Pohľad zvonka Synodálna cesta a paternalizmus

„Vy sa nedávajte volať rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia. Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus.“ (Mt 23, 8 – 10)

Keď pápež František inicioval v Katolíckej cirkvi diskusiu o reforme, ktorá by mala viesť k premene tradičného paternalistického modelu na cirkev synodálnu, potešilo ma to. Paternalizmus (otcovstvo; pater – otec) sa definuje ako vzťah nerovnosti medzi ľuďmi, ale aj štátmi, keď jeden zo subjektov pristupuje k druhému z nadriadenej pozície, no súčasne ho aj chráni, správa sa otcovsky. 

Historicky pojem pochádza z čias patriarchálnej spoločnosti, s dominantnou úlohou mužov voči ženám. Aj v Katolíckej cirkvi je už anachronizmom. Kňaz v dnešnej spoločnosti už nie je v postavení jediného vzdelanca v obci, ku ktorému prostý ľud vzhliadal ako k nadriadenej autorite „otca“. V mnohých otázkach chápania človeka, ktorý je subjektom ohlasovania evanjelia a pastorácie, ťahajú kňazi voči laikom za kratší koniec. 

Cirkvi by prospelo, ak by atmosféru paternalizmu vystriedalo spoločné bratské kráčanie a tímová spolupráca zasvätených osôb i laikov ku Kristovi, ako to znázorňuje obraz loga, ktoré sa objavilo v súvislosti s diskusiou o synodálnej cirkvi. 

Vnútri cirkvi vedie paternalizmus k pasívnej poslušnosti, neistote laikov, čakaniu na schválenie a vedenie cirkevnou autoritou. No mnohých podnecuje aj k vzbure, odchodu z cirkvi. 

Mám 75 rokov a pôsobí až komicky, ak môj vekový vrstovník oslovuje mladého kňaza, ktorý by mu mohol byť vnukom, „otče“. Obom stranám to nemusí byť ani príjemné, no čo už, keď sa to „patrí“. Na veci veľa nemení ani vysvetlenie, že sa oslovením mieni duchovný otec. 

Ako medzi rodičmi a deťmi

Paternalizmus bol prirodzený v rodine s otcom jediným živiteľom. Už v mojom detstve, keď sa povedalo, že otec je hlava rodiny, vtipkári dodali, že matka – manželka je krk, ktorý hlavou krúti, ako sa mu zachce. Nech už to bolo akokoľvek, ak aj muž bol v rodine formálne autoritou číslo jeden, ale nebol prirodzenou autoritou, nemal úctu ani u manželky, ani u detí. 

Mali z neho strach alebo bol – aj okoliu – na posmech. Nechcem hovoriť o emancipačných procesoch, ktoré priniesli do spoločenských vzťahov významné zmeny, ani o tom, že nie vždy sú dobre zvládané. Na žiadnej úrovni spoločnosti však nepomôže, ak sú zmeny ignorované. Týka sa to manželstiev, rodiny i cirkvi.  

„Cirkvi by prospelo, ak by atmosféru paternalizmu vystriedalo spoločné bratské kráčanie a tímová spolupráca zasvätených osôb i laikov ku Kristovi.“

Rodičia si vo funkčných rodinách, nábožensky veriacich aj neveriacich, stále zachovávajú prirodzenú autoritu u detí. Ak s láskou uplatňujú schopnosti a skúsenosť, ktoré sa u detí ešte nerozvinuli, deti to cítia a okrem rodičovskej lásky a vedenia životom prežívajú aj bezpečie. Až do dospelosti nesú rodičia za výchovu a konanie aj právnu zodpovednosť. 

Dobrý rodič, aj neveriaci, má na pamäti prikázanie lásky, aj keď ho tak nenazýva a odoláva pokušeniu moci konať z pozície silnejšieho. Vychováva láska k deťom, nie správanie rodičov podľa strnulých stereotypných predstáv o role rodiča, ktorý má moc. 

Autenticky milujúci rodičia sa nemusia báť o svoju autoritu a formálne si ju vynucovať. Dobrá výchova detí v priebehu ich dozrievania vyvažuje dynamiku medzi poskytovaním ochrany, opory, vedenia a partnerstvom, priateľstvom s nimi. 

Evanjeliové nároky

Nábožensky veriaci laici nie sú deti a kňazi a biskupi nie sú ich otcovia. Synodálna cirkev sa mi javí ako veľká príležitosť na riešenie vzťahov v cirkvi. Kňaz nemusí ani nemôže dnes všetko vedieť, no autorite sa ťažko pomáha. Priateľ priateľovi rád pomôže. 

Sám som opakovane spolupracoval s kňazmi, ktorí nemali zábrany povedať svojim farníkom, že s problémom, s ktorým ich vyhľadali, im nedokážu pomôcť. Ale stretol som sa aj so žiarlivosťou niektorých kňazov na psychológov. S prejavovaním nevôle až odsúdenia, že nielen farníci, ale ľudia vôbec hľadajú riešenie svojich konkrétnych problémov u odborníkov. 

Vyznieva to, že idú ku „konkurencii“. V pozadí sú zjednodušené, paušalizované predstavy, že predsa stačí hľadať riešenie u Boha. Ako však povedala jedna svätica, Boh nemá iné ruky a nohy (dodávam „a ústa“) ako tie naše, ľudské. Týka sa to kňaza, ale aj psychológa. Dokonca aj takého, ktorý neverí ľudovej múdrosti, že lekár lieči, Boh uzdravuje.

No čo ak ten psychológ lepšie rozumie ľuďom ako kňaz? Aj u neveriaceho psychológa môže jeho vzťah ku klientom napĺňať evanjeliové nároky na lásku k blížnemu. Kňaz predsa vie, že Boh „... dáva slnku vychádzať na zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.“ Mt 5, 45

Na druhej strane dobre vieme, že kňaz nemusí byť a priori ten, kto evanjeliové nároky spĺňa.

Snaha udržať si odstup formálnej autority porozumeniu blížneho neprospieva, ani rozvíjaniu ozaj bratských vzťahov. Môže privádzať kňaza do izolácie, prekážať tímovej spolupráci, zapojeniu laikov do života vo farnostiach, tlmiť iniciatívu a tvorivosť, podporovať pasívny konzumný postoj k tomu, „čo robí pán farár“. 

Za rolu – masku autority sa dá skryť, ale nemôže nahradiť lásku. Opäť, nezáleží na tom, či ide o kňaza, psychológa, lekára, rodiča, politika.

Prenos a protiprenos

Ako psychológ by som chcel upozorniť na jeden špecifický, ale veľmi významný, v cirkvi nereflektovaný problém. Môže vážne ovplyvňovať vzťahy medzi kňazmi a laikmi, ba viesť aj k zlyhaniam kňazov. Týka sa prípadov zneužívania, ktorých sme občas svedkami. Sú škandalizované v médiách a odsudzované aj v samotnej cirkvi. Zatiaľ som sa však nestretol s interpretáciou, ktorá by pomohla k ich porozumeniu a možnosti riešenia. 

Psychológovia (psychoterapeuti) majú možnosť postgraduálneho výcviku, v ktorom sú okrem iného pripravovaní uvedomovať si a zvládať vzťahy takzvaného prenosu a protiprenosu. 

Veľmi zjednodušene, nezneužiť vzťah dôvery, ktorý klient k psychológovi má. Nie je to zaslúžená dôvera, vyplýva z profesionálnej roly a vzťahu. 

Pre klienta býva odborník neraz „otcovskou“ autoritou (figúrou), na ktorú prenáša skúsenosti z detstva, a odborník si nesmie priazeň vykladať tým, „aký je úžasný“. Ešte nebezpečnejšie je, ak farník – väčšinou to býva žena – kňaza neuvedomovane zbožňuje, akoby to bol sám Kristus. 

Protiprenos pôsobí v opačnom garde: odborník prenáša osobné túžby na klienta – klientku. Obvykle sú sexuálnej povahy a do profesionálneho vzťahu nepatria. 

 „Oheň už uhasína a téma synodálnej cirkvi sa dostala do ,outu’.“

Týmto vzťahovým procesom sa nemôže vyhnúť ani kňaz, pretože je muž z mäsa a kostí. Nejde o to, že by také túžby „nemal mať“. Naopak, je dôležité, aby ich nevytesňoval z vedomia, neklamal sám seba, že on predsa nič podobné „nesmie“ prežívať. 

Podobne ako profesionálne a eticky pracujúci psychológ by si ich mal uvedomovať. Len tak ich možno vedome a slobodne držať na uzde a nepodľahnúť úkladom prenosu a protiprenosu. 

Nedá sa zabrániť, aby sa pekná farníčka nezamilovala do charizmatického kňaza, ani tomu, aby to ním ani nepohlo. No on by to mal zvládnuť, byť zodpovedný za oboch. Klasické cirkevné metódy potláčania a „umŕtvovania“ pocitov, ako sa to niekedy dodnes odporúča, zlyhávajú. 

Občas sa do výcviku lekárov a psychológov, ako si s prenosom a protiprenosom účinne poradiť, dostane aj kňaz. Ale táto možnosť nie je súčasťou programu vzdelávania a prípravy kňazov do praxe a pokiaľ viem, ani bežných duchovných cvičení. 

Keďže kňaz žije – alebo by mal žiť – v celibáte, zatváranie očí pred touto stránkou ľudskej prirodzenosti kňazov dostáva cirkev do veľkých rizík. V budúcnosti bude sotva stačiť odsúdiť a dištancovať sa od takých činov, „umývať si ruky“. Nehovoriac o tom, že okrem verejných škandálov a súdnych procesov sú kňazi, ktorí sami seba nezvládajú, sú vystavení riziku aj vážnych psychických problémov a samovrážd. 

Sexualita a neuvedomovaná túžba ega po moci bývajú často previazané a ústia do pokušenia zneužiť mocenskú („otcovskú“) pozíciu. Kňaz má ešte oveľa väčší dôvod konať profesionálne a eticky, lebo vie, že nie on, ale Kristus je Autorita hodná zbožňovania. 

Pred svetským súdom je zneužitie rovnako vážnym trestným činom u psychológa aj kňaza. Neporovnateľne väčšieho hriechu sa však dopúšťa kňaz pred Bohom. Ježiš v podobenstve hovorí, že služobníka, ktorý vedel, jeho pán viac potrestá ako toho, ktorý nevedel.  

V minulosti zakrývanie smutných prípadov zneužívania v cirkvi súviselo so snahou udržať formálnu autoritu cirkvi ako inštitúcie. Zvrátilo sa to v pravý opak, v nedôveru a predsudky aj voči tým kňazom, ktorí si zasluhujú ako ľudia ten najväčší rešpekt, úctu, mnohokrát aj veľký obdiv. 

Aj od neveriacich. Jeden z dôvodov, prečo o nich svet nevie, môže byť snaha paušálne prezentovať cirkev ako svätú, hoci jedným dychom „pokorne“ vyznávame, že sme hriešnici. 

Psychológ, ktorý prekonal rozpad svojho vzťahu, sprevádza páry v krízeZažil som prípady manželov, ktorí si nevedeli prísť na meno a dnes sa majú radi

Zuzana Hanusová

Tri roky od spustenia iniciatívy za synodalitu nemám dojem, že by sa, aspoň na Slovensku, brieždilo k zmene, ktorú reforma signalizovala. Vlna vzrušenia a aktivizmu sa prejavila najmä v rovine verbálnej, vo vyjadreniach tisícov ľudí, najmä laikov. Oheň už uhasína a téma synodálnej cirkvi sa dostala do outu.

Akurát mi v porovnaní s predchádzajúcim obdobím oveľa silnejšie bije do uší oslovovanie kňazov medzi sebou „otec“. O oslovovaní biskupov nehovoriac. My laici sme „bratia a sestry“. Má to svoju symboliku, ktorá sa míňa s realitou, ku ktorej mala reforma viesť. Logo pripomína, že pred Bohom sme všetci bratia a sestry a mali by sme odstrániť bariéry, ktoré v cirkvi bránia bratským vzťahom skrze Krista, s Kristom a v Kristovi. Sám Ježiš povedal učeníkom, že už nie sú jeho sluhami, ale priateľmi.  

Dotkol som sa len niekoľkých málo aspektov toho, prečo je detinská závislosť laikov od kňazov mnohorakým spôsobom škodlivá pre ich kresťanskú zrelosť, pre vzťahy v rámci cirkvi i vo vzťahu k svetu. Kiež by sme nepremárnili šancu vydať sa synodálnou cestou. 

Autor článku je kresťan a psychológ, ktorý zažil v roku 2006 obrátenie k Bohu. Mal ešte dlhšiu profesionálnu skúsenosť – 33 rokov – pred obrátením. Nazdáva sa, že celkom dobre rozumie mysleniu veriacich aj neveriacich. Snaží sa spájať svoje odborné poznatky a skúsenosti s kresťanským chápaním skutočnosti a vierou v záujme vytvárania mostov, „aby všetci jedno boli“. Je vďačný aj za dlhých 57 rokov života neveriaceho pred obrátením. Vďaka tomu mu aj ako kresťanovi nič ľudské nie je cudzie.