Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Interview Svet kresťanstva
06. október 2021

Kňaz, ktorý kritizoval nedochvíľnosť

Stojím si za svojím. Do kina chodíme načas, a liturgia je predsa niečo viac

S farárom Petrom Iľkom sme sa rozprávali o jeho virálnom videu, marvelovkách, stand upoch, ale aj o náboženskej formálnosti.

Stojím si za svojím. Do kina chodíme načas, a liturgia je predsa niečo viac

„Slava Isusu Christu, otče. Dobre ste to povedali, veď aj moji chlapci dobiehajú na liturgiu na poslednú chvíľu,“ pristavil sa pri našom stole v pizzerii v Pečovskej Novej Vsi pán okolo päťdesiatky.

Svoje slová adresuje kňazovi Petrovi Iľkovi, farárovi v susednej obci Ľutina, ktorá je významným pútnickým miestom slovenských gréckokatolíkov. Je zjavné, že kňazov oduševnený príhovor rezonuje v sabinovskom okrese aj po niekoľkých týždňoch. A nielen v ňom.

O čo ide? Farár Iľko v polovici septembra na konci liturgie v ľutinskej bazilike vyzval veriacich, aby na bohoslužby prichádzali načas. Urobil to však svojským východniarskym spôsobom. Zábery z chrámu sa zakrátko stali hitom slovenského internetu, o lokálny „incident“ sa začali zaujímať celoslovenské médiá.

Rozhnevaný kňaz si nekládol servítku pred ústa a skritizoval veriacich, hlásajú internetové titulky promujúce video, ktoré sa rýchlo stalo virálnym.

S farárom Petrom Iľkom sme sa rozprávali o tom, aké reakcie vyvolal jeho prejav, či by sa dnes vyjadril ináč, ale aj o tom, či majú rodičia nútiť svoje deti chodiť do kostola a ako sa on sám pripravuje na kázne.

Aké je to byť na niekoľko dní hviezdou internetu?

Nie je to prvé video, ktoré preniklo do médií, a nie som z toho nadšený. Mrzí ma najmä to, že pozornosť sa upriamila na môj prejav a nie na to, o čom som hovoril.

Nemôžete si za to aj vy sám? Predsa len, výraz „co vam pare?“ síce pobaví, ale od kazateľnice znie nepatrične, nemyslíte?

Priznávam, že som mohol zvoliť trochu iný štýl. Na druhej strane, prihovoril som sa veriacim spôsobom, ktorý je mi vlastný. Moja manželka môže potvrdiť, že keď hovorím niečo, na čom mi skutočne záleží, nevedomky zdvíham hlas, až takmer kričím. Nezvykla si na to ani po dvadsiatich rokoch. (Smiech.)

Ako reagovali vaši veriaci?

Osobne som sa stretol len s pozitívnymi reakciami. Ľudia mi vraveli, že som to povedal tak „od šerca“. Dokonca výhrady nemala ani moja mama, ktorá je ináč mojím prvým kritikom.

Tým, ktorých sa môj prejav mohol dotknúť, som sa hneď v nasledujúcu nedeľu ospravedlnil. Nie za to, čo som povedal, ale ako som to povedal. No aj Ježiš na konci svojich kázaní vravieval: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva.“ Takže kto chcel pochopiť, čo som tým všetkým chcel povedať, ten pochopil.

Ako to video vlastne vzniklo? Na prvý pohľad sa zdá, akoby vás nahral na mobil niekto z kostolnej lavice.

Nie, takto to nebolo, to by som si všimol alebo by mi to ľudia povedali.

Ako to teda bolo?

Všetky liturgie a akatisty, ktoré sa konajú v bazilike v Ľutine, sú streamované internetovou televíziou Logos TV. Rovnako ako z ďalších významnejších chrámov gréckokatolíckej cirkvi. Niektoré sú potom archivované na stránke, iné po skončení priameho prenosu zmiznú. Takže tú moju reč, ktorá sa objavila na sociálnych sieťach, niekto nasnímal len z televíznej alebo počítačovej obrazovky. 

Mimochodom, na sociálnej sieti sa objavila až koncom septembra, ale ja som to hovoril už 12. septembra, v deň, keď k nám priletel pápež František. Nešlo o kázeň, ako písali niektoré médiá, ale o oznamy na konci liturgie, keď si kňaz môže dovoliť hovoriť o čosi priamejšie a familiárnejšie.  

Veľmi ma oslovujú slová jedného žalmu: „Stravuje ma horlivosť za tvoj dom...“ Tak veľmi by som chcel, aby ľudia prichádzali do chrámu s radosťou. Zdieľať

Čo vás podnietilo k tomu, že ste vôbec otvorili tému neskorých príchodov na liturgiu?

Podnietili ma samotní veriaci. Viete, keď sa začína gréckokatolícka liturgia, kňaz je k ľudu otočený chrbtom. Ja vlastne ani nevidím, kto dobieha neskoro. Maximálne počujem búchajúce dvere a klopkajúce topánky. Vyrušuje to však ľudí, ktorí na liturgiu prichádzajú včas a radi. Práve oni ma poprosili, aby som oneskorencov vyzval, aby prichádzali načas.

Aj do kina či na futbalový zápas chodíme tak, aby sme tam boli od začiatku, aby nám neunikli prvé scény alebo prvý gól. Tak ako sa to stalo aj mne, keď som bol raz na futbale v Taliansku. A liturgia je predsa niečo viac ako film či športový zápas.

Kedysi som mal ponuku ísť pôsobiť do zámoria. Lákalo ma to z jediného dôvodu.

Z akého?

Moja teta, ktorá žije v Kanade, musí na liturgiu cestovať vyše päťdesiat kilometrov. Ale ide, lebo má tú túžbu. My máme chrámy na dosah, v nedele máme na výber viacero liturgií, no napriek tomu pribiehame na poslednú chvíľu. Čoho je to dôkaz? Že tam ideme radi alebo len zo zvyku, lebo sa to patrí, či nebodaj nasilu? To meškanie, na ktoré som poukázal, je len dôsledok nášho duchovného formalizmu, ktorý je citeľný najmä na vidieku.

Veľmi ma oslovujú slová jedného žalmu: „Stravuje ma horlivosť za tvoj dom...“ Tak veľmi by som chcel, aby ľudia prichádzali do chrámu s radosťou.

Ako to dosiahnuť?

Mne osobne pomohlo, že rodičia ma nikdy nenútili chodiť do cerkvi. A práve preto som tam chodil rád, nebral som to ako nejakú povinnosť. Poznám však prípady, že mladí sa vrátia domov zo zábavy o štvrtej ráno a mama ich po dvoch-troch hodinách budí, aby išli na utiereň.

Rodičia sú predsa zodpovední za duchovný rast svojich detí. Je správne, keď ich vychovávajú k pravidelnej účasti na bohoslužbách. Ak by to nechali len na svojich deťoch, myslíte si, že by sa samy od seba hrnuli do kostola?

Súhlasím, že rodičia musia nachádzať spôsoby, ako deti privádzať do chrámu. A že do istého veku môžu byť aj trochu direktívnejší. Podstatnou je však motivácia, prečo to rodičia robia. Lebo v mnohých prípadoch je to naozaj len o tom, že sa chcú ukázať na liturgii ako kompletná rodina. No prídu domov a za dverami peklo. Nečudo, že deti potom nenachádzajú zmysel toho, prečo vlastne do chrámu chodia.

Ako ženatý gréckokatolícky kňaz ste sám rodičom, s manželkou máte štyri deti, ako je to u vás?

Keď boli chlapci menší, snažil som sa im vysvetliť, že do chrámu nechodia preto, že sú deťmi kňaza, ale preto, že majú radi Pána Ježiša. A ak tam majú byť len nasilu, tak nech radšej nejdú. Podvečer som sa vybral na liturgiu a nikto nič. No keď som sa v sakristii obliekal do liturgického rúcha, vbehol jeden, za ním druhý a potom aj tretí. Potešil som sa, že moje slová padli na úrodnú pôdu, vravím im: „Chlapci, vzali ste si k srdcu moje slová?“ A oni: „Nie, ale mama prišla z roboty.“ (Smiech.)      

Takže vidíte, ani kňaz to doma nemá ľahké. Dôležité však je, aby sa náboženský život neminimalizoval len na účasť na liturgiách, ale aby duchovná atmosféra bola prítomná aj v rodine, aby sa rodičia so svojimi deťmi modlili a o viere sa spolu rozprávali. O to sa snažíme aj my doma.

Jedným faktorom sú rodičia, ale rovnako dôležitým je aj prístup samotného kňaza a ďalších členov farského spoločenstva. Je rozdiel, či sa deti a mládež cítia v chráme ako doma alebo sú tými, ktorí sú len trpení a opakovane napomínaní...

Zažil som chlapca, ktorý každý deň miništroval, hoci rodičia do chrámu vôbec nechodili. Mal však svoju kostolnú partiu a tá ho potiahla. A napokon začali prichádzať aj samotní rodičia. Aj toto je dôkaz, že osobné svedectvo je najúčinnejším spôsobom ohlasovania viery. Druhých máme pozývať, nie nútiť. Za Ježišom išli zástupy nie preto, že museli, ale samy chceli, lebo ich priťahoval svojím príkladom, svojimi slovami a skutkami.

Trochu odbočím, ale mám takú skrytú túžbu, žeby raz u nás vznikol kresťanský stand up. Bol by som ochotný s tým aj pomôcť. Vidím v tom totiž dobrý spôsob, ako osloviť mladých.

Pozeráte stand upy?

Áno, prekáža mi však, že je v nich veľa vulgárností a dvojzmyselností. Niektoré sú postavené výslovne len na tom. Mnohé sú však aj duchaplné, napríklad ten Juraja Šoka Tabačka o rozprávkach.

Sú aj medzi kňazmi takí, ktorí by v stand upoch mohli účinkovať?

Myslím, že je ich dosť. Vedel by som si medzi nimi predstaviť napríklad aj nášho vladyku Jána Babjaka, ktorý vie byť naozaj vtipný a zdravo ironický. Aj vtipov o kňazoch a humorných situácií z kostolných lavíc je veľa, takže by bolo čom rozprávať.

Niektoré médiá aj vašu veľkonočnú kázeň, kde ste spomínali Avengerov, vnímali tak trochu ako stand up, ktorý pobavil slovenský internet...

... Avengerov som tam spomenul len niekoľkými vetami.

Osobné svedectvo je najúčinnejším spôsobom ohlasovania viery. Druhých máme pozývať, nie nútiť. Za Ježišom išli zástupy nie preto, že museli, ale samy chceli, lebo ich priťahoval svojím príkladom, svojimi slovami a skutkami. Zdieľať

Ale zarezonovalo to. Čím si vás získali marvelovky?

Inzercia

Nejde len o marvelovky, celkovo mám rád žáner sci-fi, prekonávanie ľudských hraníc, odpútanie sa od reality, únik z tohto sveta... Obdivujem autorov, ktorí to celé dokážu vymyslieť, predstaviť si nepredstaviteľné. Aj keď, napokon, každý z nás svojou vierou prekonáva ľudsky limitované priestory. Páčia sa mi aj filmové efekty, ktoré má Marvel, ale aj konkurenčné DC na skutočne špičkovej úrovni.

Ktorá postava je vám najbližšia?

Postavou som asi Hulk, ale najviac sa mi páči Ironman.

Prečo?

Je to obyčajný človek, ktorý vďaka špeciálnemu obleku dokáže lietať a bojovať proti zlu. Aj my kňazi by sme mali vďaka Božiemu výstroju rovnako bojovať proti zlu a zachraňovať duše. Tak ako píše apoštol Pavol v liste Efezanom: Vezmite si Božiu výzbroj, oblečte si pancier spravodlivosti, obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja, zoberte si prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo.

Veľmi ma v tomto oslovuje svätý biskup Jozafát Kuncevič, ktorý žil na prelome 16. a 17. storočia. Prezývali ho „dušechvat“. Nazval som po ňom svojho syna aj chrám, ktorý sme postavili v Andrejovke, keď som ešte pôsobil v Orlove.  

Pápež František sa počas príhovoru k biskupom a kňazom v bratislavskej katedrále dotkol aj toho, ako by mala vyzerať dobrá kázeň, homília. Aký je váš názor? 

Kazateľ musí v prvom rade osloviť sám seba. Alebo, lepšie povedané, hľadať, čím Božie slovo oslovuje jeho samého. Až následne uvažovať nad tým, čím by mohlo osloviť ostatných ľudí, ktorí ho budú počúvať. Najprv musím byť oslovený ja sám, aby som mohol osloviť druhých.

Mala by mať kázeň nejakú stabilnú štruktúru?

Ai-ke-di-par-my-ade.

Čo, prosím?

Takto nás to učili na homiletike – že kázeň má mať antropologickú indukciu, kerygmu, didaskáliu, paraklézu, mystagógiu a antropologickú dedukciu. Viac-menej sa s tým stotožňujem a snažím sa toho držať.

V praktickej realizácii to vyzerá ako?

Po úvode, ktorý môže obsahovať nejaký príbeh či skúsenosť, nasleduje ohlásenie Ježiša Krista, poučenie, aplikovanie do konkrétnej životnej situácie, povzbudenie a záver, ktorým sa uzatvára celý kruh. 

Ako dlho sa pripravujete na kázne?

Od nedele do nedele. Už v nedeľu poobede alebo večer si vždy prečítam, aké evanjelium nás čaká nasledujúcu nedeľu, a celý týždeň sa snažím nad ním uvažovať.

Osobne ma nebaví moralizovať druhých, lebo takmer vždy sa v tom sám nájdem, sám seba usvedčujem. Ale, samozrejme, niekedy je potrebné o veciach morálky prehovoriť. Kňaz by mal však zvážiť, ako to robí a ako často to robí. Zdieľať

A čo kázne počas týždňa?

Na tie sa pripravujem vždy večer predtým. Ale dôraz kňazi kladú predsa len na nedeľnú homíliu. Je to voľný deň, deň Pána, keď do chrámu prichádza viac ľudí.

Píšete si kázne alebo ich hovoríte z hlavy?

Zo začiatku som si ich celé písal, ale veľmi ma to zväzovalo. Lebo na jednej strane som to nechcel čítať od slova do slova, na druhej strane ma to k tomu papieru neustále ťahalo. Dnes, najmä keď je náročnejšie evanjelium, si zvyknem napísať zopár bodov, aby som mal hlavnú líniu, ale hovorím z hlavy.

Ako predísť bezduchému moralizovaniu, do akého neraz kňazi počas kázne upadajú?

Osobne ma nebaví moralizovať druhých, lebo takmer vždy sa v tom sám nájdem, sám seba usvedčujem. Ale, samozrejme, niekedy je potrebné o veciach morálky prehovoriť. Kňaz by mal však zvážiť, ako to robí a ako často to robí. Nemalo by to byť len o ultimatívnych vyjadreniach: Toto musíte robiť a toto nesmiete robiť. A nemalo by to byť ani o tom, že nedeľa čo nedeľa bude len o riešení nejakých morálnych otázok.

Dostávate od ľudí aj nejakú spätnú väzbu na svoje príhovory?

Občas mi niekto napíše email alebo pošle esemesku, to ma vie potešiť. Raz ma zastavila jedna staršia pani a vraví mi: „Otče duchovný, vy tak šumne kážece.“ Vravím jej, ďakujem pekne, páči sa vám, čo hovorím? A ona: „Ne, ne, ja hlucha, nečujem, ale še mi pači, jak s totima rukama narabjace.“ (Smiech.) Takže aj keď vás niekto chváli, treba vždy ostať pri zemi.

Pápež hovoril aj o primeranej dĺžke kázní. Vy s tým asi problém nemáte, lebo – aspoň čo som videl na youtubeovom kanáli Logos TV – vaše kázne majú sedem-osem minút.

Občas mi niekto v takej dobrosrdečnosti povie: „Otče, ja by som vás počúvala aj celú večnosť.“ Ja na to reagujem: „Ta ver tomu, že ne.“ Človek po 15 minútach jednoducho vypína. Z hodín homiletiky si pamätám, ako nám profesor zdôrazňoval: „Do 15 minút kážete pre ľudí, potom už pre diabla.“ Toho sa snažím držať, nechcem kázať pre diabla.    

Na YouTube môžu ľudia okrem vašich kázní nájsť aj váš duet s Ondrejom Kandráčom. Ako to vzniklo?

S Ondrejom sme sa spoznali na primíciách môjho najstaršieho brata Miroslava, kde sme zistili, že máme viacero spoločných priateľov. Neskôr sme sa párkrát stretli na rôznych ďalších akciách a spriatelili sme sa. Keďže Ondrej je veriaci človek, poprosil ma, aby som prišiel spolu s ním zaspievať do jednej časti jeho hudobnej relácie. Keďže vladyka Ján súhlasil, išiel som do toho, lebo si myslím, že aj toto je spôsob, ako osloviť ľudí.

Rovnako napríklad sociálne siete. To je moja druhá farská kancelária. Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že nemám vypísané žiadne úradné hodiny. Kto potrebuje, tak ma vždy zastihne – buď na fare, alebo po telefóne. A tí, s ktorými sa osobne nepoznám a nemajú moje telefónne číslo, mi píšu aj cez Messenger. To je tiež platforma, kde kňaz môže človeku pomôcť, poradiť alebo ho aspoň niekam nasmerovať.

Lebo kňaz nie je kňazom len v kostole. Za tie roky som zistil, že práve mimo cirkevnej pôdy, napríklad pri neformálnych stretnutiach či oslavách, majú ľudia väčšiu odvahu otvoriť sa a porozprávať sa s kňazom ako rovný s rovným.

Kňaz nie je kňazom len v kostole. Za tie roky som zistil, že práve mimo cirkevnej pôdy, napríklad pri neformálnych stretnutiach či oslavách, majú ľudia väčšiu odvahu otvoriť sa a porozprávať sa s kňazom ako rovný s rovným. Zdieľať

Okrem vás sú kňazmi aj ďalší dvaja bratia. Ako sa v jednej rodine zrodia tri kňazské povolania?

Neviem, to by ste sa mali opýtať mojej mamy. Otec už, žiaľ, nežije. Vždy sa smial, že je otcom duchovných otcov. Asi sa veľa modlili. Otec, hoci bol námestníkom ČSAD v okresnom meste, chodieval do cerkvi aj pred Novembrom. Brával nás so sebou a nám sa tam veľmi páčilo. Mama nám až omnoho neskôr povedala, že keď sme začali miništrovať, prišiel riaditeľ školy a snažil sa našich odhovoriť, aby sme s tým prestali.

Popri rodičoch bol druhým dôležitým príklad nášho staručkého kňaza Augustína Leukaniča, ktorý liturgiu prežíval neskutočne hlbokým spôsobom. Aj vďaka nemu som sa v chráme cítil náramne dobre. Napadá mi k tomu jeden príbeh.

Aký?

Babka prišla domov z cerkvi a dcéra sa jej pýta: „Čo bolo na kázni?“ „Neviem, nepamätám si,“ odpovedala babka. „Tak načo tam toľko chodíš?“ reagovala dcéra.

Babka ju namiesto odpovede požiadala, aby vzala z dvora špinavú opálku a išla do potoka nabrať vodu. Dcéra ju vysmiala, ale išla. Samozrejme, prišla s prázdnou opálkou, lebo voda cestou vytiekla. Keď sa to zopakovalo druhýkrát aj tretíkrát, dcéra zahlásila, že viac už k potoku nejde, lebo aj tak v opálke žiadnu vodu neprinesie. Nato jej babka povedala: „A všimla si si, že keď si brala opálku, bola celá špinavá od zeminy?! No teraz je už čistá. Niekedy netreba priniesť vodu, stačí sa v nej očistiť.“

Keby raz toto ľudia pochopili, že v chráme si naozaj môžu oddýchnuť, očistiť sa, načerpať... Je to taká dovolenka pre dušu. Aspoň raz do týždňa prísť na hodinku, všetko hodiť za hlavu a nechať sa Pánom počičíkať.

Protojerej Peter Iľko (1978) pochádza zo Sečovskej Polianky v okrese Vranov nad Topľou. Vysvätený bol v roku 2002. Pôsobil ako kaplán vo Svidníku, neskôr ako správca farností Nižné Repaše, Olšavica a Torysky a ako farár v Orlove. Od roku 2019 pôsobí v Ľutine. Gréckokatolíckymi kňazmi sú aj jeho starší bratia Miroslav a Marcel. S manželkou vychovávajú troch synov a jednu dcéru. 

Foto – Tomáš Puškáš

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.