Svätosť dnes | Päť spôsobov, ako napodobňovať svätého Ignáca

Najkrajší vianočný darček, aký som kedy dostal, nebol od Ježiška, keď som bol chlapec, neboli to tenisky, športové vybavenie ani rôzne iné darčeky od mojich rodičov počas dospievania. Boli to štvorzväzkové Butlerove Životy svätých, ktoré mi rodičia dali na Vianoce, keď som bol v prvom ročníku vysokej školy, a ktoré som si asi päť rokov čítal každý večer a dodnes ich mám pri posteli.

Každovečerné čítanie inšpiratívnych príbehov veľkých hrdinov a hrdiniek viery mi pomohlo objaviť povolanie nielen ku kňazstvu, ale aj ku kresťanskej svätosti, očistiť a triezvo zhodnotiť moje ambície a zaviazať sa k prostriedkom na ich dosiahnutie.

Keď sa na mňa ľudia obracajú s prosbou o odporúčanie dobrej duchovnej literatúry, často im radím čítať knihy, ktoré im pomôžu rásť v modlitbe a v integrácii ich vzťahu s Bohom do každodenného života. Vždy ich však povzbudzujem, aby si ako „každú druhú knihu“ prečítali životopis nejakého svätca, pretože hagiografia sa ľahko číta a neodolateľne nás priťahuje a inšpiruje k väčšej kontemplácii, jednote života a veľkodušnosti.

Prečo by som aj ja nemal robiť to, čo robili oni?

Najznámejší príklad toho, aký vplyv môže mať čítanie životopisov svätých, sa odohral presne pred 500 rokmi. Tridsaťročnému baskickému vojakovi počas bitky pri Pamplone 20. mája 1521 delová guľa rozdrvila pravú nohu a roztrhla ľavé lýtko. Z duchovného hľadiska však bola tá guľa vystrelená priamo z Damasku.

Statočnosť Iñiga Lópeza de Oñaz y Loyola sa na bojisku ešte znásobila, keď mu museli nohu viackrát naprávať a odrezať veľkú vyčnievajúcu kostnú ostrohu bez anestézie, s čím súhlasil bez sťažností.

Jeho jedinou možnosťou, ako si krátiť čas počas deväťmesačnej rekonvalescencie na rodinnom zámku, bolo – stáročia pred príchodom moderných médií – čítanie. Márne sa snažil dostať k rytierskym a romantickým príbehom, ktoré boli v tom čase populárne. Jediné knihy, ktoré sa mu podarilo nájsť, boli život Krista a kniha o živote svätých. V zúfalstve ich začal čítať – a to zmenilo nielen jeho srdce a smerovanie života, ale aj dejiny cirkvi a celého sveta.

López si veľmi jasne uvedomil svoju vlastnú plytkosť v porovnaní s hĺbkou a pravdivosťou, na ktorú sa zameriavali svätí, a povzbudila ho odvaha mučeníkov bojovať dobrý boj na tom bojisku, na ktorom záležalo najviac.

Na rozdiel od jeho márnej honby za pozemskými poctami ho uchvátilo, ako svätí hľadali a zmocňovali sa najtrvalejšieho a najcennejšieho pokladu.

Po prečítaní príbehu o Františkovi z Assisi a Dominikovi Guzmánovi, dvoch rehoľníkoch z 13. storočia, ktorí sa zriekli toho, čo si svet cenil, aby získali niečo oveľa cennejšie, a ktorí vytvorili rehoľné rodiny, aby pomohli celému svetu znovuobjaviť skutočné bohatstvo, si López položil jednu z najdôležitejších otázok v dejinách: „Prečo by som aj ja nemal robiť to, čo robili oni?“

Človek, ktorého dnes poznáme ako svätého Ignáca z Loyoly, vedený príkladom svätých Františka z Assisi, Dominika Guzmána a mnohými milosťami, sa rozhodol slúžiť skutočnému Kráľovi a obetovať všetko pre rozšírenie jeho kráľovstva. Táto jeho premena však nebola jednoduchá.

Keď sa zotavil natoľko, že mohol cestovať, vydal sa na ostrov Montserrat, kde pred slávnou sochou Panny Márie zložil meč, drahé šaty vymenil za vrecovinu, jedenásť mesiacov sa modlil v jaskyni v Manrese a potom sa vydal do Svätej zeme, kde chcel brániť sväté miesta a pravú vieru, kým ho františkánsky predstavený neposlal domov, aby ho pre jeho horlivé provokácie nezabili.

Uvedomil si, že ak chce byť Bohu užitočný, potrebuje vzdelanie. Vzal to od kraja a s mimoriadnou pokorou sa zapísal na gymnázium, aby sa s mladými chlapcami učil latinčinu. Potom študoval na univerzitách v Alcalá, Salamance a Paríži. Jeho spolubývajúcimi boli budúci svätí František Xaverský a Peter Fabre. Boh si použil Lópeza a prostredníctvom neho spustil plán založenia rádu jezuitov.

Stredná trieda svätosti

Pri príležitosti 500. výročia jeho obrátenia, keď vidíme a oslavujeme, čo Boh vykonal v jeho živote, je dôležité, aby sme si položili tú istú otázku, ku ktorej svätého Ignáca inšpiroval Boh po prečítaní životopisov zakladateľov Rádu menších bratov (františkáni, pozn. prekl.) a Rehole kazateľov (dominikáni, pozn. prekl.).

Napokon, Ignác bol predsa človek ako my, z mäsa a kostí, s cnosťami, neresťami a 46 chromozómami. A tak vyvstáva otázka – aj keď nám teraz nepomôžu ortopédi ani delové dule –, prečo by sme nemohli, ba dokonca prečo by sme nemali urobiť to, čo urobil on?

Táto výzva na napodobňovanie svätých, samozrejme, neznamená, že nás Boh volá, aby sme sa stali jezuitmi alebo zakladali rehoľné rády, rovnako ako svetlo, ktoré Boh zjavil Ignácovi, neznamená, že od neho žiada, aby opakoval všetky rozhodnutia a skutky svätých Františka a Dominika. K čomu nás však Boh skutočne volá, je ochota odpovedať na milosť obrátenia a svätosti, tak ako to urobil neohrozený Bask pred pol tisícročím.

Svätosť nemusíme hľadať len medzi formálne kanonizovanými svätcami a mučeníkmi, ale často ju nájdeme aj medzi bratmi a sestrami vo farnosti, ťažko pracujúcimi rodičmi, krstnými a starými rodičmi a mnohými ďalšími, ktorí s hrdinskou vierou a láskou prežívajú maličkosti každodenného života.Zdieľať

Pápež František nedávno zopakoval túto výzvu vo svojej apoštolskej exhortácii Gaudete et Exsultate z roku 2018 o povolaní k svätosti v dnešnom svete. Píše v nej: „Kresťan nemôže rozmýšľať o svojom pozemskom živote bez toho, aby ho vnímal ako cestu svätosti, lebo ,toto je Božia vôľa, vaše posvätenie‘ (1 Sol 4, 3). Každý svätý je poslaním, ktoré naplánoval Otec, aby v konkrétnej historickej chvíli odrážal a stelesňoval určitý aspekt evanjelia“ (19).

Svätý Otec nás varuje pred pokušením „myslieť si, že svätosť je len pre tých, ktorí sa dokážu oslobodiť od bežných záležitostí“ (14), alebo, ako raz povedal svätý Ján Pavol II., „akoby išlo o nejakú mimoriadnu existenciu, ktorá je možná len pre niekoľkých ,neobyčajných hrdinov‘ svätosti“ (Novo Millennio Ineunte, 31).

Pápež František nás nabáda, aby sme radšej vnímali „svätosť, ktorú nachádzame u našich susedov, u tých, ktorí žijú medzi nami a odrážajú Božiu prítomnosť“ a tvoria takpovediac „strednú triedu svätosti“ (7).

Zdôrazňuje, že svätosť nemusíme hľadať len medzi formálne kanonizovanými svätcami a mučeníkmi, ale často ju nájdeme aj medzi bratmi a sestrami vo farnosti, ťažko pracujúcimi rodičmi, krstnými a starými rodičmi, stálymi diakonmi, ich manželkami a mnohými ďalšími, ktorí s hrdinskou vierou a láskou prežívajú maličkosti každodenného života.

Odovzdať sa Bohu

20. mája začali jezuiti Ignaciánsky rok venovaný 500. výročiu obrátenia sv. Ignáca a 400. výročiu jeho kanonizácie, ktoré si pripomenieme 12. marca budúci rok. Ignaciánsky rok sa ukončí v deň jeho sviatku 31. júla budúceho roka. Môžeme využiť tento predĺžený rok milosti na to, aby sme uvažovali o jeho živote a snažili sa ho napodobňovať v čo najvyššej možnej miere.

Po prvé, môžeme napodobniť význam, ktorý pripisoval modlitbe, a sčasti aj jej obsah. Jeho pobyt v jaskyni Manresa vyústil do napísania jeho duchovnej klasiky Duchovné cvičenia, ktoré sú príručkou na rozjímanie, rozlišovanie a rekolekcie. Jeho modlitby vyformovali nespočetné množstvo duší.

V jeho slávnom diele Suscipe sa napríklad dočítame, ako si máme Boha vážiť viac ako jeho dary: „Vezmi, Pane, a prijmi celú moju slobodu, celú moju pamäť, celý môj rozum a celú moju vôľu. Veď všetko, čo mám, si mi dal Ty. Tebe, Pane, to vraciam. Všetko je to Tvoje. Nakladaj s tým celkom podľa svojej vôle. Daj mi len svoju lásku a milosť, lebo tá mi stačí.“

Po druhé, učme sa od neho, že obrátenie nie je ani tak odvrátenie sa od hriechu a márnosti, ale obrátenie sa k Bohu a k životu s ním. Neďaleko Loyolského hradu, kde sa uskutočnila jeho metanoia (zmena životného postoja a zmýšľania, pozn. prekl.) prostredníctvom čítania životopisov svätých, nie je napísané „Tu sa obrátil“, ale „Tu sa odovzdal Bohu“.

Po tretie, môžeme napodobňovať jeho odvahu a horlivosť v zdieľaní posolstva viery, ktoré nákazlivo viedli jeho duchovných synov k založeniu mnohých vzdelávacích inštitúcií a k tomu, aby sa stali misionármi, ako napríklad svätí severoamerickí mučeníci.

Po štvrté, môžeme napodobňovať veľkú vrúcnosť jeho priateľstiev. Ich príkladom je viac ako 7 000 listov, ktoré napísal, a to najmä jezuitom. Tí sa už krátko po založení Spoločnosti Ježišovej vydali na koniec vtedy známej zeme.

Po piate, môžeme si brať príklad z jeho lásky ku Kristovi a ku Kristovmu námestníkovi na zemi, ktorá viedla jeho a jezuitov k tomu, aby okrem chudoby, čistoty a poslušnosti zložili štvrtý sľub – sľub osobitnej poslušnosti pápežovi v súvislosti s misiami.

Ignác zažil niektoré z najznámejších pápežstiev v dejinách cirkvi. Ich skazenosť pomohla spustiť protestantskú reformáciu, ale on s osobitnou dôverou v Krista a Ducha Svätého sľúbil osobitnú poslušnosť nielen Petrovmu nástupcovi, ale aj týmto pápežom. To je vzor nielen pre jeho jezuitských synov, ale pre každého katolíka v každom čase.

V každom z týchto piatich spôsobov sa skrýva príležitosť napodobniť veľkorysosť Ignácovej odpovede Bohu, svätú oddanosť. On sám sa za ňu neprestajne modlil slovami, ktoré si môžeme osvojiť aj my:

„Večné Slovo, jednorodený Syn Boží, nauč ma pravej veľkodušnosti. Nauč ma tebe slúžiť, ako si to právom zasluhuješ: aby sme dávali a nepočítali; aby sme bojovali a nedbali na rany; aby sme pracovali a netúžili po odpočinku; aby sme sa obetovali a nečakali inú odmenu ako vedomie, že sme splnili tvoju svätú vôľu.“