podliehať vedeniu protoarchimandritu a jeho tímu. Metropolita Jozafát dal reholi spoločné pravidlo pre život, ktoré malo byť zároveň kontemplatívne i aktívne. Čiže vznikal rád, ktorý ďalej pestoval veľa z dedičstva byzantskej tradície v spôsobe, ako mnísi mohli byť braní hierarchami do služby, ale bol podobný jezuitom.

V roku 1623 sa slávila druhá generálna kapitula s väčším počtom zúčastnených kláštorov. Keďže Jozafát Kuncevič sa medzičasom stal polockým arcibiskupom, mohol pohnúť k účasti aj kláštory z tamojšieho územia. Okolo tretej generálnej kapituly v roku 1626 boli väčšie problémy pre vysviacky protibiskupov v roku 1620. Napriek tomu rast baziliánskeho rádu pokračoval. Hoci aj legalizácia nie-uniatskej hierarchie v roku 1632 sa konala ešte počas zotrvávania metropolitu Jozafáta v úrade, v čase jeho smrti patrilo k rádu už 32 konventov s približne 150 členmi. Veľké straty priniesli vojny Poľska proti Kozákom a Rusku v polovici storočia. Avšak ani ony neukončili vývoj baziliánskeho rádu.

To, že jeho príslušníci sa vedeli úspešne angažovať za svoju cirkev, sa ukázalo, keď sa na prelome 17. a 18. storočia otvorili únii takisto obe haličské diecézy, ktoré sa celé jedno storočie zdráhali prijať úniu. Ich priklonenie sa k únii bolo dosiahnuté predovšetkým intenzívnym pastoračným pôsobením baziliánov. Zatiaľ čo pri Brestskej únii, keď bola uzavretá, boli na začiatku jurisdikčné akty, pre ktoré bola potrebná ešte recepcia v diecézach, farnostiach a kláštoroch, celkom inak to vyzeralo v čase, keď Halič po jednom storočí odmietania pristúpila k únii. Pristúpenie sa uskutočnilo až vtedy, keď bol hlavne baziliánmi zaistený všeobecný súhlas.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.