Večný život v Kristovi Všetko najlepšie k narodeninám, nesmrteľný

Mám na mysli toto: v tom, čo vidíme, môžeme hovoriť o „Stvoriteľovom úmysle“. Všetci zomrieme. „Všetci ľudia sú smrteľní“ je slávne východisko najklasickejšieho sylogizmu. Zomierať začíname, len čo sa rodíme, poznamenal sv. Augustín. No i tak: necítime, že by sme určitým spôsobom „nemali“ zomrieť?

Klásť si tieto otázky je to isté ako pýtať sa, ako vnímame smrť. Je smrť tragédiou, akousi skazou, „takto to nemalo byť“? Alebo je to jednoducho „prirodzený proces“? Ak je to však prirodzený proces, prečo nás neprestáva šokovať?

Rozpráva sa slávny príbeh o zdrvenom smútiacom otcovi, ktorého stoický filozof utešoval: „Myslel si si, že ti syn bude žiť večne?“ Možno tak trochu aj áno, i keď to nie je „rozumné“.

Nie sme šokovaní, nie je to tragédia, keď niekomu spadne pohár a rozbije sa. Čo je však krehkejšie než život akéhokoľvek živočícha?

Keď uvažujem nad týmito vecami, do mysle sa mi nahrnie záplava myšlienok. Čo iné je mladosť než nádej, že život je bez konca? Nevidíme to jasne, keď si pozrieme napríklad Denník Anny Frankovej? Cítime ohromnú bolesť a ľútosť, nielen preto, že sa zlí muži chystali skoncovať s jej obyčajnými snami: o dospelosti, romantike a manželstve.

Alebo keď dnes hľadím na svoje deti, nevidím bytosti, „ktoré majú zomrieť“, ale ktoré majú žiť – bez obmedzenia, povedal by som. A povedal by som to o nich ako o žijúcich živočíchoch, nie o dušiach. Je to tak trochu príliš ľahké – a vždy šlo o falošnú formu kresťanstva – povedať, že smrť nie je problematická, lebo máme nesmrteľnú dušu.

Môže sa zdať ľahké zmieriť sa so smrťou povedzme starej ženy, ktorá žila možno deväťdesiat rokov, veľa rokov pracovala a vychovala rodinu. Všetky jej priateľky, a dokonca aj jej deti, sú už možno po smrti. Dnes už možno zápasí s mnohými telesnými neduhmi a utrpeniami. Možno dokonca zabudla aj na všetkých okolo seba. Nemali by sme si teda myslieť, že v smrti našla pokoj – ako v čomsi „prirodzenom“ po plnej miere rokov?

Úmysel dobrého Boha, ktorý stvoril „druh rozumných tvorov“, by bol zmarený, keby dopustil, aby sme pre hriech a nevedomosť tak rýchlo upadli do ničoty. Preto „sa Boh stal človekom, aby sa človek mohol stať Bohom“ a obnovila sa nesmrteľnosť, ktorá bola súčasťou pôvodného plánu.Zdieľať

Povedal by som, že tento názor mylne predpokladá všetky kroky jej úpadku ako dané a „zamýšľané“. Predstavme si však teraz túto istú zošúverenú starenku ako mladú a krásnu dievčinu, ktorou kedysi bola. Predstavte si ju ako svoju rozkošnú dcéru či dcéru priateľa, s ktorým sa dnes stretnete. Alebo si túto rozkošnú dcéru predstavte ako tamtú zošúverenú ženu. Necítite teraz nespravodlivosť… zo skazy toho, čo malo byť? Niežeby na to mala spravodlivý nárok, ale nestratilo sa akoby určité vrodené právo, ktoré malo pretrvať?

Predpokladajme však, že predsa len dokážeme „vidieť“ „úmysel“ v našom stvorení, že sme nemali zomrieť, i keď je pre nás obvykle oveľa ľahšie to popierať či chcieť popierať. Čo potom?

Potom sa zdá, že už samotná skutočnosť, že jestvujeme, nás núti rozhodnúť sa buď pre akúsi primitívnu vieru v Stvoriteľa, nazvime ju protoviera, alebo opačný postoj rezignácie. Vo svete výroku „všetci ľudia sú smrteľní“ bude táto protoviera vyzerať ako iracionálny sen. A predsa sa tým, ktorí ju chovajú, bude zdať ako vzácna pravda či jediný základ pre nádej.

Potom si tí, ktorí chovajú túto protovieru, možno položia otázku: Uznáva aj Stvoriteľ to, že smrť je skazou? Samozrejme, že áno. Neprekáža mu, keď vidí, že jeho úmysel s nami marí choroba a smrť? Možno nie. Poskytol alebo poskytne nám teda nápravu, nejaké druhé stvorenie či cestu k obnove svojho stvorenia, aby nejako dokázal zachrániť či „spasiť“ to, čo mal v úmysle, keď nás stvoril?

Možno ste si mysleli, že keď som opisoval pocit, ktorý možno máme, že „nemáme zomrieť“, odvolával som sa na akési zvyšky kresťanskej kultúry, ktorá stále prežíva vo vás i v iných. Svet bez Krista veľmi dobre opísal pápež Benedikt na začiatku encykliky Spe salvi:

Ich protirečivé mýty nevyvolávali žiadnu nádej. Napriek svojim bohom boli bez Boha, v dôsledku čoho sa nachádzali v temnom svete a pred nejasnou budúcnosťou. In nihil ab nihilo quam cito recidimus – ako rýchlo padáme z ničoty do ničoty – hovorí epitaf z tohto obdobia (Corpus inscriptionum latinarum VI, ods. 26003).

Môžeme pripustiť, že naozaj prevládala takáto beznádej. Predsa však, keby to bolo posledné a jediné slovo, potom by kresťanstvo nikto neprijal.

Toto ponaučenie som si vzal zo štúdia raných cirkevných otcov, ako napríklad sv. Ireneja či sv. Atanáza v jeho stručnej rozprave De Incarnatione, ktorá sa zaoberá dôvodmi, prečo si Boh vzal ľudskú prirodzenosť (dostupné tu s úvodom od C. S. Lewisa).

Atanáz nám dáva dobrý príklad. Odborníci sú v súčasnosti presvedčení, že túto slávnu obranu viery napísal po vypuknutí ariánskeho sporu, čo bola určite väčšia „kríza v Cirkvi“ než akákoľvek, ktorej čelíme dnes. A predsa sa obracia na svojich židovských a pohanských čitateľov tak, akoby toto rozdelenie vôbec nebolo.

Jeho zaujíma iba posolstvo evanjelia. Úmysel dobrého Boha, ktorý stvoril „druh rozumných tvorov“, by bol zmarený, keby dopustil, aby sme pre hriech a nevedomosť tak rýchlo upadli do ničoty. Preto „sa Boh stal človekom, aby sa človek mohol stať Bohom“ a obnovila sa nesmrteľnosť, ktorá bola súčasťou pôvodného plánu.

Tak teda všetko najlepšie k narodeninám – a mám na mysli váš krst.

Michael Pakaluk, odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi. Jeho uznávaná kniha o Evanjeliu podľa Marka je The Memoirs of St Peter (Pamäti sv. Petra). V predaji je aj jeho nová kniha Mary’s Voice in the Gospel of John: A New Translation with Commentary (Máriin hlas v Jánovom evanjeliu: nový preklad a komentár).

Pôvodný článok v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.