Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
13. január 2022

Výzvy farností v okolí Bratislavy

Nové kostoly, prisťahovalectvo aj anonymita

Rozrastajúce sa obce a mestá v okolí Bratislavy prinášajú výzvy aj pre tunajšie farnosti. Ako im čelia?

Nové kostoly, prisťahovalectvo aj anonymita
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozrastajúce sa obce a mestá v okolí Bratislavy prinášajú výzvy aj pre tunajšie farnosti. Ako im čelia?

Keď bol v septembri minulého roka pápež František na Slovensku, nebolo to len o jeho posolstvách, príhovoroch či žehnaní ľuďom z papamobilu. Svätý Otec stihol na záver návštevy v Šaštíne požehnať aj niekoľko základných kameňov pre nové slovenské kostoly.

Zhruba dva mesiace po pápežovej návšteve stojíme na terase novej cirkevnej základnej školy v obci Hviezdoslavov pri Bratislave.

Spolu s miestnym farárom sa pozeráme na priestranstvo pri škole – neupravený hlinený terén s kopami štrku a mlákami. Na tomto mieste má vyrásť nový Kostol sv. Jozefa, ktorého základný kameň požehnal pápež v Šaštíne. Obec kostol potrebuje, veď počet jej obyvateľov vzrástol za posledných desať rokov zhruba päťnásobne.

Začíname tak našu reportáž, v ktorej sme zisťovali, ako zmeny v okolí hlavného mesta ovplyvnili život cirkvi a akým výzvam čelia miestni farári.

Zmenila sa doba aj spôsob života

Presuňme sa však do okresného mesta Senec, ktoré nie je vyhľadávané len pre jazerá počas leta. Množstvo mladých rodín opustilo svoj rodný región a prišlo za prácou, predovšetkým v hlavnom meste. No pre vysoké ceny nehnuteľností v Bratislave sa udomácnili vo štvrtom najviac turisticky navštevovanom mieste na Slovensku.

Senec, podobne ako mnohé obce v okolí hlavného mesta, za posledné roky zmenil svoju tvár.

Súčasný senecký farár Jozef Dúc tam pôsobil ešte ako kaplán v rokoch 1997 až 1999. Hovorí, že to bolo iné mesto nielen navonok, ale aj spôsob života bol vtedy inakší. Pri meste neboli logistické centrá, nežilo v ňom toľko obyvateľov, charakter mesta bol pokojnejší a ľudia sa viac poznali.

„Ľudia boli o štvrtej doma z práce. Porobili si, čo doma alebo v záhrade potrebovali, a ešte išli aj na svätú omšu. Dnes sú mnohí v práci dlhšie, takže bohoslužby cez týždeň nie sú také navštevované,“ rozpráva pre Svet kresťanstva.

Dnes má Senec necelých 20-tisíc obyvateľov a žije v ňom okolo 11-tisíc katolíkov. Prítomná je aj komunita evanjelikov, iných protestantov a ďalších.

Maďarská menšina je podľa údajov zo sčítania 2011 (nové údaje ešte neboli zverejnené) na úrovni zhruba 15 percent. V meste je aj maďarská základná škola a gymnázium.

Veriaci maďarskej národnosti majú sväté omše, ktoré slúži maďarsky hovoriaci kaplán. Vo farnosti pôsobí už piaty rok, keďže v Bratislavskej arcidiecéze nie je dostatok kňazov, ktorí hovoria po maďarsky.

V Senci však môžete okrem maďarčiny započuť čoraz častejšie aj ukrajinčinu. Ako vraví farár Jozef Dúc, Ukrajinci občas prídu na omšu alebo na svätú spoveď. „Nemám vedomie, že by sa tu usídľovali, sú tu len kvôli práci, bez svojich rodín,“ hovorí. Navyše, v Bratislave už pôsobí ukrajinský gréckokatolícky kňaz, takže mnohí veriaci spoza východnej hranice využívajú možnosť pastorácie v rodnom jazyku.

V Senci majú tiež silné zastúpenie saleziáni spolupracovníci a z mesta pochádza aj viacero saleziánskych kňazov. Po páde totality sa konala v miestnom amfiteátri svätá omša, kde prvýkrát verejne slávilo svätú omšu desať saleziánskych kňazov – dovtedy len tajných. 

Ako narástli okresy pri hlavnom meste:

Senec:
2021: 96 715
2011: 66 380
2001: 51 890

Dunajská Streda:
2021: 124 669
2011: 116 538
2001: 112 382

Pezinok:
2021: 69 183
2011: 57 596
2001: 54 177

Malacky:
2021: 78 136
2011: 67 416
2001: 64 378

Zdroj: Sčítanie obyvateľov, Štatistický úrad SR

Noví obyvatelia verzus starousadlíci

Tak ako celé okolie Bratislavy, aj Senec sa rozrástol vďaka prisťahovalectvu z celého Slovenska. Na jednej strane to prináša síce omladenie regiónu, no môžu prísť aj trecie plochy s pôvodnými obyvateľmi.

Podľa farára Dúca však medzi veriacimi tento jav až tak nevidno, prejavuje sa skôr na komunálnej a občianskej úrovni. „Kostol je oázové miesto, tam musíte zložiť zbrane, či už politické, národnostné, alebo kultúrne,“ konštatuje.

Kostol sv. Mikuláša v Senci.

Predstavený komunity dominikánov v Dunajskej Lužnej Bruno Branislav Donoval priznáva, že určité „zdravé napätie“ medzi rodákmi a prisťahovanými stále existuje.

„Napríklad keď sa po niekoľkých rokoch iniciovala nová farská, pastoračná alebo ekonomická rada, boli medzi ľuďmi aj vážne debaty, koho farníci vyberú,“ spomína.

„Spolupráca však je možná a pri posledných voľbách do farských rád sa to podarilo v optimálnej miere, obe skupiny sa pekne premiešali a spoluprácou si vzájomne pomáhajú,“ dopĺňa dominikánsky kňaz brat Bruno, ktorý prišiel do Dunajskej Lužnej z Košíc v roku 2013.

Farnosť si však pamätá ešte z roku 1996, keď ju oficiálne prevzala rehoľa dominikánov. „V porovnaní so súčasným stavom nastal enormný nárast vysluhovania iniciačných sviatostí; za posledné roky nebýva pod sto krstov, no boli roky, keď sme mali aj od 130 do 150 krstov,“ hovorí pre Svet kresťanstva prior konventu Krista Kráľa v Dunajskej Lužnej.

Farnosť tiež zahŕňa dve veľké filiálky: Rovinku a Kalinkovo. Pred vyše rokom sa osamostatnil Miloslavov-Alžbetin Dvor. Nárast obyvateľov v ostatných filiálkach Dunajskej Lužnej možno tiež povedie k postupnému odčleneniu a vzniku samostatných farností.

Pre porovnanie, v Rovinke ide tento rok na prvé sväté prijímanie 40 detí, pritom v jednej z farností bratislavského Ružinova je prihlásených asi 70 detí. „Dunajská Lužná nie je bežná dedinská farnosť, ale skôr mestská či prímestská,“ vraví dominikán a upozorňuje na to, že podľa posledných štatistík reálne žije len v Dunajskej Lužnej vyše osemtisíc ľudí, v Rovinke ďalších šesťtisíc. Kalinkovo je len o čosi menšie od Rovinky, ale tiež sa rozvíja a ľudia pribúdajú.

„Ťažko budete o siedmej večer robiť pastoráciu pre deti alebo mládež, ktoré skoro ráno cestujú do školy v Bratislave,“ vraví dominikán. Zdieľať

Dominikán si myslí, že „práve mladé rodiny, ktoré vyrastali v iných regiónoch Slovenska, môžu obohatiť kraj, ktorý je dlhodobo sekulárny“. V tomto zmysle vníma aj výzvu prebiehajúcej synodálnej cesty ako spôsob spoločného hľadania odpovedí a riešenia problémov v miestnej cirkvi. „Nečakať, čo farnosti ponúkne farár alebo rehoľná komunita, ale spoločne sa učiť navzájom počúvať a v dialógu hľadať spoločnú reč, ako nás k tomu vyzýva aj Svätý Otec František,“ vraví. 

Brat Bruno vysvetľuje, že špecifikum tzv. satelitných dedín okolo Bratislavy je, že pôvodné obyvateľstvo, či už maďarské, alebo nemecké, bolo po vojne vyvezené za Dunaj. Keď teda dnes hovoríme o pôvodných obyvateľoch, myslíme tým vlastne slovensky hovoriace obyvateľstvo, ktoré sem prišlo z Oravy, Liptova či Kysúc približne pred 70 rokmi.

Noví prisťahovalci prišli na Žitný ostrov v 90. rokoch a sú z celého Slovenska. „Vidíme to, najmä keď si pýtame krstné listy detí, ktoré sa pripravujú na prvé sväté prijímanie,“ hovorí brat Bruno.

Omša vo volebnom programe

Iný prípad ako Dunajská Lužná je obec Štvrtok na Ostrove, ktorá je stále väčšinovo maďarská. Miestny farár Róbert Masicza sám spravuje dokopy štyri obce, kde má maďarských aj slovenských veriacich.

Stretol sa tiež s otázkou, prečo sa venuje prisťahovaným ľuďom na úkor pôvodných obyvateľov. „Nerozlišujem to, venujem sa každému, kto má záujem. Ja to tým ľuďom musím a chcem ponúknuť, je to moje poslanie, hlásať evanjelium o Božej láske a vysluhovať sviatosti všetkým ľuďom,“ hovorí kňaz.

Podľa neho si však „starousadlíci“ v prípade nejakých problémov kňaza skôr ochránia a skôr sa ho zastanú. S novými obyvateľmi to chce čas, kým sa vybudujú vzťahy a dôvera. Ovocím spolupráce je už napríklad spevokol. Ľudia sa vďaka spoločným omšiam stretávajú a vytvárajú si spoločenstvá.

Dnes slúži nedeľnú svätú omšu v sobotu večer vo filiálkach v Mierove a Čakanoch a v nedeľu má omšu vo Štvrtku na Ostrove v maďarskom jazyku a slovenskú omšu v spomínanom Hviezdoslavove – zatiaľ v školskej jedálni.

Miesto, kde bude stáť nový kostol vo Hviezdoslavove.

Farár Róbert Masicza pri farskom kostole vo Štvrtku na Ostrove.

Práve Hviezdoslavov patrí medzi ďalšie rýchlo sa rozrastajúce obce blízko Bratislavy.

Pôvodne to bol majer, ktorý mal len pár obyvateľov, v časti Podháj žilo dokonca asi len 20 až 30 ľudí. Farár Masicza, ktorý je aj šamorínsky dekan, hovorí, že obec bola na okraji pastorácie, ľudia chodili na omše do farského kostola vo Štvrtku na Ostrove.

„Keď som sem prišiel pred desiatimi rokmi, Hviezdoslavov mal do tisíc obyvateľov,“ hovorí. Dnes tu žije okolo päťtisíc ľudí.

Omše vo Hviezdoslavove, kde zatiaľ nie je kostol, sa začali slúžiť vďaka iniciatíve veriacich. Vtedajší starosta si pri kandidatúre v roku 2014 dal do programu, že umožní aj sväté omše. Kňaz súhlasil a začal slúžiť vo Hviezdoslavove bohoslužby v slovenčine hneď po Vianociach v roku 2015.

Postupne sa vytvorilo malé spoločenstvo, na omše chodilo najprv okolo 30 ľudí, dnes sa na nich zúčastňuje okolo 150 veriacich. Kňaz musel tiež prehodnotiť pastoračné priority v maďarskom jazyku, dve maďarské omše zlúčil do jednej a vo Hviezdoslavove pridal slovenskú omšu.

Podľa Róberta Masiczu sú maďarskí veriaci v jeho farnosti tolerantní. Keď príde biskup alebo iný kňaz, ktorý nevie po maďarsky, idú aj na slovenskú omšu.

Problémom pre maďarskú menšinu je asimilácia, keďže väčšina mladých je už v miešaných manželstvách. Podľa kňaza je to nezvratný proces. Dnes deti zo zmiešaných manželstiev idú do slovenských škôl, majú slovenských kamarátov, chodia na slovenské omše. A tak sa tradičná maďarská kultúra, jazyk a zvyky postupne vytrácajú.

Cirkev rozbíja anonymitu, tvrdí kňaz

Mladé rodiny v nových bydliskách znamenajú pre farskú pastoráciu nejednu výzvu.

Oslovení kňazi sa zhodujú, že nové prostredie prináša anonymitu, čo dáva ľuďom určitú slobodu. Mladé páry i jednotlivcov nikto nekontroluje v zmysle – nevideli sme ťa v kostole.

Dominikán Bruno Donoval priznáva, že tak ako všade, aj v Dunajskej Lužnej sa nájdu tzv. zašití veriaci. „Takí, čo chcú od cirkvi ,len servis‘ sviatostí, ale keď od nich chcete niečo viac alebo ich pozvete k spolupráci, tak sa rýchlo stiahnu späť do svojej ulity,“ hovorí úprimne brat Bruno.

Zároveň však dodáva, že každá farnosť má potenciál šikovných ľudí, ktorí majú záujem angažovať sa aj v miestnej farnosti či filiálke. Výzva skôr spočíva v novej forme pastorácie, ktorá závisí od kapacity kňazov a tiež zohľadní životné okolnosti veriacich.

V tomto duchu sa vyjadril aj správca farnosti v Senci Jozef Dúc. Hovorí, že hoci časť nových farníkov bola v minulosti v rodnej farnosti alebo spoločenstve aktívna, dnes im najmä pracovná vyťaženosť neumožňuje sa poľahky zapájať v novom bydlisku.

Spočiatku robí svoje aj to, že mladá rodina často cestuje počas víkendov a sviatkov k jedným i druhým rodičom. „Musia priľnúť k farnosti. Keď sa už poriadne usadia, je to lepšie,“ vraví senecký farár. Tí, čo majú staršie deti a viac väzieb v novom meste, už skôr zostanú napríklad cez sviatky vo svojom novom bydlisku. „Tieto rodiny nikoho nepoznajú, sú tu bez starých rodičov, nemajú to ľahké,“ uznáva Dúc.

Prior konventu v Dunajskej Lužnej brat Bruno Branislav Donoval.

Spomínané fenomény vedú k tomu, že pastorácia sa stáva špecifickou, priznávajú kňazi.

„Dunajská Lužná dostala prezývku ,nocľaháreň Bratislavy‘. Ľudia sa sem prídu len vyspať a potom skoro ráno sadajú do auta a absolvujú rannú cestu do práce – často v dopravnej zápche, aby popoludní opäť s rannou skúsenosťou prišli späť domov,“ hovorí nadnesene dominikán.

Inzercia

Podľa neho je dnes ťažké nájsť vhodný čas, napríklad pre pastoráciu detí, lebo majú rôzne záujmové krúžky a veľa ich chodí do školy v hlavnom meste, takže prichádzajú domov až neskoro podvečer. „Ťažko budete o siedmej večer robiť pastoráciu pre deti alebo mládež, ktoré skoro ráno cestujú do školy v Bratislave,“ vraví.

„Ak by sme deti nechali bez duchovnej starostlivosti, mohli by sme sa stať Petržalkou osemdesiatych rokov,“ zamýšľa sa farár Masicza. Zdieľať

Farár Jozef Dúc si myslí, že pri takomto spôsobe a tempe života treba vytvárať veriacim možnosti, na ktoré reálne majú čas a kapacitu. Aj v Senci sa preto viaceré aktivity zväčša konajú cez víkendy – farský ples, deň rodiny, farský deň. Dobrým príkladom je adorácia, ktorú si miestni muži vyžiadali na sobotný večer.

Farár Róbert Masicza tvrdí, že cirkev pomáha rozbíjať anonymitu. Hoci sa niektorí riadia heslom „Pán Boh vysoko, rodičia ďaleko“, snaží sa ľudí podchytiť cez cirkevnú školu, ale aj cez rozhovory, keď prídu požiadať o sviatosti.

Šamorínsky dekan však priznáva, že ľuďom ponúka iba minimum z toho, čo by potrebovali, aj keď on dáva zo seba maximum. Ľudia by možno chceli viac svätých omší, nejaké „stretká“, ale fyzicky všetko nestíha.

V Rovinke ku kostolu pristavili, inde budú stavať nový

Samostatnou témou pastorácie v okolí Bratislavy je kapacita kostolov.

V meste Senec je len farský Kostol svätého Mikuláša. Pritom porovnateľne veľký Pezinok má dva diecézne kostoly, plus kostol kapucínov a kostolík v historickej časti Cajla.

„U nás by sa uživil ešte jeden kostol, to áno,“ priznáva senecký farár Jozef Dúc. Upozorňuje však na to, že kapacitne je problém len s hlavnou nedeľnou bohoslužbou o 9.30 h a potom večer o 18.30 h. „Ľudia preferujú istý čas a nemôžete mať dve omše v rovnaký čas na rovnakom mieste,“ dodáva.

Na druhej strane, ľudia zo Senca využívajú aj filiálne kostoly – Tureň a Svätý Martin. „Nemajú problém ísť aj do Čataja, Blatného, Kostolnej pri Dunaji, Kráľovej pri Senci. Nie je problém, že by sa človek v dnešnej dobe nedostal do kostola, majú autá,“ vysvetľuje.

Napriek tomu je už dvadsať rokov v pláne kostol pri novej seneckej štvrti Tehelňa, smerom na Blatné. Ďalšia možnosť je medzi Malým Bielom a Sencom. Na obe miesta majú vyhotovené štúdie.

Komplikáciou je, že Senec nemá ukončený územný plán. Podľa Jozefa Dúca je však nad sily farnosti, aby kostol postavila sama. „Do toho musí vstúpiť arcibiskupský úrad. Ak by išlo o striedmy kostol, bavíme sa o sume okolo milión eur,“ približuje. Aj preto nechcú zbytočne ukazovať plány na nový kostol a živiť tému medzi ľuďmi.

Dôležité tiež je, aby komunita veriacich bola schopná nový kostol prevádzkovať, pretože s pôvodným kostolom v strede mesta sú spojené aj náklady. „Ľudia sú síce štedrí, len ide o to, aby ich bol dostatok,“ dodal.

Navyše, starousadlíci tému nového kostola až tak neriešia. Pochopiteľne, majú väzby na farský kostol, kde mali sviatosti. „Je dôležité, aby mali o kostol reálny záujem ľudia v nových štvrtiach,“ prízvukuje senecký farár.

Kostol v Rovinke, ktorého kapacitu rozšírili prístavbou.

Interiér.

Aj farnosť v Dunajskej Lužnej musela riešiť nedostačujúcu kapacitu spravovaných kostolov. Najskôr vo filiálke Miloslavov-Alžbetin Dvor postavili v roku 1998 Kostol Božieho milosrdenstva – ako prvý na Slovensku. Dnes je to farský kostol samostatnej farnosti zriadenej v roku 2018.

Pred rokom a pol zasa rozšírili pôvodnú kapacitu rovinského kostolíka Najsvätejšej Trojice zo 40 ľudí na dnešných 150 miest na sedenie. V týždni sú tam sväté omše v utorok a štvrtok a v nedeľu tri sväté omše, pričom všetky sú plne obsadené.

V Dunajskej Lužnej sú momentálne k trom pridané dve omše navyše. „Do týždňa máme 38 omší. Sme tu piati kňazi, z toho jeden už na dôchodku; no pred pár rokmi nás bolo o štyroch kňazov viac,“ dopĺňa brat Bruno. Farníci kvitujú, že je tu už vyše 25 rokov prítomná rehoľná komunita.

Farnosť Štvrtok na Ostrove sa za desať rokov nafúkla asi dvoj- až trojnásobne. Kňaz Masicza hovorí, že vo farnosti mu kapacita kostolov zatiaľ stačí, okrem Hviezdoslavova, kde kostol nie je. Kedy bude, nevie povedať. Podľa neho je dôležité, aby pre to niečo urobili aj veriaci.

Chrám, ktorého základný kameň požehnal pápež František, je vo fáze vizualizácie a navrhovania, počíta sa s kapacitou asi 250 ľudí na sedenie. Dekan nechce postaviť veľkú budovu, ktorú potom nebude možné udržať.

Kňaz na kostol šetrí, odkedy sa konajú vo Hviezdoslavove omše. Za sedem rokov našetrili pár tisíc eur. Keď bude projekt hotový, ľuďom ho chce predstaviť a pozvať ich, aby prispievali, a zároveň ich chce zapojiť aj do stavby v podobe brigád.

Liberálny starosta chcel katolícku školu 

Vo Hviezdoslavove síce nemajú kostol, ale už sa podarilo vybudovať cirkevnú základnú školu a tiež cirkevnú umeleckú školu. Kapacita je 450 žiakov pre prvý až šiesty ročník, plánuje sa aj druhý pavilón pre vyššie ročníky.

Cirkev postavila školu z vlastných zdrojov, preinvestovala 1,8 milióna eur.

„Je tu veľký potenciál a bolo by riziko, ak by sme deti nechali bez duchovnej starostlivosti. Mohli by sme sa stať Petržalkou osemdesiatych rokov. Nasťahovali sa tam ľudia do panelákov, ktorí mali rôznu kultúru, vierovyznanie, a videli sme, čo to spôsobilo v 90. rokoch, aké gangy tam vznikli,“ zamýšľa sa kňaz.

Jeho slová vyznievajú o to silnejšie pri pomyslení na nedávny prípad zo susednej obce Miloslavov.

Masiczova vízia bola postaviť vo Hviezdoslavove kostol a pastoračné centrum. Starosta, ktorý kandidoval za Progresívne Slovensko, prišiel s nápadom, či nechcú aj katolícku školu. Publikoval tiež článok na obranu katolíckej školy s titulkom „Radšej katolícka ako žiadna“, spomína si kňaz.

„Povedal som si, že poďme investovať do detí. Kostol počká, kultúrny dom, kde sme mali omše, ešte vydrží. Dnes sú omše v školskej jedálni,“ vysvetľuje.

Róbert Masicza si spomína aj na úsmevné príhody, keď otvárali cirkevnú školu. „Volali mi rodičia, či im pokrstím dieťa, a keď som sa pýtal, že prečo, tak hovorili, že ide do školy. Vravím im, nech sa páči, podmienkou na zápis do školy nie je krst,“ smeje sa kňaz. Rodičom povedal, že dieťa pokrstí po príprave a formácii, ak o to bude mať záujem.

Cirkevná škola používa aj nové metódy vyučovania, ponúka cudzie jazyky od prvého ročníka, ako jedna z mála má pre deti predmet informatika, kde sa deti učia algoritmickému mysleniu.

Omše vo Hviezdoslavove sa slúžia zatiaľ v jedálni novej cirkevnej školy.

V Dunajskej Lužnej sa minulý rok podarilo rozšíriť kapacitu v cirkevnej materskej škole Madony Žitného ostrova z 50 na 100 detí.

No tiež by chceli cirkevnú školu. Už našli aj vhodný pozemok v blízkosti historického centra obce, no ako upozorňuje brat Bruno Donoval, stavba a vybavenie novej základnej školy „na zelenej lúke“ vyjdú na niekoľko miliónov eur.

Na štedrosť veriacich sa predstavený dominikánskej komunity nesťažuje, hoci poznamenáva, že skôr prispejú skromní ľudia než takí, čo sa vozia na luxusných autách a bývajú vo vilách pri Košariských jazerách. „Tí často len pekne porozprávajú, čo by sme mohli a ako by sme mohli, ale keď im povieme, že čo všetko už tu robíme, no s ostatným nám treba pomôcť – napríklad aj finančne –, odrazu zostane veľké ticho.“

Pri zriaďovaní nových farností je diecéza opatrná

Nárast počtu obyvateľov v prímestských farnostiach v okolí hlavného mesta a na nových územiach, ktoré sa rozvíjajú mimo existujúcich obcí ako celkom nové sídliská, si uvedomuje aj Bratislavská arcidiecéza.

Riaditeľ Arcibiskupského úradu v Bratislave Tibor Hajdu pre Svet kresťanstva uviedol, že „farnosti, do ktorých tieto rýchlo sa rozširujúce sídliská patria, cítia zvýšený záujem o pastoračnú službu. Ide prevažne o mladé rodiny“.

Pripomína, že na niektorých miestach už boli postavené aj nové kostoly, a to napríklad v Čiernej Vode, Zálesí, alebo boli rozšírené existujúce chrámy, ako napríklad v spomínanej Rovinke.

Senecký farár Jozef Dúc považuje za najväčšiu výzvu, aby si každý našiel vo farnosti nejaké miesto. Zdieľať

„Bratislavská arcidiecéza má zámer postaviť ďalšie nové kostoly, napríklad v Novej Dedinke, Hviezdoslavove a v ďalších lokalitách. Potreba nového kostola sa ukazuje na viacerých miestach, no stavba kostola je aj finančne veľmi náročná,“ vysvetľuje Hajdu.

S nárastom počtu obyvateľov sa vynára aj otázka, či v niektorých obciach nevzniknú nové farnosti. Niektoré obce, ako napríklad Hviezdoslavov, boli v minulosti malé dedinky, ktoré boli filiálkami farností, dnes sú však väčšie ako niektoré farnosti.

Tibor Hajdu hovorí, že v otázke zriaďovania nových farností je diecéza opatrná. „Aktuálny počet kňazov v pastoračnej službe a vývoj počtu povolaní v arcidiecéze ukazujú, že aj túto tému treba dobre premyslieť. Je však pravda a zostáva to pre nás výzvou, že nových území, na ktorých sa realizuje alebo plánuje výstavba obytných domov, rýchlo pribúda, ide o celky niekde rádovo s tisíckami nových obyvateľov,“ vysvetľuje Hajdu.

Riaditeľ arcibiskupského úradu dodáva, že kostoly ako centrá duchovného života a s tým súvisiacej pastoračnej služby sú súčasťou toho, čo mnohí obyvatelia očakávajú a vyhľadávajú. Podľa neho pre niektorých ľudí môže byť aj prítomnosť chrámu prvkom, ktorý zvyšuje atraktivitu sídliska.

Senecký farár Jozef Dúc.

A čo sú najväčšie výzvy z pohľadu oslovených kňazov?

Pre dominikána Bruna Donovala je to výzva osloviť ľudí mladej a strednej generácie, ktorí v Dunajskej Lužnej a okolí len prespávajú, a ponúknuť im niečo, čo ich zaujme aj popri bohatej ponuke v Bratislave. „My ako rehoľníci ponúkame duchovnú tradíciu ôsmich storočí, ponúkame našu charizmu – lásku k Pravde, ružencový apoštolát, akademickú debatu, pôsobenie v masmédiách, ale aj farskú pastoráciu,“ vraví dominikán.

„Aj po ôsmich storočiach žijeme v dobe veľkej náboženskej nevedomosti a povier, podobne ako za čias svätého Dominika. Naša dominikánska charizma je nadčasová a myslíme si, že má čo povedať aj dnes,“ dodáva.

Farár Róbert Masicza túži pretaviť do jedného spoločenstva rôzne zvyky ľudí a rôzne kultúry, ako aj jazyky, keďže vo farnosti sú veriaci z celého Slovenska. Zaviedol napríklad požehnanie veľkonočných pokrmov, čo sa ujalo aj u domácich obyvateľov, ktorí boli z toho nadšení, keďže to videli len v televízii.

Farár Jozef Dúc považuje za najväčšiu výzvu naplnenie vízie, aby bola farnosť rodina rodín. „Aby každý našiel nejaké miesto, že sem patrí, aby nebol človek osamotený,“ uzatvára.

Foto – Pavol Rábara

Odporúčame

)
Denník Svet kresťanstva