Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Názory Svet kresťanstva
04. december 2021

Polemika s Rodom Dreherom

Benediktova voľba nie je mojou voľbou. Odmietam žiť v lži

Je znepokojivé, že Dreherove názory nie sú medzi slovenskými katolíckymi intelektuálmi podrobené kultivovanej kritike.

Benediktova voľba nie je mojou voľbou. Odmietam žiť v lži

Foto – Postoj/Andrej Lojan

V roku 2017 vydal americký publicista Rod Dreher knihu The Benedict Option, ktorú v tom istom roku ponúklo slovenským čitateľom vydavateľstvo Postoj Media pod názvom Benediktova voľba. Ako verný čitateľ a spolupracovník denníka Postoj som po knihe s nadšením siahol, predpokladajúc hodnotné a kvalitné čítanie. Bol som však sklamaný.

Napriek svojim vnútorným výhradám voči viacerým autorovým myšlienkam som ju dočítal. Následne som o nej diskutoval so svojimi priateľmi, ktorí ju takisto čítali a mali na ňu rôzne pohľady. Pre mňa bol záver týchto rozhovorov a spoločných úvah jednoznačný: Dreherova voľba, ktorá nemá takmer nič spoločné so svätým Benediktom, nie je mojou voľbou.

To však neznamená, že by som ju neodporúčal čítať, práve naopak: domnievam sa, že čítanie kultivovaných textov, s ktorými dokážeme viesť vnútornú polemiku a prípadne o nich diskutovať s druhými, je veľmi dôležité pre budovanie správnych postojov.

Preto hneď na úvod tohto svojho textu chcem zdôrazniť, že podobne hľadím aj na najnovšiu Dreherovu knihu Live Not by Lies, v slovenskom preklade Neži v lži, a vnímam ju ako príležitosť podrobiť autorove úvahy a z nich vplývajúce závery vecnej kritike. Nie ako „hejt“ na osobu autora, ale ako pokus o kultivovaný dialóg s jeho myšlienkami.

O čom uvažuje Dreher a ako vidí pápeža Františka?

Napriek tomu, že Postoj občas zverejní slovenský preklad niektorého z Dreherových textov, dovolím si predpokladať, že väčšine slovenských čitateľov sú jeho názory len veľmi málo známe. Vychádzam pritom zo skutočnosti, že tento senior editor amerického webu The American Conservative publikuje priemerne dva texty denne.

Netrúfam si špekulovať o tom, či svoje texty píše sám alebo ich v jeho mene píše nejaký kolektív. Vo všeobecnosti sa však domnievam, že priveľa textov jedného autora môže spôsobiť nielen ich nižšiu kvalitu, ale aj postupnú únavu jeho čitateľov.

O čom Dreher najčastejšie píše? Na základe svojej rešerše jeho tohtoročných textov môžem skonštatovať, že ide vo veľkej miere o témy, ktoré sú blízke mnohým fanúšikom rôznych sprisahaneckých teórií. Ide o štandardné úvahy o hrozbách zo strany rôznych „nebezpečných“ a „dobre organizovaných“ skupín, teda hlavne liberálov, progresívcov, migrantov, LGBTI osôb a špecificky v USA aj príslušníkov Demokratickej strany.

Naopak, pochvalné texty sa týkajú Trumpa a jeho republikánov, občas Putina a prekvapivo často aj Orbána a jeho režimu, čo môže súvisieť s Dreherovým niekoľkomesačným pobytom v Maďarsku.

Pozornosť som venoval najmä textom, ktoré sa týkajú pápeža Františka. Ako katolík rozhodne nemôžem súhlasiť s názorom, že Orbán chráni kresťanské hodnoty lepšie ako pápež, ktorý štandardne konvenuje mnohým tradicionalistom. Dreher sa pohoršuje nad tým, že František nemá problém stretnúť sa s „komunistickými diktátormi na Kube“ alebo s „obhajkyňou potratov“, no zároveň sa „odmieta stretnúť“ so Salvinim a s Orbánom. Skutočnosť, že Dreher prirovnal nacionalistického populistu Salviniho k Orbánovi, ponechám bez komentára.

Vrcholom celého zmieneného textu bola Dreherova veta, že „ak by bol on na mieste Orbána, považoval by za ,odznak cti‘, ak by sa s ním František nechcel stretnúť“. Lenže k stretnutiu Svätého Otca a maďarského premiéra napokon prišlo. A čo na to Dreher? Nie, nepripol Orbánovi „odznak hanby“, lež nasadil Františkovi osliu hlavu.

V publikovanom texte, ktorý tradične vyskladal najmä z textov iných autorov, obvinil Františka z „bezbrehej liberálnej naivity“ a „vítania húfu migrantov“. Na rozdiel od pápeža a lídrov západnej Európy je podľa neho Orbán „vizionár, ktorý cíti a rozumie tomu, čo dnes ohrozuje Európu, a na rozdiel od pápeža s tým aj chce niečo robiť“. Zhodnotenie opäť ponechám bez komentára.

Dreher, ktorý bol pôvodne metodista, potom sa stal katolíkom a v roku 2005 prešiel k pravosláviu, sa zamýšľa aj nad názormi tých, ktorí znevažujú Františka za jeho rozhodnutie o obmedzení tzv. tradičnej liturgie, a kladie si otázku, ako môžu byť naďalej členmi Katolíckej cirkvi. Správne pritom poukazuje na to, že „kto odmieta pápeža, hoci aj kvôli svojmu chápaniu katolíckej pravovernosti, stáva sa de facto protestantom“.

Podľa Drehera mal František „nechať starú omšu na pokoji a počkať na jej dobré ovocie“. Akurát zabúda na to, že problém je práve v jej zlom ovocí v podobe reálneho rozdelenia katolíkov, na ktoré František správne upozornil. V zmysle kánonického práva by sa dalo dokonca uvažovať aj o de iure oddelení niektorých jej fanúšikov od Katolíckej cirkvi, čo vidieť tak v USA, ako aj na Slovensku.

Františkovej návšteve Slovenska Dreher pozornosť nevenoval. Jediné, čo ho prinútilo sadnúť si k počítaču, bol rozhovor pápeža so slovenskými jezuitmi, ktorý ho zjavne vytočil. Vo svojej až príliš rozvášnenej úvahe prešiel dokonca aj k témam, ktoré František vôbec nespomenul. Podľa neho „František odsúdil EWTN (hoci ju nemenoval, pozn. autora) za to, že koná diablovo dielo,“ a následne ju vo svojom texte obhajuje.

Aký dôvod by mal pápež na Slovensku hovoriť o jednom konkrétnom americkom médiu? František hovoril vo všeobecnosti o médiách, ktoré sa tvária ako katolícke, no v skutočnosti sú protipápežské, teda z logiky veci protikatolícke, čo dokáže chápať aj sám Dreher, ako som ukázal v predchádzajúcom odseku. A áno, tieto médiá, na Slovensku najmä tradicionalistické weby, skutočne konajú diablovo dielo.

A práve tu sa dostávame k podstate problému: držia sa Dreherove názory, ktoré ovplyvňujú aj jeho čitateľov, v medziach faktov alebo má pri ich formovaní sklony domýšľať si a dofarbovať si realitu, azda dokonca aj s cieľom poškodiť povesť tých, ktorých kritizuje? Môžeme veriť, že ak Dreher niekoho cituje, robí to korektne alebo má sklony pôvodný význam citovaných slov posúvať tam, kam potrebuje?

Rozumiem, že tieto otázky sa javia navádzajúco, ale vychádzajú z mojej skúsenosti s textami Roda Drehera. Preto sa domnievam, že pri čítaní Drehera je potrebné dať si veľký pozor na to, kde sa v jeho úvahách konči realita a kde sa začína domýšľanie a fikcia.

Dreher navštívil Slovensko ostatný raz 23. júna tohto roka na pozvanie organizátorov Hanusových dní. Bolo to v čase, keď sme sa tešili na návštevu Svätého Otca, o ktorom 4. júna Dreher napísal to, čo som spomenul vyššie.

So znepokojením vnímam, že Dreherove protifrantiškovské názory nie sú medzi slovenskými katolíckymi intelektuálmi podrobené kultivovanej kritike a ich autor je tak u nás zmätočne prezentovaný ako inšpiratívny intelektuál s prorockým duchom. Ako konzervatívny katolík s tým rozhodne nemôžem súhlasiť. 

Benediktova voľba a výhrady voči nej

V úvode som spomenul, že Dreher sa dostal do širšieho povedomia slovenských čitateľov v roku 2017, keď vyšiel slovenský preklad jeho Benediktovej voľby. Ambiciózny podtitul knihy znel Stratégia pre kresťanov v postkresťanskom svete. V tom období som sa zhodou okolností intenzívne zaujímal o život a odkaz sv. Benedikta. Študoval som si pre svoj osobný záujem jeho Regulu, strávil som niekoľko príjemných dní v benediktínskom kláštore na Sampore i v trapistickom kláštore v Novom Dvore.

Na základe svojho súkromného skúmania osobnosti a odkazu sv. Benedikta si trúfam povedať, že Dreherova kniha si len požičala jeho meno. Javí sa mi, že Američan Dreher buď dostatočne nepozná dejiny Európy, alebo jej hlavného patróna, alebo jeho odkaz skrátka nepochopil. Je tu tiež možnosť, že by azda šikovne využil meno sv. Benedikta ako vhodný marketingový ťah, podprahovo ho spojil s menom emeritného pápeža a nepriamo sa tak vymedzil voči pápežovi Františkovi. No to je len hypotéza, pre ktorú niet dôkazov. 

Dreher šikovne využil meno sv. Benedikta, prekrútil jeho odkaz a napísal návod pre kresťanov dnešnej doby, aby sa stali do seba uzavretou sektou. Zdieľať

Je však dosť dôkazov na vyvrátenie tvrdenia, že sv. Benedikt žil v dobe, ktorá by bola podobná tej dnešnej. Hlavný rozdiel je predsa v tom, že kým my žijeme v čase úpadku kresťanstva, on žil v čase jeho vzostupu. Rímska ríša v 5. storočí už bola výrazne poznačená kresťanstvom, ktoré sa šírilo vo všetkých jej provinciách a prenikalo aj za jej hranice. V roku 430 zomrel sv. Augustín, ktorý má spolu so sv. Ambrózom veľké zásluhy na implementácii kresťanstva do verejného života. A keď sa okolo roku 480 narodil sv. Benedikt, Rímska ríša už nejestvovala a Európa sa prebúdzala do kresťanského stredoveku.  

Ďalej je dôležité pripomenúť, že sv. Benedikt neutiekol z nepriateľského sveta do nejakej svojej bubliny. Pustovnícky život vôbec nemožno vnímať ako únik zo sveta. Modlitba a kontemplácia sú srdcom cirkvi. Púštni otcovia, ktorých múdrosť je práve dnes nanovo objavovaná, boli vo svojej dobe vyhľadávanými duchovnými radcami.

A napokon, sv. Benedikt ani neostal pri pustovníckom živote, ale založil kláštor. Aj dnes sú benediktínske kláštory vyhľadávanými centrami duchovnosti, ktorých pohostinnosť a duchovnú službu môže využiť každý z nás.

Čítajte tiež

Kládol som si otázku: čo má odkaz sv. Benedikta spoločné s myšlienkami Dreherovej knihy? Napokon som prišiel k záveru, že Dreher len šikovne využil jeho meno, prekrútil jeho odkaz a napísal návod pre kresťanov dnešnej doby, aby sa stali do seba uzavretou sektou, niečo na spôsob nábožensko-etnickej skupiny amišov. Nepobáda nás síce nepoužívať elektrospotrebiče a jazdiť na konských povozoch, ale vymedzenie sa voči vonkajšiemu svetu a jeho „nástrahám“ je prítomné v každej kapitole Benediktovej voľby.

Preto môžem len znova zopakovať, že Dreherova Benediktova voľba nie je mojou voľbou a nevnímam ju v žiadnom prípade ako vhodný „návod na kresťanský život“. Nedávno sa podobne vyjadril austrálsky kardinál George Pell, ktorý si za to od Drehera vyslúžil ostrú reakciu.

V rozhovore s Lukášom Krivošíkom, prekladateľom najnovšej Dreherovej príručky, ktorý vyšiel pod názvom Neprejde deň, aby som nemyslel na Silva Krčméryho, zaznela výhrada o údajnom „vlažnom prijatí Benediktovej voľby okolím pápeža Františka“.

Dreher na to reagoval tvrdením, že „vôbec nevie, čo si pápež František myslí o jeho knihe ani či ju vôbec čítal“, a jej označenie za „antifrantiškovskú“ vníma (podľa mňa cynicky) ako „nezmyselné, lebo pápeža Františka v nej ani nespomína“. Ani nemusí, stačí si všimnúť, ako sa o ňom vyjadruje vo viacerých svojich publikovaných textoch. Pozorný čitateľ ľahko postrehne obrovský rozdiel medzi Dreherovými a Františkovými myšlienkami. A možno práve tu je dôvod obľúbenosti Drehera a jeho názorov medzi tými, ktorí Františkom pohŕdajú.

Zvláštne na mňa pôsobí výhrada niektorých slovenských čitateľov Benediktovej voľby voči Dreherovej uznanlivej zmienke o Václavovi Havlovi. O tom, že každý človek môže meniť svoje názory a postoje, svedčia aj životné príbehy dvoch kamarátov z väzenia. A jeden dôležitý spoiler pre tých, ktorí sa chystajú prečítať si novú Dreherovu knihu: opäť v nej budú uznanlivo vyzdvihnuté myšlienky Václava Havla.

Neži v lži a nenechaj sa zmiasť nikým. Ani Dreherom

V úvode svojej novej knihy Rod Dreher spomína ľudí, ktorí „so znepokojením sledujú, čo sa deje na ich pracoviskách: dôverní kolegovia v práci sa počas obednej prestávky obzerajú ponad plece, či ich niekto nepočuje, keď chcú utrúsiť čosi, čo sa len trochu odchyľuje od progresívnej hlboko protikresťanskej militantnosti“. Neviem, ako sa tomuto javu hovorí v Dreherovom myšlienkovom svete, no odborne sa to nazýva paranoidná porucha osobnosti.

Súhlasím s Dreherovým konštatovaním z úvodu tejto jeho knihy, že „západný svet sa stal postkresťanským“, no v žiadnom prípade nesúhlasím s nezmyselným tvrdením, že „veľké množstvo tých, ktorí sa narodili po roku 1980, odmieta náboženskú vieru (religious faith)“. Všade okolo seba vidíme, že veľké množstvo týchto ľudí hľadá nejakú formu spirituality, duchovna, teda ten horizontálny rozmer náboženskej skúsenosti, a spolu s tým alebo aj mimo toho nejakú horizontálu, teda začlenenie sa do nejakého kolektívu podobne zmýšľajúcich ľudí.

Inými slovami: je rozdiel odmietať „náboženskú vieru“ a odmietať konkrétne náboženstvo, v našom prípade kresťanstvo. Napokon, sám Dreher v druhej kapitole tejto svojej knihy hovorí o komunizme ako o náboženstve a tretiu kapitolu dokonca nazval Progresivizmus ako náboženstvo (Progressivism as Religion).

Dreher v úvode svojej knihy pokračuje: „Neznamená to len, že sa obrátia proti nám kresťanom, keď sa postavíme za svoje princípy… Oni ani len nebudú rozumieť, prečo by mali tolerovať iný názor (dissent) založený na náboženskej viere.“

Inzercia

Nuž, tu by sa žiadalo pripomenúť, že podstatou kresťanskej viery je misijná úloha všetkých kresťanov. My sa nemáme len deklaratívne „stavať za svoje princípy“, my máme s pokorou ohlasovať to, čo denne žijeme. Ak budeme sami žiť to, čo očakávame od „nich“, potom možno „oni“ budú nielen rozumieť, ale niektorí sa azda nechajú našimi princípmi aj inšpirovať.

Pozorný čitateľ ľahko postrehne obrovský rozdiel medzi Dreherovými a Františkovými myšlienkami. A možno práve tu je dôvod obľúbenosti Drehera a jeho názorov medzi tými, ktorí Františkom pohŕdajú. Zdieľať

Dreher svoju knihu rozdelil na dve časti. V prvej časti mal ambíciu „argumentovať, že liberálna demokracia sa napriek svojej povrchnej zhovievavosti zvrháva do čohosi, čo pripomína totalitu“. Strašiť slovným spojením „liberálna demokracia“ (liberal democracy) je už trochu výpredajové.

„Liberálnu“, teda po slovensky „slobodnú“ a nikým nedeformovanú demokraciu by sme mali podporovať predovšetkým my konzervatívci, ktorí vnímame ako hlavnú hodnotu spoločné dobro všetkých, nie iba vládnucich elít či vybraných skupín obyvateľstva. Alebo je pre Drehera ideálom hra na demokraciu, ktorú vnímame v niektorých politických entitách východnej Európy a Ázie?

Spoločné dobro, táto základná hodnota každého zrelého konzervatívca, je dobro nielen „naše“, ale aj „ich“, pričom „my“ aj „oni“ máme byť k sebe pri jeho rozpoznávaní zhovievaví a pri uplatňovaní trpezliví. Slobodná demokracia znamená slobodu pre „nás“ aj pre „nich“. V slobodnej demokracii je priestor na kultivovaný dialóg medzi „nami“ a „nimi“, ktorého ovocím môže byť lepšie poznanie nielen „ich“, ale aj „nás“ samých.

Preto je dôležité vymedziť sa voči Dreherovmu videniu sveta, v ktorom sú „oni“ hrozbou pre „nás“ a vice versa. Ak sa totiž budeme navzájom neustále podozrievať, báť sa jedni druhých a nekomunikovať spolu, dopadne to tak ako už veľakrát.

Dreher mal ďalej ambíciu „preskúmať dva faktory, ktoré definujú vznikajúcu mäkkú totalitu: ideológiu ,sociálnej spravodlivosti‘ (social justice) a sledovaciu technológiu (surveillance technology), ktorá sa stala všadeprítomnou nie nariadením zo strany vlády (!), ale vďaka presvedčivosti spotrebného kapitalizmu“.

Bol som teda veľmi zvedavý, čo je zlé na sociálnej spravodlivosti, ktorá je východiskom sociálnej náuky Katolíckej cirkvi, preto som si pozorne prečítal príslušnú stať. Dozvedel som sa, že Dreher má vlastnú definíciu tohto slovného spojenia. Zvláštne sa mi zdá aj spájanie „sledovacích technológií“ s totalitou, veď totalita je forma vlády, nie spôsob získavania informácií na marketingové účely. Či je to tak, že Meta, Google, Microsoft a iní poskytujú nimi získané informácie jednotlivým vládam? Ale nebudem prezrádzať všetko, prečítajte si knihu a dozviete sa viac.

Ak by ste potom mali azda pokušenie ujsť niekam do lesa a prežiť zvyšok života bez elektrickej energie a v duchu Benediktovej voľby žiť ako amiši, je tu ešte druhá časť knihy Neži v lži, ktorá podľa Drehera „detailnejšie skúma formy, metódy a zdroje odporu (resistance) voči klamstvám mäkkého totalitarizmu“.

Osobne vnímam pojem „resistance“ skôr ako „odolnosť“ či „nepoddajnosť“. Pri pohľade na názvy jednotlivých kapitol druhej časti tejto knihy som v prvom momente nadobudol „resistance“ voči jej dočítaniu, no poddal som sa.

Ak by som mal zhodnotiť spoločnú myšlienku celej druhej časti Neži v lži, tak je to opäť pozvanie odísť z reálneho sveta do nejakej vlastnej bubliny, v ktorej sa má rodina a náboženstvo usilovať všetkými prostriedkami budovať odpor (resistance) voči vonkajším nepriateľom. Skrátka, je to také doplnenie vízie Benediktovej voľby, ktorá rozhodne nie je víziou kresťanstva, ktorú nám katolíkom ponúka pápež František.

Netvrdím, že kresťanom nikto neubližuje. Počnúc prvým prenasledovaním až po dnešný deň boli a sú kresťania po celom svete neustále vďačným terčom. Je teda vrodenou súčasťou kresťanstva, naplnením Ježišových prorockých slov, že jeho nasledovníci budú terčom prenasledovania, nepochopenia, výsmechu. Inak to nebude.

Majme však úctu voči tým, ktorí za svoju vieru skutočne trpia, a nerobme zo seba obete vlastnej domýšľavosti, ktorá má nebezpečný efekt, ku ktorému navádzajú aj Dreherove úvahy: strach z vonkajšieho sveta a nenávisť voči tým, ktorých vnímame ako svojich nepriateľov. 

Majme úctu voči tým, ktorí za svoju vieru skutočne trpia, a nerobme zo seba obete vlastnej domýšľavosti, ktorá má nebezpečný efekt, ku ktorému navádzajú aj Dreherove úvahy: strach z vonkajšieho sveta a nenávisť voči tým, ktorých vnímame ako svojich nepriateľov. Zdieľať

Kniha Neži v lži má však aj svetlé momenty. Hneď v úvode prvej kapitoly ma pobavila zmienka o „klerikalizme a letargii tradičného slovenského katolicizmu“, ktorý u nás našiel Tomislav Kolakovič. Smutné dedičstvo ľudáckej éry a dôležitý výkričník jeho dnešným fanúšikom. Som si však istý, že štandardný slovenský tradicionalista túto vetu Dreherovi odpustí.

Najviac ma zaujala krátka pasáž z deviatej kapitoly, ktorú som si sám pre seba označil ako „Františkova voľba“. Nie kvôli pápežovi Františkovi, ktorého Dreher fakt nemusí, ale kvôli Františkovi Mikloškovi, ktorý v nej ponúka svoje osobné svedectvo rezistencie voči totalitnému režimu – tomu skutočnému. Ide o osobný príklad kresťana, ktorý je mužom dialógu a nebojí sa diskusie s tými, ktorí sú Dreherom vnímaní ako hrozba.

Mikloško o svojich vzťahoch so sekulárnymi liberálmi konštatuje, že „komunikácia s nimi obohacuje jeho zmýšľanie“. Toto je veľmi dôležitá vec: naše zmýšľanie, názory, postoje, ba našu osobnosť významným spôsobom obohacuje práve kultivovaný dialóg s „nimi“, ľuďmi iného zmýšľania, názorov a postojov. Bez tohto dialógu zakrpatievame vo svojich predsudkoch a strachoch.

A František Mikloško dodáva: „Je pre mňa dôležité mať svoj domov a byť si vedomý, že viem, kde stojím. Poznám svoje hodnoty. No musím zostať v kontakte s liberálnym svetom, lebo inak hrozí nebezpečenstvo úpadku.“ Amen.

Drehera čítajme kriticky a s nadhľadom

Domnievam sa, že ak sa niekto príliš zaoberá sám sebou, nemôže pochopiť svet okolo seba. Máme dojem, že tak ako Dreher nepochopil sv. Benedikta, tak nepochopil ani odkaz veľkých disidentov, na ktorých sa odvoláva.

V závere spomína nejakého svojho kamaráta, českého emigranta, ktorý mu radil „nemárniť čas písaním tejto knihy“, pretože podľa jeho skúsenosti „kedykoľvek sa snaží vysvetliť súčasné udalosti svojim priateľom a známym, naráža na prázdne pohľady alebo na výčitku, že ide o vyložený nezmysel“.

Nechcem nikomu radiť, či je alebo nie je užitočné márniť čas čítaním Drehera. On sám vysvetlil svoju motiváciu napísať Neži v lži ambíciou dokázať svojmu českému kamarátovi, že sa mýli. Mojou motiváciou k jej prečítaniu bola výzva napísať túto vecnú kritiku a snaha poukázať na to, v čom sa podľa môjho úsudku mýli Dreher. Nie preto, aby som ho prvoplánovo zhejtoval, ale preto, aby som vecnou kritikou jeho myšlienok vyvolal užitočnú polemiku. A budem rád, ak niekto napíše svoj pohľad, ktorý mi ukáže, v čom som sa pri svojom zhodnotení Dreherových myšlienok zmýlil ja.

Nepochybujem o tom, že medzi čitateľmi Dreherovej knihy sa nájde dosť takých, ktorí budú schopní viesť s ním vnútorný dialóg a odmietnuť niektoré jeho nesprávne závery. Som zároveň presvedčený, že pre mnohých bude táto kniha práve v tomto zložitom období mimoriadne škodlivým utvrdením sa v mylnom presvedčení, že sú obeťami celosvetového apokalyptického sprisahania. Mám dôvody domnievať sa, že pri tejto obave sa nemýlim.  

Nemožno predsa zakrývať oči ani pred možným veľkým nebezpečenstvom, ktoré môže predstavovať táto kniha pre tých, ktorí by na jej základe mohli prejsť do takých prejavov odporu, ktoré by boli v rozpore s kresťanskou morálkou či v niektorých extrémnych prípadoch dokonca na hrane zákona.

Považujem za absurdné, že podľa Drehera „nežiť v lži“, a teda „žiť v pravde“, vlastne znamená neustále sa zaoberať tým, kto mi chce ublížiť, neustále sa obzerať za seba a rozhliadať sa okolo seba, uzavrieť sa pred „nimi“ a vybudovať si vlastnú vnútornú pevnosť, ktorá zo mňa spraví hrdinu. Ak je to tak, potom sa v tomto Dreher mýli a veľmi, pretože toto nemá nič spoločné s vnútorným pokojom a hrdinstvom, ktoré pri svojej práci objavil a v knihe Pokojní v nepokoji zachytil Timotej Križka.

A možno som to celé nepochopil a Dreher chcel povedať niečo celkom iné. No ak to chcel povedať, tak to aj mal povedať, aby nás zbytočne nezmiatol.

Lenže Dreher pri svojom zmätkovaní čitateľov naozaj zavádza. Napríklad keď v závere svojej knihy prekrúca myšlienky dvoch významných kresťanských autorov. Bez uvedenia konkrétneho zdroja použil metaforu o „vylodení sa na pre kresťanov nepriateľskom území“ v zavádzajúcom kontexte „kultúrnej vojny“. Lenže C. S. Lewis v Mere Christianity nepísal o vonkajších, lež o vnútorných nepriateľoch, ktorí ohrozujú naše prežívanie kresťanstva: o našej namyslenosti, lenivosti a intelektuálnom snobstve. Dosť zásadný rozdiel.

A vidieť v Tolkienovom Mordore Sovietsky zväz… to hádam nepotrebuje komentár.

Čo pre mňa znamená „nežiť v lži“

Konzervatívcov a konzervatívnych médií je u nás celé spektrum. Rozumiem, že pre Postoj je dôležité osloviť čo najširšie publikum, preto na svojom webe publikuje texty rôznych autorov. Samotná skutočnosť, že práve Postoj vydal knihu Neži v lži, je pre mňa pochopiteľná aj vzhľadom na dlhoročné preberanie niektorých Dreherových textov.

Postoj však za tie roky prešiel istým vývojom, preto by som vydanie Dreherovej knihy skôr očakával od tých, ktorí dnes idú vlastnou cestou, alebo od tých, ktorí dlhodobo presadzujú protifrantiškovské myšlienky.

Dreher poctivo priznáva, že názov svojej knihy prevzal od Solženicyna, ktorý okrem iného ľuďom svojej doby hovoril, že kto odmieta žiť v lži, „nepovie, nenapíše, nepotvrdí ani nebude rozširovať nič, čo prekrúca pravdu“. Na základe konkrétnych príkladov, z ktorých niektoré som uviedol aj v tomto texte, sa mi javí, že Dreherovi sa to veľmi nedarí. A takisto chápem, že ľudská pravda je relatívna, a som si istý, že Dreher i jeho fanúšikovia sú o tej svojej hlboko presvedčení.

Naše zmýšľanie, názory, postoje, ba našu osobnosť významným spôsobom obohacuje práve kultivovaný dialóg s „nimi“, ľuďmi iného zmýšľania, názorov a postojov. Zdieľať

Pre mňa osobne „nežiť v lži“ znamená predovšetkým nežiť len vo svojej bubline, lebo to deformuje myslenie; nežiť v strachu, lebo strach je lož zo svojej podstaty; a takisto nežiť vo virtuálnou svete plnom lží a nenávisti, lebo jedine v tom reálnom môžem účinne a konkrétne žiť Ježišov príkaz lásky k Bohu a blížnemu.

Za seba si vyberám Františkou cestu – pápežovu i Mikloškovu –, na ktorej rozpoznávam, že žiť v pravde znamená žiť v otvorenosti pre dialóg osobitne s tými, ktorí majú iné názory; žiť v dôvere v Boha, ktorý nás naliehavo vyzýva nebáť sa; a predovšetkým žiť v skutočnom svete so skutočnými výzvami prejaviť vzájomnú úctu a solidárnosť.

Lebo skutočnou úlohou dnešného kresťanského disidenta nie je uzavrieť sa vo svojej bubline a „osobne sa k niečomu zaviazať“, ako sa domnieva Dreher. Našou úlohou je byť nablízku každému, kto to potrebuje, aby sme všetci mohli žiť ako jedna komunita, jedna rodina a univerzálne bratstvo, ako to zdôrazňuje pápež František. Už nie „my“ a „oni“, ale všetci pre všetkých a každý pre každého.

Že je môj pohľad „slniečkarský“ a „pravdoláskarský“? Tak to ma naozaj teší. Lebo presne tak to malo vyznieť. Lebo kresťan má kontemplovať a nasledovať Toho, koho blahoslavená sestra Zdenka vo svojich rozjímaniach nazýva „moje milované Slnko“, aby mohol žiť svoju každodennosť v pravde a láske. Kiež by sme to konečne pochopili aj u nás na Slovensku. 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva