Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
15. november 2021

Z dejín konkláve

Pred 400 rokmi Gregor XV. zreformoval voľbu pápeža

Bula z 15. novembra 1621 zaviazala voliteľov pápeža jedine ich vlastným svedomím; lojality už nemali zohrávať žiadnu rolu.

Pred 400 rokmi Gregor XV. zreformoval voľbu pápeža

Kardináli počas prísahy mlčanlivosti v Sixtínskej kaplnke pred začiatkom konkláve 12. marca 2013. Foto: TASR – AP Photo/L’Osservatore Romano


Najdlhšia voľba pápeža v dejinách trvala takmer tri roky, presne 1 005 dní. Až v septembri 1271, čiže pred 750 rokmi, sa kardináli pod rastúcim tlakom zvonka dokázali s potrebnou dvojtretinovou väčšinou dohodnúť na nástupcovi Klementa IV., ktorý zomrel v roku 1268. Obyvatelia Viterba, už dávno unavení zo stravníkov, začali voliteľov zamykať, krátiť im prídely a na konci dokonca odkrývali strechu zhromaždiska.

Viterbský škandál odhalil popri pohodlnosti voliteľov aj iný, ešte zásadnejší problém voľby pápeža: problém politického ovplyvňovania rôznymi európskymi mocnosťami. Nielenže si rímska mestská šľachta, resp. neskôr rodiny kardinálov často riešili voľbu medzi sebou. Aj monarchia, ktorá bola politicky práve v popredí, mohla aspoň dočasne udávať smer; pozri epizódu pápežstva v juhofrancúzskom Avignone (1309 – 1376/78).

Pod reformným tlakom obdobia reformácie sa opakovane vyskytli pokusy obnoviť postup voľby pápeža a urobiť ho odolnejším voči štátnym zásahom. Avšak až pápežovi Gregorovi XV. sa v jeho krátkom funkčnom období (1621 – 1623) podaril oslobodzovací úder, v tom čase predovšetkým proti zasahovaniu Španielska.

Pred 400 rokmi Gregor XV. na stáročia zreformoval voľbu pápeža svojou bulou Aeterni Patris Filius (Syn večného Otca) z 15. novembra 1621 a s ňou spojenou ceremóniou Decet Romanum pontificem z 12. marca 1622. Až od 20. storočia potom takmer každý pápež doplnil do poriadku konkláve nové prvky.

Čítajte tiež

Bula zaväzuje voliteľov pápeža jedine ich vlastným svedomím; politické a rodinné väzby a lojality by už nemali zohrávať žiadnu rolu. Pre tento cieľ bolo prospešné, že na hlasy kardinálov sa už nepýtalo verejne, ale odovzdávali sa písomne ​​a tajne. Vďaka skladaniu lístka a pečatnému vosku meno hlasujúceho nebolo viditeľné pre verejnosť. Od tej doby platilo aj pravidlo: jeden kardinál, jeden hlas; rebríčky podľa dôležitosti alebo spoločenského postavenia boli odbúrané.

Inzercia

Za miesto voľby pápeža bola písomne stanovená Sixtínska kaplnka. Pod Michelangelovým Posledným súdom si musel každý voliteľ jasne uvedomiť význam svojho svedomitého rozhodnutia. Hlasovanie sa skončilo, keď sa dosiahla dvojtretinová väčšina. Zásadný rozdiel oproti dnešnému postupu: ak sa nedarilo nájsť kompromis, kardináli mohli preniesť svoje hlasovacie právo na malú skupinu voličov. Títo mohli buď sami zvoliť pápeža, alebo nájsť a predstaviť kandidáta, o ktorom by sa potom hlasovalo v pléne.

Jezuita a kardinál Robert Bellarmin (1542 – 1621), svätorečený v roku 1930, predložil v roku 1620 zbožný, takmer protireformačný návrh, ktorý však nebol prijatý. Jeho ideou bolo urobiť z konkláve slávnostnú bohoslužbu. Voľba Kristovho zástupcu na zemi sa mala konať v jeho „reálnej prítomnosti“, čiže s konsekrovanou hostiou v monštrancii na oltári Sixtínskej kaplnky. Ešte drsnejšia bola myšlienka, aby sa voľba konala v prítomnosti mŕtvoly predchodcu – so všetkými sprievodnými čuchovými javmi.

Ako zdôrazňuje cirkevný historik Hubert Wolf, oboje by aspoň naznačilo zásadnú zmenu podstaty kandidáta, teologicky nazývanú „transsubstanciácia“: z voliteľného kardinála sa stane Kristov zástupca. Išlo o sakralizáciu úradu, ako ju pred kontroverzným vyhlásením pápežskej neomylnosti na Prvom vatikánskom koncile v roku 1870 s nadšením opísal ženevský pomocný biskup Gaspard Mermillod (1824 – 1890) ako trojaké vtelenie Krista: v betlehemskom dieťati, vo svätom chlebe Eucharistie a nakoniec v staručkom pápežovi v Ríme.

To, že ostatne Benediktom XVI. v roku 2013 prvýkrát po storočiach odstúpil nejaký pápež a pápežom Františkom ďalší pápež stavia silnejšie na synodalitu, aby nanovo vyvážil mocenské pomery medzi pápežom, biskupmi, kňazmi a laikmi v cirkvi, možno hodnotiť ako protiopatrenie proti zveličovaniu pápežstva od doby Pia IX. (1846 – 1878). Aj keď za cenu vlastnej autority.

Pôvodne publikované na Kathpress. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.