100. výročie zvolenia Pia XI. Horolezec, ktorý zápasil s nacizmom i komunizmom

Šiesteho februára 1922 udelil novozvolený Pius XI. z lodžie Baziliky svätého Petra tradičné požehnanie Urbi et Orbi (mestu a svetu). Mlčky. Ale prvý raz po 52 rokoch pápež znovu žehnal Námestie svätého Petra a mesto Rím.

Týmto gestom dovtedajší milánsky arcibiskup Achille kardinál Ratti naznačil svoje želanie konečne vyjasniť Rímsku otázku: 50 rokov trvajúci konflikt o statuse vatikánskeho územia.

V každom prípade, až 11. februára 1929 boli podpísané Lateránske zmluvy: založenie Vatikánskeho mestského štátu, konkordát a finančná dohoda o odškodnení za pápežský štát, ktorý zanikol v roku 1870.

Ratti, ktorý sa narodil 31. mája 1857 ako syn majiteľa pradiarne neďaleko Milána, bol považovaný za kompetentného právnika a historika.

Talianskej verejnosti bol známy aj ako alpinista. Ako mladý muž vystúpil na Mont Blanc, Matterhorn a Dufourspitze. Navyše je s jeho menom spojených aj niekoľko prvovýstupov.

Príchod do Ríma

V roku 1911 pápež Pius X. priviedol Rattiho, vtedajšieho prefekta knižnice Biblioteca Ambrosiana, do Vatikánskej knižnice v Ríme. V roku 1918 ho Benedikt XV. vymenoval za nuncia vo Varšave, kde bol Ratti aj vysvätený za arcibiskupa.

V roku 1920 bol Ratti pápežským komisárom v Hornom Sliezsku, vo Východnom a v Západnom Prusku, kde podľa Versaillskej zmluvy malo obyvateľstvo hlasovať o tom, či chce patriť k Nemeckej ríši alebo Poľsku.

Rattiho neutralita vraj natoľko rozhnevala Nemcov aj Poliakov, že bol v júni 1921 odvolaný a vymenovaný za milánskeho arcibiskupa. O päť mesiacov neskôr bol už pápežom.

Pápežom Piom XI.

Vo svojich prvých spisoch Pius XI. nasledoval mierového pápeža Benedikta XV. (1914 – 1922). Kritizoval nacionalizmus, ako aj tvrdé podmienky víťazných mocností vo Versaillskej zmluve. Tento mier „nie je vtlačený do sŕdc“.

Koncom roku 1925 zaviedol sviatok Krista Kráľa, aby všetkým vládnucim pripomenul, kto je skutočným vládcom.

Pius XI. sníval o rechristianizácii modernej spoločnosti proti sekulárnym tendenciám. Staval na laické hnutia ako Katolícka akcia. Aby ochránil ich pôsobenie, bol dokonca ochotný obetovať Mussolinimu prvú kresťanskú ľudovú stranu v Taliansku, Partito Popolare Italiano.

Konkordáty

Tento právnik zameraný na výsledky uzavrel dohody Svätej stolice s Lotyšskom (1922) a Bavorskom (1924), v rokoch 1925 a 1927 s Poľskom a Litvou a potom s Rumunskom. Prusko podpísalo konkordát so Svätou stolicou v roku 1929 a Bádensko v roku 1932.

Na základe týchto dohôd sú upravené práva nemeckých katedrálnych kapitul pri voľbe biskupa.

V roku 1933 nasledovalo Rakúsko a Nemecká ríša. Hoci sa tieto rokovania začali ešte pred nástupom Hitlera k moci, nacistickému režimu to vynieslo medzinárodnú prestíž.

Vatikán dúfal, že dohodou poskytne cirkvi „chránené zóny v totalitnom štáte, ktorého represívna dynamika“, podľa historika Volkera Reinhardta, „výrazne prevyšovala represívnu dynamiku fašistického Talianska“. Dohodnuté ochranné doložky sa čoskoro ukázali ako nezmysel.

Proti nacizmu

O necelé štyri roky neskôr, v marci 1937, protestoval Pius XI. vo svojej encyklike Mit brennender Sorge proti mnohonásobnému porušeniu konkordátu.

Zároveň pranieroval nacistický svetonázor ako novopohanstvo: „Každý, kto robí z rasy alebo z ľudu, alebo zo štátu, alebo z formy štátu... najvyššiu normu všetkých hodnôt, aj náboženských hodnôt, a modloslužobne ich zbožšťuje, prekrúca a falšuje Bohom stvorený a Bohom prikázaný poriadok vecí.“

Kritika antisemitizmu nacistov je v tejto encyklike len implicitná. V júni 1938 sa pápež pred belgickými katolíkmi vyjadril zreteľnejšie: moderný antisemitizmus je nezlučiteľný s biblickou tradíciou.

Ešte ostrejší text proti nacionalizmu, fašizmu a antisemitizmu údajne ležal na písacom stole Pia XI. v deň jeho úmrtia 10. februára 1939. Jeho nástupca Pius XII. ho však nepublikoval.

Pius XI. podobne ako jeho nástupca odsudzoval komunizmus či boľševizmus väčšinou tvrdšie než národný socializmus a fašizmus. To však Piovi nebránilo, aby rokoval aj so sovietskym ministrom zahraničia – bez úspechu.

Pôvodne publikované na Kathpress. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.