Manželia youtuberi Mať veľkú rodinu neznamená zakopať svoje talenty a obetovať sa

Pochádzajú z katolíckeho spoločenstva v Pravenci a vlogujú o svojom rodinnom živote. Majú šesť detí, ktoré vzdelávajú doma. Tým, že otec pracuje na homeoffice a väčšinu dňa strávia spolu, výchova a manažment veľkej rodiny neležia len na pleciach mamy.

Na sociálnych sieťach otvorene hovoria o prežívaní viery, výchove, homeschoolingu aj bežných problémoch viacpočetnej rodiny.

Pred dvomi rokmi sa vydali za americkým dobrodružstvom. Študujú koučing a líderstvo na Morning Star University, ktorá má ekumenický charakter.

Hovorili sme o tom, prečo odišli študovať do zahraničia, i o tom, prečo prešli od autoritatívnej výchovy k partnerskej.

Z akých rodín pochádzate?

Janka: Obaja máme jedného brata. Moji rodičia neboli aktívni katolíci, posielali ma do kostola samu. Angažovala som sa vo farnosti, ale bola to skôr prevzatá viera. Prelom prišiel až v manželstve, keď sme boli na biblickej škole. Tam som osobne zažila Ježišov dotyk. Moju naučenú vieru to zmenilo na osobnú.

Augustín: Moji rodičia neboli kresťania, ale vždy som si bol vedomý Božej prítomnosti. Obrátil som sa tesne pred 18. narodeninami a moja mama rok predo mnou.

Ako ste sa spoznali?

Augustín: Robil som bojové umenia, break dance, nosil dlhé vlasy, takže keď som sa objavil v kostole, Janka si ma hneď všimla.

Po jednej svätej omši sa na mňa usmiala, keď mi podržala dvere. Po šiestich rokoch chodenia sme sa zosobášili. Boli sme vtedy v treťom ročníku na vysokej škole.

Od začiatku ste plánovali väčšiu rodinu?

Janka: Ako študenti sme sa angažovali v detských domovoch, konkrétne v organizácii Úsmev ako dar. Táto skúsenosť v nás zanechala túžbu po veľkej rodine, nebránili by sme sa ani adopcii.

Nie ste štandardná rodina, keď je mama dlhé roky s deťmi na materskej a otec chodí do práce. Prevažnú časť dňa trávite spoločne. Pracujete na homeoffice, vzdelávate deti doma, veľa cestujete.

Augustín: Je pre nás dôležité tráviť čas spolu. Prispôsobili sme tomu aj rodinný život. Vlastním menšiu architektonickú firmu, koordinujem veci z domu. Čas si manažujem tak, aby aj Janka mala priestor na svoje aktivity.

Dnes berieme ako bežný štandard, že obaja rodičia chodia na osem hodín do práce a rodina spolu strávi prakticky len pár hodín denne. Pred priemyselnou revolúciou to tak nebolo. Netvrdíme, že je to cesta pre všetkých, ale stojí za to zamyslieť sa, či sa nedá žiť aj inak.

Mnohé ženy odchádzajú do práce kvôli finančnej otázke ešte skôr, ako dieťa dovŕši tri roky. Ako sa dá finančne zabezpečiť osemčlennú rodinu z jedného príjmu?

Augustín: Úprimne, to netuším. Ani teraz sami nevieme, ako je to možné. No nepozeráme sa na financie ako na niečo, čo určuje naše možnosti. Mali sme sen a postupne sme okolo neho formovali životný štýl. V mnohom veľmi skromný a komunitný. No vďaka nemu sme prešli cez ťažšie obdobia, a keď sa môjmu ateliéru začalo dariť, boli sme vďační a považovali to za Božiu milosť.

Ako si spomínate na začiatky rodičovstva?

Augustín: Spočiatku sme boli autoritatívni rodičia. Hlavný prerod nášho rodičovstva spočíval v tom, že sme prešli k partnerskej výchove. Keď nechcem na deti nakričať, predstavujem si, čo by som v rovnakej situácii povedal svojmu priateľovi.

K priateľovi by ste sa zachovali inak?

Augustín: Určite by som naňho nekričal, prečo sa nevyzul a nezavrel za sebou dvere, ale slušne ho požiadal, aby to urobil. To, že je dieťa malé a urobí to desaťkrát po sebe, ma neoprávňuje správať sa k nemu bez rešpektu. Páči sa nám zaobchádzať s deťmi ako s partnermi.

Kamarátska alebo partnerská výchova má svojich kritikov medzi odborníkmi i rodičmi. Prečo si myslíte, že je to dobrý spôsob komunikácie s deťmi?

Augustín: Záleží na tom, čo chápeme pod pojmom partnerstvo. S priateľom sme rozbehli firmu a máme štyroch zamestnancov. Ani k nim sa nesprávam spôsobom, že ja som tu šéf a vy moji zamestnanci, ale máme partnerský vzťah. Spoločne vymýšľame projekty a navzájom sa od seba učíme. Samozrejme, ja ako šéf nesiem väčšiu zodpovednosť za projekt ako niekto, kto na ňom robí len vizualizácie. To však neznamená, že nie sme partneri alebo niekto z nás je menej architekt.

„Najviac, čo môžeme vo výchove urobiť, je ponechať deťom ich autenticitu. Vytvoriť im prostredie, kde môžu objavovať a zachovať si to, kým sú, ako ich Boh stvoril.“Zdieľať

Rovnako to vidíte v rodine?

Augustín: Áno, spoločne niečo budujeme, ako rodičia máme síce inú zodpovednosť než deti, ale chceme, aby videli, že aj na ich názore záleží. Samozrejme, aj partnerstvo sa odohráva v určitých hraniciach.

Najstarší syn má 12 rokov a najmladší rok. Čo ste sa za viac ako dekádu v rodičovstve naučili?

Janka: Pochopili sme, že najviac, čo môžeme vo výchove urobiť, je ponechať deťom ich autenticitu. Vytvoriť im prostredie, kde môžu objavovať a zachovať si to, kým sú, ako ich Boh stvoril.

Nepotrebujú od nás rady, čo majú robiť, aby si zachovali samých seba. Ak vedia, kým sú, vedia aj, kam idú. Veríme, že vďaka tomu sa v živote nestratia a dokážu sa lepšie rozhodovať.

Vlogujete o rodine, výchove a zážitkoch v USA. Prečo ste sa rozhodli odhaliť svoje súkromie a otvorene rozprávať o dobrých aj zlých chvíľach, ktorými rodina prechádza?

Augustín: Vo videách hovoríme o tom, že mať rodinu neznamená zakopať svoje talenty, zahodiť kariéru a obetovať sa, ale že je to miesto, kde sa plnia sny.

Janka: Keď Boh povedal, že deti sú darom, tak to musí nejako fungovať, i keď ich je veľa. Chceme hovoriť o tom, že je v poriadku zažívať aj ťažké veci. Je to prirodzený stav, v ktorom môžeme rásť. Ak dovolíme Bohu osláviť sa v našej slabosti, privedie nás k uzdraveniu. Dokonalá rodina nie je miesto, kde sú všetci usmiati a bez starostí, ale kde sú vzťahy skutočné a úprimné.

Rodina Ugróczyovcov

Je podľa vás v poriadku odhaľovať na internete súkromie detí? Čo ak vám to budú v puberte vyčítať?

Augustín: Než niečo zverejníme, deti nám to musia schváliť. Snažíme sa na všetko dívať z perspektívy ich dospievania. Nie je to však cesta pre každú rodinu alebo životné obdobie. Na tento krok sme sa pripravovali a modlili sa zaň niekoľko rokov.

Robíte to zrejme kvôli evanjelizácii a snahe povzbudiť iných rodičov. Nie je však prvoradejšie bezpečné prostredie, kde sa môžu deti slobodne prejaviť a nebyť pod drobnohľadom verejnosti?

Janka: To, čo zverejňujeme, je len malý kúsok nášho života. No snažíme sa, aby to ako celok dávalo zmysel a nieslo svoj message. Náš život má mimo kamery a pera veľa ďalších odtieňov a tie sú pre verejnosť celkom neznáme.

Nezmenilo sa správanie detí po tom, čo ste začali s natáčaním videí? Nemajú pocit, že sa musia prezentovať v lepšom svetle?

Augustín: Občas, keď nám lezú na nervy, začneme ich natáčať, nech vidia, ako sa správajú, a ony hneď prestanú. (Smiech.) Samozrejme, potom to vymažeme. Učíme sa byť prirodzení a myslím, že aj na tých videách to vidieť.

S akými reakciami na svoje vlogy sa najčastejšie stretávate?

Janka: Prevažne pozitívnymi. Ozývajú sa nám ľudia, ktorí sa mali zle, a keď videli video, ako sa aj my boríme s ťažkými vecami, povzbudilo ich, že nie sú sami. Veľakrát napíšu, že vďaka blogu našli odpoveď, ktorú hľadali.

Pred dvoma rokmi ste sa presťahovali do USA. Bolo to náročné, opustiť zázemie a odísť do neznáma?

Augustín: Premýšľali sme nad tým sedem rokov. Chceli sme sa ísť niekam formovať. Janka je dobrodruh, ona by išla hneď, ale vo mne to potrebovalo dozrieť.

Obaja si robíte kurz základov koučingu, poradenstva a psychológie. Augustín okrem toho študuje na líderskej škole. Prečo ste sa rozhodli venovať koučingu?

Janka: Na Slovensku máme spoločenstvo a hľadali sme spôsoby, ako ľudí viesť bez toho, aby nasledovali nás, ale aby používali výbavu, ktorú im Boh dal.

Veríme, že Boh do každého vložil všetko, čo potrebuje vedieť. Kľúčom, ako získať odpovede, je klásť sebe aj Bohu tie správne otázky. Kouč nedáva rady, nesnaží sa poučovať, ale sprevádza ľudí otázkami „zvonka“.

Ako vás ovplyvnila nová kultúra? 

Janka: Naučili sme sa nerozdávať nevyžiadané rady, ale skôr pozorne počúvať a rešpektovať slobodu a názor druhých.

Augustín: Počas druhého roka sme sa učili prosiť o odpustenie. Keď som nakričal na deti, nešiel som ich odprosiť a povedať im, že to chcem napraviť. Udržiavali sme si autoritu presviedčaním detí, že vo väčšine prípadov má rodič pravdu a môže preto aj zvýšiť hlas. Ale potom sme začali badať, že im tvrdnú srdcia a sú odmerané.

Prečo ste sa rozhodli zaviesť zmenu vo svojej rodine?

Augustín: Kouč nám ukázal, že je potrebné stanoviť si, aké hodnoty chceme doma žiť a komunikovať ich aj deťom. Napríklad že nebudeme po sebe kričať. Keď hranicu niekto prekročí, ide sa ospravedlniť. Zároveň im takto ukazujeme, že naše hodnoty nie sú viazané na výkon otca a mamy.

„Vychádzame zo základného princípu mať prepojenie s dieťaťom, srdce na srdce. Rozprávať sa o tom, čo prežíva, čo cíti, bezpodmienečne ho prijímať, prejavovať mu empatiu.“Zdieľať

Kto mal väčší problém ospravedlniť sa? Rodičia či deti?

Augustín: Teraz je to pre nás normálna vec, ale začiatky boli ťažké. Nahnevaný vravím koučovi, že to, čím ma syn nahneval, bolo ozaj strašné, a ja sa mu mám ospravedlniť?

Vtedy ma upozornil, že neriešime, čo by mal urobiť syn, ale to, či som konal podľa hodnôt, ktoré chcem doma mať. Pochopil som, že keď stanovím nejaké hodnoty, musím za nimi stáť a rešpektovať ich. Problémom nebolo, že som ich nedodržal a zlyhal, ale že som neprosil o odpustenie.

Podľa akých princípov vychovávate deti?

Janka: Vychádzame zo základného princípu mať prepojenie s dieťaťom, srdce na srdce. Rozprávať sa o tom, čo prežíva, čo cíti, bezpodmienečne ho prijímať, prejavovať mu empatiu.

Kde sa inšpirujete pri výchove? Sú to Montessori princípy?

Janka: Od Márie Montessori sme si zobrali hlavne citlivosť voči obdobiam, v ktorých sa dieťa nachádza, a dôveru, že deti zvládnu samy viac, než si myslíme. Najviac našu výchovu ovplyvnili knihy Milujme naše deti so zámerom a Kultúra úcty od Dannyho Silka. No obaja sa venujeme štúdiu psychológie a čerpáme od viacerých autorov.

Ako to prepojenie vyzerá v praxi?

Janka: Riadime sa heslom, že vzťah je dôležitejší ako pravda. Keď mám s dieťaťom konflikt alebo ho majú medzi sebou, nezačnem hľadať vinníka, nedokazujem svoju pravdu a nerobím sudcu. Prichádzam k nahnevanému dieťaťu a dám mu pocítiť, že som na jeho strane, bez ohľadu na to, čo sa stalo alebo či s tým nesúhlasím.

Prijímam jeho negatívne emócie, prejavujem empatiu v tom, čo prežíva. Ak je to vhodné, otváram sa pred dieťaťom a vyjadrujem aj svoje emócie, niekedy začínam od seba a prvá robím pokánie.

Dieťa by malo vždy cítiť bezpodmienečné prijatie rodiča za každých okolností. Keď vidí, že je tu bezpečný rodič, ktorému sa môže zdôveriť, cíti sa prijaté a milované. Toto je pozícia prepojenia, z ktorej môžeme potom začať s dieťaťom rozprávať o konflikte.

Deti na výlete vo Washingtone

Spomeniete si na konkrétny príklad?

Augustín: Videl som na synovi, že celý deň po nás kričal, k súrodencom sa správal hrubo. Zobral som ho so sebou do fitka, nikoho ani nepozdravil, necvičil, len tam sedel na matraci a bol urazený. Šli sme teda na zmrzlinu, postupne sa začal akoby prebúdzať z podráždenosti, horkosti.

Rozprávali sme sa, čo by ho potešilo, ako by chcel stráviť deň. Až keď som videl, že reaguje, že sa spojenie obnovilo, povedal som mu, že nebolo pekné, ako sa správal. A on na to, máš pravdu, tati, prepáč, a snažil sa to napraviť.

Máte čas zobrať šesť detí niekoľkokrát mesačne na zmrzlinu a každému vysvetľovať, kde prekročil hranice?

Augustín: Sú obdobia, keď to ide a keď nie. Veríme, že Boh všetko prikrýva svojou milosťou, bez nej by sme zbytočne chodili na zmrzliny. Snažíme sa odhadnúť, v akom období sa naša rodina nachádza, takže niekedy sú aj mesiace bez zmrzliny, inokedy sú zas omnoho intenzívnejšie.

Má to efekt spätne upozorňovať deti na to, čím prekročili hranice? Nestráca sa spolu s aktuálnosťou aj vážnosť? 

Augustín: Je to závislé od veku. Dieťa do troch rokov si nepamätá, čo bolo, potrebuje hlavne prijatie. Vo veku 4 až 6 rokov začína budovať svoju jedinečnosť a identitu. Tam je už priestor prejsť si s ním, čo sa udialo, a zhodnotiť aj obdobie za posledných pár týždňov.

Svoje miesto má riešiť veci hneď aj neskôr. Záleží na tom, či je nutné situáciu vyriešiť hneď alebo sú to situácie, ktoré sa opakujú a stojí za nimi spoločný menovateľ.

Takýto prístup si zo strany rodiča vyžaduje veľké sebaovládanie. Aká je realita?

Janka: To, že niečomu veríme a ideme za tým, neznamená, že to dokážeme aplikovať v každej situácii. Často to nezvládame, kričíme po sebe, dohovárame deťom. No chceme v rodine zakoreniť, že je v poriadku zlyhávať. Rodič aj dieťa prechádzajú určitým procesom. Dôležité je vyjadriť, že nechceme na tejto ceste zostať, a ospravedlniť sa.

Sami so šiestimi deťmi v cudzej krajine. Darí sa vám ukradnúť si čas popri deťoch aj pre váš vzťah?

Janka: Základ je to, že manžel pracuje z domu a trávime spolu väčšinu dňa, no čistý čas pre manželstvo máme, až keď deti zaspia.

Nie som nastavená tak, že najskôr sa postarám o deti, až potom o manžela. Deťom môžeme odovzdať len to, čo sami máme. Najcennejšie, čo im môžeme odovzdať, je investovať do seba. Každý do svojho osobného rozvoja a následne do rozvoja manželstva.

Ak by sme šli spôsobom, nech je o ne postarané a my to už nejako vydržíme, nepriamo by sme im ukazovali, že manželstvo je nuda, je to len obeta a kopec stresu.

„Ak by sme šli spôsobom, nech je o ne postarané a my to už nejako vydržíme, nepriamo by sme im ukazovali, že manželstvo je nuda, je to len obeta a kopec stresu.“Zdieľať

Janka, ako sa mame šiestich detí darí investovať do seba a plniť si sny?

Janka: Na vysokej škole som chcela byť manažérkou a učiteľkou. Moje sny sa dokonale naplnili práve v rodine. Manažujem osemčlennú posádku, zabezpečujem logistiku, učím deti doma.

Stalo sa vám, že ste vyhoreli?

Janka: Viackrát. Vtedy som premýšľala, načo sme mali toľko detí, či som vôbec mala mať deti, keď to nezvládam. Stávalo sa to, keď som si naložila priveľa očakávaní a šla som z vlastných zdrojov a nie z Božích.

Najbolestivejšie na tom je, že sa musím zmeniť ja. Nie je to o správaní detí alebo manžela, ale o mne a mojom procese rastu.

Vzdelávate doma štyri deti v rôznom veku. Prečo ste sa rozhodli pre homeschooling?

Augustín: Začali sme s tým už na Slovensku. Keď syn vedel celé prvácke učivo už ako predškolák, bolo nám ľúto dať ho do školy a neprežívať spoznávanie sveta spolu s ním. Druhá dcéra chodila rok do školy. Strávili sme s ňou len pri domácich úlohách takmer rovnaký čas ako so synom pri homeschoolingu. Zdalo sa nám efektívnejšie učiť ju doma. 

Netvrdíme, že kto nevzdeláva dieťa doma, nedáva mu to najlepšie, alebo naopak. Nevylučujeme ani to, že niektoré z našich detí pôjde do školy.

Častým protiargumentom voči homeschoolingu je však izolácia a absencia sociálneho kontaktu. 

Augustín: Názor, že deti vzdelávané doma nemajú dostatok sociálnych zručností, presadzujú tí, čo o ňom nič nevedia. Socializovať sa dá aj inde ako v škole. Napríklad na krúžkoch, na ihrisku a v prvom rade v rodine.

Školský model, v ktorom je tridsať rovnako starých ľudí zavretých celý deň v miestnosti a poslúcha jedného dospelého, nenájdete dnes v žiadnej úspešnej firme ani spoločnosti.

Akým spôsobom socializujete deti?

Augustín: Bývame na jednej ulici viaceré spriatelené rodiny, s jednou z nich máme spoločný dvor. Stretávajú sa tam naraz tri generácie – deti, rodičia a starí rodičia. Dohromady je tam asi 15 detí do 14 rokov. Naše deti musia vychádzať nielen s rovesníkmi, ale aj s mladšími či staršími deťmi. Rovnako aj s dospelákmi a seniormi.

Keďže ste z jednej komunity, nie je to stále rovnaká ideová skupina, ktorá vidí veci podobne? Nie sú potom deti tak trochu v gete, kde sa nestretnú s inými názormi?

Augustín: Poznáme osobne aj tu v USA prípad, keď sa to vyvinulo nezdravým spôsobom. Naša komunita má však množstvo priateľov z rôznorodých názorových skupín, ktorí nás často navštevujú, a deti tak spoznávajú inakosť. Veľa času trávime aj mimo komunity.

Augustínova promócia v USA

Ako vaše deti zvládali zaradiť sa medzi amerických rovesníkov?

Augustín: Najstarší syn je siedmak a vedel trochu po anglicky. Pol roka chodil do cirkevnej školy. Deväťročná dcéra chodila na gymnastiku, pričom po anglicky vedela iba napočítať do desať. Nikto z nich nemal problém zapadnúť.

Naše deti si pozháňali kamarátov z celého susedstva a chodia spolu na bicykloch. Američania nie sú na to zvyknutí, každý je zatvorený doma, preto sa niektorí aj sťažovali. Dokonca si tu deti našli náhradnú babku, ktorá ich učí remeslá, chodia k nej aj prespávať.

Na svojom vlogu ste nedávno otvorili tému detí so špeciálnymi potrebami, napríklad s ADHD, autizmom, Aspergerovým syndrómom. Aká je vaša skúsenosť?

Augustín: Prvé dve deti sme mali ukážkové a boli sme za dobrých rodičov. Potom sa narodil tretí, ktorý sa vymyká normálom, a zrazu sme boli pre okolie zlí rodičia, lebo máme zdanlivo nevychované dieťa.

Sám mám dyslexiu a dysgrafiu. Mal som problémy s pozornosťou, v škole som prepadol. Aj tak sa mi podarilo vyštudovať ťažkú školu, akou je architektúra. Získal som dokonca prospechové štipendium.

Preto ste otvorili túto tému?

Augustín: Áno. Stretávame sa s rodičmi, ktorí tieto diagnózy prežívajú ako nejakú stigmu. Myslia si, že sú deti posadnuté a potrebujú duchovné uzdravenie. No všetci sme nejakým spôsobom „pošahaní“ a potrebujeme duchovné uzdravenie.

Niektoré deti sa zvyknú hodiť o zem, lebo sa nevedia vyrovnať s tým, ako to funguje v ich mozgu, ale to neznamená, že sú nevychované alebo necitlivé. Aj takíto ľudia vrátane mňa dokážu mať rodinu, firmu a žiť prekrásny život a sú obrovským prínosom pre spoločnosť.

Vo vlogoch prirovnávate tieto deti k drakom. Svojho syna označujete za „dráčika“. Aká je v tom symbolika?

Augustín: Deti s hyperaktívnymi sklonmi sú v dnešnej spoločnosti považované za zlé. Každý pozná tie otázky: Deti sú dobré? Poslúchajú? Keď je otázka položená takto, odpoveď je jasná. Drak ani tieto deti poslúchať nikdy nebudú.

Tieto deti nikdy nedostaneme do normálnych rámcov. Miesto toho potrebujeme pozerať na ich kvality, ktoré sú odlišné od tých bežných. Rovnako ako drak, ktorý je všeobecne považovaný za zlého, mal isté kvality, ktoré ho dostali na štíty bohatierov a do erbov kráľovstiev.

V čom sú podľa vás teda výnimočné?

Augustín: Napríklad náš syn nedokáže klamať, aj keby chcel. Je priamy, čitateľný. Niekedy mame povie na rovinu, že obed mu nechutil, inokedy sa zas nemá problém priznať, ak niečo vyvedie. On je prvý, kto sa príde ospravedlniť.

Tieto deti nerobia rozdiely, prijímajú každého, aký je. Syn rozlišuje len dva typy ľudí – tí, čo naňho majú čas, a tí, čo nemajú. Každý, kto má naňho čas, je jeho krvná skupina a je mu jedno, či je to vagabund alebo hendikepovaný.

„Najpodstatnejší rozdiel je v tom, že Slováci vnímajú odlišný životný štýl ako podozrivý. Američania si unikátne spôsoby vážia a nechávajú sa inšpirovať.“Zdieľať

Čím momentálne žijete?

Janka: Rozhodli sme sa ostať v USA aj tretí rok a dokončiť školu. Potom sme sa dostali do situácie, keď sme sa museli vysťahovať z prenajatého domu. Nájsť bývanie je náročné a to, že sme zahraniční študenti, nám vôbec nepomáha. Momentálne sme mesiac bez domu, prespávame u kamarátov, v kempoch alebo cestujeme.

Nie je pre deti náročné striedať ubytovanie, spať na zemi a žiť akoby rytmom inej rodiny?

Augustín: Áno, je. Ale napriek tomu sme šťastní. Fascinuje ma, ako slobodne naše deti uvažujú o svojej budúcnosti. Ani najnáročnejšie obdobia nášho života nevytvorili v deťoch dojem, že by nemohli naplniť svoje životné ciele.

Na blogu ste niekoľko týždňov zdieľali videá o tom, ako hľadáte ubytovanie a ako vám prichádzali odmietavé odpovede. 

Janka: Za posledné dva roky sme mali dosť príležitostí presvedčiť sa, že Boh je s nami. Toto medziobdobie vnímame ako dar. Pomáha nám to rozmýšľať v úplne nových rámcoch.

Augustín: Už pred pár mesiacmi som v modlitbe vnímal, že Boh Otec nám ponúka výzvu, že má pre nás pripravené špeciálne bývanie, ak budeme ochotní nejaký čas improvizovať. Sami zo seba by sme to nezvládli. Najprv som sa bál, ale potom prišiel do môjho srdca nevídaný pokoj a nový level dôvery.

Situácia, v ktorej sa nachádzate, je pre bežnú rodinu dosť nezvyčajná.

Augustín: Je to nezvyčajné aj pre Američanov, ale nie tak ako pre Slovákov. Tu nemajú heslo „môj dom, môj hrad“. Najpodstatnejší rozdiel je, že Slovák vníma odlišný životný štýl ako podozrivý. Chce nás presvedčiť o tom, že niečo nerobíme správne. Ide o určitú formu perfekcionizmu alebo uniformity.

Američania si však vážia nové a unikátne spôsoby. Radi to sledujú a nechávajú sa inšpirovať. Aj preto tu nachádzame obrovské množstvo podpory od Američanov, ale aj Slovákov a Čechov žijúcich v USA.

Čo plánujete po príchode na Slovensko?

Janka: Modlíme sa za správne načasovanie, kedy sa vrátiť. Zatiaľ sme presvedčení, že máme tento rok zostať. Po návrate chceme v blogu pokračovať a prizvať do projektu aj ďalšie rodiny.

Veríme, že rodina je miesto, kde sa plnia sny. Každá je výnimočná a má svoje povolanie. Preto chceme ostatným pomáhať objavovať a napĺňať ich rodinné poslanie. Žijeme v dobe plnej filmov o superhrdinoch, ktorí sú často odtrhnutí od svojich rodín a detí. Je načase, aby zazneli skutočné príbehy neobyčajných rodín.

Foto: Súkromný archív rodiny Ugróczyovcov