Nezabiješ Zabezpečiť naplnenie všetkých podmienok na spravodlivú vojnu je takmer nemožné

V čom spočíva dôstojnosť a hodnota ľudského života?

Na hodnotu ľudského života sa dá pozerať prirodzeným i nadprirodzeným spôsobom. Nie všetci ľudia uznávajú jeho absolútnu nedotknuteľnosť od počatia po prirodzenú smrť. Takto zmýšľajúci nedokážu alebo nechcú vidieť „viac“, čo sa skrýva za biologickým poznatkom či telesným stavom.

Za ním a zároveň v ňom sa uskutočňuje jedinečný a neopakovateľný príbeh konkrétneho ľudského života, ktorý je originálom, hodnotou samou osebe, a práve preto je nedotknuteľný. Nesmie sa s ním narábať ako s nejakou vecou (s)potreby podľa pravidla „po použití zahodiť“. Každý ľudský život je nedotknuteľný, lebo je posvätný.

Posvätnosť vyžaduje ešte hlbší pohľad na ľudský život. Ako naň pozerať z nadprirodzeného hľadiska?

Kresťan má pozerať na hodnotu ľudského života vo svetle viery, teda vo svetle toho, čo Boh hovorí o človeku.

Boh stvoril človeka, dal mu vznik z ničoho. Svojou všemohúcou a večnou láskou stvoril človeka ako jediné zo stvorení na svoj obraz a podobu, ako muža a ženu, ako pohlavnú bytosť.

Každý človek zrkadlí svojím bytím krásu trojjediného Boha. A svojím konaním má napodobňovať dobrotu a lásku Stvoriteľa, zvlášť v manželskom zväzku jedného muža a jednej ženy. Tento zväzok je jediným dôstojným miestom na prijatie počatého ľudského života a na jeho výchovu.

Stvoriteľská krása je už od začiatku histórie ľudstva konfrontovaná so zlom a nenávisťou vrátane úkladnej bratovraždy Kaina. Krv nevinných dodnes steká na zem, a to zvlášť v prípade kresťanov. Čo sa deje v srdci človeka, ktorého nenávisť ženie k vražde?

Za nenávisťou voči priamym útokom na každý nevinný ľudský život sa skrýva prvá a základná neresť –  pýcha a s ňou spojené sebectvo. Tu je príčina každého nášho hriechu, ku ktorému sme naklonení pod vplyvom následkov dedičného hriechu, ktoré v nás ostávajú.

Sme slabí správne poznávať a správne sa rozhodovať. Pýcha zatemňuje náš rozum a oslabuje našu vôľu. Preto máme pokáním meniť svoje zmýšľanie podľa skutočnej pravdy a rozhodovať sa správne podľa skutočného dobra.

Aby sme sa zbytočne nemýlili, Pán Boh nám vo svojom slove zanechal ako smerovníky svoje napomenutia, ako máme správne žiť.

Tieto napomenutia niektorí chápu ako provokáciu. Prečo?

Človek, ktorý je ponorený do pýchy a sebectva, vníma tieto napomenutia ako ohrozenie svojej spupnej moci a sily. A každého, kto napomína priamo alebo nepriamo cez svoje tiché a úprimné svedectvo, vníma pyšný a sebecký človek ako nepriateľa, ktorého treba umlčať, potlačiť, zneškodniť, ba až zničiť – telesne, duševne alebo aj duchovne.

Preto je toľko zla, násilia, nenávisti vo svete. Sme sebeckí a pyšní. A ešte to dokážeme bravúrne zakryť pod falošné motívy a podoby prekrútenej ľudskosti a nábožnosti.

Pápež František v katechéze na tému 5. prikázania poukázal, že všetko zlo konané vo svete je zahrnuté v pohŕdaní životom. Aké vlastnosti by si mal v sebe človek vybudovať, aby nepohŕdal sebou alebo inými a naučil sa riešiť ťažké životné problémy bez toho, aby si najal vraha alebo sám ním bol, hoci len vo svojom srdci?

V našej dobe sa z verejného spoločenského slovníka vytratilo slovo čnosť, ktoré zjednodušene vyjadruje od čias starovekej antiky dobrý a správny znamenitý postoj. Základnými ľudskými čnosťami sú rozvážnosť, spravodlivosť, miernosť a mravná sila, teda odvaha.

Rozvážnosť nás uschopňuje, aby sme konali správne tu a teraz. Spravodlivosť nás disponuje, aby sme dali každému to, čo mu patrí: teda aj primeranú úctu svojmu telu a duši, primeranú úctu blížnemu, autorite, Bohu, stvoreným i umelo vytvoreným dobrám. Miernosť nás učí správne usmerňovať naše telesné túžby. Mravná sila nás uspôsobuje správne konať dobro pri ťažkostiach a v nebezpečenstvách a ohrozeniach.  

Ako máme tieto čnosti v sebe formovať tak, aby nedošlo k prekrútenej ľudskosti a nábožnosti, ktoré ste spomenuli?

Svoje postoje potrebujeme aj kriticky korigovať, aby sme pod rúškom znamenitosti nerástli vo zvrátených podobách týchto štyroch čností a stávali sa tak mravnými karikatúrami. Preto potrebujeme robiť pokánie, teda meniť svoje myslenie podľa Božieho slova, nie podľa sveta, aby sme správne konali.

Často ako kresťania sme príliš zviazaní so svojimi predstavami a spôsobmi, ktoré samy osebe sú dobré, ale tým, že na nich príliš lipneme, dávame priestor svojmu „ja“, aby sa spupne vzmáhalo, čím sa vystavujeme nebezpečenstvu pýchy a sebectva.

„Prečo je toľko zla, násilia, nenávisti vo svete? Sme sebeckí a pyšní. A ešte to dokážeme bravúrne zakryť pod podoby prekrútenej ľudskosti a nábožnosti.“Zdieľať

Tento nebezpečný jav výstižne vyjadril Pán Ježiš v podobenstve o poslednom súde. Naveky zatratení hovoria Pánovi: „Kedy sme ťa videli, a nepomohli sme ti...“ Zatratení sa obhajujú. Odvolávajú sa na množstvo navonok dobrých skutkov a aktivít, ktoré vykonali. Ale táto ich obhajoba je ich vlastnou obžalobou, ktorú Boží súd iba potvrdzuje. Pán im odpovedá: „Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste neurobili.“

Žiaľ, prehliadli blížneho, ktorému mohli a mali pomôcť, no neučinili tak. Boli príliš zaujatí svojím „ja“ a svojimi záujmami a aktivitami. Aby nás nepostihol podobne večný stav, potrebujeme činiť tu na zemi pravé pokánie, a nie jeho napodobeniny.

K takýmto postojom však človek musí dospieť, dozrieť, vychovávať sa. Myslíte, že dnešná mládež je vychovávaná v duchu prikázania „nezabiješ“?

To je dôležitá oblasť. Rodičia môžu odovzdať svojim deťom len to, čo si sami osvojili. Ak si rodičia neosvojili správne postoje, tak odovzdávajú svojim deťom nesprávne názory. Ubližujú im. Deformujú ich charaktery.

Dnes mnohí rodičia nevedia správne vychovávať deti. Ak v rodine chýbajú pravidlá, nemožno hovoriť o výchove. Ak pravidlá určujú deti, tak rodičia zlyhávajú.

Rodičia majú nielen prikazovať deťom, ale im aj ako prví ukázať svojím príkladom, ako uskutočňujú to, o čom hovoria. Preto sa rodičia majú nepretržite správne ľudsky formovať, zvlášť morálne a duchovne, aby vedeli vychovávať svoje deti aj k správnej úcte voči sebe, druhým, svetu a Bohu.

Dnes sa, žiaľ, úcta v spoločnosti nenosí. Vládne nevraživosť, neohľaduplnosť, verbálne, telesné i duševné násilie, ktoré idú proti obsahu piateho prikázania.

Piaty príkaz je síce negatívny, ale s veľmi pozitívnym posolstvom. K čomu všetkému nás zaväzuje?

Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi nás tento Boží príkaz zaväzuje, aby sme chránili a rešpektovali každý ľudský život od počatia po prirodzenú smrť rovnako ako každého blížneho. Aby sme chránili aj svoj prirodzený život v jednote tela i duše, ako aj životy najbližších príbuzných. Aby sme si chránili svoje zdravie – telesné, duševné, duchovné i sociálne. Aby sme pomáhali starým, chorým, trpiacim, napríklad bezdomovcom, nezamestnaným, utečencom a migrantom, a to vždy primeraným spôsobom rozvážne a spravodlivo.

A čo konkrétne nám zakazuje?

Zakazuje vykonať úmyselnú vraždu akýmkoľvek spôsobom. Ide o priame zabitie nevinnej ľudskej bytosti od počatia po prirodzenú smrť, ďalej samovraždu, mučenie, únosy, zadržiavanie nevinných rukojemníkov, nespravodlivú vojnu, nespravodlivé zbrojenie a obchodovanie so zbraňami, nespravodlivé preteky v zbrojení, teroristické útoky, priame mrzačenie, priamu amputáciu a priamu sterilizáciu, keď ľudský život nie je bezprostredne ohrozený vo svojej integrite, jednote tela i duše.

Aj slovom môžeme „zabiť“. Piaty Boží príkaz nám zakazuje urážať druhých. Tiež nemáme pohoršovať iných – teda konať tak, že by sme svojím zlým príkladom priviedli blížneho k mylnému presvedčeniu, že hriech je dobrý skutok, ktorý môže vykonať.

Spomenuli ste potraty. Ján Pavol II. v encyklike Evangelium vitae uvádza, že umelý potrat je „vedomým a priamym zabitím ľudskej bytosti v počiatočnom štádiu jej života medzi počatím a narodením“. Každé všeobecne platné pravidlo má však svoje výnimky. Za akých okolností je potrat dovolený?

Zo psychologického hľadiska je aj spontánny potrat telesne, duševne i duchovne traumatizujúcou udalosťou pre matku aj otca. O to viac to platí o umelom potrate, keď prichádza k priamemu útoku na ľudský život a k jeho priamemu zničeniu, čo je z morálneho hľadiska samo osebe vážnym zlom – do neba volajúcim hriechom. Umelý potrat chcený ako cieľ alebo ako prostriedok pre dosiahnutie iného cieľa je vždy nedovolený.

„Aj slovom môžeme zabiť. Piaty Boží príkaz nám zakazuje urážať druhých.“Zdieľať

Výnimočne je dovolené vypudiť ľudský plod, keď je bezprostredne ohrozený život matky alebo dieťaťa v jej lone, alebo obidvoch. V takýchto hraničných situáciách hovoríme o takzvanom nepriamom potrate. Je dovolený, ak niet inej možnosti, ako konať pre záchranu jedného alebo oboch ľudských životov.

Lekár vykonávajúci zákrok zameraný na záchranu oboch životov nechce smrť ani matky, ani dieťaťa. Jeho konanie z morálneho hľadiska nespadá pod definíciu priameho umelého potratu. Hoci predvída možné nebezpečenstvo smrti jedného alebo oboch, nechce a odmieta ho, pričom je zabezpečená primeraná zdravotná starostlivosť pre oboch.

Ak by tak lekár nekonal, ohrozil by život dieťaťa a následne jeho matky alebo opačne, čím by zanedbal povinnosť primeranej zdravotnej starostlivosti, ktorá prináleží spravodlivo každému. Avšak treba sa vyhýbať zneužitiu tohto výnimočného pravidla.

Mohli by ste to uviesť pre lepšie pochopenie aj na konkrétnom príklade z praxe?

Ak by napríklad u živého dieťaťa v lone matky diagnostikovali vážne znetvorenie nezlučiteľné so životnými funkciami, nie je dovolené vypudiť plod iba na základe danej vážnej diagnózy, ak nie je bezprostredne ohrozený život matky a/alebo dieťaťa z iného vážneho dôvodu. V tomto prípade by išlo o tragédiu priameho potratu, ktorej sa máme vyhnúť za každých okolností.

Ako tieto špecifické prípady „pripusteného zabitia“ objasňuje morálna teológia?

O týchto špecifických zriedkavých prípadoch hovoríme ako o „nepriamom“ alebo „trpenom“ zabití. Aj samotný výraz „zabitie“ znie zaťažko. Mohli by sme tu hovoriť o „menšom zle“, ale aj tento výraz sa dá významovo i morálne zneužiť. Tieto pojmy pochádzajú z dlhej tradície katolíckej mravouky, ktoré zvlášť v našich časoch vyžadujú presné vysvetlenie.

Pravidlo o „menšom zle“ neznamená, že môžeme dovolene konať mravné zlo, teda „hrešiť málo“. Pravidlo o menšom zle hovorí o tom, že máme konať vždy mravné dobro v najväčšej možnej miere. Napríklad ak sa v pochybnosti zdržím konania, ktoré by mohlo ublížiť mne alebo druhému, rozhodol som sa vykonať dobrý skutok. Inokedy nekonať by znamenalo zanedbať potrebné a užitočné dobro, čo je hriech, teda mravné zlo.

Ak niet inej možnosti, lekár môže z vážneho dôvodu dovolene odobrať časť chorého tela, aby zachránil celý ľudský život. Ide o „nepriamu“ amputáciu, „nepriame“ zmrzačenie alebo „nepriamu“ sterilizáciu, „nepriame“ odstránenie pohlavných orgánov.

Takéto správanie sa riadi takzvaným „terapeutickým princípom“ alebo „princípom celistvosti“. Tu nejde o „priame“ poškodzovanie alebo „priame“ zabitie nevinnej ľudskej bytosti.

Teda ani eutanázia sa nepovoľuje v prípade odstránenia veľkého utrpenia či dlhotrvajúcej kómy.

Eutanázia je tiež sama osebe vážnym mravným zlom. Pričom pod eutanáziou treba rozumieť konanie alebo zanedbanie konania, ktoré zo svojej podstaty a/alebo v úmysle či cieli konajúceho spôsobuje smrť z dôvodu odstránenia akéhokoľvek utrpenia.

Podobne je nedovolaná takzvaná asistovaná samovražda z toho istého dôvodu. Každému chorému pacientovi patrí spravodlivá zdravotná starostlivosť až po prirodzený koniec jeho pozemskej púte. Nemáme právo na zdravie, ale na spravodlivú zdravotnú starostlivosť, ktorá zahŕňa základné riadne úkony a primerané úkony, teda riadne i mimoriadne.

Aké sú to riadne a mimoriadne úkony?

Medzi riadne úkony zdravotnej starostlivosti patrí zabezpečiť pacientovi dostatočnú hydratáciu, stravu, teda aj tekutú, infúziami do žily, sondou do žalúdka a podobne. Ďalej hygienu, teplo, primerané utlmenie bolesti, primerané uspokojenie jeho sociálnych a duchovných, náboženských potrieb.

Ak sa nechá pacient vysmädnúť a vyhladovať na smrť, ak sa nechá v chlade a dostane zápal pľúc, ak sa zanedbá hygiena a pacient je v špine a dostane infekciu a zomrie, ak zomiera od bolesti alebo sa „priamo“ uspí na smrť podaním príliš vysokej dávky opiátu, toto všetko spadá pod eutanáziu.

Na druhej strane sa treba sa vyhnúť opačnému nesprávnemu extrému, takzvanej úpornej terapii, ktorá nie je v skutočnosti terapiou. Ako napísal svätý Ján Pavol II. v encyklike Evangelium vitae, ide o lekárske zásahy, ktoré prestali byť primerané reálnej situácii chorého, lebo už nie sú úmerné výsledkom, aké možno očakávať, alebo sú príliš zaťažujúce pre chorého a pre jeho rodinu.

V takýchto situáciách, keď je smrť blízka a neodvratná, je možné v zhode so svedomím zriecť sa zákrokov, ktorými by sa dosiahlo len dočasné a bolestné predĺženie života. Nemá sa však prerušovať normálna terapia, aká sa v podobných prípadoch vyžaduje.

Hovoríte, že je to možné v zhode so svedomím. Svedomie pacienta, lekára a príbuzných zomierajúceho však nemusí byť vždy na rovnakej úrovni.

Tu nejde o vraždu. Ani o zanedbanie primeranej zdravotnej starostlivosti, ale jej prispôsobenie vzhľadom na stav pacienta, ktorý má právo dôstojne zomrieť. Žiaľ, naša hra na boha má aj inú odvrátenú tvár, keď sa odmieta toto právo na dôstojný odchod z tohto sveta.

Keď príbuzní chcú za každú cenu a nasilu, aby ich blízky žil, hoci už nevládze a zdravotný personál robí, čo môže. Príbuzní chcú viac, hoci ich blízkemu zomierajúcemu to už nepatrí, lebo taký liek alebo zákrok už by mu nepriniesol očakávanú úľavu, škodil by mu tým násilným predlžovaním fungovania orgánov a ich neprimeraným zaťažením.

Odmietame skutočnosť a tajomstvo smrti, chceme tu byť a žiť za každú cenu. No my nie sme pánmi nad životom a smrťou. Chýba nám pokora pred tajomstvom života i smrti.

Terminológia používaná v zdravotníctve je niekedy mätúca až zavádzajúca. Zvlášť pri pojmoch ako regulácia počatia, prerušenie tehotenstva, dôstojné umieranie či obhajoba práv rôzne zranených ľudí – v kombinácii s údajnou slobodou jednotlivca či zdravotnícka starostlivosť o sexuálne a reprodukčné zdravie a podobne. Ako sa nenechať vtiahnuť do takýchto vážnych omylov?

Pán Ježiš povedal, že máme byť jednoduchí ako holubice a obozretní ako hady. Potrebujme sa namáhať poznať pravdu o veciach v jednoduchosti. Náš svet nás zahlcuje komplikovanosťou.

Jednoduchosť ducha sa prejavuje v pokore pred pravdou, ktorú nám hovorí Boh vo svojom slove. Hoci v Biblii nenájdeme priame odpovede na všetky komplikované bioetické otázky, pomáha nám Učiteľský úrad cirkvi svojimi vyhláseniami prostredníctvom pápeža a príslušných úradov.

„Aj za to budeme súdení, ako sme zveľaďovali svoje rozumové poznanie a ako sme sa snažili napredovať v dobre. Potrebujeme sa učiť správne rozlišovať.“Zdieľať

Autorita a kompetentnosť cirkevných predstavených sa však v súčasnosti a priori spochybňuje. Je to prejav pýchy a neposlušnosti. To nie je jednoduchosť holubice.

Potrebujeme s pokornou bedlivosťou – pozornosťou ducha – ostražito a obozretne skúmať, čo sa v skutočnosti skrýva za rozličnými vymenovanými vábivými výrazmi. Potrebujme namáhať svoj rozum, čo sa dnes mnohým nechce, a správne ho používať. Potom sa máme správne rozhodovať v spolupráci s Božou milosťou.

Ak nevieme, čo robiť alebo čo znamenajú jednotlivé výrazy, môžeme sa opýtať skutočne dobrého, skúseného a múdreho človeka. Nemôžeme byť pasívni a podobať sa robotníkovi, ktorý talent, čo mal spravovať a zveľadiť, zakopal a nič s ním neurobil.

Aj za to nás bude Pán súdiť, ako sme zveľaďovali svoje rozumové poznanie a ako sme sa snažili napredovať v dobre. Potrebujeme sa učiť správne rozlišovať, aby sme sa nenechali chytiť do pasce mravného zla, teda hriechu pod rúškom falošného humanizmu, ktorý prevláda vo svete.

Pod piate prikázanie patria i vraždy vo vojnách. Nie každý vojak išiel do vojny úplne dobrovoľne. Ako sa to zohľadňuje?

Toto je veľmi ťažká a zároveň aktuálna otázka. O vražde sa dá hovoriť z morálneho hľadiska, ak ide o priame zabitie nevinnej bytosti, hoci by strela vyšla aj z druhej strany Zeme.

Na podobnú otázku v súvislosti s vojnou v Perzskom zálive začiatkom 90. rokov minulého storočia odpovedal v televíznej diskusii už zosnulý taliansky biskup ctihodný Tonino Bello, ktorý je v procese blahorečenia. Teda ak vojakovi hovorí jeho vlastné svedomie, aby nestrieľal, nemá strieľať, hoci by nedodržal rozkaz.

„Primárnu zodpovednosť za smrť nevinných ľudí nesú velitelia, ktorí rozhodujú. Radový vojak nekoná ‚plne dobrovoľne‘, teda jemu by sa z morálneho hľadiska nemalo pripočítať zabitie nevinných ľudí.“Zdieľať

Poslaním vojaka je však chrániť a brániť tak, že poslušne vykonáva rozkazy nadriadených, ktoré podliehajú v zložitých okolnostiach predchádzajúcim komplexným strategickým a vojenským úvahám, aby sa okrem iného predišlo zbytočným stratám na nevinných ľudských životoch.

Primárnu zodpovednosť za možnú smrť nevinných ľudí nesú nadriadení velitelia, ktorí rozhodujú. Radový vojak je akoby ich predĺženou rukou, vykonávateľom ich vôle, nekoná „plne dobrovoľne“. Teda jemu ako prvému by sa z morálneho hľadiska nemalo pripočítať zabitie nevinných ľudí, hoci môžu u neho pretrvávať morálne i psychické výčitky svedomia, keďže aj on zažil traumu a v istom zmysle je obeťou.

Hovorili ste aj o tom, že piaty príkaz zakazuje nespravodlivú vojnu. Kedy ide o oprávnenú obranu a „spravodlivú“ vojnu?

Pre takzvanú oprávnenú obranu vojenskou silou musia byť súčasne naplnené podmienky, o ktorých hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi a ktoré treba dôsledne vziať do úvahy vzhľadom na závažnosť rozhodnutia.

Musí ísť o situáciu, v ktorej všetky iné nenásilné prostriedky na odvrátenie vojny zlyhali. Má ísť o aktuálny útok voči národu alebo spoločenstvu národov, ktorý by im spôsobil trvalú, ťažkú a istú škodu. Musia byť tiež zabezpečené seriózne podmienky na úspech, aby použitie zbraní nemalo za následok väčšie zlá a neporiadky, ako je zlo, ktoré sa má odstrániť. Pri hodnotení tejto podmienky veľmi zaváži sila moderných prostriedkov ničenia.

Dnes je prakticky nemožné zabezpečiť súčasné naplnenie všetkých týchto podmienok, takže takzvaná spravodlivá vojna je takmer nemožná.

Ďalším diskutovaným hriechom piateho príkazu je samovražda. Portál youcat.org, ktorý je oficiálne kontrolovaný Kongregáciou pre náuku viery v Ríme, uvádza, že sú prípady, keď i po samovražde môže človek prísť do neba. V minulosti bol takýto názor všeobecne neprípustný. Ako v súčasnosti tieto prípady posudzuje morálna teológia?

Podľa psychologických výskumov takmer 90 percent samovrážd má psychickú príčinu, preto sa v Katechizme Katolíckej cirkvi píše: „Ťažké psychické poruchy, úzkosť alebo veľký strach pred nejakou životnou skúškou, utrpením alebo mučením môžu zmenšiť zodpovednosť samovraha.“

Z týchto dôvodov nevykoná človek plne dobrovoľne tento sám osebe zlý skutok. Arský farár svätý Ján Mária Vianney povedal jednej vdove, ktorá nariekala, že jej manžel je zatratený, lebo skočil sám z mosta, aby nezúfala, lebo medzi mostom a hladinou vody je niekoľko sekúnd, počas ktorých mohol jej manžel oľutovať svoj zlý čin.

Po samovražde teda môže byť ľudská duša aj spasená. To už posúdi Pán Boh.

O čo ide pri samovražde z duchovného hľadiska?

Človek si neškodí svojím zlým skutkom iba na tele, ale aj na duši, keďže sebazachovanie nie je iba záležitosťou tela, ale aj duše. Človek ide sám proti sebe, zároveň sa stavia proti Bohu samotnému, hoci si to nemusí ani uvedomovať. Rozhodol sa postaviť na miesto Boha, ktorý jediný dáva život a môže ho i vziať.

Otázka trestu smrti si v cirkvi tiež prešla vývojom. Pápež Ján Pavol II. sa viackrát vyjadril, že trest smrti je krutý a zbytočný. Pápež Benedikt XVI. sa angažoval za úplné zrušenie tohto trestu a pápež František dal v roku 2018 upraviť znenie Katechizmu, keď trest smrti označil za neprípustný. To však neznamená, že sa trest smrti nepraktizuje. Koho toto vyhlásenie zaväzuje?

Áno, je pravdou, že traja spomenutí pápeži sa pri rôznych príležitostiach vyjadrili proti trestu smrti, lebo sa v súčasnosti javí skôr ako priame zabitie vinníka, voči ktorému by sa vo väčšine prípadov dalo účinne chrániť takzvanými nenásilnými prostriedkami tým, že ho zadržíme vo väzení.

Pápež František ide ešte ďalej a v encyklike Fratelli tutti označil aj odsúdenie na doživotné väzenie za skrytý trest smrti. Zvlášť ak sa odsúdenému odoprie možnosť požiadať o udelenie milosti vo forme odpustenia časti trestu z doživotia za presne stanovených podmienok. Ide tu o psychologický „trest smrti“, lebo sa vopred akoby odmieta možnosť polepšenia a kajúcnosti zo strany odsúdeného.

Správne chápanie náuky o treste smrti vyplýva zo zdravého rozumu, a preto zaväzuje všetkých ľudí. Pre nás kresťanov je okrem toho záväzný Pánov postoj nenásilného správania, ktorý máme nasledovať v poslušnosti z viery chápanej v širšom zmysle. Je to Duch Svätý, ktorý nás vedie k plnému pochopeniu právd viery a mravov a k ich dokonalému uplatňovaniu v každodennom živote pod vedením Učiteľského úradu cirkvi.