Diskusia k synode Nechváľme status quo, ale uvažujme, čo by sa mohlo a malo zmeniť

Môj príspevok je odpoveďou na výzvu všetkým katolíkom zapojiť sa do synodálneho procesu, ktorý je súčasťou úsilia pápeža Františka o reformu Katolíckej cirkvi.

Synoda je chápaná ako spoločná cesta, kráčanie k Bohu. Chcem najmä objasniť, prečo je to pre mňa kráčanie spolu so svetom, ako chápem evanjelizáciu ako laik.

Musíme hlásať evanjelium skutkami lásky

„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3, 16 – 17).

Ježiš hovorí o sebe nie ako obeť, ktorú k tomu donútil Otec. V slobode sa tak rozhodol. Sám miluje svet ako človek a neprišiel ho odsúdiť. Bolo by úplne v súlade s výrokom i s celým Božím slovom, ak by koniec 17. verša znel, „aby sa skrze jeho lásku svet spasil“. Ježiš na zemi podal svedectvo, že Boh, aj vtelený v osobe Syna, je láska (1 Jn 4, 8. 16).

Nemohol by som robiť prácu psychoterapeuta, keby som ako katolík odmietal svet. Dokonca by som nemohol vychádzať ani so svojimi najbližšími, milovať ich, som doslova obkolesený neveriacimi.

Nemám na svojej viere zásluhu, nižšie to objasním aj konkrétne. Som za vieru vďačný, mám svojich ateistov rád, modlím sa za nich, a keďže sú ešte o dosť mladší, ako som bol ja v čase prijatia daru viery, dúfam, že aj oni dostanú milosť obrátenia. Láska je trpezlivá...

Čo znamená hlásať evanjelium?

„Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium celému stvoreniu“ (Mk 16, 15).

Hlásať evanjelium len slovne, od ambóny, nestačí samo osebe ani na obrátenie a spásu ľudí, prítomných veriacich v kostole, nieto celého stvorenia. Svätý František z Assisi ho síce hlásal aj vtáčikom a zvieratkám, ale na rozdiel od nás, bežných hriešnikov, tomuto výnimočnému svätcovi rozumeli.

„Láska k blížnemu sa nemá redukovať na sociálnu prácu, ale v charite ju dokáže svet vnímať najlepšie.“Zdieľať

My musíme hlásať evanjelium skutkami lásky, aby to celé stvorenie cítilo. Ak sa nemýlim, svätému Františkovi sa pripisuje výrok, že by sme mali evanjelizovať stále, všade a všetkými prostriedkami, (len) ak je to nutné, aj slovom.

Pri dnešnej inflácii slov už asi záver kréda svätca neplatí. O našu evanjelizáciu slovom dnešný svet nestojí. No nasledovanie Krista v láske a pravde, ktoré prejavujeme vo svete činmi, láskou k blížnym, občas zaberá.  

Myslím, že svetu trochu rozumiem. Zažil som „neskoro popoludní“, ako 57-ročný, obrátenie k Bohu Biblie.

Bolo to pred 15 rokmi, v roku 2006. Mám už dostatočne dlhú skúsenosť s darom viery, no nezabudol som, ako vidia svet neveriaci. Nemôžem rozoberať príčiny, ale chodenie do kostola mi nedávalo zmysel. Slová kňazov skôr vo mne vyvolávali nevôľu, podozrenie. Asi mi „srdce vyčítalo“, ale fakt je aj to, že láska zo strany cirkvi sa ku mne nedostala.

Vnímal som cirkev ako uzavretú pred svetom, v obrane, ba aj nepriateľstve voči svetu, s vlastnou agendou pre veriacich, ktorých myslenie a spôsob života som rozumom nechápal.

Dnes rozumiem, že eucharistia je vyvrcholením náboženského života katolíkov, ale stavbu kresťanskej viery nemožno začať od strechy. Trvalo mi po obrátení roky, kým som sa začal ponárať aj do liturgie svätej omše, uvedomovať si jej krásu a zmysel, oceňovať majstrovské dielo, ktoré sa utváralo v lone Katolíckej cirkvi po stáročia.

Toto však nemožno očakávať od žiaka, ktorý ide na prvé sväté prijímanie. Jediné, čím ho možno získať, je prežívanie Božej lásky, bez toho, aby si to uvedomoval. V lepšom prípade ju vníma cez lásku rodičov. Ak ju sal s materským mliekom či ešte v tele matky v katolíckej rodine, dáva mu neskôr zmysel aj náboženské správanie rodičov.

Ak je iba nútený chodiť do kostola a vníma, že rodičia sa nemilujú, v rodine sú „nekresťanské“ zvady, napätie, Božia láska sa nemá na neho ako „preniesť“, vteliť sa do jeho života.  

Neukazovať prstom na svet, ale pozametať si pred vlastným prahom

Nemyslím si, že v cirkvi treba vymýšľať nové aktivity, formy „novej evanjelizácie“. Treba svet milovať. Rozdeľovanie poslania a činnosti cirkvi na evanjelizačnú a pastoračnú sa mi zdá umelé. Ježiš hovorí priamo len o evanjelizácii, no tá je aj pastoráciou, výchovou, formáciou, ak je odovzdávaním Kristovej lásky. Zahŕňa starostlivosť o blížneho v láske.

Pápež František uskutočňuje reformy cirkvi nie prostredníctvom zavádzania nových foriem evanjelizácie, ale žiada zmenu postoja k svetu, milovať ho ako Otec i Syn. To predpokladá aj viac mu rozumieť (empatia, načúvanie, poznatky o človeku), a nie ho súdiť.

Nerobí si ilúzie o svete, sám sa pokladá za hriešnika. Vedomie, že sme hriešnici, je pre naše obrátenie nesmierne dôležité. Neukazovať prstom na svet, ale pozametať si pred vlastným prahom. O tom máme v Biblii niekoľko varovaní.

Posolstvo nám zanechala aj Matka Tereza, ktorá z lásky k Bohu a človeku prinášala bezprecedentné obete. Nie preto, lebo si myslela, že človek je dobrý. Videla všetku tú chudobu, násilie, krutosť spôsobenú ľuďmi, nevďačnosť, áno, aj ľudskú hlúposť, a jej záver bol vždy rovnaký: „... ale aj tak ich miluj!“

Tak to robil Kristus. Svätica z Kalkaty milovala nie z pozitívnej skúsenosti s ľudskosťou, ale z dôvery v Krista, z jeho lásky, sily a ďalších darov Ducha Svätého.

Láska je jediná cesta k premene sveta na Boží obraz, jediná pravá evanjelizácia. Napriek tomu, že ako hriešnici v nej veľakrát zlyhávame, svedectvo viery je začať vždy znova.

To je plnenie Božej vôle, „buď vôľa tvoja“. Žiť vo svete, kráčať so svetom, milovať svet, vedieť, že nie som zo sveta. Pápež František to nazval zakorenenosť a otvorenosť.

Mladí na stretnutí s pápežom Františkom v Košiciach 14. septembra 2021. Foto: Tomáš Puškáš

Svet má svoju svetskú spravodlivosť a my kresťania sa môžeme usilovať cez svojich zástupcov v parlamente, aby v nej bolo kresťanské milosrdenstvo. Aby to bola spravodlivosť, ktorá nemá človeka zničiť, ale ani mu poskytovať absurdné výhody na úkor daňových poplatníkov, ktoré nemajú ani mnohí na slobode. No máme sami dosť milosrdenstva na rozdávanie?

Verím, že hoci sa prehrešujeme voči Bohu aj svetu, svedectvá lásky cirkvi k svetu vysoko prevažujú. Ba myslím si, že je chyba, keď o tom svet vie dosť málo. Zviditeľnenie nie je marketing, ale evanjelizácia.

Tiež som prekvapený, ak kňaz povie, že „sociálna pomoc“ nie je hlavnou úlohou cirkvi. Je to v rozpore so sociálnou náukou cirkvi, ktorá je základnou súčasťou katolíckej viery, nie iba doplnkovou činnosťou.

Je to však najmä najväčšia príležitosť pre evanjelizáciu sveta, zviditeľnenie dobrodení, za ktorými stojí cirkev. Zviditeľnenie cez liturgické odevy svet skôr dráždi, lebo nechápe, nemôže chápať ich význam.

„Oslovovanie ,otec‘, aj keď sa myslí duchovný, pôsobí vo vzťahoch medzi 30-ročným kňazom a 80-ročnou starenkou neautenticky, ak nie komicky.“Zdieľať

Láska k blížnemu sa nemá redukovať na sociálnu prácu, ale v charite ju dokáže svet vnímať najlepšie. Mali sme kňaza, ktorý podával neprehliadnuteľné a obdivuhodné svedectvo lásky k blížnym, Antona Srholca. Z dôvodov, ktoré nepoznám, bol pre cirkevnú hierarchiu tak trochu enfant terrible, disident cirkvi. Svet, aspoň ten slovenský, však o ňom vedel a oceňoval ho.

Možno stačilo len trochu veľkorysosti, prehliadať jeho nesprávne postoje. Lebo svet dokázal evanjelizovať ako málokto z katolíkov na Slovensku. Otváral možnosti spoločnej cesty cirkvi so svetom k Bohu. Vnímam to tak trochu ako premárnenú príležitosť prejaviť hrdosť na brata v kňazskej službe.

Málo viditeľná pre svet je láska rehoľných sestier v nemocniciach, sociálnych zariadeniach. Pápež si však v rámci svojej krátkej návštevy našiel čas navštíviť a zviditeľniť aj ich.

Alebo máme profesora Vladimíra Krčméryho, autenticky veriaceho kresťana. Fantastické projekty pre chudobných, trpiacich v rôznych častiach sveta, jeho svedectvo viery, nám zviditeľňujú svet.

Milovať znamená evanjelizovať a je to katolícke. Môžeme si nárokovať, že sme tá pravá  cirkev, ale pred Bohom nakoniec bude „katolík“ možno hinduista Gándhí a my, „dobrí katolíci“, sa ocitneme na chvoste. Lebo sme neplnili prikázanie lásky a jednoty k celému svetu a s celým svetom, stvorením.

Neboli sme katolíci de facto, aj keď sme boli v Katolíckej cirkvi krstení a „chodili do kostola“. Uniklo nám to podstatné zo Zákona a Prorokov, Božieho slova, Kristovho evanjelia. Možno sme, ako to povedal český karmelitánsky kňaz Vojtěch Kodet, len „polykači hostií“.

„Deevanjelizácia“

Popri nedostatočnom zviditeľňovaní toho, čo by dokázalo svet evanjelizovať a umožnilo kráčať spolu, za ešte väčší problém pokladám, keď my kresťania sami svet „deevanjelizujeme“.

Takých prejavov je nesmierne veľa medzi laikmi aj v cirkevnej hierarchii. Ostatne, zmyslom zapojenia sa do synodálneho procesu nie je urobiť výpočet toho dobrého, chváliť status quo, ale uvažovať, čo by sa mohlo a malo zmeniť.

Niekedy odrádzame aj vlastné deti od vnímania kresťanských hodnôt, lebo im ich prezentujeme v karikatúre svojím negatívnym príkladom. Sťažnosti typu „môj syn, dcéra nechcú chodiť do kostola“ sú jedným z prípadov, keď dokážu rodičia u detí pohľad na kresťanstvo a postoj k nemu zredukovať.

„Polhodinová kázeň nemusí evanjelizovať. Niekedy je skôr prejavom záľuby v počúvaní sa.“Zdieľať

Odrádzať od kresťanstva dokáže, žiaľ, aj cirkevná hierarchia. Nemám na mysli len extrémne príklady škandálov v cirkvi, ktoré sú, samozrejme, pohromou, stratou dôveryhodnosti, opakom evanjelizácie. Veď hoci jediný prípad odradí aj slušných neveriacich, ktorí vidia veci len „zvonka“, čo i len uvažovať o tom, „čo kážu farári“. Nešťastné sú pokusy veci „objektivizovať“ štatistikami.

Ak sa cirkev prezentuje ako svätá a svet sa dozvie, že dieťa, ktoré dôverovalo spolu s rodičmi kňazovi, bolo ním sexuálne zneužité, je to jednoducho hrozné. Obranná póza, argumentácia, že išlo možno o jeden prípad zo stotisíca, ktoré sa udejú vo svete a ani o tom nikto nevie, len zhoršuje dôveru.

Svet to celkom prirodzene interpretuje ako snahu pravdu zakrývať, neospravedlniteľné ospravedlňovať alebo relativizovať. Kvantita patrí svetu, cirkev môže presvedčiť len kvalitou. Našťastie, tu sa riešenie vecí dostalo do pohybu.

Niektorí kňazi prejavujú symptómy rutiny, zaostávania v dialógu so svetom, ktorý je dnes taký dôležitý, nízku empatiu a schopnosť i ochotu svetu rozumieť, skôr ho súdia.

Polhodinová kázeň nemusí evanjelizovať. Niekedy je skôr prejavom sebastrednosti, záľuby v počúvaní sa, zatiaľ čo starší ľudia už nemôžu na tvrdých laviciach obsedieť, nieto sa ešte sústrediť na slová kňaza.

Samozrejme, veriaci nie sú homogénna vzorka. V kostoloch prevažujú seniori, ktorí možno majú nižšie vzdelanie a obdivujú výrečnosť pána farára. Nie všetkým však prístup ako ku škôlkarom vyhovuje.

Ďalší majú záľubu v podobenstve o dobrom pastierovi. No podľa mňa pastierska úloha má spočívať v láske, nie v prednášaní dlhých homílií „ovciam“. Význam tohto slova v dnešnej dobe a v našej civilizácii je zjavne celkom odlišný ako biblický obraz. Evokuje skôr pohrdlivé vyjadrenie o hlúpych ovciach, preto jeho neprijatie nemusí znamenať nedostatok pokory.

Svätý Otec zdraví veriacich pri bratislavskej katedrále 13. septembra 2021. Foto: Adam Rábara

Kňaz nebýva veriacimi vnímaný ako Kristus. Samotné oslovovanie „otec“, aj keď sa myslí duchovný, pôsobí vo vzťahoch medzi tridsaťročným kňazom a osemdesiatročnou starenkou neautenticky, ako neprirodzené hranie rolí, ak nie komicky.

Aj dnes sa možno stretnúť s prípadmi, keď pastiersky akcent kňaza vyjadruje akoby jeho nadradenosť voči laikovi, možno aj „právo“ súdiť a trestať. To sa svetu vôbec nepáči a ja sa mu nečudujem.

Evanjelizácii môže prekážať aj normatívny prístup k človeku, ktorý nepozerá na zvláštnosti jedinca, jeho životný príbeh. Slová o milosrdenstve a láske sa môžu javiť ako fráza, ak sa kňaz prejavuje sudcovsky „spravodlivo“, „padni komu padni“.

Synodálna cirkev predpokladá, že Boží služobníci, pomazaní sviatosťou kňazstva, nebudú v role dozorcov nad ovečkami. Skôr budú pôsobiť podľa modelu cirkvi slúžiacej a trebárs aj chudobnej (kardinál Y. Congar), no najmä milujúcej.

Cirkev bojujúca aj v defenzíve

Neviem, ako inde, ale my, katolíci na Slovensku, vrátane hierarchie, máme tendenciu bojovať so svetom. Pôsobíme skôr, že svet je naším nepriateľom, pričom Ježiš nám hovorí, že aj toho máme milovať.

Zabúdame, že svet, to sú ľudia, naši blížni. Bojovať máme proti diablovi, nie človeku, ktorý je ním možno posadnutý.

Keď počujem opakovať niektorých kňazov, že ľudia nechodia do kostola, a obviňovať zato svet, nemám z toho radosť. Možno táto vec niektorých kňazov páli aj z neuvedomenej obavy, že by sa mohli stať zbytoční. Stratili by svoj status, viac-menej svetský, zdroj akej-takej moci a obživy.

Takéto obavy sú ľudské, kňazi sú tiež len ľudia a ako psychológovi mi nič ľudské nie je cudzie. V krajine bojuje o prežitie mnoho ľudí, zatiaľ čo ja si užívam výhody poberateľa starobného dôchodku.

Máme však dočinenia s reformou Kristovej cirkvi, ktorý obetoval za nás život a my sme jeho nasledovníci. Zbaviť sa osobných strachov a úzkostí nám možno pomôže láska a prehlbovanie dôvery v Boha. Vôbec nechcem problém návštevnosti bohoslužieb podceňovať. Je to však vedľajší produkt problému oveľa väčšieho. Mám dojem, že synodálna cesta by ho mohla riešiť.

Na problém sa dá pozerať aj z opačnej strany: koľko tých, čo do kostola nechodia, pokrstených aj nepokrstených, nechodí alebo prestalo chodiť do kostola aj kvôli nám katolíkom?

Pápež chce zjavne cirkev, ktorá sa nehrá na vlastnom piesočku. Nechce, aby naša katolícka viera bola „cirkvocentrická“. Aká potom, antropocentrická? V istom zmysle áno.

Veď vyznávame Krista ako Boha a človeka a on je nám príkladom nasledovania nie v chodení do kostola. V chráme kázal, no to nie je jadrom evanjelií. Ním je láska k človeku, blížnemu a to, že s láskou k Bohu tvorí spojené nádoby.

Katolícku cirkev pokladám za svoju rodinu a aj moje riadky sú výrazom mojej lásky k nej, hoci by sa to niekomu tak nemuselo zdať.

Neidealizujem si blížnych, svet, neidealizujem si ani cirkev. Z rodiny najlepšie vieme, že láska neznamená nekritické prijímanie jej členov. Aj z bohatých skúseností psychoterapeuta viem, že nekritický pohľad na seba, svojich blízkych, „láska“ z povinnosti, hranie roly milujúceho podľa „prikázania“ vedú k opačnému efektu.

Autentická láska je láska slobodná, láska v pravde, ako nás poúča aj pápežská encyklika. Synodálna cesta a reformy cirkvi vyžadujú ako prvý krok sebareflexiu.

Autor je psychoterapeut. Angažuje sa aj v programe pre manželov v ťažkostiach v Rodinkove či v Lukovom dvore v skupinovej práci s kňazmi aj laikmi.