Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Svet kresťanstva
03. október 2021

Dominikán a historik Gabriel Hunčaga

Žobravé rehole sú dôkazom, že zdravá konkurencia je užitočná aj v cirkvi

Rozhovor s dominikánom Gabrielom Hunčagom o svätom Dominikovi, vzťahoch medzi dominikánmi a františkánmi, aj o modlitbe ruženca.

Žobravé rehole sú dôkazom, že zdravá konkurencia je užitočná aj v cirkvi
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s dominikánom Gabrielom Hunčagom o svätom Dominikovi, vzťahoch medzi dominikánmi a františkánmi, aj o modlitbe ruženca.

Od 5. septembra po Slovensku putuje relikvia svätého Dominika; aj takýmto spôsobom si rehoľa dominikánov pripomína 800. výročie narodenia svojho zakladateľa pre nebo. Jubilejný rok v rámci slovenskej provincie vyvrcholil tento víkend v Šaštíne, kde sa za účasti magistra rehole, fr. Gerarda Francisca Timonera, stretla celá dominikánska rodina.

„Už od počiatkov rehole sa veľký dôraz kládol na rozvoj konfraternít, teda laických bratstiev, ktoré dnes ľudovo nazývame tretí rád alebo terciári. Súčasťou dominikánskej duchovnej rodiny tak od skorých počiatkov boli aj laici, čo bolo veľmi pokrokové a na tú dobu nebývalé,“ vysvetľuje v rozhovore Gabriel Hunčaga, ktorý je členom Dominikánskeho historického inštitútu v Ríme a koncom septembra prednášal na európskom dominikánskom sympóziu na Univerzite v Bologni.

V tomto roku si pripomíname 800. výročie smrti svätého Dominika. Prečo sa v cirkvi slávi práve deň smrti, teda dies natalis, a nie deň narodenia?

Jeden dôvod je prozaický. Pri osobnostiach z dávnejšej minulosti často chýba písomný doklad o ich narodení či krste. V prípade svätého Dominika nevieme určiť nielen presný deň, ale ani rok narodenia. Kladie sa do obdobia medzi rokmi 1170 – 1175. Druhým dôvodom je, že pokresťančením spoločnosti začal byť dies natalis vnímaný ako deň narodenia pre večný život.

O päť rokov budú 800. výročie smrti svojho zakladateľa sláviť aj františkáni. Svätý Dominik a svätý František z Assisi boli súčasníkmi, poznali sa aj osobne? 

Najstaršie zachované písomné pramene na žiadnom mieste nepotvrdzujú fakt, že by sa títo dvaja svätci niekedy stretli. Neskôr však vznikali rôzne mystifikácie, zachytené aj umelecky, ako si Dominik s Františkom vymieňajú svoje opasky. Odvtedy majú dominikáni svoje habity prepásané opaskom, ktorý bol údajne františkánsky, a františkáni nosia povraz, ktorý mal byť pôvodne dominikánsky. 

Teda to, že by sa naozaj osobne poznali, môžeme vylúčiť?

Písomné dôkazy o tom nemáme, ale zároveň to nemožno úplne vylúčiť.

Prečo?

Obaja počas svojho života niekoľkokrát navštívili pápežskú kúriu, ktorá vtedy nesídlila stabilne v Ríme, ale putovala po celom území pápežského štátu, a tam sa teoreticky mohli stretnúť. Navyše, v roku 1213 pápež Inocent III. zvolal Štvrtý lateránsky koncil, ktorý sa zaoberal aj témou novovznikajúcich rehoľných rádov, čo ešte viac posilňuje možnosť osobného stretnutia Dominika a Františka počas príprav a priebehu koncilu.

Možno ich dvoch označiť za najväčšie cirkevné osobnosti 13. storočia? Alebo dokonca celého stredoveku?

Určite áno. Samotný Dante Alighieri v Božskej komédii označil Františka za serafína z Assisi a Dominika za cherubína z Caleruegy. Samozrejme, nesmieme zabudnúť ani na ďalšie osobnosti, ako boli svätý Bonaventúra, svätý Albert Veľký či svätý Tomáš Akvinský, ale ani jeden z nich by nebol bez týchto dvoch. Ako ich nasledovníci museli zvádzať ťažký zápas so sekulárnym duchovenstvom, ktoré sa usilovalo o zrušenie žobravých reholí.

Aký bol dôvod?

Lebo mendikanti, teda členovia žobravých reholí, úplne narušili dovtedajší spôsob inštitucionálneho fungovania cirkvi. Až do ich vzniku existovali len dva spôsoby duchovného života. Jedným boli mnísi, ktorí síce sľubovali individuálnu chudobu, ale zároveň im kláštory vytvárali všetko potrebné materiálne zázemie.

Druhý spôsob duchovného života predstavovali sekulárni klerici v siedmich hierarchických stupňoch. V tomto prípade však platilo, že klerik musel mať nejaké cirkevné benefícium, ktoré mu zabezpečovalo živobytie. Nadobúdalo sa rôznymi darmi, ekonomickou činnosťou, ale aj poberaním cirkevného desiatku.

Mendikanti sa v podstate vyhranili voči obom týmto formám, zriekli sa akéhokoľvek stabilného materiálneho zázemia s tým, že budú žiť len z dobrovoľných príspevkov. Vďaka tomu sa rýchlo stali populárnymi medzi obyčajnými ľuďmi. Týmto radikálne novým spôsobom života však išli proti vtedy platnému kánonickému právu, ktorý pôsobenie v duchovnom stave priamo podmieňoval materiálnym zázemím.     

Používate termín mendikanti, čo presne znamená?

Ide o označenie osobitnej formy rehoľného života, ktorá bola od 13. storočia známa ako ordo mendiacantium, teda žobravý spôsob rehoľného života. Žobrať sa latinsky povie mendicare a žobranie mendicatio. Rehole – dominikáni, františkáni, karmelitáni a augustiniáni –, ktoré si tento spôsob nadobúdania materiálnych prostriedkov zvolili, sa preto nazývajú mendikanti – žobravé rehole.

Keď človek zavíta do historických centier európskych, ale i slovenských miest, často tam nájde práve dominikánske a františkánske kostoly. Je aj toto dôkaz toho, že napriek nepriazni vtedajšej cirkvi sa žobravým reholiam podarilo presadiť naozaj rýchlo?

Áno, obyvatelia miest boli voči mendikantom naozaj otvorení. Treba si uvedomiť, že cirkev v stredoveku bola veľmi taxatívna. Napriek tomu, že každý človek platil cirkevný desiatok, za vysluhovanie jednotlivých sviatostí a svätením, ako sú krst, sobáš či pohreb, musel platiť ďalší, takzvaný štólový poplatok.  

Vďaka týmto materiálnym istotám bol sekulárny klérus v stredoveku naozaj prebujnený. V mestách, ako boli Remeš či Avignon, tvoril až desať percent obyvateľstva. Keby sme dnes mali v EÚ s približne 450 miliónmi obyvateľov desať percent kléru, žilo by tu 45 miliónov kňazov, čo je nepredstaviteľné. 

Nemožno sa potom čudovať, že keď do takéhoto kontextu mestskej cirkevnej infraštruktúry vstúpili žobravé rehole, ktoré sa vzdali akýchkoľvek materiálnych privilégií, ľudia ich vítali s nadšením a miestny klérus s nevôľou. Dokonca sa uchyľoval až k tomu, čo by sme dnes označili za výpalníctvo.

Čo tým myslíte?

Sekulárny klérus nútil mendikantov, aby mu odvádzali neraz až polovičný podiel zo všetkých darov, ktorými im ľudia prispievali. Alebo keď zomrel nejaký bohatý mešťan a svoj majetok odkázal mendikantom, museli polovicu z neho odovzdať miestnemu kléru.

Kam až viedol tento spor?

V polovici 13. storočia, teda zhruba tri desaťročia po vzniku dominikánov a františkánov, hrozilo, že všetky žobravé rehole budú zrušené. Aj keď hovoríme najmä o nasledovníkoch svätého Dominika a svätého Františka, mendikantov bolo omnoho viac. Napríklad Fratres de penitencia Jesu Christi, ktorí boli ľudovo označovaní za vrecových bratov, fratres saccati, boli treťou najväčšou žobravou rehoľou.

Druhý lyonský koncil v roku 1274 napokon pristúpil k tomu, že rozpustil viacero žobravých reholí, ktoré nevedeli dokázať svoju existenciu pred Štvrtým lateránskym koncilom. Dominikánov, františkánov, karmelitánov a augustiniánov sa to nedotklo, ale viacerých menších reholí áno. Ich komunity následne prebrali rôzne už skôr etablované rehole.

Cirkev v stredoveku bola veľmi taxatívna. Napriek tomu, že každý človek platil cirkevný desiatok, za vysluhovanie jednotlivých sviatostí a svätením, ako sú krst, sobáš či pohreb, musel platiť ďalší, takzvaný štólový poplatok. Zdieľať

Rozprávame sa zatiaľ najmä o majetkových pomeroch, ale ako vyzerala vtedajšia pracovná náplň kléru, ich pastoračná činnosť?

Duchovný život veriacich na prelome 12. a 13. storočia spočíval viac-menej len v pasívnom prijímaní sviatostí. Svätých omší sa zúčastňovali len príležitostne. Až spomínaný Štvrtý lateránsky koncil určil, že každý veriaci sa musí aspoň raz do roka vyspovedať a prijať eucharistiu. Takže o nejakej systematickej pastoračnej činnosti vtedajšieho kléru určite nemožno hovoriť.

Samozrejme, mestské obyvateľstvo, ktoré bolo podnikavé, muselo sa obracať, žiť z práce svojich rúk, sa len s nevôľou pozeralo na to, že sekulárny klérus v podstate nepracuje, no napriek tomu vďaka svojim benefíciám žije na vysokej úrovni. Keď k tomu pripočítame rôzne morálne poklesky, intelektuálne nedostatky či koketovanie s mocou, tak povesť veľkej časti kléru bola naozaj zlá...

...a zároveň to bola živná pôda pre úspech žobravých rehoľníkov.

Áno, pretože dominikáni, františkáni a ďalší si dávali záležať na skutočnej chudobe, na intelektuálnej a duchovnej formácii a na vťahovaní pospolitého ľudu do aktívnej účasti na náboženskom živote, napríklad formou rôznych modlitbových bratstiev. Pre mestské obyvateľstvo, ktoré bolo zvyknuté za duchovné služby veľa platiť a máločo za to dostávať, to bola veľmi atraktívna ponuka. O to štedrejšie potom bolo k mendikantom.

Rovnako si postupne získali sympatie a dôveru pápežov, ktorí ich menovali do diplomatických služieb, akademických hodností, ale aj do úlohy inkvizítorov, akým bol napríklad Johann Tetzel z procesu s Martinom Lutherom.

Tým sa zároveň vytváral prirodzený tlak na biskupov, aby so sekulárnym duchovenstvom čosi robili. Aj na tomto príklade vidíme, že zdravé konkurenčné prostredie nie je na škodu ani v cirkvi.

Keď ste spomenuli morálne poklesky vtedajšieho kléru, tak medzi najvypuklejšie problémy patrilo nedodržiavanie celibátu. Respektíve, opýtam sa inak, bol už v tej dobe celibát povinný?

Druhý lateránsky koncil začiatkom 12. storočia definoval, že sobáše klerikov s vyšším svätením, sú nielen nedovolené, ale tiež neplatné. Platilo to pre stupne subdiakona, diakona, kňaza a biskupa. Takže v časoch svätého Dominika bol už celibát povinnosťou. Jeho dodržiavanie však bolo všelijaké, ako to môžeme čítať vo vizitačných protokoloch či synodálnych dokumentoch z tých čias.

Nachádzame v nich aj rôzne prekvapivé termíny, ako sú subdiakonisa, diakonisa, presbytera či episkopa. Neboli to však príslušníčky klerického stavu, ako by sme si mohli myslieť, ale pomenovania pre manželky subdiakonov, diakonov, kňazov či biskupov. Podobne sa aj u nás kedysi manželke profesora hovorilo pani profesorova.

Inzercia

Ako som však spomenul, problémom neboli len rôzne morálne prehrešky, ale aj výrazné intelektuálne nedostatky. Vo vizitačných protokoloch nachádzame sťažnosti na to, že kňaz nevie poriadne čítať, takže má problém s omšovými textami, nesprávne vysluhuje sviatosti, komolí sviatostné formuly a podobne.

Dominikáni aj františkáni sú žobravými rehoľami, ale tento prívlastok je predsa len o čosi silnejšie spätý s františkánmi. Dominikánom prischol skôr prívlastok kazateľov. Prečo?

Sestra Chudoba, ako to hovoril svätý František, bola nesporne bližšia františkánom. Aj z toho dôvodu, že dominikáni sa profilovali trochu viac intelektuálnejšie. A výbava jedného študenta teológie v Paríži bola na tú dobu drahou záležitosťou, potreboval viacero habitov, písacie látky, písacie potreby...

Dobové štatistiky však ukazujú, že záujemcov o zasvätený život v tom čase viac priťahovala práve františkánska charizma. Odhaduje sa, že v 14. storočí v Európe pôsobilo 70-tisíc až 80-tisíc mendikantov, z čoho bolo asi 20-tisíc františkánov a 12-tisíc dominikánov. Pre porovnanie, dnes je šesťtisíc dominikánov na celom svete.

Zaujímavosťou však je, že povinnosť žobrania bola najprv zrušená u františkánov, v roku 1472, a až tri roky na to aj u dominikánov.

Dovtedy mali stanovenú povinnosť žobrať?

Skôr ako o povinnosti môžeme hovoriť o privilégiu danom priamo pápežom. Každý kláštor mal vtedy stanovený okruh pastoračnej pôsobnosti, v ktorom mohli rehoľníci zároveň aj kveštovať, teda prosiť o almužnu. Vyzeralo to tak, že bratia chodili s vrecúškami, do ktorých im mešťania hádzali milodary. Dnes sa tomu vraví fundraising. A keď som už pri týchto moderných termínoch, tak by som zdôraznil aj to, že už prví mendikanti vypracovali úspešné strategické postupy prenikania do veľkých miest.

Žobraví bratia chodili s vrecúškami, do ktorých im mešťania hádzali milodary. Dnes sa tomu vraví fundraising. A keď som už pri týchto moderných termínoch, tak by som zdôraznil aj to, že už prví mendikanti vypracovali úspešné strategické postupy prenikania do veľkých miest. Zdieľať

Na čom bola táto stratégia postavená?

Vždy bola najprv vybraná malá skupina, ktorá išla preskúmať terén. Po krátkom pobyte bratia podali správu svojim predstaveným, ktorí vyhodnotili, či toto miesto ponúka dostatočné zázemie alebo nie. Keď sa rozhodli, že do toho idú, nezaložili hneď nový kláštor, ale vytvorili najprv provizórnu komunitu, ktorá vybudovala dočasné drevené oratórium. A až keď sa táto komunita stabilizovala a aj zo strany mešťanov bol prejavený dostatočný záujem o jej podporu, bola vybudovaná trvalá kláštorná infraštruktúra.

Keďže františkáni a dominikáni mali na pápežskom dvore najsilnejšiu loby, na prelome 13. a 14. storočia si vydobyli špeciálne privilégium, že v okruhu niekoľkých stovák metrov od ich kláštorov nesmel byť žiadny iný mendikantský kláštor.

Ináč povedané, kto prv príde, ten prv melie...    

Medzi dobovými prameňmi nájdeme napríklad aj list karmelitánov zo Štrasburgu, ktorí prosia miestneho biskupa, aby im pomohol usadiť sa v intraviláne mesta, kde už pôsobia františkáni a dominikáni, pretože v extraviláne žijú v nepomerne ťažších podmienkach a nedokážu si „vyfundraisovať“ ani na holé prežitie.

Na druhej strane však máme zachované početné svedectvá o tom, ako sa silnejší františkáni a dominikáni s prijatými milodarmi delia a pomáhajú slabším a menej početným žobravým reholiam. 

Blízkosť františkánov a dominikánov vyjadruje aj zvyk pozývať tých druhých na slávenie sviatku svojho zakladateľa. Je to len slovenské špecifikum či ide o celosvetovú tradíciu?

Je to veľmi milá celosvetová tradícia, ktorá siaha až do stredoveku. Osobne som mal možnosť v roku 2017 v dies natalis svätého Františka, ktorý pripadá na 4. október, koncelebrovať svätú omšu vo františkánskej generálnej kúrii v Ríme, kde bol hlavným kazateľom môj spolubrat Viliam Štefan Dóci. Bol to nádherný zážitok.

Keď sa ešte pozrieme na niektoré okamihy Dominikovho života, musel sa vyrovnať aj s viacerými neúspechmi. Nepodarilo sa mu splniť štátnickú misiu a priviesť nevestu pre syna kastílskeho kráľa Alfonza VIII., nepodarilo sa mu presvedčiť pápeža, aby ho poslal na misie medzi Kumánov, ani jeho pôsobenie medzi albigéncami a valdéncami nebolo až tak celkom úspešné. Nič z toho ho však neznechutilo, nevzdal to, išiel stále vpred...

Svätci nikdy nemali zaručené, že ich život bude prebiehať hladko. Práve naopak. Aj Dominik počas celého svojho života narážal na najrôznejšie problémy. Staval sa však ku nim čelom. Nikdy nečakal, že sa vyriešia sami. Ani v pastoračnej činnosti nečakal, kedy druhí prídu za ním, ale on vychádzal k nim. Ako to akcentuje aj súčasný Svätý Otec, vychádzal na periférie, nielen geografické či materiálne, ale aj na mentálne a duchovné.

Cirkev je naším spoločným domovom so všetkým dobrým aj zlým. Na to zlé treba otvorene poukazovať, to nie je zločin, ale treba to robiť s láskou a s ponukou možných riešení. Nekritizovať slepo, deštruktívne, ale konštruktívne. Zdieľať

Magister rádu Gerard Francisco Timoner, ktorý bol v týchto dňoch na Slovensku, v rozhovore pre Vatican News povedal, že svätý Dominik nie je stredovekým, ale nadčasovým svätcom. Čím sa nám prihovára po 800 rokoch?

Mne sú na svätom Dominikovi sympatické dve veci, ktoré sa už 25 rokov snažím aplikovať aj vo svojom rehoľnom živote. Prvou je snaha všetko robiť in medio ecclesiae, uprostred cirkvi. Dominik, rovnako ako František, bol veľkým cirkevným reformátorom, mohli by sme povedať, že vzhľadom na vtedajšiu situáciu bol radikálom. Svoje úsilie však nesmeroval proti cirkvi, ale pre dobro cirkvi.

Cirkev je naším spoločným domovom so všetkým dobrým aj zlým. Na to zlé treba otvorene poukazovať, to nie je zločin, ale treba to robiť s láskou a s ponukou možných riešení. Nekritizovať slepo, deštruktívne, ale konštruktívne.

A čo je tou druhou vecou?

Snaha porozumieť cirkvi v jej historickom i teologickom kontexte. Mám pocit, že najmä mladšia generácia kňazov a rehoľníkov sa na cirkev díva len optikou dneška. My sa však na cirkev potrebujeme pozerať hlbšie, nadčasovejšie, nechať sa poučiť minulosťou. Tejto línie sa držal aj svätý Dominik.

Ozdobami dominikánov sú osobnosti ako Tomáš Akvinský, Katarína Sienská či Fra Angelico. Ktorý dominikán – okrem samotného Dominika – je pre vás obzvlášť inšpiratívny?

Humbert z Romans, ktorý žil v 13. storočí. Bol to v poradí piaty magister rehole. Pre stredoeurópsky región bol významný aj tým, že do jeho rúk zložila rehoľné sľuby svätá Margita Uhorská. Veľký dôraz kládol na rozvoj konfraternít, teda laických bratstiev, ktoré dnes ľudovo nazývame tretí rád alebo terciári. Súčasťou dominikánskej duchovnej rodiny tak od skorých počiatkov boli laici, čo bolo veľmi pokrokové a na tú dobu nebývalé.    

So svätým Dominikom je spätá aj modlitba ruženca. Ako to bolo, on je priamym autorom tejto modlitby?

Nie, nie je. Hoci na mnohých obrazoch je stvárnený ako ten, kto prijíma ruženec priamo z rúk Panny Márie. Predchodcom ruženca bol takzvaný mariánsky žaltár, ktorý šírili najmä kartuziáni. Práve oni časom prišli s jednoduchšou, ľudovejšou verziou mariánskeho žaltára v podobe modlitby päťdesiatich Zdravasov.

Až tu do celého procesu vstupujú dominikáni, konkrétne blahoslavený Alan de la Roche, ktorý 50 Zdravasov rozšíril na 150, pridal k nim Otče náš, Sláva Otcu a celú modlitbu obohatil o krátke kristologické reflexie, ktoré dnes nazývame ružencové tajomstvá. A to už sme na prelome 14. a 15. storočia, v období devotio moderna, novej zbožnosti, ktorá sa usilovala o osobný a aktívny prístup k viere, k čomu obyčajným ľuďom pomáhala aj stále populárnejšia modlitba posvätného ruženca.

Neskôr začali vznikať aj celé ružencové bratstvá, kedy to bolo?

Prvé ružencové bratstvo vzniklo v roku 1468, o dva roky ho schválila dominikánska rehoľa a krátko na to aj pápež Sixtus IV., čím sa započal masový rozvoj ružencových bratstiev, ako ich poznáme aj dnes. Akoby takým potvrdením zhora neskôr boli viaceré oficiálne uznané zjavenia Panny Márie, pri ktorých mala v rukách práve ruženec.

Pre mňa osobne bolo veľmi silné, keď mnohí ľudia po páde komunistickej totality a následnej obnove ružencových bratstiev hovorili, že oni sa počas celých štyridsiatich rokov každý jeden deň modlili ten svoj desiatok. Vďaka takýmto ľuďom v ružencových bratstvách môžeme hovoriť o doslova nepretržitej reťazi modlitby posvätného ruženca. 

Pápež František pri príležitosti vášho jubilea dominikánom poprial: „Nech je Rehoľa kazateľov, dnes tak ako aj v minulosti, v prvej línii obnoveného hlásania evanjelia, schopného hovoriť k srdcu.“ Je práve toto návod do budúcich rokov?

Každé rehoľné spoločenstvo musí z času na čas oprášiť pôvodnú charizmu svojho zakladateľa a prvej generácie a nanovo si uvedomiť, kým sme, respektíve kým by sme mali byť. A počiatky dominikánov boli – tak, ako to napísal Svätý Otec – späté s autentickým ohlasovaním evanjelia. Verbo et exemplo, teda nielen slovom, ale aj osobným príkladom. K tomu by sme sa mali neustále vracať, to je to, na čom záleží.

Môj obľúbenec Humbert z Romans napísal, že Ježiš počas svojho života odslúžil len jedinú svätú omšu, myslel tým Poslednú večeru a utrpenie na kríži, ale to, čo robil celý život, bolo neustále ohlasovanie Božieho kráľovstva.

Dominikáni majú kazateľskú DNA vpísanú priamo v názve, Ordo Praedicatorum, a na to nesmieme nikdy rezignovať.

Gabriel Hunčaga (1971) vyštudoval históriu, muzeológiu a teológiu na univerzitách v Opave, Košiciach, Viedni, Banskej Bystrici a Bratislave. V roku 1996 vstúpil k dominikánom. Ťažiskový predmet jeho historického záujmu tvoria stredoveké náboženské hnutia, mendikanti a misijná činnosti dominikánov v Strednej a Južnej Amerike v 16. storočí. Doteraz vydal dve monografie: Historické štúdie k dejinám dominikánov (2008) a Dominikáni na ceste k intelektuálnym elitám vrcholného stredoveku (2013). Na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici prednáša na tému Zrod kresťanstva a formovanie kresťanskej kultúry v neskorej antike a včasnom stredoveku a na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku na tému Úvod do štúdia dejín všeobecného stredoveku. Je členom Dominikánskeho historického inštitútu v Ríme a Rady pre históriu pri KBS, pôsobí v dominikánskom kláštore vo Zvolene.

Foto - Adam Rábara 

Odporúčame

)
Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.