Slovo kňaza Nie na kopci, ale medzi ľuďmi

Ježiš sa často v súkromí osobitne prihováral svojim učeníkom, aby im povedal niečo dôležité pre ich službu. Keďže išlo o dôležité rady a odporúčania Učiteľa svojim žiakom, ba niekedy i potrebné napomenutia, hovorieval im ich diskrétne.

Aj v nedeľnom evanjeliu máme zachytené takéto láskavé diskrétne napomenutie. Ako to, že o ňom čítame, keď bolo určené len apoštolom? Pre svoju univerzálnu platnosť sa dostalo do textu evanjelia, aby si ho mohli osvojiť aj ďalšie generácie duchovných pastierov. 

Ježiš si teda zavolal k sebe Dvanástich a povedal im: „Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc.“ To panovanie „nad niekým“ môžeme vnímať aj cez obvyklé sídla moci, ktoré sa budovali na vyvýšených miestach.

V Bratislave bol takýmto sídlom hrad, ktorý sa hrdo týči nad mestom a je veľmi dobre viditeľný z viacerých strán. Súčasným sídlom moci je budova Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá je hneď vedľa a viditeľná je len z južnej strany.

Tento hrad si počas svojej návštevy Bratislavy všimol aj Svätý Otec František. Preto prvé, na čo som si spomenul hneď po prečítaní nedeľného evanjelia, boli práve jeho slová, ktoré zazneli pred vyše mesiacom v Katedrále sv. Martina v Bratislave.

Je priam symbolické, že kým hrad sa v Bratislave nachádza na kopci nad mestom, katedrála je v meste, medi ľuďmi. Tam je totiž jej miesto. Nepatrí na vysoký kopec a nemá byť ani opevnená hradbami, má byť pre každého ľahko dostupná.

Podľa Františkových slov má „Cirkev kráčať spoločne a prechádzať po cestách života s horiacou fakľou Evanjelia. Cirkev nie je pevnosťou, nie je mocenskou štruktúrou či hradom, ktorý́ je postavený na návrší, hľadiaci zhora na svet s odstupom a vystačí si sám“.

Pokušenie moci, ktoré prišlo na apoštolov, prichádzalo a prichádza aj na jeho nástupcov. Je to v podstate normálne. V každom povolaní platí, že keď sa človek nechá príliš oslniť pozíciou, ktorú zastáva, môže ho to dosť rýchlo urobiť slepým voči službe, ktorú má vykonávať.  

Ježiš to veľmi dobre vie, preto svojim apoštolom povedal: „Medzi vami to tak nebude.“ Dve tisícročia dejín Cirkvi však vydávajú iné svedectvá. Nie, neznamená to, že Ježiš sa pomýlil. Jeho slová predsa neboli predpoveďou, vyjadrovali jeho želanie a odporúčanie.

Preto pokračoval ďalej: „Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých.“ Tieto Ježišove slová si osvojil sv. Gregor Veľký, prvý pápež, ktorý sám seba označil za „Servus servorum Dei“.

Čítajte tiež

Františkov príhovor v katedrále Cirkvi, ktorá nedáva priestor dobrodružstvu slobody, hrozí, že sa stane rigidnou

Pápež František

Prinášame vám plné znenie príhovoru Svätého Otca, ktorý predniesol v bratislavskej Katedrále sv. Martina.

František zvykne pripomínať, že základnou výbavou duchovného pastiera má byť pokora. Je náročné bývať na hrade a zároveň si zachovať pokorné srdce. Dobrý pastier je medzi ľuďmi, nie nad nimi. Kým hrad sa týči hore nad mestom, katedrála je dolu v meste medzi ľuďmi.

V Katedrále sv. Martina v Bratislave nám František pripomenul, „aká krásna je pokorná Cirkev, ktorá sa neoddeľuje od sveta a nepozerá na život s odstupom, ale žije v jeho vnútri. Žiť vo vnútri – nezabudnime na to: zdieľať, kráčať spolu, prijímať otázky a očakávania ľudí“.

Ježiš pred svojimi apoštolmi zdôvodňuje pokoru slovami: „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“ A oni vedeli, že to nie sú len slová, Ježišovu autentickú pokoru vnímali z jeho správania.

Cirkev je podľa Františka „spoločenstvo, ktoré cez radosť priťahuje ku Kristovi, nie hrad, musí byť pokorná, ako bol pokorný Ježiš, ktorý sa zriekol všetkého a stal sa chudobným, aby nás obohatil: prišiel, aby prebýval medzi nami a vyliečil naše zranené človečenstvo.“

Opakom toho, k čomu Ježiš nabáda svojich apoštolov aj všetkých ich nástupcov, je Cirkev, ktorá je podľa Františka „zameraná na seba, pozerá sa len na samu seba, podlieha pokušeniu okázalej nádhery a svetskej veľkoleposti. Stredom Cirkvi však nie je ona sama“.

Kto je zameraný na seba, nie je schopný vidieť potreby druhých. Takáto Cirkev by bola zbytočnou karikatúrou, ktorá by si neplnila svoje poslanie. Podľa Františka musí byť Cirkev „ponorená do skutočného reálneho života ľudí“.

Tak nebuďme ako Zebedejovi synovia z nedeľného evanjelia, ktorí riešili sami seba a svoje postavenie. A už vôbec nemajme ambíciu vládnuť nad druhými a diktovať druhým, čo majú robiť. Nerobil to Ježiš, tak to nesmieme robiť ani my. Našou úlohou je predsa niečo iné.

František svoj príhovor v katedrále zakončil výzvou: „Kráčajme cestou evanjeliovej slobody, tvorivosti viery a dialógu, ktorý vyviera z Božieho milosrdenstva. Boh nás stvoril ako bratov a sestry a volá nás k tomu, aby sme boli tvorcami pokoja a svornosti.“

Nuž, čo k tomu dodať? Sila Ježišových slov spočívala v ich autentickosti, preto ho apoštoli s radosťou nasledovali. A podobná autentickosť vyžaruje aj z myšlienok pápeža Františka, ktoré do nás „zasial...  uvidíme, či rastliny vyrastú“.