Minorita Bogucki Pápež František ma prosil, nech som v spovednici milosrdný

Rozhovor bol pôvodne publikovaný v auguste 2021.

Rozhovor vychádza v rámci seriálu Porozumieť Františkovi, v ktorom približujeme rôzne aspekty pontifikátu súčasného pápeža.

Páter Lucián Bogucki pôsobil ako rektor Kolégia penitenciárov pri Bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Dnes je kustódom slovenských minoritov. V rozhovore vysvetľuje, prečo pápež František dáva tak do popredia Božie milosrdenstvo, ako ho chápať a čo tým chce povedať.

Ako si spomínate na svoje prvé stretnutie s pápežom Františkom?

Môj príchod do Ríma je spojený so začiatkom pontifikátu pápeža Františka. Prišiel som tam deň pred jeho voľbou. Od začiatku som tak mohol sledovať zblízka jeho pontifikát. Prvé stretnutie ešte s kardinálom Bergogliom bolo v roku 2010, keď mala naša rehoľa generálne zhromaždenie v Buenos Aires. Vtedy Bergoglio prišiel ako miestny biskup slúžiť svätú omšu a stretol sa s nami.

Čiže keď vyhlásili meno nového pápeža, už ste vedeli, o koho ide?

Nevedel som si vtedy spomenúť, že kto je kardinál Bergoglio. Až keď som sa vrátil z Námestia svätého Petra domov – v tom čase som býval v generálnom dome –, tak bratia vraveli, že je to biskup z Buenos Aires, ktorý nás prijímal. Hneď som si našiel s ním aj fotografie zo spomínaného stretnutia. Bolo mi ľúto, že som mnohé vymazal. Nechal som si ich len zopár, lebo vtedy mi veľa nehovorili. Po čase to však bola milá spomienka. Už vtedy sa ma jeden zo spolubratov v Argentíne pýtal, či viem, prečo s nami kardinál Bergoglio po svätej omši nesadol k stolu na obed. Hovorím, že neviem. On mi vraví, že Bergoglio išiel do kuchyne a obed zjedol s kuchárkami a potom sa vrátil domov. To bolo moje prvé stretnutie s dnešným pápežom.

V marci 2013 bol zvolený za pápeža, potom som ho stretol v októbri. Bolo to veľmi krátke stretnutie, kde sme mu mali len podať ruku. Mne to však nedalo a povedal som mu, že som nový spovedník v Bazilike sv. Petra. On si ma tak pritiahol k sebe a povedal mi: „Len ťa prosím, buď milosrdný.“ To sa stalo pre mňa potom výzvou – milosrdenstvo.

Je pápež František mimo objektívov kamier iný?

Je veľmi bezprostredný. Vždy je sám sebou bez ohľadu na to, či ho sledujú novinári alebo nie. Zažil som jedno nečakané stretnutie s pápežom Františkom pred dverami mojej izby v dome, kde som býval. Pápež prišiel navštíviť kňaza, ktorý býval vo vedľajšej izbe. Ja som bol vtedy predstavený našej komunity.

Zrazu pribehla do mojej izby rehoľná sestra, čo sa nestáva, aby sestrička vchádzala do izby. Prišla ma informovať, že „Svätý Otec je u tvojho suseda.“

Tak si vravím, že keď je v našom dome, môžem ho ako predstavený privítať. Otvoril som dvere svojej izby a čakal, kým pápež vyjde od suseda. Keď som počul, že sa dvere otvárajú, vyšiel som von. Potom sme sa začali s pápežom rozprávať. Stretnutie trvalo určite aspoň 20 minút.

Rozprávali sme sa na chodbe, potom sme šli dole výťahom. Na prízemí už čakali ďalší bratia a sestry z komunity, keďže už vedeli, že v dome je pápež František. Bolo to veľmi bezprostredné. Nehovorili sme o žiadnych dôležitých veciach, ale o takých bežných, napríklad, aké koláče u nás robia sestričky.

Pápež sa ma vtedy opýtal, či viem, aký je najlepší spovedník. A ja, samozrejme, hovorím, že milosrdný. A pápež na to: „Nieee, predsa hluchý.“ (Smiech.)

Pápež teda prišiel k vám do domu úplne neočakávane?

Áno, neprišiel však kvôli bratom, ale kvôli kňazovi, ktorý istý čas býval v našej komunite a chcel sa s ním osobne stretnúť.

Spomenuli ste milosrdenstvo, ktoré pápež František často zdôrazňuje. Čo znamená milosrdenstvo a prečo Svätý Otec o ňom tak často hovorí?

Lebo Boh je milosrdný. A to je jeho meno. Myslím, že aj samotný mimoriadny Svätý rok milosrdenstva, ktorý pápež František vyhlásil od 8. decembra 2015 do 20. novembra 2016, skutočne svedčí o tom, že pápež chcel zdôrazniť to, o čom čítame v Božom slove: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec.“

Od Boha sa máme učiť milosrdenstvu. To, čo je vlastnosťou Boha, to my máme dostať do ľudskej roviny.

Niektorí namietajú, že pápež príliš zdôrazňuje milosrdenstvo a zabúda na to, že Boh je aj spravodlivý sudca. Neodporuje si to?

Myslím, že nie. Božia spravodlivosť je založená na milosrdenstve.

Čo to znamená?

To, čo povedal Ježiš svätej sestre Faustíne, že dvere Božieho milosrdenstva sú otvorené dokorán, pokiaľ žijeme. Ale keď za života nebudeme chcieť prejsť dverami Božieho milosrdenstva, tak potom Ježiš ďalej hovorí, že budeme musieť prejsť dverami jeho spravodlivosti, ktorá bude počas posledného súdu. Ale aj tam budeme súdení podľa milosrdenstva.

Čiže ak sa budem počas života čo najviac vinúť k Božiemu milosrdenstvu, tým ľahší budem mať posledný súd?

Áno, je to tak, že kto sa ponorí do Božieho milosrdenstva, uchráni sa pred Božou spravodlivosťou. Božie milosrdenstvo však neznamená, že si môžeme robiť, čo sa nám páči a Boh nám všetko odpustí, lebo nás miluje. Ani to neznamená, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych a my sme ospravedlnení z viery, stačí len veriť v Božie milosrdenstvo a naše skutky sú niečo vedľajšie. Určite nie.

„Boh je ten milosrdný otec, ktorý nie čaká, ale vyhľadáva tých, ktorí to potrebujú.“Zdieľať

Božie milosrdenstvo sa otvára dokorán pre tých, ktorí vynakladajú námahu, aby sa doňho ponorili. To znamená, že hľadám Božie milosrdenstvo, uvedomujem si, že som slabý, hriešny, neustále padám. Ale neustále aj vstávam.

Spomenuli ste, že pápež František vám povedal, aby ste boli milosrdný spovedník? Aký je teda milosrdný spovedník?

Milosrdný spovedník nevidí len hriech, ale vidí aj hriešnika.

Vy ste si to uvedomovali predtým, ako vám to zdôraznil pápež?

(Ticho.) Dobrá otázka. Myslím si, že vo svojej 30-ročnej kňazskej službe som sa vždy snažil vidieť človeka. Mojím mottom sú Pavlove slová: „Stal som sa všetkým pre všetkých.“

To znamená, že vždy som sa ako kňaz snažil vidieť človeka v celej jeho obmedzenosti aj veľkosti. V zdôrazňovaní milosrdenstva zo strany pápeža Františka vidím, aby sme sa v kontakte s človekom nepozastavili len nad jeho hriechom a slabosťami, ale videli človeka, ktorý má svoju históriu, skúsenosti, ktorý má aj obmedzenia a snažili sme sa ho pochopiť.

Sú dnes spovedníci milosrdní?

Verím, že áno. Aspoň tí, u ktorých sa spovedám, sú milosrdní.

Niekedy sa však stáva, že niekto sa dlho odhodláva, aby pristúpil k sviatosti zmierenia a tam ho kňaz zdeptá. Rozumiem, že aj kňaz je človek, môže mať zlý deň alebo penitent nepochopí správne kňaza. Ale neraz to ľudí od spovede odradí a znechutí.

Tých prípadov je veľa.

Veľa?

Veľmi veľa. Svojím spôsobom je to tragédia. Môžeme človeka vzdialiť nie len od cirkvi, ale od Boha. Ľudsky sa dá ospravedlniť faktor, že kňaz zlyhal, lebo nemal svoj deň alebo mal problémy a nezvládol nejakú situáciu. Tiež je len človek. Ten, kto sa odhodlá ísť k spovedi, nachádza sa v situácii, keď je veľmi vnímavý a veľmi citlivý.

Z našej strany chýbajúci súcit či pochopenie môže zapríčiniť, že človekovi na dlhé roky pokazíme život.

Človek, ktorý chodí pravidelne k sviatosti zmierenia, sa možno vie nad nepríjemnou situáciou v spovednici povzniesť. Ale môže to byť problém pre niekoho, kto sa k sviatosti zmierenia odhodlal po rokoch. Je lepšie, ak sa niekto chystá po rokoch na spoveď, povedať to kňazovi dopredu a dohodnúť sa s ním?

Kňaz hneď, ako človek vojde do spovednice, vidí, že nebol dlho na spovedi. Vidíme, kto už má v spovedaní rutinu a inokedy, keď niekto otvorí dvere, vidíme, že prichádza po dlhom čase.

Čo by ste poradili kňazom, aby iných nezranili? Aké chyby robia spovedníci?

Keď ideme spovedať, musíme si uvedomiť, že ideme do služby. V službe môžem stretnúť ignorantov, ľudí, ktorí sú povrchní, môžem stretnúť precitlivených ľudí, ľudí, ktorí od začiatku na nás útočia a budú sa obhajovať. V okamihu spovede ja ako kňaz nie som sudca, aj keď vykonávam službu rozlišovania, aj keď musím niektoré veci pomenovať, ale nie som ten, ktorý prišiel súdiť. Som ten, kto sa má skloniť nad ľudskou biedou ako lekár nad chorým človekom, ako ten, kto nehľadá spravodlivého, ale hľadá človeka slabého.

Vnímam, že o to sa snaží aj pápež František, ktorý vymenoval misionárov milosrdenstva. Aj vďaka nim sa niektorí ľudia ľahšie dostali k rozhrešeniu od hriechov, ktoré predtým mohol rozhrešiť len biskup či ním poverený kňaz. Ako vy vnímate tento inštitút?

Toto Františkovo gesto je niečo, čo charakterizuje jeho pontifikát. Otvoriť dvere Božieho milosrdenstva dokorán, aby človek, ktorý to potrebuje a je zranený, mal poľnú nemocnicu za plotom a nemusel sa kvôli nej naháňať na biskupský úrad alebo na druhú stranu sveta. To je ten milosrdný otec, ktorý nie čaká, ale vyhľadáva tých, ktorí to potrebujú.

„Spoveď po dlhom čase je stretnutie s lekárom prvého kontaktu. Tam nemusí byť všetko vyriešené.“Zdieľať

Ľudia spomínanú „poľnú nemocnicu“ aj využívajú? Respektíve využívate to aj vy ako spovedníci, že viete človeka s nejakým hriechom poslať za konkrétnym kňazom a ten nemusí ísť na druhú stranu krajiny, aby získal rozhrešenie?

Samozrejme. V prvom rade samotná služba spovedníkov v bazilikách v Ríme bola neopakovateľná skúsenosť Božieho milosrdenstva. Ale aj teraz, bežne vo farskej pastorácii, sa môže človek stretnúť s ľuďmi, ktorých môže povzbudiť, usmerniť, ktorým môže vysvetliť, že neexistuje hriech, ktorý sa nedá odpustiť, pokiaľ človek úprimne ľutuje.

V Svätom písme Ježiš hovorí, že ľuďom sa neodpustia hriechy proti Duchu Svätému. Môžete vysvetliť, čo to znamená?

Hriech proti Duchu Svätému nie je nič iné ako vedomé odmietnutie Božieho milosrdenstva. Keď človek odmieta Božie milosrdenstvo, tak sa mu nemôže odpustiť, lebo sám zatvára dvere pred účinkovaním Božej milosti.

Niektorí poukazujú, že pápež s milosrdenstvom zachádza tak ďaleko, že chce umožniť pristupovať k sviatostiam napríklad aj rozvedeným ľuďom, ktorí žijú v novom vzťahu a podobne.

Tu treba byť jasný. Pápež neraz zdôrazňoval aj nám spovedníkom, že milosrdenstvo neznamená, že udelím rozhrešenie za každých okolností. Pri každej situácii máme prejaviť Božie milosrdenstvo. Neznamená to však, že za každých okolností musím dostať rozhrešenie. Aj to, že niekto nedostane rozhrešenie, môže byť prejavom Božieho milosrdenstva.

Človek, ktorý však rozhrešenie nedostal, asi nemá taký pocit…

Dôležité je, aby sme my, spovedníci, prijali taký postoj, aby penitent neodchádzal s pocitom odmietnutia. Aj keď nemôžem udeliť rozhrešenie, človek sa má cítiť prijatý, nie odmietnutý. Iné je neudeliť rozhrešenie a niečo iné je niekoho vyhodiť zo spovednice.

Mnohokrát, keď človek nebol disponovaný na to, aby mohol dostať rozhrešenie, po rozhovore, po otvorenosti z mojej strany som videl, že človek je vyrovnaný a mohol pokojne odísť. Pápež František nás často vyzýval, aby sme sa s takým človekom pomodlili, dali mu čas, dali mu pocit, že sa môže vrátiť.

Čiže dôležité je, aby penitent, ktorý nedostal rozhrešenie, neodchádzal s pocitom, že ho kňaz vyhodil, ale že mu chce pomôcť a ukázať mu cestu na návrat?

Áno, mal by odchádzať s pocitom prijatia, ale mal by rozumieť aj tomu, že ešte nie je čas a a nie sú podmienky na to, aby prijal rozhrešenie.

Vy ste niekoľko rokov spovedali v Bazilike sv. Petra. V médiách sme videli aj to, že pri niektorých príležitostiach si do spovednice sadol sám pápež František. A sám sa predtým vyspovedal. Spovedá pápež často?

Počas pôstneho obdobia zaviedol pápež František akciu 24 hodín pre Pána. Na začiatku to bolo len v Ríme, ale pápež vyzýva, aby sa to konalo aj v jednotlivých diecézach. Táto pobožnosť - liturgia zmierenia sa končí individuálnou spoveďou.

Prvým penitentom je sám pápež František. Skôr, než si sadne do spovednice a začne vysluhovať túto sviatosť, sám ju chce prijať. Vtedy sa spovedá u jedného z vatikánskych penitenciárov a potom si sadne do spovednice, ktorá je pre neho pripravená.

Svätý Otec spovedá dopredu vybraných ľudí alebo to je spontánne?

Sú dopredu vybraní. Neviem podľa akého kľúča, ale pamätám si, že v prvý a druhý rok mu vybrali menej ľudí. Videl som potom, ako pápežova ochranka chodila medzi ľuďmi, či sa nechcú vyspovedať u pápeža. Tak spontánne k nemu išli potom ľudia na spoveď.

František využíva aj iné príležitosti k vysluhovaniu sviatosti zmierenia. Počas návštev rímskych farností, kde máva pastoračné návštevy, má vždy vyhradený čas na vysluhovanie sviatosti zmierenia.

Keď hovoríme o pápežovi Františkovi a spovedi, tak si uvedomujem, že Svätý Otec nie len zdôrazňuje Božie milosrdenstvo, ale aj individuálnu svätú spoveď. Človek teda musí prísť, priznať si svoju hriešnosť a robiť pokánie, aby dosiahol potom Božie milosrdenstvo.

Presne ste to vystihli. František nehovorí len o povrchnom milosrdenstve, ktoré nás čaká za každých okolností. Hovorí o prejave Božieho milosrdenstva, ktoré nás stretáva vo sviatosti zmierenia. Pápež vníma sviatosť zmierenia ako vrchol prejavu Božieho milosrdenstva, ako miesto, kde sa v plnosti rozdáva. A preto je jeho celá pastoračná aktivita zameraná na to, aby priviedla ľudí k prameňu Božieho milosrdenstva, ktorým je sviatosť zmierenia.

Čiže toto je odpoveď pre ľudí, ktorí hovoria, že pápež zdôrazňuje len milosrdenstvo?

V minulosti, keď som písal článok do Katolíckych novín, chcel som uviesť jednu informáciu, ale nevedel som, či môžem. Preto som zavolal jednému kardinálovi a on mi to dovolil zverejniť.

Pápež totiž často počas individuálnych audiencií ponúka na záver sviatosť zmierenia. Skutočne, nástrojom jeho kňazskej služby je svätá spoveď.

O tom by mala byť celá naša pastoračná aktivita. Priviesť ľudí k sviatostiam. Keď budem ako kňaz privádzať ľudí len k spoločnému stolu, ku kávičkovaniu, k tomu, aby sme si spolu dali pivo či urobili nejakú spoločnú aktivitu, áno, je to všetko pekné, ale to môže robiť každý animátor či iný človek. Ale účelom mojich stretnutí ako kňaza by malo byť privádzať ľudí k sviatostiam.

Vrátim sa ešte k mimoriadnemu Svätému roku Božieho milosrdenstva. Aké ovocie vy ako kňaz a spovedník vnímate?

Keď som prišiel ako spovedník do Ríma do Baziliky sv. Petra z farskej pastorácie, prežíval som vnútorný zápas. Nevedel som sa s touto situáciou zmieriť. Všetko bolo také neosobné. Keď prišiel rok milosrdenstva, vtedy som našiel odpoveď, prečo som tu.

Aká bola tá odpoveď?

Rok Božieho milosrdenstva dal po dlhých rokoch mnohým ľuďom životy do poriadku práve cez sviatosť zmierenia. Preto František ustanovil misionárov milosrdenstva, preto všetkým kňazom dovolil rozhrešovať potraty, aby svätú spoveď urobil prístupnú pre každého a aby z nej urobil nástroj návratu k Bohu.

Ak niekto číta tento rozhovor a možno sa obáva ísť po rokoch na spoveď, čo by ste mu poradili? Ako sa odhodlať?

Tomu, kto sa dlho odhodláva ísť na svätú spoveď, by som povedal, že nešpekuluj, nevydumuj, ale choď rovno na svätú spoveď. Najhoršie, čo môže byť, je, keď človek začne čítať rôzne spovedné zrkadlá, keď začne všetko písať a rozmýšľať nad tým.

„Pápež často počas individuálnych audiencií ponúka na záver sviatosť zmierenia.“Zdieľať

Keď mám zdravotné problémy, tak idem hneď za lekárom. Nerobím si sám nejaké vyšetrenia a snímky a nejdem s celou dokumentáciou k lekárovi. Keď mám problém, volám, objednám sa a idem. A lekár ma už potom usmerní. Rovnako to je aj v duchovnom živote. Nešpekulujem. Idem za kňazom. Prvá spoveď po dlhom čase je stretnutie s lekárom prvého kontaktu. Tam nemusí byť všetko vyriešené. Je to podanie ruky a usmernenie človeka, a potom to môže pokračovať aj sprevádzaním.

Aby to niekto zle nepochopil. Predsa len, nemala by byť pred takou spoveďou príprava?

Príprava je taká, že sa pomodlím k Duchu Svätému a idem.

A potom prídem a čo ďalej?

Keď ideš k lekárovi, povieš mu, že ťa bolí koleno. Nevieš porozprávať, čo je v kolene, ktorá časť presne ťa bolí. Nemusíš kňazovi všetko podrobne povedať. Ty vieš dobre, aké svinstvá si v živote napáchal. Pamätám si, že jeden vysokopostavený priateľ v cirkevnej hierarchii si sadol do spovednice a prišiel za ním človek. Hovorí mu: „Otče, veľmi dávno som nebol na svätej spovedi. Prehrešil som sa voči všetkým božím prikázaniam.“ A ten mu hovorí: „Ľutuješ úprimne?“ „Veľmi ľutujem a veľmi sa hanbím.“ Udelil mu rozhrešenie a poslal ho preč. O chvíľu ten človek pribehol a hovorí: „Otče, zabudli ste mi dať pokánie.“ Ten mu hovorí: „Aké pokánie? Čo by ti povedal Ježiš? Choď a viac nehreš.“

Niekedy si človek urobí aj generálnu spoveď, potom sa hrabe v spovednom zrkadle a prichádza stále, že ešte toto zabudol a ešte toto nepovedal. Samozrejme, treba byť citlivý. Spovedník sa musí vžiť do hriešnika. Ak to neurobí, je to tragédia.

V jednom rozhovore ste pripomenuli, že pápež František je citlivý na biedu a na ľudí, ktorí sú na periférii. Na periférii jednak stoja hriešnici, ktorí potrebujú Božie milosrdenstvo. Pápež si všíma aj chudobných, väzňov, bezdomovcov, utečencov. Na Slovensku pôjde aj na Luník IX. k Rómom.

A kde pôjde na obed v Bratislave?

K sestrám Matky Terézie.

Presne tak.

Čo nám tým chce povedať? Čo je chudoba v cirkvi, ktorú pápež tak zdôrazňuje?

Ježiš je ten, ktorý inšpiruje pápeža Františka, ktorý inšpiroval svätého Františka, ktorý inšpiroval tých, ktorí žijú chudobne alebo s chudobnými. To je cirkev. František sníva o cirkvi, ktorá je chudobná a otvorená pre chudobných. Sám vyhľadáva takéto prostredia a sám sa snaží žiť chudobne. Jeho štýl úradu je veľmi odlišný od toho, s čím sme sa doteraz stretávali. Odstupuje od rôznych dvorných manierov. Je to svedectvo, ktoré má byť povzbudením pre duchovných aj pre laikov.

Ježiš bol obklopený chudobnými a sám žil chudobne. Hovorí, že bohatému je ťažko vojsť do Božieho kráľovstva. Mladíkovi, ktorý sa ho pýta, ako sa dostať do Božieho kráľovstva, povedal, aby dodržiaval Božie prikázania. Ten keď odpovedal, že to robí od mladosti, Ježiš mu povedal: „Ešte jedno ti chýba. Choď, predaj všetko čo máš a nasleduj ma.“

Chudoba je črtou Ježiša, a preto má byť črtou aj jeho cirkvi. A František naozaj chápe, že autentickosť cirkvi spočíva v tom, že sama bude chudobná a aj sa bude o chudobných starať.

Pápež hovorí o chudobnej cirkvi, cirkev však nie sú len kňazi či rehoľníci, na ktorých občas radi poukazujeme. Cirkev sme aj my laici. Čo to teda v praxi znamená pre laikov, pre ľudí, ktorí chodia do práce, majú rodinu?

Byť vnímavý na potreby druhého človeka. Ani pápež neočakáva od laikov, že teraz sa všetci zrieknu majetkov a začnú žiť chudobne. Keď všetci budeme chudobní, tak ťažko potom budeme môcť podporovať iných. Ozajstná chudoba, chudoba ducha, je schopnosť deliť sa s druhým o to, čo mám. Kto má menej, delí sa menej. Kto má viac, podelí sa viac. Ale každý sa podelí rovno. Mám málo, podelím sa spravodlivo z mála. Mám veľa, podelím sa z toho, ale tiež spravodlivo.

Pápež si všíma ľudí na okraji spoločnosti. Kto je človek na okraji spoločnosti?

Pápež František vníma prenasledovaných, utečencov, ľudí v núdzi, ale tiež vníma na okraji tých, ktorí majú zdravotné problémy, ktorí sú opovrhnutí pre rôzne hendikepy. Vníma zneužívané deti, marginalizované skupiny, či už sú to homosexuáli, či ľudia prenasledovaní pre náboženstvo.

Keď ste spomenuli homosexuálov, niektorí ani v tomto nechápu pápeža správne. Liberáli poukazujú, že už aj hlava cirkvi akceptuje homosexuálne zväzky, iní sú zas zhrození, že pápež schvaľuje takéto zväzky. Ako vnímate vyjadrenia pápeža v tejto oblasti?

Pápež František v jednom spontánnom rozhovore povedal, že ako kňaz sprevádzal aj homosexuálov. Na základe tejto skúsenosti sa pýta, že „kto som ja, aby som súdil druhého človeka?“ My nepoznáme život iného. Nevieme, prečo má niekto taký či onaký životný príbeh a nesie si jeho následky.

Je tragédia, keď veriaci človek a ešte k tomu kňaz začne niekým opovrhovať, začne niekoho zhadzovať pre náboženské presvedčenie, pre sexuálnu orientáciu či pre politické presvedčenie. Každý kresťan by mal ľudí zjednocovať a nie rozdeľovať. Je tragické, ak kresťan, nehovoriac o duchovných, začne používať slovník, ktorý uráža druhého človeka. Napríklad je chybou, aj keď sa nejaký kňaz necitlivo počas kázne vyjadrí na adresu tej či onej skupiny ľudí. Ty nevieš, kto je v kostole a čo daný poslucháč prežíva. Môžeš takto urobiť veľmi veľa zla.

František nikdy nepodporoval homosexualitu. Je otvorený pre každého človeka a pre jeho životný príbeh.

Pápež je jezuita, meno má po vašom zakladateľovi svätom Františkovi. Čo má spoločné františkánske a jezuitské?

Niekto to pekne vyjadril, že pápež František žije ako františkán, oblieka sa ako dominikán a riadi ako jezuita. Naozaj, je to človek veľkého formátu, do ktorého sa dá vtesnať jezuitská aj františkánska spiritualita.

Prečo si pápež vybral na návštevu Slovensko?

Pre mňa je to veľké prekvapenie a žasnem nad tým. František hovorí, že Boh je plný prekvapení. Som rád, že nás na Slovensku prekvapil takto. Našou úlohou je nad tým žasnúť. Netreba nad tým špekulovať. Tešme sa. Je to Božie riadenie. Asi to potrebujeme.

Ako vnímate, že na verejné podujatia s pápežom Františkom pustia len plne zaočkovaných ľudí proti ochoreniu Covid-19?

Ja to nevnímam ako politické rozhodnutie. Bolo potrebné prijať nejaký kľúč. Treba to rešpektovať. Situácia je zložitá. Žiadne rozhodnutie nebude ideálne. Delenie ľudí na očkovaných a neočkovaných nevnímam ako delenie. To sú naše slobodné rozhodnutia. Keď sa dám zaočkovať, nesiem si následky. Keď sa nedám očkovať, tiež nesiem následky. Je to moje slobodné rozhodnutie.

Nezaočkovaní ľudia však protestujú. Čítal som reakcie, že ani Ježiš netriedil ľudí, ale prišiel ku všetkým, tak prečo sa to robí pri pápežovi?

Môžem si otvoriť Sväté písmo a nájdem citáty, ktoré budú potvrdením toho, že sa máme očkovať. Druhá skupina nájde citáty, ktorými bude zdôrazňovať, že sa nemáme očkovať. To je tvrdenie proti tvrdeniu. Je to zbytočné. Všetci sme pozvaní, aby sme sa zaočkovali. Aj Svätý Otec povedal, že očkovanie je prejavom bratskej lásky. Je jasné, že sú skupiny ľudí, ktoré sa nemôžu očkovať zo zdravotných dôvodov.

Potom sú skupiny, ktoré sa nechcú očkovať. Je to ich slobodné rozhodnutie. Ale nesú následky. Tak ako ja si nesiem následky, že som očkovaný. Či mi to ublíži alebo neublíži, uvidíme o pár rokov. Neviem.

Ako sa čo najlepšie pripraviť na návštevu pápeža?

Modliť sa a neštvať sa jeden proti druhému. Žiť v porozumení a pokoji. Tešiť sa z toho, aj keď nebudem môcť ísť na pápeža osobne, ale môžem ho sledovať v televízii. Hoci nebudem fyzicky prítomný na stretnutí s pápežom, ale môžem sa tešiť z toho, že je tu, na území Slovenska, že je blízko a že svojou prítomnosťou posväcuje moju rodnú hrudu.

Foto – Andrej Lojan